ARCH 9/2008

VARIANTY POVRCHU

Povrchy sú už dlhšiu dobu aktuálnou témou. Už keď Herzog a de Meuron zahrnuli dažďovú vodu do koncepcie ornamentu na fasáde budovy Ricola (1993), bolo jasné, že povrch opäť stojí v centre pozornosti architektov. Čo je za obnovou záujmu o povrch? Je to logická reakcia na mlčanlivé fasády minimalizmu alebo skôr ide o uplatnenie nových možností, ktoré vygenerovala digitálna architektúra?
Téma povrchu sa v architektúre objavuje znovu a znovu, vždy, keď sa nanovo definuje vzťah konštrukcie a plášťa, vždy, keď technologické novinky doplnia škálu možností o ďalší lákavý variant. Alberti, Semper, Mies van der Rohe, spomínaní Herzog a de Meuron či Holanďan Lars Spuybroek opakovane nastoľovali nové ponímanie vzťahu povrchu a konštrukcie, povrchu a priestoru ním vymedzeného či dokonca vzťahu povrchu a spoločenskej atmosféry, ktorú reflektuje. Teoreticky sa v nedávnej minulosti pokúsili túto problematiku zhrnúť David Leatherbarrow a Mohsen Mostafavi vo svojej knihe Surface Architecture (2002). Na celom rade príkladov z architektúry 20. storočia opísali zmeny v týchto vzťahoch a pokúsili sa ich interpretovať. Špeciálne číslo časopisu Architecture Design (2003) sa naproti tomu sústredilo skôr na budúcnosť povrchov, ktorú dnes naznačujú otázky súvisiace s digitálne generovanými riešeniami. Zaujímavé je, že všetci títo autori sa opakovane vracajú práve ku Gottfriedovi Semperovi a jeho teórii odievania.
Aj pre dnešnú diskusiu stále podnetné úvahy Gottfrieda Sempera vznikli v druhej polovici 19. storočia, keď architekti nástojčivo pociťovali potrebu nanovo definovať vzťah povrchu a konštrukcie. Semper vo svojom diele vychádza z predpokladu, že prvá architektúra bola vlastne spojením drevenej konštrukcie a textilného povrchu. Upozorňuje na „princíp vonkajšieho vyzdobovania a odievania konštrukčnej kostry“, ktorý je od nepamäti prítomný v ľudských stavebných prejavoch. Prvky spojené s tradičným obaľovaním pôvodne drevenej konštrukcie textilnými tkaninami pretrvali podľa neho v podobe určitých znakov, sprostredkujúcich významy tej-ktorej konštrukcie. Ponúka sa analógia medzi architektúrou a kostýmovým návrhárstvom. Architektúra, podobne ako kostým, má slúžiť na zahalenie reality a na jej posunutie do roviny reprezentácie a symbolického pôsobenia. Práve Semperove presvedčenie, že „opar karnevalových sviec je tou pravou atmosférou umenia“, dobre postihuje aj intenzívny záujem súčasnej architektúry o povrch. Dnešná doba, ktorá má rada spektakulárne obrazy, sa ďaleko viac orientuje na nejednoznačnosť mihotavej krásy „karnevalových sviec“, než na pravdivosť miesovskej „kostry a kože“.
Štandardná architektonická produkcia však spravidla rieši iné dilemy. Miesto vytvárania nových foriem vzťahu povrch a vnútro sa zaoberá hľadaním vhodného variantu stvárnenia ich tradičného spojenia. Svedčí o tom napríklad spojenie kancelárska budova a sklenená fasáda, ktoré sa od päťdesiatych rokov 20. storočia takmer nezmenilo. Väčšina kancelárskych budov si aj dnes oblieka sklenenú, aj keď dvojitú fasádu. Podobne je to aj v prípade spojenia modernej vily so sklom a bielou omietkou. Od čias, keď Le Corbusier obliekol moderný rodinný dom do ľahkého odevu z bielej omietky a skla, sa toto spojenie v mierne odlišných variantoch stále objavuje a dokonca sa stalo indikátorom kultivovaného stavebníka. V otázkach povrchu sa tak väčšina architektov pohybuje v rámci variantov viac či menej tradičných spojení.

Henrieta Moravčíková

Stiahnuť zobrazené číslo Objednať zobrazené číslo Objednať predplatné
Pre stiahnutie zobrazeného čísla sa musíte prihlásiť