ARCH 2/2008

OBYTNÉ ŠTRUKTÚRY

V historickej architektúre mali priestorové koncepty palácov a meštianskych domov len málo spoločné s funkčným členením a rozmermi obydlí roľníkov či sedliakov. Tento prirodzený rozdiel, reagujúci na odlišnosti užívateľov, sa podarilo znejasniť až modernej architektúre. Z fyziologických potrieb človeka vychádzajúci, funkčne determinovaný, účelný a pre všetkých rovnako vhodný obytný priestor sa stal doménou 20. storočia. Funkčné diagramy, priečne vetranie či existenčné minimum navždy ovplyvnili úvahy o obytnom priestore. Moderná architektúra sa zmocnila obytnej témy naplno. Vyriešila funkčné väzby, plochy aj materiály. Flexibilné rámce historickej architektúry nahradili funkčne určené moderné priestory.
Vysoká miera organizovanosti a systematizácie je charakteristická pre všetky odvetvia ľudskej činnosti v moderných spoločnostiach. Bývanie nie je výnimkou. Človek však napriek obrovskému tlaku systému stále ostáva organickým, a preto ťažšie organizovateľným elementom. Najmä privátne sféry, akou je aj obytný priestor, majú tendenciu vymknúť sa spod kontroly. Rôznorodosť jednotlivých obytných buniek v super štandardizovanej situácii panelového domu len potvrdzuje fakt, že človek je strojcom neuveriteľne bizarných ale aj konvenčných obytných štruktúr. Možno je aj to dôvodom, prečo inovatívni myslitelia stále viac siahajú po neorganizovaných náhodných situáciách, ktoré by mohli slúžiť ako nové modely obytných štruktúr. Ako reaguje súčasná architektúra na toto poznanie? Zmenili sa koncepty načrtnuté modernistami na začiatku 20. storočia?
Aj keď sa na prvý pohľad zdá, že k žiadnym zmenám nedochádza, už aj zdanlivo banálne príklady znútra bytu či rodinného domu ukazujú, že k určitému pohybu vo sfére preferencií predsa len prišlo. Vidno napríklad to, že ak to priestorové možnosti čo len trochu dovoľujú, funkčné členenie na pokojnú nočnú a rušnejšiu dennú zónu zachovávajú aj užívatelia malých bytov. Potreba intímneho priestoru spálne sa pritom nechápe ani tak v zmysle hygienickom, ako ju nastolili v dvadsiatych rokoch funkcionalisti, ale skôr v zmysle narastajúcej potreby individualizácie jednotlivca aj v rámci rodiny. Túto individualizáciu akoby vyvažoval otvorený obytný priestor, ktorý zahŕňa prípravu jedla, jeho konzumáciu aj spoločenský život obyvateľov bytu. Pričom ideu úspornej „frankfurtskej kuchyne“, ktorá sa úspešne vyskytovala vo väčšine bytov ešte v osemdesiatych rokoch, v projektoch postupne nahradil americký koncept jedného otvoreného priestoru. Je zaujímavé sledovať, ako sa vyvíjajú názory užívateľov napríklad na toto riešenie. Náš malý prieskum ukázal, že až ¼ z nich následne rozdelila otvorený obytný priestor na samostatnú kuchyňu a obývačku. Ešte zaujímavejší je vývoj, ktorým v rámci obytných štruktúr, najmä v špecifickej situácii postkomunistických krajín, prechádza funkcia reprezentácie. Po období plošného zväčšovania rozmerov štandardných priestorov v byte či dome logicky dochádza k vytváraniu nových priestorových foriem, akými sú salóny, pánske izby či „hodovne“. Práca doma sa už stala štandardnou súčasťou obytného priestoru a priestorové riešenia sa tak približujú historickému modelu, v ktorom sa tradične spájalo bývanie s hospodárskou činnosťou. V súvislosti s obytnými štruktúrami však nemožno hovoriť o návrate k historickým formám. Diverzifikácia riešení len potvrdzuje to, že formy života, aj toho ľudského, sú tak rozmanité, že nie je možné uväzniť ich v rámci neufertovských noriem a limitov.

Henrieta Moravčíková

Stiahnuť zobrazené číslo Objednať zobrazené číslo Objednať predplatné
Pre stiahnutie zobrazeného čísla sa musíte prihlásiť