DISKUSIA K CENE ARCH 2014

NAJVÄČŠÍM PROBLÉMOM SLOVENSKA SÚ JEHO ZANEDBANÉ VEREJNÉ PRIESTORY
Andrea Bacová: Na začiatku chcem poďakovať všetkým členom poroty, že ste prijali naše pozvanie a v takejto zostave navštívili nominované architektonické diela. Skôr ako začneme diskutovať, chcem vám ešte krátko pripomenúť pravidlá našej ceny. Tento rok budeme udeľovať v poradí už 17. cenu časopisu ARCH. Podľa našich pravidiel zvykneme udeľovať len jednu jedinú cenu, pričom nemáme žiadne kategórie. Laureát vždy vzíde z diskusie poroty (ktorej záznam v plnom rozsahu uvádzame) a ak to nie je nutné, vyhýbame sa hlasovaniu. Na úvod by som bola rada, keby sme sa pokúsili zaujať celkové stanovisko k 10 nomináciám – aký dojem na vás spravili a či z nich dokážeme vyčítať určité posolstvo, správu do budúcnosti vo vzťahu k súčasným problémom architektúry. Napokon ide o podporenie podstaty Ceny ARCH.
Andrej Hrausky: Na začiatok by som rád zdôraznil, že Cena ARCH pre mňa nie je olympiáda – hra o víťaza. Čo je teda úlohou Ceny ARCH? Jednou úlohou je poskytnúť prehľad o tom, čo sa v tomto regióne za posledný čas udialo. Druhou úlohou je vyhodnocovať správne a nesprávne smerovanie, pretože pre architektúru a rovnako aj pre akýkoľvek druh činnosti je nevyhnutné napredovanie. Architektúra sa musí vyvíjať. My sme akýmsi lakmusovým papierikom určujúcim smerovanie. Našou úlohou je ocenením podporiť správne smerovanie. Cena pre mňa nie je konečnou stanicou, je to skôr téma, ktorá sa predostrie publiku. To, čo chceme iniciovať, je kritická diskusia. Konečným výsledkom by mala byť vyššia kvalita slovenskej architektúry. Architektúra sa však nestane lepšou len preto, že vyhlásime: toto je dobré a toto nie, dôležité je podnietiť verejnú diskusiu o tom dobrom a zlom. My si môžeme určiť prísne kritériá, nič nám to však nepomôže, keď naše rozhodnutie všetkých nahnevá. Preto je pre mňa dôležité, aby Cena ARCH iniciovala premýšľanie a diskusiu, aby prinútila verejnosť samu si postaviť hodnotiacu latku na architektúru vyššie.
Enrique Álvarez-Sala: Tiež by som sa rád vyjadril k tomu, aký zmysel má takáto cena. Nejde o hľadanie najlepšieho projektu, hľadá sa projekt, ktorý je iný než štandard, ktorý hovorí o novom chápaní architektúry. Takých projektov nie je veľa. To, že všetky hodnotené projekty sú dobré, hovorí už samotná nominácia. Našou úlohou je však vyzdvihnúť projekt, ktorý skutočne hľadá nové a nečakané cesty.
Irena Fialová: Vždy som obdivovala, že ste vôbec schopní túto cenu toľko rokov organizovať. Je to veľmi namáhavá vec, no súčasne aj veľmi záslužná vec. Porotovaním od vás dostávame nielen vybrané projekty – a všetky nominované projekty sú už samy o sebe výborné projekty –, ale vstup do kultúrneho prostredia Slovenska. Precestujeme tisíc kilometrov, obídeme polovicu Slovenska. To, ako budem vyberať, súvisí s tým, čo som videla počas cesty. Nie je to len o tom, že jedna architektúra je lepšia alebo horšia ako iná, ale i o tom, či mám pocit, že ona nejakým spôsobom rieši kľúčové problémy, ktoré táto krajina má. Mám rada definíciu Jeana Nouvela, že architektúra je skamenelá kultúra. Pre mňa je dobrá architektúra výrazom tej najlepšej kultúry, ktorá v danej dobe existuje. Každá architektúra je tiež nejakým gestom usporiadania niečoho, čo je neusporiadané. Je vlastnosťou architektúry, že vnáša poriadok, kľud a harmóniu, rieši niečo, čo nebolo riešené. Takto k architektúre pristupujem.
Juraj Hermann: Nechcel by som opakovať, čo hovorili moji kolegovia predo mnou. V každom prípade súhlasím s tým, že sme videli desať veľmi zaujímavých dobrých architektúr a projektov. Rád by som sa pri ich hodnotení odosobnil od toho, že niektoré projekty pracovali s nízkym nákladom, iné s oveľa väčšími prostriedkami, že niekde bol možno osvietenejší investor, niekde bol zase investor menej náročný na výsledok architektúry. Ak mám projekty hodnotiť, chcel by som sa pozrieť na to bez ohľadu na tieto vstupy, ktoré každý z autorov mal. Každý z projektov odzrkadľuje prístup architekta k danému problému. Chcel by som sa teda oprostiť od spomínaných vstupných faktorov a pokúsiť sa projekty hodnotiť z toho pohľadu, ako jednotliví architekti pracovali a kam sa im podarilo ten projekt v danom typologickom druhu dostať. Projekty mám rozdelené do niekoľkých kategórií – presnejšie do štyroch + víťaz. Podľa toho ich aj chápem a hodnotím.
AH: My hľadáme architektonické majstrovstvo, hľadáme majstra, ktorý ovláda architektonické remeslo. Preto je dôležitá osobná návšteva všetkých desiatich nominovaných diel, lebo jedine in situ človek vidí, aká je skutočnosť – ako je architektúra zvládnutá koncepčne i remeselne. Len na mieste sa môžeme dotknúť materiálov, vidíme slnko a tiene, počujeme zvuk krokov v interiéri. Atmosféra miesta sa dá uchopiť len osobnou skúsenosťou. Možno však nestačí ani to, recept na dobrú architektúru totiž neexistuje. Každé architektonické riešenie je kompromisom. Architekt je vždy konfrontovaný – s parcelou, ktorá nie je optimálna, s urbanistickými regulami, ktoré obmedzujú, s určitým repertoárom schopností stavebnej firmy, s nereálnymi klientskými predstavami. Vždy je to o protichodných vstupných údajoch, a teda nie je možné nájsť perfektné riešenie. Kompromis je nevyhnutným výsledkom všetkých riešení, a je zakaždým iný, pretože aj vstupné údaje sú zakaždým iné. Máme toľko rodinných domov! Prečo navrhujeme každý zvlášť? Prečo potrebujeme pre ne toľko projektov? Preto, lebo kompromis je vždy individuálny v závislosti od pozemku, klienta, rozpočtu, možností. Dobré architektonické riešenie znamená, keď architekt nájde cestu, ako z mála veľa získať. Dobré riešenie je také, ktoré mínusy premení na plusy. Preto je pre mňa vždy zaujímavé, s akými problémami bol architekt konfrontovaný. Výsledná forma nie je až tak dôležitá. Základom je to riešenie, forma ho len nasleduje. Architektúru by sme nemali vnímať len povrchne, či sa nám páči alebo nie. Vždy ju treba vidieť v kontexte jej prostredia. Fotografie takmer nikdy nereflektujú, v akej miere a akým spôsobom sa architektúra integruje do svojho okolia. Architektúra sa vždy stáva súčasťou jestvujúceho prostredia, jej prispôsobenie sa existujúcemu je nevyhnutné v každom prípade.
AB: Podstatou našej ceny nie je exhibícia nominácií, ale hľadanie aktuálneho problému, ktorý nejakým spôsobom riešia. Máme tu desať objektov, ku ktorým by sme v diskusii mali zaujať stanovisko. Pozrime sa teda na to, ako jednotlivé nominácie dokázali vyriešiť nielen svoje vlastné zadanie, ale zároveň aj všeobecnejšie úlohy súčasnej architektúry... potom uvidíme, ktorý z týchto konkrétnych projektov má šancu zvíťaziť. Pre uľahčenie diskusie si môžeme nominácie rozdeliť do troch skupín tak, že tu máme jednak rodinné domy – tri typické a jednu rekreačnú chalupu –, tri bytové domy a štyri stavby pre kultúru.
