ARCH 9/2010

SFÉRA VEREJNÁ

Architektúra vymedzuje, ohraničuje, spoluvytvára priestor. Z tohto hľadiska má výsostne verejný charakter, slúži verejnosti, aj keď miera jej verejného užívania alebo ne-užívania závisí od konkrétnej situácie – funkcie. Aj privátne rodinné domy alebo iné rezidenčné objekty spoluvytvárajú polarizovaný verejný priestor, ktorý však v určitom bode prechádza do privátneho, individuálneho – uzavretého, neprístupného. Je teda privátny uzavretý, uzamknutý a verejný otvorený, voľne prístupný? V zmysle sociálnej komunikácie určite áno. Aj anglické „public space“ sa často spája s „open space“. Etymologický výklad pojmu „verejný“ poukazuje na to, že verejný je určený všetkým. Podobne je to aj v architektúre. Službu verejnosti jej nemožno odoprieť. Už antická agora či fórum vytvorili ideálne prototypy demokratických verejných priestorov. V stredovekých európskych mestách sprostredkovávala architektúra dva podstatné významy – sakrálny a profánny –, podľa ktorých sa pomerne dlhé historické obdobie stavby aj rozlišovali. V 16. storočí sa staviteľstvo delilo tiež na dve základné odvetvia. Jedno sa zaoberalo stavbami hradieb spolu so stavbami, ktoré slúžili k verejnému – tzv. obecnému – použitiu, a druhé odvetvie stavbami súkromnými. Obe boli pre harmonický rozvoj miest dôležité.
Súčasný segment verejnej architektúry je redukovaný na komerčné a nekomerčné, profitové a nonprofitové zariadenia, pričom tradičný verejný priestor sa dostáva do predtým nepoznanej hodnotovej situácie. Otázkou je, či slúži dostatočne „obecnému použitiu“, či dostatočnou mierou prispieva k starému známemu „blahu obecnému“?
V komerčných domoch typu Polus, River park, Aupark, Avion, Eurovea, Ikea, Bamax(-y), Tesco(-á) je verejný priestor podriaďovaný obchodnej prevádzke a jeho „otvorenosť“ a „prístupnosť pre všetkých“ je redukovaná pravidlami predaja tovarov a služieb. Lavička často zámerne chýba – sedieť sa dá len v kaviarni. Aj plynulosť pešieho pohybu je vopred plánovaná, organizovaná tak, aby sme vizuálne postrehli čo najviac tovarov. Verejný priestor sa v týchto kontextoch stáva jednoznačne obchodovateľným artiklom. To všetko by bolo v poriadku, ak by sme mohli povedať, že máme dostatok „nonprofitovej“ verejnej architektúry s tradičnými verejnými priestormi, ktoré by uspokojili ono spomínané blaho obecné. K nemu patria predsa aj nové školy, nemocnice, divadlá, múzeá a iné kultúrne stavby, v ktorých verejný priestor sprostredkováva aj iné ako komerčné významy a zážitky. Alebo sa naozaj postupne občianske stavby, občianska architektúra vytratia zo života?
Hľadali sme tento druh stratenej architektúry a potešili sme sa (smiechom cez slzy), že sme predsa len objavili zopár optimistických výnimiek. Efemérny Pavilón O2 na tohoročnej trenčianskej Pohode ako aj scénograficky koncipované martinské Mólo na námestí prispeli a prispievajú k vše-obecnej pohode a naozaj slúžia (slúžili) verejnosti. Tak ako aj základná škola v Nitre – určená predovšetkým deťom – alebo vynovené vstupné priestory univerzity , ktoré budú patriť študentom. Akýkoľvek výskyt tohto druhu architektúry okrem toho, že naozaj úprimne poteší, pomáha obnovovať tradičné hodnoty verejných priestorov, ale aj stratené blaho obecné, vlastné zdravej a dnes málo proklamovanej občianskej spoločnosti. Na druhej strane sa s úbohým stavom verejno-občianskych stavieb nemôžeme v žiadnom prípade uspokojiť. Skôr naopak, každého trošku občiansky rozmýšľajúceho jedinca (a to nemusí byť len architekt) to musí poburovať. Stav kultúrneho zakrnutia spoločnosti sa bohužiaľ veľmi ťažko reparuje. Bude to ešte dlhá cesta…

Andrea Bacová

Stiahnuť zobrazené číslo Objednať zobrazené číslo Objednať predplatné
Pre stiahnutie zobrazeného čísla sa musíte prihlásiť