Dom V - rodinný dom od autora Martina Skočeka

Rodinný dom, Bratislava

Martin Skoček

V ako Vydarený

Pätnásťminútová cesta autom nám stačila na to, aby sme z centra Bratislavy dorazili na jej vidiecky okraj, do Vajnor. Pôvodné vinohradnícke sídlo má dlhú históriu, no podobne ako iné dediny, ktoré boli pohltené rastúcim mestom, ani Vajnory sa nevyhli ataku suburbanizácie. Táto mestská časť však dbá o svoje centrum, ktoré je od roku 1992 vyhlásené za pamiatkovú zónu a vo Vajnoroch tak stále možno nájsť skutočnú dedinu v meste. 

Architekt Martin Skoček dostal od mladej rodiny za úlohu vytvoriť pokojné útočisko na predĺžené víkendy. Nemusel sa pasovať s tvorbou jedinečnosti v smutnej kaši solitérnych katalógových domov, vstupoval do oveľa podnetnejšej situácie – do jadra dediny – a z tohto východiska vyťažil maximum.

Dlhý dom so sedlovou strechou je téma, ktorá sa architektom nikdy nezunuje a v mnohých prípadoch ani nie je dôvod na „vymýšľanie kolesa odznova“. Tento elementárny archetyp však niekedy zlyhá na nesprávnej proporcii alebo kompozícii fasád, počiatočná jednoduchosť sa v procese tvorby rozbije, alebo je kombinácia zaužívanej formy a súčasného obsahu natoľko kostrbatá, že dom vo finále nepôsobí ani tradične, ani moderne, pôsobí iba zvláštne. Dom V taký nie je.

Na typickom podlhovastom pozemku stálo pôvodne rodinné dedičstvo, obdĺžnikový dom s priečelím orientovaným do ulice. Prvotným zámerom bolo dom zrekonštruovať, čo však jeho narušená statika nedovoľovala. Majitelia sa spolu s architektom rozhodli dom rozobrať a na jeho pôdorysnej stope ho z

pôvodného muriva vystavať nanovo. Za touto voľbou nebola snaha ušetriť, ani sledovať módnu vlnu pálenej tehly, ale logicky využiť kvalitný materiál, ktorý by inak skončil v stavebnej suti. Nemožno však poprieť, že práve zrecyklované murivo tvorí základ jedinečnosti tohto domu a jeho silného charakteru.

Dispozícia cituje tradičnú schému hospodárskeho domu a architekt samotný nazýva centrálny priestor pitvorom. Pitvor sa zvykol nachádzať priamo pri vstupe a bol uzlom života v dome. V skromných pomeroch sa v ňom zároveň varilo, údilo, skladovalo a často bolo potrebné využiť celú výšku domu vynechaním stropu. Z pitvora sa vchádzalo do izieb alebo rebríkmi priamo na pôjd. Dom V funguje podobne, jeho „pitvor“ je však veľkorysý, od izieb ho oddeľujú vložené hmoty hygieny a rebrík vedie do podkrovnej pracovne. Dve spálne orientované do ulice sa premietli na čelnú fasádu mimoriadne sympatickým spôsobom – dvoma štvorcovými delenými oknami. Je až škoda, že túto stenu čiastočne zahaľuje predzáhrada, dom mohol smerom do ulice jasne komunikovať, že nie je žiaden cudzinec, ale reinkarnovaný vidiečan.     

Ateliér Martina Skočeka je známy tvorbou interiérov, ktorých kvalita spočíva vo výbere materiálov, vstavaných prvkoch, precíznosti autorských detailov a výbornom remeselnom vyhotovení. Tieto znaky svojich mestských realizácií architekt preniesol aj na vidiek, bez akéhokoľvek prehnaného rustikálneho sentimentu. Priestor je komponovaný veľmi čisto a dáva vyniknúť tektonike. Tehlové murivo dopĺňa smreková konštrukcia spriahnutá dvojicou tiahel. Krokvy krovu siahajú až po spodný okraj pomúrnice, ktorá plní zároveň funkciu nadpražia pre posuvné dvere. Architekt vytvoril premyslený hardware, ktorý funguje bezchybne a následný software bol už voľbou užívateľov. Nejeden architekt puntičkár by mohol takýto moment vnímať citlivo, dôležité však je, že domy slúžia ľuďom a software Domu V krásne odzrkadľuje osobitý vkus jeho majiteľov. Tí zaplnili interiér starými stoličkami, doplnkami, textíliami, rastlinami a výraznými maľbami súčasných slovenských umelcov.

Záhrada, ktorá vznikla spoluprácou s ateliérom LABAK, je v myšlienkovom aj výrazovom súznení s architektúrou. Intuitívne reaguje na funkčné členenie domu a nevyvoláva žiadne zbytočné otázky. Neprezentuje rozmary autorov a rovnako ako aj dom dáva svojim užívateľom dostatočnú slobodu kontinuálne ju dotvárať v čase. Záhrada je z veľkej časti výsledkom doplnenia a premiestnenia pôvodných drevín na pozemku a je tak pomyselnou paralelou k preloženým tehlám domu. Prednú časť záhrady tvorí parkovanie na štrkovom trávniku, vonkajšia jedáleň a pobytový bazén. Vyhĺbenie bazéna bolo najväčším zásahom do exteriéru a špeciálna pozornosť bola venovaná bazénovej rolete, ktorá je vsunutá do betónovej lavice.

Zadná časť je prenechaná oživenému dedičstvu, sadu.

Dom V stihol majiteľom poslúžiť už počas jarného núdzového stavu, kedy v ňom trávili viac času, než pôvodne zamýšľali. Toto obdobie dom preverilo v každodennom užívaní a architekt ani domáci by na ňom spätne nemenili nič. Pre autorku článku bola návšteva Domu V silným zážitkom, pretože ocitnúť sa v priestore, ktorý prirodzene pracuje s vlastnou minulosťou, je zrozumiteľný a pri každom pohľade plný dôsledných riešení, je stále niečo ako malý sviatok. 

Monika Bočková

foto: Matej Hakár