EAS: Najlepším príkladom, ktorý v architektúre vieme nájsť, sú rodinné domy. Sú to práve ony, na ktorých sa dá najviac experimentovať, kde sa dajú hľadať a nachádzať nové cesty architektúry. Ale na to, aby si rodinný dom zaslúžil takúto cenu, musí byť viac než výborný. Musí priniesť niečo architektonicky pokrokové, niečo, čo tu predtým nebolo, musí byť myšlienkovým manifestom iného spôsobu života či nového usporiadania priestorov. Ak to tak nie je, rodinný dom nie je najlepším príkladom novej architektúry. Myslím si, že aj na Slovensku je podnetnejšie premýšľať o transformácii starých či nevyužívaných budov či o tom, ako dokážeme architektúrou ovplyvňovať celé mestá.
IF: Som tu ako člen poroty v špeciálnej situácii, pretože som jediná z Čiech a naše krajiny boli dlhé obdobie spojené. Máme veľa rokov spoločnej histórie, ale máme inú históriu predtým a máme inú súčasnosť. Je tu veľa vecí veľmi podobných, s ktorými sa stretávame v Čechách a na Morave, ale sú tu i veci, ktoré sú iné, fenomén stavebnej kultúry sa tu prejavuje trochu inak. Pre mňa bolo veľmi zaujímavé sledovať, ako intenzívna je na Slovensku potreba mať rodinný dom. Povedala by som, že je oveľa intenzívnejšia ako v Čechách. Tu človek veľmi intenzívne vníma, že rodinný dom je snom každého Slováka a každej Slovenky. Tu je obrovské množstvo domov postavených v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch a potom naraz generácia posledných 20 rokov, ktorá je rozhodne omnoho odvážnejšia ako tá česká. Do prostredia vstupuje s obrovským nadšením, odvahou experimentovať, hľadá formy, nemá viacmenej na čo nadväzovať, pretože zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov sú tam len tie škatule – jedna vedľa druhej. Hľadá sa to teda rôznymi experimentami, ktoré sú neuveriteľne odlišné. Možné je čokoľvek. To ma veľmi prekvapilo, potešilo, obdivujem to. Určite je to aj o veľkom individualizme, nie je to o nejakom vnímaní spoločných estetických hodnôt.
AB: Povedali sme, že rodinné domy sú príležitosťou pre experiment, všetky prinášajú nový pohľad na to, ako v nich prebieha život, alebo ako sú priestorovo organizované. Je výborné, že reprezentujú stredne veľké až malé rodinné domy, teda rozumný štandard na výbornej architektonickej úrovni. Dom v Stupave dokonca prináša riešenie v pasívnom štandarde. V tomto vidím pozitívnu zmenu a dobre nasmerovanú cestu do budúcnosti.
EAS: To najkrajšie, čo človek môže vidieť v rodinných domoch, nie je ani tak priestorový koncept, ako koncept žitia, množstvo a rozmanitosť spôsobov, ako ľudia žijú. Najkrajšou vecou bola samotná rodina, nie dom, ale rodina, ktorá v ňom žila.
AB: Môžeme povedať, že všetky štyri rodinné domy (vrátane rekreačnej chalupy v Partizánskej Ľupči) boli odpoveďou na aktuálny a výsostne individuálny životný štýl a reflektovali skutočné požiadavky klientov.
EAS: Architektom sa podarilo nájsť dobré riešenia rôznych životných situácii klientov, čo robí všetky nominované rodinné domy zaujímavými. Sú veľmi rozdielne, ale aj rodiny boli veľmi rozdielne. Včera a dnes sme naozaj stretli veľmi rôznorodých ľudí. Ale nie som si istý, či niektorý z tých rodinných domov, čo sme videli, priniesol skutočne niečo nové.
JH: Osobne veľmi oceňujem všetky štyri rodinné domy, čo sme videli. Najviac však ten malý dom v Čunove, pretože architektonický i užívateľský koncept išiel proti trendom – moderná technológia, pasívny dom –, možno je to budúca forma rodinného domu. Dom sa orientoval do záhrady, dokonca aj keď to bola severná strana. Miesto chytania svetla a maximálnych tepelných ziskov zo zasklenej južnej fasády sa pred slnkom snaží takto chrániť. Aj koncept záhrady je netradičný a iný ako u zvyšných viac-menej konvenčných domov. Spomedzi týchto štyroch domov je pre mňa víťazom ten v Čunove. Pasívny dom v Stupave je v porovnaní s Čunovom „pretechnizovaný“ – teda vybavený všetkou potrebnou technikou, dispozične riešený v zmysle pravidiel pre správne navrhovanie pasívnych domov, a preto je možno menej prekvapivý. Mne sa na ňom najviac páči tvarovanie striech, ktoré vzniklo, myslím, z donútenia, keď architekt vytvoril z plochej strechy jednoduchou formou šikmú strechu, aby splnil požadovaný regulatív na uplatnenie šikmých striech v zóne rodinných domov.
AH: Súhlasím. V koncepciách týchto štyroch domov vidíme dva úplne odlišné prístupy. Pri chalupe v Partizánskej Ľupči si architekt v tak výraznej miere vážil historickú budovu (ktorá v skutočnosti nemá vyššiu historickú hodnotu), že ju de facto nechal v pôvodnom stave – s minimom nových elementov. Nevyriešil mnoho problémov, neminul veľa peňazí, ale je to individuálna stavba, staval si ju pre seba. Je to ľúbivé. Na druhej strane sú dva domy v Kynceľovej, kde mal architekt opačný prístup a v hre bolo veľa peňazí. Pre mňa to bol dom dovedený do dokonalosti – každá vec hodna vloženého času a peňazí. Dom v Stupave bol niekde medzi tým. Je to tiež veľmi dobrý projekt (ako všetky vo finálnom výbere), so zaujímavým riešením územnými regulatívmi vynútenej šikmej strechy. V nižšej polovici domu bola plochá strecha kamuflovaná zošikmenými stenami v predpísanom, no opačne orientovanom uhle, ako je tradičné. V Čunove bolo evidentné, že architekt mal s klientom dobrý vzťah, musel vymyslieť mnoho vecí. Mal obmedzený rozpočet, tak musel myslieť kreatívne. Celý interiér je de facto jeden kus nábytku, v konečnom dôsledku, čo sa mi mimoriadne páčilo, sa však architektovi v spolupráci s klientom podarilo vytvoriť prekrásne priestory s jedinečnou atmosférou. Nielen interiérové obývacie priestory, ale aj exteriérové priestory – sedenie vonku pod strechou –, to nie je vidieť často na Slovensku. Sila čunovského domu spočíva v čerstvosti nosnej idey. Otázka však je, čo vlastne chceme pri tak rozmanitých kategóriách. Kolega povedal, že treba hľadať dobrého architekta, ak sa ale nevieme rozhodnúť medzi kategóriami, mali by sme sa rozhodnúť, čo znamená dobré riešenie jedného rodinného domu, čo znamená dobré riešenie rekonštrukcie socialistického obytného domu, čo znamená spraviť dobrý nový obytný blok, čo znamená spraviť dobrú knižnicu, čo znamená nájsť dobré riešenie pre centrum Košíc, ktoré vymiera, a či konvertovanie obrovských prázdnych štruktúr kasární na kultúrne centrum navráti do centra život. Čo je v tomto momente najdôležitejšie? Spomínam si, že pred pár rokmi bola Cena ARCH udelená revitalizácii starého obytného bloku v Prešove, komisia teda rozpoznala tento problém a ocenila architektonický prístup, ktorý poskytol pekné riešenie. Možno by sme tentoraz mali nájsť niečo iné.
