ARCH 5/2010

S NÍZKYM ROZPOČTOM

Rodinný domu v Petrovanoch (zerozero), rodinný dom v Devíne (gutgut), Ateliér nad riekou (e-MRAK) a mestský bytový dom vo viedenskom Kagrane (ateliér Artec), ale aj inšpiratívne projekty núdzových domov pre Haiti (W8D) spája snaha postaviť za málo alebo menej peňazí dobré a fungujúce domy. Nie sú síce typickou low-cost architektúrou, na akú sme v tradičnom chápaní významu tohto pojmu zvyknutí, ale zaujmú jednoznačnou obsahovou i formálnou výpoveďou, ktorá podnecuje rozmýšľanie o úsporných a šetrných konceptoch v širších významoch.
Bytový dom na Tokiostrasse vo Viedni iniciuje inovatívnymi hospodárnymi dispozíciami, trvácnosťou a odolnosťou nový rozmer sociálnej zodpovednosti architektúry. V tomto smere ďaleko prekračuje, resp. vybočuje z rámca základných požiadaviek, ktoré boli na tento projekt kladené. Efemérny charakter subtílneho a sugestívneho ateliéru nad riekou Sázavou podporuje princípy tzv. Prirodzenej architektúry, ktorá je viac low-tech ako low-cost. Aj keď v konečnom dôsledku je koncept naozaj šetrný – k miestu, prírode, energiám – a predovšetkým úsporný vo svojom komplexnom životnom cykle. A nakoniec dva silne introvertné privátne rodinné domy, ktoré potvrdzujú, že výsadou úspornosti môže byť dobrá prevádzka, premyslený priestorový layout a zároveň materiálová skromnosť.
Obmedzený až minimálny rozpočet usmerňuje a limituje v prvom rade architekta, až následne architektúru, ktorá má v takýchto podmienkach svoje charakteristické znaky – striedmosť, skromnosť a úspornosť tak vo forme ako aj v obsahu i v koncepte. Týmto momentom získava zároveň aj prirodzený sociálny náboj. A z tohto uhla pohľadu je architektúra s nízkym rozpočtom naozaj len hybným mechanizmom k tomu, aby sme uvažovali, prečo je vôbec takáto požiadavka stále naliehavejšia. Určite to nie je len tlak aktuálnej ekonomickej krízy. Architektúra s nízkym rozpočtom bola v minulosti viazaná predovšetkým na krízové povojnové obdobia. Vznikala v logických súvislostiach a bola spojená s obnovou vojnou zničených území a s riešením akútneho nedostatku bytov.
S čím teda môže súvisieť dnes?
Zdá sa, že predovšetkým so stratou sociálneho rozmeru súčasnej architektúry. Skóre komerčných voči sociálne ladeným architektonickým zákazkám jednoznačne zrkadlí dominantnú pozíciu tých prvých. Nemáme dostatok lacných a cenovo dostupných bytov pre mladých, ale aj seniorov, rovnako štátom dotovaných zákaziek vo verejnom segmente je ako šafranu. Kedy naposledy sme písali o novej škole, nemocnici, hospici...? Jednoducho „kvalita za nízku cenu“ je aj v architektúre stále úzkoprofilovým tovarom. A tu by stačilo len definovať také zadania, ktoré budú vychádzať z reálnych sociálnych potrieb, ale zároveň aj prinášať primeraný (nie však nadmerný) zisk. Potrebujeme toľko prázdnych, drahých a luxusných bytov alebo také množstvo prenajímateľných administratívnych plôch, ktoré sú už teraz odsúdené na konverziu pre iné potrebnejšie funkcie? Možno práve na tie lacné byty pre mladých...
Hľadanie nového rádu je nielen naliehavou sociologickou témou v rovnomennej knihe Ralfa Dahrendorfa, ale v ostatnom období aj aktuálnou diskusiou architektov, ktorá by mala podnietiť snahu o rozvinutie sociálneho rozmeru architektúry... a nielen v tej s nízkym rozpočtom...

Andrea Bacová

Stiahnuť zobrazené číslo Objednať zobrazené číslo Objednať predplatné
Pre stiahnutie zobrazeného čísla sa musíte prihlásiť