ARCH 3/2010

NOVÉ BÝVANIE

Moderna a s ňou spojené moderné hnutie 20. storočia okrem toho, že na dlhé roky ovplyvnili formu architektúry, si významným spôsobom vzali pod drobnohľad bývanie, obytný priestor – rezidenčnú architektúru vôbec. Z dnešného pohľadu boli aktivity Werkbundov a medzinárodného spoločenstva architektov, ktoré vyústili v rokoch 1927 – 1933 do legendárnych stavebných výstav (tzv. Werkbundausstellungen), skutočne prelomovým obdobím formovania nových konceptov moderného bývania. V tejto dobe sa radikálne mení urbanistická „konzistencia“ obytných štruktúr spolu s jej základným elementom – bytovým domom. V mestách dochádza k rozpadu blokovej štruktúry – a bývanie sa presúva do nových rozvoľnenejších priestorových foriem. Filozofiu modernistov rámcovali názory podporujúce štandardizáciu a univerzálnu estetiku. Hľadali odpovede na otázku minimálneho bytu ako aj na základné princípy jeho fungovania. Corbusierov slogan „dom je stroj na bývanie“ sa na dlhé roky stal leitmotívom. Vďaka premysleným, a mimochodom na tú dobu (prostredníctvom kongresov, vyhlásení, medzinárodných výstav, realizácií vzorových obytných súborov a chárt) aj marketingovo veľmi dobre komunikovaným iniciatívam, sa kvalita bývania radikálne zmenila. Byt sa vo všeobecnej rovine stal funkčne členeným priestorom s dostatkom svetla, vzduchu, s dobrým hygienickým štandardom. Tieto modernistami zasiate názory sa postupne stali všeobecne platnou normou až konvenciou.
V roku 1998 získal obytný komplex Compact City (BUSarchitektur) vo Viedni ocenenie Otto Wagner Städtebaupreis predovšetkým pre to, že sa tu podarilo vytvoriť funkčne štruktúrované prostredie, multifunkčnú zónu s charakterom fragmentovaného mesta. Na jednom mieste sa tu býva, pracuje, oddychuje i nakupuje. Žiadne striktne členené funkčné zóny.
V roku 2000 nahustili urbanisti 8 000 tisíc bytov na malej ploche 50 ha v holandskom prístave Borneo-Sporenburg. Podarilo sa im dosiahnuť vysokú hustotu s nízkou zástavbou. Pravý opak Corbusierovho Žiariaceho mesta. V tom istom roku prichádza viedenský ateliér BKK-3 s projektom Miss Sargfabrik s nevšednou koncepciou „sociálne ladeného“ bytového domu s voľne plynúcim priestorom, ktorá poprela mnohé zaužívané normy a schémy. Väčšina z týchto rezidenčných projektov z prelomu tisícročia podriaďuje modernistické paradigmy bývania prísnejšej revízii. V ich pozadí sa črtá odmietanie striktného zónovania v urbanizme, odmietanie štandardizácie a univerzálnych foriem a v zásade aj popieranie strojovej typizácie. Dlhé roky proklamovaná univerzálna estetika je stále častejšie konfrontovaná s aktuálnymi požiadavkami stále viac a viac individualizovaného a segmentovaného obytného priestoru.
Tu sa ukazuje cesta pre nové koncepty bývania, ktoré budú vyhovovať rozmanitým potrebám životného štýlu rôznorodých sociálnych skupín. Z tohto pohľadu sme si sami sebe ešte veľa dlžní. Aktuálna spoločenská objednávka je zatiaľ redukovaná len na určitý typ klientov a zároveň nastavená na určitý typ ziskovosti investície. To samozrejme spôsobuje aj redukciu rozmanitosti architektonických konceptov, ktoré vo väčšine prípadov nevybočujú z rámca tradičných schém. Aj keď sa zdá, že konfrontácia tradičného s moderným je opäť aktuálna, na architektonický rozlet si v tomto segmente ešte asi chvíľu počkáme. Pre redefiníciu modernosti v týchto podmienkach zrejme chýba nový corbusierovský leitmotív.

Andrea Bacová

Stiahnuť zobrazené číslo Objednať zobrazené číslo Objednať predplatné
Pre stiahnutie zobrazeného čísla sa musíte prihlásiť