IF: Možno by sme mali byť k tým štyrom domom kritickejší. Rada by som obrátila pozornosť na fakt, že ak porovnáme tú historickú budovu a nové domy so zreteľom na územné regulatívy, nové domy sú individuálne stavby s veľmi silnou formou a často krásnymi interiérmi, umiestnené sú však v strede pozemku veľmi banálne. Je len veľmi malý rozdiel medzi priestormi, ktoré vytvárajú naľavo, napravo, pred či za domom. Dokonca aj samotné napojenie interiéru a exteriéru je veľmi primitívne. Nie je tam vidieť žiaden krok vpred. Tá historická budova, napriek tomu, že boli robené minimálne zásahy, má predzáhradku, druhú záhradu, podlhovastú šopu, ovocný sad. Bol tam úzky prechod pomedzi budovami a každý z tých priestorov má svoju kvalitu a inakosť, iný spôsob využívania, odohráva sa tam doslovne iný život. Toto považujeme za normálne u historických budov, prečo to ale nerobíme aj u nových domov? Myslím, že je to rovnako dobre možné aj vtedy, ak sú domy osadené v strede pozemku – čo je vzhľadom na urbanistické regulatívy a nutnosť dodržať odstupy od susedných pozemkov veľmi časté. S okolím budovy sa dá pracovať omnoho viac.
EAS: Nezabúdajme však na to, že tá historická záhrada bola podstatne väčšia ako tie ostatné, tie nové. Je omnoho jednoduchšie niečo spraviť, keď je dosť priestoru. Nemáš toľko možností, keď máš len malý kúsok zeme.
IF: Nesúhlasím. Môžem vám ukázať domy s malými záhradami a pritom s tak bohatými priestormi! Nesúhlasím s názorom, že je to otázka veľkosti. Je to proste niečo, čo sa musí viacej rozvíjať, niečo, čomu sa treba venovať, nekoncentrovať sa len na formu samotnej budovy, ale aj na to, aké priestory okolo seba vytvára.
AB: Keď si zoberieme všetky štyri rodinné domy, spomedzi nich je dom v Partizánskej Ľupči jediný historický objekt v pôvodnej forme s veľkou záhradou. Tento rodinný dom má rôznorodé exteriérové plochy, dobrý kontakt s okolím. Nové domy však mali úplne iné východisko. Majú malé pozemky, obmedzené financie, ktoré predsa len ovplyvnili celkovú koncepciu. Nie je to teda len otázka architektúry, formovanie priameho okolia rodinného domu a s tým súvisiaceho verejného priestoru je aj otázka peňazí. Náklady na úpravu okolia a stvárnenie verejného priestoru treba plánovať osobitne a kalkulovať s nimi v celkovom rozpočte.
AH: Odpútam sa teraz od jednotlivých kategórií. Poďme sa rozprávať o priestoroch okolo stavieb. V košickom Kulturparku je vidieť, ako rôznorodo sú riešené verejné priestory okolo. Nedá sa povedať, že by kasárne ako typológia boli náročné na špeciálnu organizáciu priestorov. Bola to čisto funkčná stavba, postavili ju tam a viac sa nikto nestaral, neartikulované exteriérové priestory stačili pre kasárenské potreby. Architekti však pri konverzii vytvorili dva principiálne rozličné priestory – jeden ohraničený, uzatvárateľný a druhý voľne prístupný, verejný. Definovať priestory pomáhajú aj samotné malé pavilóny. Je zaujímavé, že pavilóny sú obložené zrkadlovým materiálom, sú ako zrkadlá, miznú pred očami, no napriek tomu sú prítomné v priestore a spoluvytvárajú ho. Sú umiestnené vo verejnom priestore v strategických pozíciách tak, aby vytvárali námestie. Čiže máme dva verejné priestory – jeden voľne prístupný a druhý, ohraničený, ktorý môže byť aj voľne prístupný, aj uzavretý. Obidva priestory sú veľmi dômyselne zaranžované, nielen pomocou tých krížov, ale aj umiestnením pavilónov.
IF: Ja si však myslím, že sa to dá aj v malej mierke. Dá sa vytvoriť bohatstvo priestorov, dá sa vytvoriť rozhranie medzi verejným a súkromným. Je možné vytvoriť scenáre, ktoré „pozývajú“. Predzáhradka má inú funkciu ako záhrada za domom. Dá sa vytvoriť množstvo situácií, o ktorých vieme, že fungujú, ale tu som ich nevidela.
EAS: Pri tých malých domoch, čo sme videli, si myslím, že vzhľadom na územnú reguláciu ani nebola iná možnosť, než postaviť ich doprostred.
IF: Áno, ale dá sa pracovať s terénom, dá sa pracovať s múrmi, s dlažbou. S mnohými vecami, z ktorých žiadnu sme však dnes nevideli. Skutočne to bolo len položenie hmoty do stredu parcely. Uvážme, v našich klimatických podmienkach trávime veľa času vonku mimo domu, a to dôležité – prepojenie medzi domom, záhradou a ulicou – nebolo z môjho pohľadu dostatočne riešené. Boli to riešenia, ktoré sú len na začiatku dlhej cesty, ešte by malo prísť ďaleko viac. Napríklad v obytných projektoch väčšej mierky – konkrétne v Novej Terase v Košiciach. Tam je vytvorená celá škála rozmanitých priestorových vrstiev a sú spravené veľmi dobre. A, samozrejme, rovnako aj v Kulturparku.
AB: Zdá sa mi, že sme našli spoločného menovateľa pre hodnotenie tohtoročných nominácií a tým je práca s priestorom – verejným, poloverejným, ale i súkromným. Jeho formy, vzájomné rozhrania, funkčnosť, flexibilita a rozmanitosť. To je problematika, ktorú nachádzame v rôznych podobenstvách vo všetkých nominovaných projektoch.
AH: Rád by som teraz hovoril o dvoch pekných realizáciách, ktoré sme videli. O ich koncepte a o ich probléme. Prvé sú košické Spoty – fantastický nápad zmeniť ich na kultúrne centrá. Myslím si, že je to nádherná idea a čiastočne bola aj nádherne realizovaná. Spoty sú lokalizované vo viac či menej chaotickom prostredí. Jeden z nich sa snaží byť skulptúrou – objektom len akosi pridaným k autám, k existujúcemu prostrediu. Sťahuje na seba pozornosť, a teda plní svoj účel. Práve v takýchto socialistických obytných blokoch je nevyhnutné, aby sa pozornosť mladých ľudí sústreďovala do takýchto miest, aby nezostávali na ulici, radšej nech sa podieľajú na workshopoch, akoby sa mali potĺkať po okolí. Z tohto dôvodu sú Spoty výnimočne pekné a dôležité gesto. Ale forma, akou to architekti spravili, je úplne nevhodná, aspoň, čo sa týka tohto konkrétneho Spotu s lezeckými stenami. Vôbec sa nesnaží integrovať do svojho prostredia – vytvára dokonca ešte väčší chaos. Druhou realizáciou, ktorá z tohto pohľadu podľa mňa sklamala tiež, bola novostavba knižnice. Na fotografiách to vyzeralo tak kúzelne, že kým som to neuvidel na vlastné oči, bola mojím favoritom. Ale v skutočnosti je priveľmi agresívna k starej existujúcej budove, dokonca je agresívna aj sama voči sebe. Skladá sa z dvoch častí – časť knižnice a administratívna časť – a keď sa pozrieme, ako sú navzájom prepojené, nefunguje to, nie je to vyriešené. Neintegruje sa do okolitého prostredia, do zástavby a dokonca ani nespolupracuje so svojou materskou budovou. Bol som dosť sklamaný.
IF: To bola veľmi priama kritika, ale nedá sa nesúhlasiť. Sama som spravila fotografie, ako je Spot zasadený do prostredia. Nevytvára harmóniu, len zvýrazňuje zmätok, ktorý ho obklopuje. Forma Spotu je tak výrazná, až skulpturálna, že by mohol fungovať obklopený parkom, tam však máme nákupné centrum, parkovisko, nejaké objekty technickej infraštruktúry. Nijak to na to všetko nereaguje. Je to veľmi egocentrické, nesnaží sa to spolupracovať so svojím okolím.
