ARCH 11/2004

ARCHITEKTÚROU K VZDELANIU

Klauzúra a vizitky

Prvé zimné dni prišli tento rok už v októbri. Druhý októbrový týždeň to vyzeralo na neskorý november, chladno a sychravo. V studenom popoludní sa kľukatými cestami v šumavských vrchoch predieral mikrobus s čudnou posádkou. Porotu ceny českého ministerstva regionálneho rozvoja Nový dům dával dohromady Jano Štempel. S entuziazmom sebe vlastným zhromaždil architektov z Česka, Maďarska a Slovenska, aby zasadli v porote súťaže o najlepší obytný dom roku 2004 v Čechách. Partia porotcov prechádzala české mestá a mestečká s cieľom vybrať budúcich nositeľov ceny. Na ceste zo Sušíc do Chebu v nádherných jesenných lesoch Šumavy zrazu Jan Jehlík spomenul, že len neďaleko je Nový dvůr, kláštor, ktorý navrhol slávny architekt John Pawson. Jehlík ho nedávno navštívil počas svojich ciest pri koncipovaní českej ročenky. Nadšencom architektúry v mikrobuse nebolo viac treba a šofér už obracal auto z hlavného ťahu na miestnu hradskú. Cesta stúpala a opäť klesala malebnou krajinou, až sa vyhupla do pomerne širokého sedla. Asfaltový povrch vystriedal utlačený kameň. Hustý les, lúka so stádom oviec pokorne spásajúcich neskorú jesennú pašu.
Barokový statok víta návštevníkov elegantnou tabuľkou s informáciou o sporých možnostiach návštev v tomto božom príbytku. Mnísi žijú v klauzúre a návštevy verejnosti práve nepestujú. Kto sa však čo len raz vydal na cesty za architektúrou, vie, že takéto prekážky nemôže brať celkom vážne. Prešli sme teda okolo nie zrovna pevného plota a rozmoknutým mäkkým terénom sme napredovali k budovám. Už z diaľky sa črtala silueta modernej dostavby Pawsonovho kostola. Hnaní túžbou vidieť toho „Pawsona“ na vlastné oči sme sledovali obvodový múr kláštora. Barokový statok však charakterizuje uzavretý priestorový koncept a my sme úplne zablatení stále stáli len na reálnej strane Alenkinho zrkadla.
Na nádvorí kláštora pracovali akísi muži. Montérky, gumáky, na hlavách vlnené čiapky. Že by to šlo cez nich? Stavební robotníci sú overeným nástrojom na prienik do zakázaných území. Jano Štempel sa ujal vedenia. Bodro pokračoval smerom k robotníkom. A tí pomalým krokom mierili rovno k nemu. Ako sa však ukázalo, neboli to stavební robotníci, ale mnísi, budujúci svoj príbytok a pobúrení našou nepozvanou návštevou. Jano nestrácal rozvahu. Zvonivým hlasom spravodlivého vysvetľoval mníchom naše pohnútky: Kto si postaví taký krásny dom, nemôže ho skrývať pred verejnosťou. Mnísi však mali svoje, rovnako pevné argumenty: Ste na cudzom pozemku a ešte k tomu v klauzúre. Väčšinu z nás už diskusia omrzela. Sklamaní sme sa trúsili naspäť k mikrobusu. Aké však bolo naše prekvapenie, keď sme ho zbadali v bizarne naklonenej polohe v strede rozbahneného svahu. Bezradne pobiehajúci šofér už nikoho nenechal na pochybách. Mikrobus pevne uviazol v bahne. Vtedy sa situácia obrátila. Odmietaví mnísi pochopili, že jediná cesta ako nás dostať zo svojho pozemku je vytiahnuť mikrobus z mazľavej hliny. Vzápätí sme zapriahnutí za traktor potupne opustili kláštor.
Na miesto prológu: Pokúšali sme sa mníchov presvedčiť, že Jano Stempel nie je úchylný przniteľ svätých miest, ale slávny architekt a tak zachrániť našu pošramotenú reputáciu. Neviem, či uverili, ale nakoniec si s nami celkom konformne vymenili vizitky.
Henrieta Moravčíková

Stiahnuť zobrazené číslo Objednať zobrazené číslo Objednať predplatné
Pre stiahnutie zobrazeného čísla sa musíte prihlásiť