ARCH 4 / 2009

KONVERZIE

Na jednom zo stretnutí aktivistov za zachovanie PKO s primátorom Bratislavy hovoril Martin Bútora o obrate, ktorý vo vnímaní vecí verejných znamenala občianska iniciatíva proti skládke v Pezinku. Bola precedensom naznačujúcim, akú silu môže mať hlas verejnosti. Aj ďalšie vystúpenia proti búraniu či výstavbe ukazujú, že sa zvýšil záujem občanov o prostredie, ktoré ich obklopuje. Tento predpoklad potvrdzuje aj dianie okolo bratislavského PKO. Práve pri tom prípade však môžeme rovnako ako sympatický záujem občanov o veci verejné sledovať aj deformovanosť a netransparentnosť celého systému výstavby, od formulovania zámerov, cez prípravu a schvaľovanie územno-plánovacej dokumentácie, predaj pozemkov, vypisovanie architektonických súťaží a akceptovanie ich výsledkov až po menenie schválených riešení počas realizácie.
Je chvályhodné a vítané, že sa občania zaujímajú o osud PKO. Menej chvályhodné je to, že sa tak deje s takmer 10-ročným oneskorením. Už architektonicko-urbanistická súťaž roku 2001 totiž jasne naznačila, aké zámery má stavebník v území (podrobne sme o nej referovali v ARCH 11/ 2001). Postupné okliešťovanie plôch určených na verejné využitie až po zahanbujúci predaj pozemkov priamo pod budovami PKO bolo len logickým pokračovaním tohto procesu. Žiaľ, v tomto prípade nejde o žiaden precedens. Podobný osud stretol v našej krajine celý rad stavieb či areálov. Spomeňme aspoň územie medzi ulicami Mlynské nivy a Landererova, ktoré je dnes jedným veľkým búraniskom. V územnom pláne zóny, ktorý ešte v minulom storočí vypracovali BKPŠ, pritom figurovala väčšina tamojších priemyselných objektov ako integrálna súčasť mesta. Potom sa však predávalo, neskôr búralo a až dnes sa konečne hovorí o hodnotách (zväčša už stratených) a ich budúcom využití.
Koncepčná nepripravenosť mestského územia na rýchle predaje majetku, schválené mestským zastupiteľstvom, spôsobili nenávratné straty architektonických a kultúrnych hodnôt. Nad úmyslom stavebníka vypísať medzinárodnú súťaž na využitie budovy bývalej teplárne sa dnes možno len pousmiať. Veď v čom bude spočívať súťaženie, keď z pôvodnej jedinečnej rozmanitej štruktúry ostala len oholená hmota jedného tehlového objektu? Podobne falošne sa potom javí aj veľkorysé gesto primátora mesta, ktorý prisľúbil aktivistom z Bratislava otvorene a občanom podpísaným pod petíciou za zachovanie PKO, že „urobí všetko, čo bude v jeho silách za záchranu PKO“. Ako ukazuje aktuálny vývoj (vlastník pozemku zahájil búracie práce ráno 14. apríla 2009), jeho sily sa veľmi rýchlo vyčerpali.
Mohli by sme sa však vrátiť aj ku kauze Starý most. Minulé leto sa preli architekti s inžiniermi a primátorom o podobu nového mosta. Dnes sa v tichosti, nevedno do akej podoby, Starý most „opravuje“, a to bez účasti architektov aj pôvodného zainteresovaného inžiniera. Podobne netransparentne, bez architektov či verejnosti, sa vyvíja aj výstavba protipovodňovej ochrany na brehoch Dunaja.
Väčšina definícií pojmu konverzia súvisí so zmenou. V súvislosti s architektúrou sa konverzia vníma najčastejšie ako zmena pôvodného funkčného určenia stavby. Ruka v ruke s novou funkciou však idú aj zmeny majetkové, objemové, materiálové, vzhľadové... Aktuálne konverzie sú vo väčšine slovenských miest dokonalými zmenami všetkých spomenutých vlastností v duchu presvedčenia, že čokoľvek nové je lepšie ako staré. Pojem konverzia tak nadobúda obludné súvislosti.

Henrieta Moravčíková