JH: Čiastočne s vami nesúhlasím. Tento druh architektúry, tieto Spoty, majú za úlohu ľudí pritiahnuť, zachytiť ich a vtiahnuť dnu, tá skulpturálna forma ľudí dokáže pritiahnuť. Takisto sa ale musíme pozrieť na spôsob, akým architekt objekt transformoval zvnútra. Myslím, že tá interiérová transformácia nie je zvládnutá. Exteriérová a interiérová forma navzájom nekorešpondujú. Z toho dôvodu, vrátiac sa k svojmu prvému vstupu, sú pre mňa košické Spoty vynikajúcou sociálnou ideou, ktorá má potenciál pritiahnuť ľudí do komunity, ale architektonicky nespĺňajú moje očakávania.
AH: Musím povedať, že ten druhý Spot bol omnoho lepší, pretože sa nesnažil byť architektonickou atrakciou. Preto bol jednoduchší a lepšie zapadol do prostredia. Žiaden architekt nie je sám na svete. Nik nestavia na pustatine. Vždy pristupujeme k miestu, kde už pred nami niekto bol. S novou budovou by sa mal architekt vždy snažiť napasovať sa do existujúceho, stať sa partnerom. Košice sú ako mozaika. Do tejto mozaiky pridávame kamienok po kamienku, no stále by sme mali mať na pamäti obraz ako celok. Ba čo viac, ak vkladáme nové kúsky do mozaiky, mali by sme s nimi vkladať aj inštrukcie pre tých, ktorí budú nasledovať po nás. Aby aj oni boli schopní pokračovať vo vytváraní priestoru, mesta, prostredia. Viem napríklad, že vo Francúzsku to nemajú veľmi v láske. U nich vyzerajú budovy, akoby práve pristáli z Marsu a nikomu na tom nezáleží. Nám v Strednej Európe na tom ešte záleží. Vždy sa snažíme pozerať na okolie, nielen na fyzický kontext, ale aj na historický. Ak napríklad bola tá-ktorá lokalita pôvodne rímskym mestom, máme snahu vytvoriť v architektúre na tento fakt odkaz. Vytvárame rôzne riešenia pre konkrétne miesta. Myslím si, že stredoeurópska kultúra je to, čoho by sme sa mali držať. Je to kvalita, hodnota.
IF: Ak by som mala po týchto troch dňoch povedať, čo vidím ako najväčší problém Slovenska, boli by to jeho totálne zanedbané verejné priestory. Je zrejmé, že ekonomická situácia sa rapídne zlepšila, vidieť dobre oblečených a vzdelaných ľudí – myslím, v priemere – a obrovské luxusné autá. V krajine je veľa peňazí, je jasne cítiť prosperitu. No zároveň je verejný priestor úplne zanedbaný. Akoby nikomu nepatril. A projekt Spots, najmä ten jeden Spot v blízkosti nákupného centra, robí presne to isté, čo vidíme všade inde tiež. V západoeurópskych mestách málokedy vidieť parkovať autá na chodníkoch, rovnako nezvyčajná je okupácia verejných priestranstiev individuálnou dopravou. Takýto druh zanedbávania takmer neexistuje. Nestrihané živé ploty, neexistujúce kvety... Verejný priestor akoby nikomu nepatril, nik sa oň nestará. Je to výnimočné, ak sa niekto stará. A tento projekt robí verejný priestor v mieste, kde stojí, ešte horším. Momentálne miestu, kde stojí, absolútne nepomáha.
EAS: Podľa môjho názoru projekt, ktorý má najhodnotnejší verejný priestor, je Kulturpark.
IF: Presne, je to až neuveriteľné, ako je dobrý.
EAS: Nie je to len transformácia budovy, je to transformácia samotného mesta!
AH: Rád by som niečo dodal. Keď porovnáme Slovinsko a Slovensko, Slovinsko momentálne na tom ekonomicky nie je tak dobre ako Slovensko. Ale predtým sme mali dlhú 50-ročnú periódu, keď sme mali peniaze. Veci sa postupne zlepšovali, opravovali... Ak je však 50 rokov niečo zanedbávané a zrazu príde k ekonomickému rastu, najjednoduchšie, čo sa dá spraviť s náhle nadobudnutými peniazmi, je ísť do obchodu, kúpiť si oblečenie, potom ísť do iného a kúpiť si auto. To je okamžitý benefit. Potom treba tak dva, tri roky na postavenie vlastného domu. Ale na vyriešenie všetkých týchto verejných problémov treba ďaleko viacej času. Je to otázka času, ak je ekonomická situácia stále OK. Veci sa nezmenia okamžite, potrebujú veľa času. Ešte viacej času potrebujú problémy verejného priestoru. Problematika verejného priestoru je veľmi zložitá. V časoch kapitalizmu sa takmer výhradne pracuje s pozemkami v súkromnom vlastníctve. A vlastníci by radi zarobili peniaze. Je takmer nemožné dotlačiť súkromného investora k tomu, aby investoval svoje peniaze do verejného priestranstva. Pretože na tom nezarobí. Verejné priestory môžu byť len verejnou investíciou. A mestá nemajú naraz toľko peňazí, aby vyriešili všetky problémy.
EAS: Môj brat mi raz povedal, že najhorším projektom pre architekta je park. Pretože začneš niečo, čo rastie pomalšie ako tvoj celý život. Zomrieš skôr, ako bude park hotový.
AH: Áno, a preto si myslím, že verejný priestor je o to dôležitejší. Mať predstavu – projekt – verejného priestoru.
IF: Samozrejme, že nie každý projekt môže zo súkromných zdrojov investovať do verejných priestranstiev, ale každý projekt môže byť prostredníkom pri určovaní rozhrania medzi súkromným priestorom a verejným priestorom. Je tak veľa historických príkladov, kde sa to udialo. Jedným z krásnych príkladov, ako súkromná stavba môže vytvoriť verejné priestranstvo, sú arkády. Alebo schody vedúce do verejného priestranstva, či akékoľvek dvere a otvory, lavičky na fasáde realizované za súkromné peniaze, ale slúžiace verejnosti. Pretože v skutočnosti fasáda súkromnej stavby je zároveň vždy aj fasádou verejného priestoru, jej plot je zároveň plotom ulice. Vždy je tam rozhranie. Myslím si, že by sme sa mali o toto viacej zaujímať. Je to jeden z problémov transformácie zo socializmu k lepším zajtrajškom.
JH: Dnes sme videli zaujímavý príklad v Rimavskej Sobote. Prvým krokom je umožniť používanie verejného priestranstva na súkromné účely, druhým je uzavrieť priestor plotom a vytvoriť tak súkromný verejný priestor. V tomto nepriaznivom prostredí je to možno dobrý spôsob, ako pozitívne ovplyvniť iné verejné priestory a zvýšiť ich úroveň. Aj keď to v skutočnosti je súkromný verejný priestor.
EAS: Keď sme dnes videli tento projekt, povedali sme si, že máme problém, lebo už nemáme len jeden dobrý projekt. Vždy je jednoduchšie mať víťaza, keď je iba jeden projekt a ten je najlepší. V tomto prípade je však najdôležitejšie, aký transformačný potenciál má budova vzhľadom na mesto. Keďže pravdepodobne ide o izolovaný prípad, nakoľko bytové domy takéhoto druhu mávajú mnoho vlastníkov, ktorí by nepristúpili na spoločný projekt tohto rozsahu, toto riešenie sa nedá považovať za prototyp.
IF: Bytovka v Rimavskej Sobote bola pre mňa najväčším prekvapením, nikdy som si totiž nemyslela, že sa dá urobiť využiteľný, dobrý a krásny dom z paneláku. To je prvá konverzia paneláku, kde som videla, že je to naozaj možné. Tie priestory sú úžasné, kvalita budovy je perfektná! Ale nie som si istá, či je to dobrý príklad pre iné budovy – je to výnimočný prípad.
EAS: Pochybujem, že je kvalita príliš vysoká, pretože je to naozaj dobre navrhnuté. Nemyslím si, že je to predražené, spočiatku som síce váhal, ale v konečnom dôsledku sa mi to nezdalo drahé. Všetko bolo veľmi dobre spravené, dobre navrhnuté a aj dobre zrealizované.
