ARCH 6/2009

NIELEN MORE

Už čoskoro prepukne na našom kontinente každoročné sťahovanie národov. Väčšina Európanov sa opäť pohne smerom na juh, aby aspoň na chvíľu obsadila malebné pobrežie najobľúbenejšej dovolenkovej destinácie – Stredozemného mora. Naši južní susedia však zďaleka nedisponujú len morom. V ostatných rokoch sa práve do krajín južnej Európy presunulo aj ťažisko aktuálnej architektonickej diskusie. Stačí si len prelistovať najnovšie architektonické časopisy či tohoročný katalóg európskej Ceny Miesa van der Rohe za architektúru, kde produkcia mediteránnych krajín predstavuje vyše polovicu obsahu. Južania, najmä Španieli, ale už aj Portugalci, Slovinci a Chorváti riadne zatriasli predstavami o štandardných miestach vzniku kvalitnej európskej architektúry.
Z našej domácej perspektívy sú v tejto súvislosti nepochybne najzaujímavejší práve poslední spomínaní: Slovinci a Chorváti. Ich krajiny, ktoré majú za sebou podobný historický aj spoločensko-politický vývoj ako Slovensko, disponujú podobným počtom obyvateľov a porovnateľnými materiálnymi zdrojmi, nedávno ohúrili svet mimoriadnymi príkladmi súčasnej architektúry. Tieto stredomorské štáty tak už dávno nie sú len príjemnými dovolenkovými cieľmi, ale aj inšpiratívnymi vzormi pre mobilizáciu našej vlastnej domácej architektonickej scény.
Zamyslime sa však nad tým, ako je možné, že práve tieto dve nástupnícke krajiny bývalej Juhoslávie dokázali tak rýchlo prekonať problémy spojené s prechodným obdobím a ponúknuť medzinárodnému publiku tak pozoruhodné prejavy architektonickej kultúry.
Už Kenneth Frampton vo svojich kritických dejinách modernej architektúry naznačuje, že pre vznik hodnotnej architektúry nie je rozhodujúci kapitál ani technologická vyspelosť, ale spoločenské podmienky priaznivo naladené vo vzťahu k architektúre. Toto priaznivé naladenie sa prejavuje napríklad množstvom vypísaných verejných architektonických súťaží, výškou investícií do výstavby sociálneho bývania či zariadení pre vzdelávanie a kultúru, kvalitou architektonického vzdelávania, odbornej tlače, podujatí či inštitúcií, ale aj spôsobom fungovania architektonickej profesie a jej postavenia v spoločnosti. Frampton na potvrdenie svojho predpokladu porovnáva napríklad investične bohatú, ale na originálne myšlienky chudobnú nemeckú architektonickú scénu osemdesiatych rokov 20. storočia s mimoriadne vitálnou architektonickou kultúrou Fínska, ktorá v tom istom období naopak vyústila do celého radu vynikajúcich diel. S odstupom času dávajú Framptonovmu tvrdeniu za pravdu aj skúsenosti zo Slovinska a Chorvátska. Za takmer zázračným rozvojom ich architektonickej kultúry stojí práve naštartovanie zdravých spoločenských mechanizmov a primeraná kritická reflexia domáceho diania prostredníctvom samotných architektov. To, že taký scenár môže fungovať aj v našom prostredí, potvrdzujú úspešné obdobia našej novodobej architektonickej histórie. Je zaujímavé, že sa prekvapivo zhodujú s úspešnými obdobiami, ktoré vo svojej eseji o súčasnej chorvátskej architektúre spomína aj teoretička architektúry Karin Šerman. Že by sme predsa ešte mali nádej?

Henrieta Moravčíková

Stiahnuť zobrazené číslo Objednať zobrazené číslo Objednať predplatné
Pre stiahnutie zobrazeného čísla sa musíte prihlásiť