ARCH 4/2008

NOVÉ FIGÚRY

Téma figúry je s architektúrou bezprostredne spojená. Je neustále latentne prítomná v premýšľaní o architektúre, len sa v priebehu histórie niekedy viac a inokedy menej materializuje. Obdobia abstrakcie striedajú obdobia obrazné. Po ortogonálnych geometrických tvaroch prichádzajú tvary deformované, po funkciou determinovaných schémach spektakulárne objemy či symbolické tvary.
V súčasnej architektonickej diskusii ešte stále rezonujú symbolické figúry, ktoré do architektúry v sedemdesiatych rokoch 20. storočia opätovne priniesli Ch. N. Schulz a M. Graves. Mali byť alternatívou k abstraktným formám neskorého modernizmu, ktoré podľa postmoderných architektov už nedokázali sprostredkovať žiadne významy. Určitou reakciou na symbolické ponímanie figúry predstavuje „rétorická figúra“ P. Eisenmanna, ktorou vykračuje z obmedzení architektonického postmodernizmu. Jeho figúry ponúkajú slobodnejšie možnosti interpretácie miesta aj procesov súvisiacich so vznikom architektonického diela. O figúrach hovorí aj Greg Lynn, keď zdôrazňuje potrebu tematizácie pohybu a času v architektúre prostredníctvom novej topologickej geometrie, ktorá dáva architektonickému objektu nové tvary. Nové figúry, ktoré sa objavujú v súčasnej architektúre však nevznikajú len ako produkty takých sofistikovaných stratégií architektonického navrhovania, rodia sa aj v intuitívnej rovine umeleckého gesta či dokonca ako odvodenia či napodobenia iných figúr.
Figúry rozličných podôb sa na pozadí väčšinových abstraktných pravouhlých tvarov objavujú aj v architektúre na Slovensku. V niektorých prípadoch sa tieto rozhýbané tvary odvíjajú od aktuálneho poznania „novej geometrie“ a snahy zachytiť procesy, inokedy sú skôr výsledkom hľadania „novej“ estetiky či spektakulárnosti. Akú úlohu v tomto procese hrajú tradičné architektonické kategórie, ako je funkcia, stabilita, trvácnosť či krása?
Keď si pozrieme figuratívne komponované diela v slovenskej architektúre, nemôžeme obísť Šefana Svetka a jeho figúry Slovenského rozhlasu či Účelového zariadenia ÚV KSČ v Javorine ale ani Pamätník SNP D. Kuzmu či hotel Panoráma Z. Riháka na Štrbskom Plese. Všetky tieto formy sú komponované akoby proti logike tradičnej konštrukcie či geometrie, a ich symbolika je tiež rozporuplná. Obrátená pyramída rozhlasu nie je symbolom vysielania aj keď vnútorný kotol možno odráža procesy jeho prípravy, kruhový segment rekreačného zariadenia či na hlavu postavený zrezaný hranol hotela nie sú obrazom vnútornej prevádzky či reakciou na tatranskú krajinu. V prípade týchto diel neskorých šesťdesiatych rokov bola impulzom k figuratívnosti nepochybne najmä únava z modernej abstrakcie ale svoju úlohu tu isto zohrali aj nové technologické a konštrukčné možnosti či túžba po spektakulárnom. Sám Svetko výstižne zhrnul tieto pohnútky, keď napísal, že túži „dať budove myšlienku a tvar“ a „vyjadriť jej svojskosť“. Táto definícia tvaru, ako vyjadrenia svojskosti tej-ktorej architektúry, je nášmu prostrediu asi najbližšia. Väčšina figúr tu má pôvod v umelecky intuitívnom tvarovaní objemu, ktorý potom v ďalšej fáze ovplyvňujú konštrukčné a technologické možnosti.
Nech už je genetický pôvod figúr akýkoľvek, figuratívne komponovaná architektúra nepochybne má ambíciu sprostredkovať iné, alebo viac informácií ako na základe ortogonálnej geometrie a tradičných technológií konštruovaná architektonická forma. Minimálne môže byť jej provokujúcim náprotivkom.
Henrieta Moravčíková

Stiahnuť zobrazené číslo Objednať zobrazené číslo Objednať predplatné
Pre stiahnutie zobrazeného čísla sa musíte prihlásiť