IF: Keď ale porovnáte interiérové priestory, priestory schodísk a výťahov a vstupné priestory s kaviarňou v tomto dome s priestormi Novej Terasy v Košiciach, je zrejmé, že ten starý konvertovaný panelák je lepší ako tie nové budovy.
AH: Lenže klient – investor – mal v tomto prípade záujem o dlhodobú investíciu. Ostatní by len spravili niečo, čo vyzerá pekne a spĺňa základné súčasné požiadavky a okamžite by to predali. On mal záujem na tom, aby tá budova mala rovnakú hodnotu aj o dvadsať rokov. To je dôvod, prečo si na tom tak dal záležať.
EAS: Včera som to povedal: Mala by byť cena za architektúru po desiatich rokoch od postavenia!
JH: Mám taký pocit, že majiteľ paneláku v Rimavskej Sobote išiel s ideou ešte ďalej, ako zamýšľal architekt – s ideou, čo sa má s budovou stať. Bola to jeho súkromná iniciatíva kvalitatívne pozdvihnúť budovu na vyššiu úroveň, než akú mala pôvodná architektúra. Fasáda objektu nevyzerá tak luxusne ako spoločné priestory či interiéry bytov.
AB: Vnútorné priestory – interiéry – boli veľkým a príjemným prekvapením aj pre mňa. Kladiem si však otázku, či tento projekt je možné pokladať za univerzálnejšie použiteľnú odpoveď na problematiku rekonštrukcie panelových domov. Pravdepodobne nie, pretože tento prípad bol výnimočný. Dom bol prázdny a vo vlastníctve jedného subjektu. Väčšina bežných panelových domov má množstvo vlastníkov a je obývaná a to de facto znemožňuje rekonštrukciu takéhoto charakteru. Je to vydarený a seriózny príklad, ale pre tento typ panelových domov, žiaľ, len veľmi ťažko replikovateľný.
EAS: Aspoň je to krásna realizácia. Otázkou zostáva, či nejakým spôsobom transformuje mesto. Vložili do nej nové funkcie, vytvorili nové priestory. Architektúra je často veľmi dôležitá, ale čo je ešte dôležitejšie, je urbanizmus. Vytvára totiž prostredie. Keď vytvoríte verejný priestor, dokážete zmeniť ďaleko viacej vecí.
IF: Dnes ráno sme boli v Kulturparku a boli tam malé deti, čo sa pred jeho bránami učili korčuľovať, boli s nimi traja tréneri s farebnými značkami. Človek si zrazu uvedomil, že by tam neboli, keby architekt časť rozpočtu nevyužil aj za bránami kasární. Vytvoril v tej zóne zrazu úplne iný život. Vytvoril miesto, kde môže ktokoľvek a kedykoľvek prísť a čosi robiť. Tí traja tréneri nemuseli za miesto platiť. Je to voľne prístupný verejný priestor. Je to ako obývačka, ktorú môžu všetci používať. A vtedy si uvedomíš, že to je to, čo architektúra dokáže! Je to obývateľný priestor aj pre ľudí, ktorí nemajú peniaze na to, aby išli dovnútra. Bolo veľmi silné vidieť to dnes ráno.
AH: Ja som bol včera večer trochu skeptický, keď som uvidel tú prázdnu fasádu. Architekt mal k dispozícii obrovské voľné priestory a nedokázal si to zorganizovať tak, aby sa mu tam vošlo bývanie pre umelcov či kaviareň a reštaurácia. Musel ich vystrčiť von do pavilónov. Ale dnes, za dňa, som pochopil, že tie pavilóny sú rozmiestnené maximálne strategicky, definujú priestory.
EAS: Tie pavilóny vyvolávajú veľmi silný dojem. Vytvárajú určitý druh duality – keď sa na ne človek pozrie, rozpozná objekt, ale ten je takmer neviditeľný. Pri pohľade na pavilón človek neustále vidí niečo, čo pavilónom v skutočnosti nie je.
AH: Bolo to veľmi radikálne gesto – umiestniť rezidenciu umelcov len tak doprostred parku. Len otvoria dvere a sú v parku. Žijú v parku! To je šialené! Bola tam tabuľka: „Nekŕmte umelca!“ – veľmi podarený komentár. A funguje to! Niekto by spravil koldokola plot s tabuľkou: „Súkromný pozemok!“. Videli sme, že to nie je potrebné.
AB: Včera si sa ma naozaj pýtal, načo boli architektovi tie pavilóny, keď tam má dostatok priestorov v starých budovách. Dnes sme videli, že to má obrovský zmysel – tieto malé intervencie v parku. Ony totiž vytvárajú život. Keby tam tie pavilóny neboli, čo by tam bolo? Nič, len prázdny park a obrovské staré kasárne. Tie malé pavilóny sú nosnou ideou celého projektu, zjemňujú prostredie, vnášajú sem nový rozmer, efemérne efekty zrkadlenia majú scénografický účinok a sú neskutočne pôsobivé...
AH: Dvadsaťpäť rokov som viedol galériu architektúry a viem, ako to funguje. Neustále musíš pozývať ľudí. Musíš za nich platiť hotel, čokoľvek. Ak máš pre nich k dispozícii vlastný priestor, každý projekt je omnoho lacnejší.
IF: Kasárne sú veľká mierka a pavilóny sú malá mierka, robia to celé omnoho ľudskejšie a zároveň vytvárajú prirodzenú kontrolu prostredia. Jeden pavilón je kaviareň, jeden sú Uniform – strážcovia parku – a, samozrejme, aj tá umelecká rezidencia. Všetci sa ale stali strážcami parku. Je z nich cítiť určitú krehkosť, zraniteľnosť, a tá evokuje pocit: tu som v bezpečí, pretože tí umelci tu predsa vo dne, v noci žijú – to malé dieťa raňajkujúce pri stolíku pred pavilónom dnes ráno... Bolo to nádherné! Funguje to!
AH: Problém je, že kasárne neboli stavané s nejakým umeleckým zámerom. Ak ich chceš zmeniť na objekt pre kultúru, potrebuješ mnoho vecí. Vysporiadať sa napríklad s proporciami. V tomto prípade stanovili proporcie malých pavilónov – toto je malé, toto je veľké, toto je staré, toto nové. To nové je síce prítomné, ale chcelo by zostať neviditeľné. Je to veľmi inteligentné uvažovanie o celej záležitosti – stanoviť špecifickú kompozíciu starého a nového a tým ukázať, že Kasárne už kasárňami nie sú.
IF: Zároveň je to spôsob, ako prekročiť hranice samotnej zóny – tieto malé pavilóny vysunuté do verejného priestoru. Autor vytvára spojenie s verejnosťou, spája mesto a park. To je veľmi dôležité!
EAS: To je jedna z výnimočných hodnôt tohto projektu. Architekt nemal potrebu spraviť novú budovu, čo je väčšinou ten prípad. Architekt mal možnosť niečo nové postaviť – len a len svoje dielo. Vyťať všetky stromy a postaviť veľkú novú budovu, vďaka ktorej ho budú všetci poznať. Mohol s kasárňami urobiť čokoľvek, no on ich transformoval. Aj keď vyzerajú skoro rovnako ako predtým, stali sa úplne niečím iným. Rád by som architektovi poďakoval, že odolal vôli postaviť novú budovu. Už máme budov viac než dosť, nepotrebujeme ďalšie!
AH: Vytvorili obrovské priestory. Umenie dnes potrebuje veľké priestory. Umelci pracujú v loftoch na obrovských plátnach, ktorá sa ani nezmestia do bežného interiéru. Sú to obrovské diela, ktoré vyžadujú veľmi veľa priestoru. Páčilo sa mi, že architekti použili iba dve farby – bielu a čiernu. V jednej budove je biele to staré a čierne to nové. V niektorých iných priestoroch je to naopak – staré je čierne a biele nové. Samotná architektúra je v úzadí. Nechce intervenovať. Nie je to Frank Gehry a jeho Bilbao. Frank Gehry nenechal vo svojej galérii žiaden priestor na prezentáciu umenia. Umelci tam nechcú vystavovať svoje diela, pretože Gehry si všetko uzurpoval.
