ARCH 3/2008

MINIMALIZMUS

Minimalizmus vraj už nie je in. To je dobrá správa. Konečne sa oddelí trend od názoru. Minimalizmu trendovosť aj tak veľmi neslušala. Módne zjednodušovanie foriem síce malo, najmä v prípade slovenskej architektúry, ozaj očistné účinky, na druhej strane však práve tvarová a priestorová prostota často viedla k banálnosti a prázdnote... alebo naopak, len k určitému maskovaniu nezvládnutých riešení.
Slovenská architektúra vždy citlivo reaguje na najnovšie trendy a inak tomu nebolo ani pri minimalizme, ktorý sa k nám dostal práve v období rozkolísanosti hodnôt spôsobenej postmoderným relativizmom a politicko-spoločenskými zmenami po roku 1989. Minimalizmus však nebol na Slovensku na sklonku 20. storočia novinkou. V určitej podobe ho nachádzame už v architektúre tridsiatych a šesťdesiatych rokov, najvýraznejšie v diele Fridricha Weinwurma a Ferdinanda Milučkého. U prvého z nich išlo o praktický prístup, u druhého o estetický prístup, alebo, ak si pomôžeme Tadaom Andom, prvý sa k minimalistickým dielam dopracoval metódou konkretizácie a druhý metódou abstrakcie.

Fridrich Weinwurm dokázal priestor aj formu architektúry zjednodušiť až na dreň ich existencie. Hľadal najpriamejšej a najekonomickejšej odpovede na konkrétnu architektonickú úlohu. Jeho snahou bolo vytvoriť univerzálne, „pre každého“ vhodné a dostupné riešenia. Vymyslel dobre fungujúci systém oceľového okna, a potom ho používal na všetkých svojich stavbách, rovnako ako detail atiky, podľa ktorého možno jeho diela identifikovať. Weinwurm síce na jednej strane zámerne rušil tradície, na druhej strane však rešpektoval základné, s funkciou pevne zrastené, formy ako je okno, dvere, strecha či stena. Pokiaľ dobre plnili svoju funkciu, nemal dôvod narušiť ich prostú samozrejmosť. Jeho úsilie nemalo estetické ambície a jeho diela neboli krásne v zmysle dobového estetického ideálu funkcionalizmu. Napriek tomu dokázal Weinwurm uplatniť svoj pragmatický minimalizmus rovnako dobre pri sociálnom bývaní, exkluzívnej vile či budove banky.
U Ferdinanda Milučkého sú minimalistické formy výsledkom výtvarnej abstrakcie. Funkcia aj konštrukcia predstavujú len nevyhnutné podmienky, ktoré musí táto abstraktná forma naplniť, aby mohla byť architektúrou. Obvodové múry či deliace priečky sa u Milučkého menia na grafické znaky stien. Okná už nie sú oknami, ale prázdnotou medzi paralelnými líniami stien, dvere nie sú dverami ale abstraktnými štrbinami, ktoré umožňujú len nevyhnutné prepojenie priestorov.
Oba tieto postupy môžu viesť k podobným výsledkom, ako sú prosté pravouhlé formy, ortogonálne priestorové vzťahy či hladké bezozdobné povrchy. Avšak zatiaľ čo u Weinwurma je vnútorný priestor jednoznačne určený prevádzkovými vzťahmi a hygienickými požiadavkami a vonkajšia forma priamo zodpovedá vnútorným priestorovým vzťahom, u Milučkého je priestor a forma spojená do jednej abstraktnej kategórie, ktorá len rámcuje prevádzku.
Aj keď boli zdroje minimalizmu v spomínaných obdobiach odlišné, stále môžu byť inšpiratívne pre aktuálne premýšľanie o architektúre. Myšlienku jednoduchosti možno naplniť rozličnými spôsobmi, ktoré síce závisia aj od dobových trendov ale v podstate odrážajú najmä vnútorné založenie tvorcov. To však, koniec koncov, platí pre každú tvorbu.

Henrieta Moravčíková

Stiahnuť zobrazené číslo Objednať zobrazené číslo Objednať predplatné
Pre stiahnutie zobrazeného čísla sa musíte prihlásiť