ARCH 7/2009

EXPORT - IMPORT

Vývoz architektonických myšlienok nepatrí zrovna k najsilnejším témam slovenskej architektonickej diskusie. Naša periférna situácia ani nie je najlepším východiskom takého exportu. Aj keď pravidlá pre výkon architektonickej profesie v rámci Európskej únie vytvárajú priestor pre čulý pohyb architektov aj architektúry, naša domáca scéna preniká do zahraničia skôr sporadicky. Niektorí Európania však dokážu aktuálnu situáciu celkom dobre využiť. Napríklad takí Rakúšania už dokonca v rámci Štátnej ceny za architektúru zriadili špeciálnu kategóriu zameranú na tvorbu rakúskych architektov v zahraničí.
Na Slovensku bol vždy výdatnejšou témou import architektonických myšlienok. Ten sa odohráva takmer nepretržite prostredníctvom prieniku impulzov zo zahraničných centier do tunajšieho prostredia. Tento mechanizmus vplyvu je aj vďačným objektom bádania historikov architektúry (ako ukazuje aj teoretická štúdia na stranách 40 – 44). Zriedkavejším javom je v tunajšom prostredí dovoz konkrétnych architektonických projektov zahraničných architektov. Aj keď v histórii modernej architektúry nachádzame zopár podarených importov, akým bol napríklad návrh Petra Behrensa na synagógu v Žiline, projekt sanatória Machnáč od Jaromíra Krejcara (aj keď v tom prípade išlo skôr o import myšlienok z hlavného mesta na perifériu krajiny) či nedávny návrh švajčiarskeho architekta Justusa Dahindena na kostol v Bratislave. V ostatnom čase sa síce čoraz častejšie objavujú pokusy ambicióznych investorov, ktorí sa snažia menom architektonickej hviezdy zviditeľniť seba a svoju investíciu, stále však ide skôr o marginálny jav aj marginálne architektonické hviezdy (pri plnej úcte k starnúcemu postmodernistovi Bofillovi aj k módnemu Egeraatovi). Ani tých niekoľko medzinárodných architektonických súťaží usporiadaných na Slovensku po roku 1989 neprinieslo do našej krajiny mimoriadne zahraničné výkony.
Predsa tu však je určitý typologický druh, ktorý je s témou importu a exportu spojený priam nerozlučne – architektúra zastupiteľstiev či kultúrnych inštitútov. Roku 1992 sa v súťaži na Kultúrne a informačné stredisko ČSFR v Paríži úspešne prezentoval kolektív M. Bogár, Ľ. Králik, Ľ. Urban, J. Bahna, Ľ. Závodný. Neskôr časť tohto kolektívu (M. Bogár, D. Fischer, Ľ. Králik, Ľ. Urban) navrhla a realizovala budovu slovenského veľvyslanectva vo Washingtone. Nedávno sme na stránkach časopisu prezentovali súťaž na ambasádu v Berlíne a dnes prinášame jej aktuálny projekt od ateliéru BKPŠ. V minulosti mali slovenskí architekti síce len málo príležitostí na vývoz myšlienok v rámci štátnej reprezentácie, ale veľvyslanectvá v Moskve, Ríme či Bonne dodnes patria k nadštandardným výkonom svojej doby. Príklad opačného garde, prezentáciu inej krajiny na Slovensku, potom predstavuje napríklad rezidencia nemeckej ambasády v Bratislave (ARCH, 9 / 2008).
Nakoniec treba pripomenúť, že aj tvorba významných, národných, architektúr môže predstavovať určitý druh exportu. Minimálne v tom zmysle, že ide o najviditeľnejšie diela, ktorými sa domáca architektúra môže pred medzinárodným publikom prezentovať. V takej súvislosti potom možno len ťažko porozumieť rozhodnutiu slovenskej štátnej reprezentácie a predstaviteľov mesta Bratislava realizovať jednu z najvýznamnejších investícií verejných prostriedkov v oblasti architektúry – národný futbalový štadión – bez architektonickej súťaže. Nejde pritom o precedens, ale o celkom logické rozvíjanie mechanizmu, ktorému sa, žiaľ, v našom prostredí výborne darí. Veď podobný postup zvolili naše verejné inštitúcie aj pri národnom hokejovom štadióne, prestavbe bratislavského Starého mosta a Bratislavského hradu, pri nedávnej prestavbe veľvyslanectva SR v Prahe, ale aj pri výstavbe univerzitných budov v Bratislave, Žiline či Košiciach. Nevedno, kde pramení tá hlboká nedôvera verejných inštitúcií k architektonickým súťažiam. Veď práve tento mechanizmus má na Slovensku svoju storočnú tradíciu: Architektonické súťaže slúžili na získanie najlepšieho riešenia v Uhorsku už na začiatku 20. storočia. Významné verejné stavby, ako divadlá, reduty, pošty či školy, stavali podľa návrhov, ktoré vyšli z architektonických súťaží. Tento mechanizmus rozvíjali aj v období prvej Československej republiky a darilo sa mu aj v socialistickom Československu. Aj keď ani súťaže nie sú samozrejmou zárukou najlepšieho riešenia, minimálne vytvárajú platformu na diskusiu, ktorá môže kvalite architektonického riešenia napomôcť. Dnes máme my architekti k dispozícii všetky dostupné prostriedky na presadzovanie dobrých riešení. Máme demokraciu, svoje profesionálne organizácie, slobodu slova i tlače. Že by sme si za svoju podradnú pozíciu mohli sami?

Henrieta Moravčíková

Stiahnuť zobrazené číslo Objednať zobrazené číslo Objednať predplatné
Pre stiahnutie zobrazeného čísla sa musíte prihlásiť