JH: Myslím, že architekti veľmi dobre splnili pôvodný súťažný zámer spred niekoľkých rokov. Požiadavkou bolo nájsť rozhranie a prienik medzi mestom a kasárňami, medzi verejným a poloverejným priestorom, pavilónmi vnútri i vonku a verejnými priestormi. Skutočne sa im podarilo toto rozhranie vytvoriť, naviac, čo osobne veľmi oceňujem, sa architektom podarilo pozdvihnúť architektúru kasární jednoduchými intervenciami bielou a čiernou farbou na elegantnú a módnu úroveň a dodať celému komplexu nový esprit.
EAS: Architekt otestoval, že stará budova dokáže akceptovať nový život vo svojich útrobách. V minulosti si prešla kadečím, ale ešte stále dokáže fungovať. Zdôraznilo sa niečo veľmi dôležité – budova a jej architektúra nie sú tak krehké, aby ich nová funkcia dokázala rozdrviť.
IF: Je to skutočne budova pre ľudí. Nie je formálna. Je to dielňa. A tá idea pozývania tanečníkov, aby tam trénovali a následne v exteriéri vystupovali pre verejnosť... Dokonca aj programový koncept je dômyselný.
EAS: Včera som spomínal madridské letisko. Ľudia a majitelia letiska urobili veľa nedobrých zmien na a v budove, no budova i tak zostala krásna. Jej substancia je natoľko silná, že prežila všetky tie intervencie. To isté som videl včera v kasárňach. Bola tam vnútri výstava ľudového umenia a vôbec to nevadilo.
AB: Áno, architektúra je v tomto prípade tak dobrá, že folklórne ladená inštalácia, ktorú sme videli v jej interiéroch, absolútne nevadila. Ak by som našu doterajšiu diskusiu mala teraz zhrnúť, zdá sa mi, že všetci rozpoznávame v slovenskej architektúre základné problémy vzájomného vzťahu medzi objektom a jeho okolitým prostredím a následne ako potom objekt a jeho okolie slúžia užívateľom. Veľa sme rozprávali o Kulturparku. Všimli sme si všetci, že ľudia tam radi chodia, chcú tam tráviť čas – vonku i vnútri. Harmónia a súlad medzi objektom a vonkajším priestorom je jeho zjavnou hodnotou.
EAS: Nie je to problémom len slovenskej architektúry. Je to problém architektúry po celom svete. Musíme rozmýšľať nad mestom, nad ľuďmi, nad verejným priestorom.
AB: Za dôležitý priestor považujem aj spoločnú záhradu dvoch rodinných domov v Kynceľovej. Je to miesto (polosúkromný priestor), kde sa stretávajú rodiny, kde sa starí rodičia hrajú s vnúčatami. Oba domy prepája, priestorovo i ľudsky. Vytvárať takéto priestory je tiež aktuálnou úlohou architektúry.
IF: Je škoda, že architekti tu nepracovali koncepčne, len integrovali druhý dom do voľného priestoru. Bazén pôsobí, akoby ho pridali, mnoho vecí pôsobí ako postupne aditívne pridaných. Kulturpark Košice je niečo, čo je pre mňa na najvyššej európskej úrovni. Je to to najlepšie, čo sa dá vidieť. Nemyslím si, že sa to dalo spraviť lepšie. Pre mňa to bolo skutočne to najlepšie. Nevidím iné problémy v slovenskej architektúre. Keď si pozriem kvalitu prevedenia budov, kvalitu betónu, kvalitu jednotlivých elementov – to všetko je super! Čo sa týka ekologických obáv – pomaly všetky budovy majú výmenníky tepla, boli tam aj pasívne domy... nevidím žiaden ekologický problém, o ktorom by sme nevedeli. Pre mňa teda najdôležitejším problémom zostáva verejný priestor.
EAS: Nedávno sme mali v Španielsku kongres na tému „Spoločné, verejné“. Čo znamená spoločné, verejné? Na tomto projekte je najlepšie práve to. Vo viacerých nomináciách som videl kvalitnú profesionálnu prácu, moderný a krásny dizajn. Ale nemyslím si, že prispievajú niečím prevratným. Kasárne sú nový koncept, ako vytvárať verejné priestory – spoločné priestory. Je to projekt, ktorý udáva správny smer.
AH: Minulý rok boli Košice Európskym hlavným mestom kultúry a to bola pre Košice jedinečná šanca, jedinečná možnosť. Myslím, že Košiciam sa ju podarilo využiť veľmi dobre. Spoločne s Košicami bolo hlavným mestom kultúry aj Marseille. Šiel som do Marseille a videl som, že oni postavili tri nové kultúrne centrá. Jedno dizajnoval Kengo Kuma (viacej v centre), druhé Stefano Boeri a tretie Rudi Ricciotti (obe na pobreží). Tieto realizácie sa nedajú porovnať. Tam pracovali star architekti, ktorí chceli architektúrou ukázať hlavne sami seba. Keby ste vstúpili dnu a videli, ako sa zachovali k umeniu! O umenie v skutočnosti vôbec nemali záujem, nebolo tam pre umenie žiadne miesto. Tu, v Košiciach, vidieť, že si umenie vážia, rešpektujú ho. Architektúra pre umenie musí byť neutrálna, mala by mu nechať priestor. Umenie je to dôležité. Mám veľmi rád staré texty od Hermanna Czecha, kde píše: „Architektúra nie je život. Architektúra je pozadie. Ale pozadie, ktoré dokáže odpovedať na všetky otázky, ktoré mu položíme. Život je dôležitejší.“ Mali by sme byť natoľko kultúrni, že si to priznáme. Hlavné je, aby akékoľvek umenie, ktoré v priestore vystavíme, vyzeralo krásne, dobre či náležito. Nie moja architektúra!
EAS: Život je umenie! Pretože to, čo sme videli dnes ráno, tie korčuľujúce sa deti – bol som úplne fascinovaný. A včera sme videli tancovať ľudí. Bolo to ako z filmu, nádherné!
AH: Architektúra musí byť v úzadí. Jediným účelom architektúry je, aby umožňovala život. Keď to porovnáme so scénografiou, s filmom – napríklad taký Drakula: má svoj hrôzostrašný zámok, tiene a sviečky... to všetko je tam len kvôli atmosfére, len na to, aby to podporilo dej. Takým istým spôsobom by mala architektúra podporovať svoju funkciu. Kaviareň má podporovať to, aby sa ľudia stretávali, pozerali sa na seba, knižnica zas, pravdepodobne, aby čítali knihy a nie všetky tie záležitosti, čo sme videli v knižnici v Ružomberku. Kladiem si otázku: „Keď to má toľko farieb a obrazov a všetkého – čo to vlastne je? Je to umelecká galéria alebo skutočne miesto, kde nájdem knihu, ktorú hľadám?“
EAS: Nie som si istý, či architekt a umelec bola jedna a tá istá osoba.
IF: Nie, to nebola tá istá osoba.
EAS: Nie som si ani istý, či to bolo spoločne realizované, nemyslím si, že umelca vyberal architekt. Boli to tak rozdielne veci!
AH: V takýchto priestoroch by som očakával určitý druh atmosféry, atmosféru poznatkov a keď je to katolícka univerzita, hádam aj akýsi povznášajúci pocit, pocit niečoho nad nami.
IF: To je ten problém, o ktorom hovorila pani z knižnice. Keď študenti vstupujú do knižnice na prízemí, správajú sa, akoby vstupovali do nákupného centra. A až keď sa dostanú na vyššie poschodia, sa stíšia. Rozprávali sme sa o Scharounovej knižnici v Berlíne, kde musíš prejsť určitou trajektóriou predtým, než vstúpiš do samotného priestoru čitární a knižnice. Takže máš čas sa upokojiť. Ale tu, s takýmto riešením vstupu, vertikálne prepojeného so všetkými ostatnými poschodiami, hluk cestuje.
EAS: Problémom bol aj nevhodný podlahový materiál. Bol príliš hlučný pri chôdzi.
