ARCH 1/2009

V EMIGRÁCII

Centrum a periféria, tento vzťah, ktorý teória architektúry v ostatnom čase používa na osvetlenie pozície a vývojových peripetií slovenskej architektúry v kontexte medzinárodného vývoja, sa vôbec nie prekvapivo uplatňuje aj v teórii migrácie. Ako píše Miloslav Bahna v teórii k téme, krajiny periférie zásobujú svojimi migrantmi pracovné trhy v krajinách centra. Inak to nie je ani v prípade architektonických migrácií, aj keď ich smery významne ovplyvňuje aj vývoj stavebnej výroby, ktorý môže zlákať aj migrantov z centier na perifériu.
Fenoménu slovenskej architektonickej emigrácie venoval dosiaľ najväčšiu pozornosť Štefan Šlachta. Vo svojej knihe Návrat odídených načrtol osudy vyše 80 slovenských architektov a architektiek v zahraničí. Aj na základe jeho bádaní môžeme identifikovať v podstate štyri základné etapy či vlny migrácie architektov zo Slovenska smerom do centier západného sveta. Migrácii na východ sa venovať nebudeme, keďže sa až na vynútené výnimky v podobe vojnového zajatia nevyskytovala.
O slovenských architektoch môžeme prvý raz v dejinách hovoriť koncom 19. storočia, keď sa na miestnej scéne objavili zo Slovenska pochádzajúci odborníci vzdelaní v príslušnom odbore, ako boli Ignatz Feigler ml., Alexander Feigler či Ján Nepomuk Bobula. S touto generáciou tvorcov súvisela aj prvá vlna emigrácie. Keďže na Slovensku až do roku 1946 neexistovala škola architektúry, záujemcovia o túto profesiu museli za štúdiom cestovať. Najčastejším cieľom ich ciest bola Budapešť, Praha či Viedeň, ale Slováci študovali aj v Berlíne, Drážďanoch, Mníchove, Paríži či Zürichu. Väčšina z nich sa po štúdiu vrátila domov, aj keď niektorí si svoj pobyt v zahraničí predĺžili. Harminc napríklad pomerne dlho a úspešne pôsobil v Budapešti, Weinwurm pracoval najprv v Nemecku, potom v Budapešti, Szönyi zbieral skúsenosti vo Švajčiarsku a Francúzsku a Wimmer v Nemecku. Nájdu sa aj takí, ktorí sa domov nevrátili nikdy a v zahraničí urobili väčšiu či menšiu profesionálnu kariéru. Ján Nepomuk Bobula mal napríklad v Budapešti úspešnú projekčnú kanceláriu a realizoval tam niekoľko významných stavieb. Rozhodne najúspešnejším migrantom tých čias však bol bratislavský rodák Siegfried Theiss, ktorý sa zaradil medzi najvýznamnejších rakúskych architektov prvej polovice 20. storočia. Druhá vlna migrácie slovenských architektov súvisí s udalosťami druhej svetovej vojny, keď našu krajinu nútene opustili viacerí významní architekti ako Ferdinand Silberstein, Ernst Steiner, Eugen Rosenberg či Christian Ludwig. Spomedzi nich sa v zahraničí nepochybne najväčšmi preslávil práve Rosenberg, ktorého zaraďujú ku kľúčovým predstaviteľom britského modernizmu. Tretia vlna migrácie bola reakciou na spoločenský vývoj v krajine po roku 1968 a s rozličnou intenzitou pretrvala až do roku 1989. V tomto období opustilo Slovensko najviac architektov, ktorí sa síce nepreslávili v medzinárodnom meradle, ale v mieste svojich pôsobísk urobili veľmi solídne profesionálne kariéry. Ostatnú vlnu architektonickej migrácie charakterizuje liberálne prostredie prelomu 20. a 21. storočia, v ktorom zmena politického usporiadania Európy, nové informačné technológie a letecká doprava veľmi zjednodušili pohyb potenciálnym migrantom. V tomto období odišlo a stále odchádza na štúdiá do zahraničia stále viac budúcich architektov. Mnohí z nich sa v krajine štúdií aj usadia. Keďže väčšina z nich svoju profesionálnu kariéru ešte len rozbieha, hovoriť o ich úspešnosti či neúspešnosti by bolo predčasné.
A koniec koncov, tak, ako môžeme získať veľmi odlišné obrazy tvorby centra a periférie v závislosti od voľby uhla pohľadu, tak aj hodnotenie úspešnosti našich migrantov v prostredí centier závisí od zvolenej perspektívy a hodnotiacich kritérií. Naším cieľom však nebolo hodnotiť, ale priblížiť.

Henrieta Moravčíková

Stiahnuť zobrazené číslo Objednať zobrazené číslo Objednať predplatné
Pre stiahnutie zobrazeného čísla sa musíte prihlásiť