ARCH 12/2009

OTÁZKA VKUSU

V súvislosti s dvadsiatym výročím Nežnej revolúcie sa veľa pohovorilo a popísalo o spoločenských zmenách aj o reziduách predchádzajúceho autoritatívneho režimu. Pomerne často sa skloňoval pojem individuálna sloboda i naša schopnosť vysporiadať sa s ňou.
Pred novembrom 1989 sme všetci viac či menej túžili prejaviť svoju odlišnosť, byť inými, výnimočnými. Tieto túžby sa po zmene spoločenského usporiadania dali bezo zvyšku naplniť. Zvýšená miera individualizácie sa dokonca stala charakteristickou črtou dnešnej spoločnosti. Prejavy individuálneho vkusu nikto nezakazuje ani nespochybňuje. Napriek tomu sme sa ešte stále neoslobodili spod nadvlády vkusu väčšiny. Stále nedokážeme prejaviť dostatok osobnej slobody, aby sme ako individuality, resp. príslušníci menšiny aj konali. Byť iný v našej spoločnosti ešte stále znamená byť podozrivý. Podozrivý z elitárstva či menševizmu (na paralelu medzi menševizmom a boľševizmom a názormi menšiny a väčšiny nedávno upozornil Silvester Lavrík, Fórum SME, 21. 11. 2009). V priebehu druhej polovice 20. storočia sa unifikácia vkusu, resp. boľševizácia architektúry najväčšmi prejavila v bytovej výstavbe. Ideál architektonickej avantgardy – bývanie pre všetkých – sa zhmotnil v homogénnej mase panelových domov, v ktorých bývali ozaj všetci, bez rozdielu. V priebehu uplynulých 20 rokov sa veľa zmenilo. Hromadná bytová výstavba je minulosťou, rovnako ako BA-NKS či P1.14. Ani paneláky už dnes nie sú tou homogénnou masou, ale zbierkou variácií na tému maľba na panel. Veľmi sa od nich nelíši ani väčšina veselo farebných novostavieb. Z tejto neutešenej koláže ružových, žltých a zelených domov je jasné, že zdanlivo individuálny vkus je len bezduchým replikovaním vkusu väčšiny. Všeobecný nedostatok individuálneho dobrého vkusu zasiahol dokonca aj individuálnu bytovú výstavbu. Tu akurát slávny „televízor“ zo sedemdesiatych rokov 20. storočia vystriedali najprv paláce „podnikateľského baroka“ a neskôr lifestylové sklenené škatule. Kde sa stratil individuálny zmysel pre krásu, individuálny systém preferencií, schopnosť samostatne hodnotiť? Kde sa stratila túžba po výnimočnosti? Boľševizácia vkusu však netrápi len architektúru. Je prítomná v celej spoločnosti, ktorá sa topí v prívale priemernosti. Nedávno mala v SND premiéru Hviezdoslavova hra Herodes a Herodias. Dlhý, náročnou hviezdoslavovskou slovenčinou písaný text skrátili a upravili. Dôvodom bola snaha priblížiť klasiku dnešnému divákovi, pre ktorého vraj bola pôvodná verzia príliš dlhá a nezrozumiteľná. Obstoja však také argumenty vo vzťahu k jedinej slovenskej dráme shakespearovského rozmeru? Prečo si netrúfame položiť pred súčasného diváka náročnejšie úlohy, diela? Možno by im porozumel, možno by sa chcel naučiť porozumieť. Spoločenstvo, ktoré úmyselne zľavuje z nárokov na seba, nemá príliš optimistickú budúcnosť. Pestujme preto svoju individuálnu schopnosť uvažovať a hodnotiť, je to najlepší spôsob, ako si uctiť slobodu, ktorú sme pred 20 rokmi získali späť.

Henrieta Moravčíková

Stiahnuť zobrazené číslo Objednať zobrazené číslo Objednať predplatné
Pre stiahnutie zobrazeného čísla sa musíte prihlásiť