IF: Ešte máme jeden projekt, keď hovoríme o kaviarňach a tak – projekt Nová Terasa, obytný komplex v Košiciach. Pre mňa je to projekt vysokých kvalít. Obdivujem spôsob, ako dokázali vytvoriť mestský pocit, rôznorodosť, určitý druh otvorenej blokovej štruktúry. Zároveň sú tam však aj individuálne budovy, pôsobiace solitérne. Je to zaujímavo kombinované. Veľmi často si myslíme, že kde sú bloky, tam nie sú solitérne budovy a naopak. Projekt pracuje s verejnými, poloverejnými i súkromnými priestormi. Je tam veľká typologická rôznorodosť. Zaujímavá je kombinácia parkovania na prízemí, ktoré vlastne ani tak veľmi neruší, pretože sú pomedzi to vsunuté kaviarne a malé obchodíky. Je tam mnoho dômyselných vecí. Veľmi sa mi tento projekt páčil.
EAS: Keď človek stál vonku na terase a pozeral sa naraz na nové budovy aj na staré sídlisko, nemal som ten pocit, že by jedno alebo druhé bolo lepšie či horšie. Staré sídlisko malo tú silnú nosnú ideu: Všetci budeme žiť rovnako! Na Novej Terase je podarený spoločný exteriérový priestor záhrady, ale priestory okolo výťahov už tak jedinečné nie sú.
IF: Myslíte spoločné priestory v rámci domu? Tie nie sú dobré. Byty sú veľmi dobré, ale súhlasím, že spoločné priestory okolo schodísk a výťahov neboli pekné.
EAS: Mám pocit, že tento projekt sa robil s cieľom rýchleho predaja. Predáš, dostaneš peniaze a už môžeš ísť robiť niečo ďalšie. Všetko veľmi rýchlo! Nie ako projekt v Rimavskej Sobote, kde investor bude na budove zarábať ešte aj o desať rokov. Mal pre budovu vidinu silného konceptu.
IF: Ale súčasná ekonomická realita je taká, že chceš tú budovu predať – v 99 percentách.
AH: On nám ale ukazuje, ako by sme to mali robiť s vlastnými peniazmi. Časom sa mu investované peniaze zúročia mnohonásobne viacej, ako keby ich mal uložené v banke.
AB: Obytný komplex Nová Terasa v Košiciach má mnoho rozmanitých poloverejných priestorov, ale v konečnom dôsledku im chýba vzájomné prepojenie. Pri jednom dome to je tak, pri inom inak, ale v takomto obytnom komplexe by sa patrilo nájsť už aj nejaké priestorové ťažisko, ktoré som tam nenašla. Chýba tu spoločný menovateľ, ktorý tieto priestory zjednotí, čo je pri Kulturparku hneď čitateľné.
EAS: Nie je to to isté. Domov je niečo, kde chceš byť sám. Verejný priestor je miestom, kde chceš byť spolu s ľuďmi. Medzi tým je veľký rozdiel. Keď ideš do kultúrneho centra, chceš stretnúť iných ľudí. Nemyslím si, že sa dajú porovnávať obe veci. Každopádne, som si istý, že tento bytový komplex má priestorov príliš veľa. Záhradu, vstupy do výťahov, terasu...
AB: Áno, bolo to príliš prekombinované.
EAS: Nepotrebuješ toľko priestorov, buď si vonku alebo si vnútri.
AH: V stredomorských mestách býval taký zvyk, že sa chodilo na verejné miesta, keď ste chceli stretnúť známych. V Taliansku ste išli na námestie, prešli ste sa arkádami a stretli ste všetkých. Mohli ste sa rozprávať o veciach verejných. Tieto časy sú už preč, už sa to tak nedá. Napríklad v Ľubľane musíte ísť na otvorenie architektonickej výstavy na to, aby ste stretli architektov. To je verejná udalosť. Ale Ľubľana je aj špecifická – keď chcete stretnúť miestnych ľudí a priateľov, musíte ísť v sobotu ráno na trh. Tam síce ľudia nakupujú, ale stále viac a viac je to aj o sociálnom kontakte. Idem na trh a stretnem ľudí, ktorých som dvadsať rokov nevidel.
EAS: V Paríži sú spoločné priestory domov ďaleko lepšie ako samotné byty. Na Slovensku to tak nie je. Sú tu dobré byty, ale nikto nedbá o verejné či spoločné priestory. Bytovka v Rimavskej Sobote je iná, ale Nová Terasa nie.
IF: V paneláku boli spoločné priestory lepšie ako v Novej Terase. To je zase niečo, o čom by sme mali premýšľať. Výborné byty, ale spoločné priestory, nad ktorými nikto nepremýšľal. To je tiež problém. Byty v Terase boli navrhnuté veľmi pekne, ale spoločné priestory zostali na ocot.
AB: Aj projekt obytného komplexu v bratislavských Podunajských Biskupiciach má svoje verejné i poloverejné priestory, slúžiace len obyvateľom komplexu. Je to racionálne, funkčné a zvolenému štandardu vyhovujúce riešenie. Mohli by sme sa vyjadriť aj k tomuto projektu?
EAS: Najlepšie na tomto projekte je jeho vonkajší výzor. Fasády a okolie sú veľmi dobre spravené. Aj vstupy do oboch budov sú dobré. Ale detaily nie sú nič moc. Možno je to tým, že je to nízkorozpočtová stavba.
IF: Podľa mňa máme budov rovnakej kvality všade okolo dosť a dosť. Pre mňa to bola najpriemernejšia budova zo všetkých nominovaných. Také budovy je vidieť všade, kam sa pozrieš. Nechcem ju kritizovať. Je to dobrá budova. Môžeme byť šťastní, že toto je ten priemer, pretože je to dobrý priemer. Ale nie je na nej nič špeciálne.
AB: V segmente nízkorozpočtovej obytnej architektúry na Slovensku je to však veľmi dobrý projekt. V rámci tohto štandardu je to výborný príklad, ako sa dá robiť slušná architektúra. Keby boli všetky domy v tomto segmente také, bolo by to fantastické.
JH: Je ťažké porovnávať budovy architektov, ktorí pracovali s nízkym rozpočtom, s tými, ktorých finančné limity neboli tak prísne. Projekt v Bratislave-Podunajských Biskupiciach je skutočne nízkorozpočtový projekt, možno ho nie je dobré porovnávať s inými, luxusnejšími projektmi. Myslím si však, že je to dobrý príklad štartovacích bytov pre mladých.
AH: Podľa môjho názoru sú fasády dômyselne nadizajnované – majú lodžie a v tej istej úrovni okná. Nanešťastie sú tie lodžie príliš malé na to, aby sa dali reálne využívať. Videl som, ako neúčelne sa používajú, neodohrával sa tam žiaden život.
IF: Využíval sa len na fajčenie.
AH: Tiež som sa čudoval, keď som vovnútri tých holobytov pozeral, kde sú vývody svetla a TV a podobných vecí – kde je obývačka. Ako je to zorganizované? Kde je kuchyňa a kam by som mohol dať kuchynský stôl a podobne. Keď som sa snažil si to v mysli navrhnúť, zistil som, že to nejde, pretože vstup na lodžiu je zboku. Bolo by lepšie, keby boli byty pôdorysne trochu inak riešené. Chápem, je to nízkorozpočtová stavba, a teda detaily nie sú najlepšie, podlaha je najlacnejšia, nevydrží ani päť rokov...
IF: Dispozícia nie je niečo, čo stojí viac alebo menej. Dispozícia je buď premyslená alebo nie. Táto dispozícia skutočne mala problémy. Nebude ľahké ju zariaďovať.
EAS: Keď sa pozrieš na fasády, tie sú dobré. Ale keď vidíš vnútorné priestory, nemôžeš sa zbaviť dojmu, že architekt a investor nezdieľali spoločný zámer postaviť dobrú budovu. To je častý problém pri sociálnej výstavbe v celej Európe. Veľmi pekné zvonku, ale vnútri nie, pretože architekt nedostane možnosť vybrať dobré materiály či spraviť poriadne detaily.
AH: Tak to bolo spravené i tu. Prvý byt, ktorý sme videli, bol tiež taký – pretože to bola klientská zmena.
JH: Spravili z jednoizbového bytu dvojizbový.
AB: To nebolo podľa projektu architekta, bola to požiadavka klienta.
