ARCH 6/2010

MENEJ JE VIAC ALEBO UŽ NUDA?

Škoda, že o tom nemôžeme diskutovať s Miesom, určite by rád svoje „Menej je viac“ potvrdil alebo vyvrátil, alebo by prišiel zase s niečím prevratným, čo by sme naďalej pri takýchto príležitostiach radi citovali. Ešte jedna úvaha hneď na úvod: Môj osobný zážitok z návštevy Miesovho barcelonského pavilónu bol tak silný, že dodnes pri predstave dokonalej harmónie tvaru, materiálu a premyslenej kompozície plynutia priestoru je pre mňa ideálnym obrazom minimalistickej architektúry. V tomto prípade platí, že minimalizmus nie je štýl, ale spôsob myslenia a uvažovania o architektúre. Kto ostal a ostáva len na povrchu, prijíma len minimalistickú pózu, ktorá býva veľmi rýchlo odhalená. Takýto dom jednoducho nefunguje tak, ako by mal, a užívateľ, nech je to ktokoľvek, tieto chyby pocíti na vlastnej koži. Miera dovolenej minimalistickej abstrakcie v architektúre je priamoúmerná miere jej funkčnej a prevádzkovej redukcie. Úžitková stránka musí byť v dobrej minimalistickej architektúre v plnej miere akceptovaná. V tomto zmysle je určite ťažšie vytvoriť minimalistickú architektúru ako minimalistický obraz, ktorý nemusí spĺňať úžitkové kritériá.
Aj z týchto dôvodov sa teoretické nazeranie na minimalizmus v umení odlišuje a sústreďuje sa na jeho iný výklad v oblasti architektúry, ktorá je v tejto súvislosti chápaná jednoznačne ako úžitkové umenie. Architekt Bahna považuje minimalizmus za stále aktuálnu nadčasovú filozofiu bytia a tvorby, ktorá môže byť východiskom pre súčasnú architektúru. Potvrdzuje aj to, že minimalistický prístup rozmýšľania o architektúre nie je žiadnou módnou novinkou 21. storočia. Dokonca ani Mies van der Rohe nebol v tomto smere prvý. Minimalistickú filozofiu rád používal Luis Barragán (1902 – 1988), Tadao Ando (1941), Claudio Silvestrin (1954), John Pawson (1949), Peter Zumthor (1943), ktorých ako osobnosti minimalitickej architektúry Bahna charakterizuje vo svojej teoretickej štúdii na s. 44 - 47.
Minimalistický prvkový repertoár v architektúre je zameraný na redukciu formy, tvarovú abstrakciu až dematerializáciu. Pracuje so základnými materiálmi – betónom, oceľou, kameňom a tehlou. Sú mu vlastné veľké presklené plochy, striedma farebnosť a výrazová jednoduchosť. Stratégiou minimalizmu je však aj dobrá prevádzka, ktorá je zbavená zbytočných nefunkčných priestorov. Spája do jedného celku to, čo môže spolu fungovať, a naopak oddeľuje to, čo potrebuje byť oddelené.
Na Slovensku sa stal aktuálnym od druhej polovice deväťdesiatych rokov. Rezonoval a rezonuje v prácach architektov Zorana Michalčáka a Martina Paška, Pavla Paňáka a Martina Kusého, Jána Studeného, Romana Hájka, ale aj Norberta Šmondrka a Svena Szokolaya. Minimalistická filozofia je však čitateľná aj u Ľuba Závodného, Juraja Polyáka, Martina Kvasnicu, Milana Rešovského a mnohých ďalších. Rozdiel je v tom, kto s ním ako narába. Inak sa správa ako aktuálny módny štýl a inak ako východisková filozofia, aj keď praktizujúci architekti to vidia podstatne jednoduchšie: „Neviem celkom presne, ako je definovaný minimalizmus a aké musí dom spĺňať kritériá, aby bol vnímaný ako minimalizmus… neviem sa k tomu vyjadriť a ani sa nechcem k tomu vyjadrovať, pretože ma to v princípe nezaujíma. Keď na niečom robím, hlavne v tej fáze, keď sa to „láme“, mám úplne iné témy, ktorými sa zaoberám, ako či je to nejaký -zmus.“ (Norbert Šmondrk, úvodný rozhovor, s. 13 – 14)
Rozhodujúci je vždy výsledok, ktorý je v architektúre nielen jednoznačne viditeľný, ale aj užívateľom okamžite testovaný.
Aj keď je príbeh Miesovho barcelonského pavilónu s jeho postavením, hneď na to následným zbúraním a znovupostavením po päťdesiatich rokoch predsa len trochu paradoxný, potvrdzuje, že menej nie je asi nuda, keď ide o kvalitnú minimalistickú architektúru.

Andrea Bacová

Stiahnuť zobrazené číslo Objednať zobrazené číslo Objednať predplatné
Pre stiahnutie zobrazeného čísla sa musíte prihlásiť