ARCH 11/2008

FORMA A CHUŤ

Na jeseň sa už tradične veľa hovorí o architektonických cenách. V októbri udeľujú CE.ZA.ARa, začiatkom decembra Cenu Dušana Jurkoviča a druhý novembrový týždeň patrí už 11 rokov Cene ARCH. Spolu s udeľovaním cien architekti každoročne diskutujú o tom, na čo a komu vlastne architektonické ceny slúžia. Majú upozorniť na tie najinšpiratívnejšie architektonické činy? Majú podnietiť profesionálnu diskusiu? Majú vyzdvihnúť najlepších architektov či povzbudiť osvietených investorov? Majú zviditeľniť architektúru na verejnosti, ako sa stále častejšie zdôrazňuje? Asi je to z každého trochu, avšak práve medializácia architektúry, resp. architektonických cien, zamestnáva architektov v ostatnej dobe stále viac. Architekti by svojimi cenami radi vytvorili určité meradlo hodnôt aj pre laickú verejnosť. Je to však ozaj úlohou architektonických cien?
V dnešnom, na médiá orientovanom, svete by sa naozaj mohlo zdať, že architekti by mali viac vystupovať v televízii, dávať viac rozhovorov do novín či rozhlasu a vôbec viac propagovať svoju prácu prostredníctvom verejných komunikačných prostriedkov. Osobne sa však nazdávam, že propagácia architektúry smerom k verejnosti predstavuje až druhý krok, ktorý nemusia robiť priamo architekti. Nazdávam sa, že ceny za architektúru majú byť v prvom rade adresované architektom, majú podnecovať premýšľanie o architektúre medzi profesionálmi, majú viesť k diskusiám a polemikám, a to v prvom rade vo vnútri architektonickej profesie. Len vnútri architektonickej profesie totiž možno s plnou vážnosťou premeriavať výkony architektov a len vnútri profesie možno oddeliť mimoriadne od štandardných či slabých výkonov. Záujem verejnosti by mal ostať len príjemným bonusom tohto základu. Nemyslím, že by sme sa mali veľmi znepokojovať tým, či bola tá-ktorá cena na obrazovke televízie päť alebo 10 sekúnd, alebo či ju publikovali nejaké denníky. Oveľa dôležitejšie bude, keď sa tá nami oceňovaná architektúra dostane na verejnosť bez našej priamej intervencie, vďaka svojím hodnotám. A na to netreba žiadne architektonické ceny, práve naopak, stačia na to oveľa banálnejšie žánre.
Pre kultiváciu vkusu desiatok tisícok potenciálnych stavebníkov je totiž oveľa dôležitejšie, že si reklamní kreatívci všimli nádherné interiéry hotela Kyjev (I. Matušík, 1973) a nemocnice na Bezručovej ulici (A. Balán, J. Grossmann, 1939) v Bratislave a na ich pozadí vystavali reklamné šoty pre mobilného operátora. Alebo keď milióny nadšencov agenta 007 dostali spolu s prídelom akcie aj nádielku skvelej architektúry v podobe nadčasového festivalového a kongresového centra v Bregenzi (Dietrich a Untertrifaller Architekten, 2006) či pôsobivého hotela spoločnosti ESO v čílskej púšti Atacama (Auer + Weber, 2002). A milovníkov dobrého jedla, koniec koncov, tiež určite viac ako cena za architektúru na reklamnom pútači ovplyvní jedinečný interiér jeho obľúbenej reštaurácie.
Propagovať dobrú architektúru pred verejnosťou nie je nevyhnutne úlohou architektov. Ako vidno z uvedených príkladov, môžu to za nich urobiť aj iní. Na architektoch však stále ostane to najpodstatnejšie: dobrú architektúru vytvoriť.

Henrieta Moravčíková

Stiahnuť zobrazené číslo Objednať zobrazené číslo Objednať predplatné
Pre stiahnutie zobrazeného čísla sa musíte prihlásiť