EAS: V Španielsku máme ten istý problém. Krásne zvonku, vnútri však už nachádzaš čosi iné.
IF: Zaujímavé bolo zistenie, že budova v Rimavskej Sobote má dve vertikálne jadrá, i keď vstup len jeden centrálny, pre rovnakú veľkosť ako táto budova, ktorá má jadro len jedno. A to znamená dlhé chodby a veľa apartmánov na konci týchto chodieb. V skutočnosti kvalita paneláku, ktorý sa všeobecne považuje za niečo, kam nik nechce, je lepšia, ak ju berieme so zreteľom na komunikácie a vnútornú organizáciu spoločných priestorov. Je to vyššia kvalita ako to, čo sa stavia v súčasnosti ako štartovacie byty.
AB: Dom v Rimavskej Sobote je určite lepší.
EAS: Musím sa priznať, že milujem panelové domy. Považujem ich za veľmi silný a zaujímavý koncept.
JH: Je to logické, v tom čase architekti pracovali dlhý čas na vývoji panelových systémov, na dispozíciách, na riešení jednotlivých bytov. Boli obmedzení metrami štvorcovými, ale vyvinuli najlepšie možné riešenia v daných podmienkach. Dnes máme často viacej možností, ale ďaleko menej času, a tak sa stáva, že dispozičné riešenie novostavieb je horšie ako dispozície z čias panelovej výstavby.
EAS: Neviem, či ste videli výstavu v čílskom pavilóne v Benátkach, celá bola o histórii jedného panelu, ktorý spravil Salvator Allende v predpinochetovských časoch. A ako ľudia zakopali tento panel, aby nebol zničený. Bol to prvý panel, ktorý predznamenával novú veľkú koncepciu rozvoja bývania v Čile. Je to veľmi pekný historický pohľad na to, ako bol ten panel s oknom uprostred rôzne adaptovaný v Brazílii, na Kube či v Čile. Rozpráva o jednom momente architektonickej histórie.
AB: Mohli by sme to teda zhrnúť? Mám pocit, že sme v diskusii našli jasnú líniu, ktorá smeruje k cieľu. Myslím tým oblasť, v ktorej sme nemali nijaké zásadné názorové rozdiely. Najväčší problém, ktorý sme v rámci nominácií nachádzali, je vzťah architektúry a užívateľa – ten by mal byť vyvážený a harmonický – a zároveň by architektúra mala byť schopná reagovať na nároky rýchlo sa meniaceho životného štýlu. Spomínali sme, že nie je dobré, ak si architekt stavia svoj pomník, dôležitejší sú ľudia, ktorí budú priestory dennodenne využívať. Chceme podporiť projekt, ktorý ľudí nielen zbližuje, ale ktorý aj dobre slúži užívateľom. V tejto súvislosti sme veľmi často skloňovali košický Kulturpark.
EAS: Myslím si, že tento rok je dobrým príkladom.
AB: Áno, je to dobrý príklad, dobré posolstvo smerom k budúcim podobným projektom.
AH: Je to otázka budúcnosti miest. Čo sa tu deje? Počuli sme, ako chcú všetci Slováci svoj vlastný dom niekde na periférii. Vyjde z domu, nastúpi do auta a ide do nákupného centra kdesi pri diaľnici.
EAS: Americký spôsob života...
AH: To je spôsob života... A potom, zrejme aj jeho kancelária je niekde na okraji mesta. Čo Európa skutočne má a zvyšok sveta nemá, sú historické mestá. Je to pre ňu typické a je to niečo, čo by sme mali zachovať. Je to naša šanca. Keď sa pozrieme na talianske Benátky – je to už len o turizme. Nikto tam v súčasnosti nežije. V minulosti mali Benátky 200 000 obyvateľov, dnes sa hovorí, že o pätnásť rokov nebude v Benátkach jediný miestny obyvateľ. Niečo by sme s tým mali robiť. Na druhej strane, z centra sa sťahujú preč nákupné centrá, armáda, železnice, zostávajú obrovské nevyužité priestory, no aj tak ľudia stále odchádzajú. Mali by sme hľadať riešenia tohto problému a Košice sú krok tým správnym smerom.
AB: Enrique má zaujímavý príklad, pekný projekt verejného priestoru.
EAS: Je to uprostred Madridu – projekt Río. Každý víkend tam príde 200 000 ľudí sa prejsť. Je to úžasné.
AB: To je riešenie do budúcnosti!
EAS: Predtým sme tam mali diaľnicu a škaredú rieku. A teraz tam máme 200 000 ľudí na prechádzke, na bicykli či kúpajúcich sa, ktorí si to vychutnávajú.
AH: Písal som článok o tomto projekte. Prvá idea projektu bola, že obyvatelia zistili, že sa z madridského centra pešo nedá dostať von, pretože tam je rieka a spomínaná diaľnica. A neexistovala možnosť, ako ich prejsť. Začali sa sťažovať, vzniklo politické hnutie s heslom: Spravme niečo!
EAS: Všetci boli veľmi šťastní, keď sa park otvoril. Ľudia z okolitých domov museli na to čakať dlhých osem rokov. Od radosti boli s pohármi šampanského v oknách!
AB: Takže máme laureáta?
IF: Pre mňa je to definitívne Kulturpark. Bol to najkomplexnejší projekt zo všetkých. Využil potenciál miesta do úplného maxima. Ponúka niečo, čo tu predtým nebolo. Myslím, že je to excelentný príklad, ako by mali vyzerať verejné priestory. Nemusí tam totiž byť veľa. Kulturpark považujem za príklad hodný nasledovania pre akékoľvek budúce projekty. Na to, aby verejný priestor fungoval, potrebuješ koncentráciu ľudí, potrebuješ energiu. Musíš skutočne vedieť, kam čo umiestniť. V lokalite Kulturparku bolo dobre viditeľné, čo kde je, aké priestory vznikli, je viditeľné, že všetko bolo umiestnené a nadizajnované dobre. Z môjho pohľadu je to skôr nízkorozpočtová údržba, čo je veľmi dôležité. Nie je to zložitý priestor. Sú tam výborné detaily styku betónu, jeho spádovania, či styku betónu a odvodňovacích prvkov – bol tam kopec malých detailov, ktoré sú veľmi dôležité. Každý študent architektúry by si ich tam mal ísť naštudovať. Čo je pre mňa neuveriteľné – tím zerozero nie je tak veľký a na projekte pracovali len rok. Ale nie je tam jediný prvok, či v budove, či v parku, či vo verejnom priestore, na ktorý by nebolo myslené. A to je obdivuhodné. Je to skutočne vrcholová architektúra, nie len dizajn, koncept, ale aj realizácia. Je tam veľa technických detailov, ktoré sú výborne vyriešené. Zo všetkých projektov tento jeden je výnimočný.
EAS: Pre mňa tiež. Myslím, že všetky projekty boli veľmi dobré, ale tento jeden je ten, ktorý by mal byť ocenený.
AH: Porovnal som to s Marseille a skutočne je to neporovnateľne lepšie.
JH: Považujem tento projekt za koncepčne veľmi čistý, perfektne realizovaný do najmenších detailov, s jasným materiálovým aj farebným konceptom. Je to projekt najvyššej európskej kvality.
AB: Z môjho pohľadu je to tiež veľmi dobrý projekt a z tých 10 nominácií aj najlepší. Tohto roku som tam bola už po tretí raz a vždy tam nájdem nové myšlienky, zaujímavé riešenia problematiky prepojenia historickej a modernej architektúry do homogénnej jednoty. Je to veľký komplex a naozaj je nevyhnutné ho vidieť na vlastné oči a predovšetkým zažiť ho aj z pozície užívateľa.
EAS: Kým som videl len fotky, nevedel som si to tak dobre predstaviť. Realita je ďaleko lepšia.
AB: Ďakujem vám všetkým za spoločne strávené tri dni, za kritickú diskusiu a za príjemnú spoločnosť.
Záznam z diskusie poroty k Cene ARCH 2014 (zo dňa 12. septembra 2014) je uverejnený v plnom rozsahu a autorizovaný všetkými členmi poroty.