ARCH 11/2011

MATERIALITA A ARCHITEKTÚRA

Materialita a architektúra
V komplexnom chápaní je materialita vnútornou vlastnosťou a základným vyjadrovacím prostriedkom vnímania architektúry. V minulosti boli v architektonickom výraze určujúce tie tektoniku tvoriace materiály, ktoré zdôrazňovali nosnú funkciu stavebného diela. V súčasnom období voľného narábania s tektonikou sa repertoár rozšíril aj na zvýrazňovanie materiality nenosných prvkov, ale aj dekoratívnych detailov. V zásade tu neplatia žiadne obmedzenia. Architektúra pracuje a dodnes vychádza zo základných stavebných materiálov – kameňa, dreva, ocele, skla, betónu, tehlu nevynímajúc. V popredí rezonujú tie koncepty, ktoré objavujú nevyužité vlastnosti materiálov a podporujú kreatívnosť architektúry.
Nevšednú betónovú krásu sprostredkováva dodnes Corbusierova kaplnka v Ronchamp, ale aj architektúra bieleho betónu Santiaga Calatravu (olympijský park v Aténach, auditórium v Tenerife). Neuveriteľné možnosti dreva vyjadruje Tjibaouovo kultúrne centrum v Novej Kaledónii od Renza Piana. Sklo a oceľ bravúrne využíva 180 metrov vysoká londýnska „šiška“ Swiss-Re Tower od Normana Fostera. K inšpiratívnym vzorom využitia materiálu pre vyjadrenie vnútorných obsahových hodnôt a významov architektúry iste patrí Židovské múzeum v Berlíne od Daniela Libeskinda. Príkladov by sme mohli nájsť nespočetné množstvo – aj tých „z iného brehu“, v skromnejšej architektúre menej známych autorov. Podstatné je, že majstrovstvo práce s materiálom vyniká až v jeho detaile, keď sa objaví v neštandardnej situácii a kreatívnej forme.
Legendárna škola Bauhaus (1919 – 1933) mala svoju výučbu postavenú na troch základných náukách – náuke kresliarskej, remeselníckej a vedecko-teoretickej. Nosné predmety školy tvorili remeslo, detail a práca s materiálom (Material und Werkzeuglehre). Až neskôr, keď prax priniesla prvé výsledky v podobe architektúry s prívlastkom „Meisterstück“, sa potvrdila správnosť tejto bauhausovskej filozofie, ktorá potom na dlhé obdobie ovplyvnila smerovanie modernej architektúry v jej komplexnom ponímaní.
Dnes je však situácia predsa len iná. Architektúra viac narába so systémovými detailmi, ktoré sú súčasťou technických riešení. Podstatne menej využíva atypický prvok – úzko prepojený s architektonickým konceptom. Vo všeobecnosti je tak architektúra podstatne skromnejšia na architektonický detail. Stal sa takmer luxusným prvkom, o ktorý sa treba nielen mimoriadne starať, ale predovšetkým treba vynaložiť mimoriadne veľa práce (niekedy až nadpráce), aby ho architekt pri realizácii presadil a dohliadol na kvalitu jeho remeselného prevedenia.
Je však určite na škodu veci vzdávať sa na prvý pohľad drobností – osobitých detailov, ktoré v konečnom dôsledku vytvárajú jedinečnosť, prispievajú k autenticite a ku komplexnej kvalite architektúry. „Architekti, maliari, sochári musia rozmanitý a členitý tvar stavby znovu spoznať v jeho celku a v jeho častiach navzájom a potom budú môcť sami svoje dielo naplniť architektonickým duchom, ktorý bol v salónnom umení stratený,“ upozorňoval Walter Gropius v Bauhaus-manifeste v roku 1919. ...možno sú jeho tvrdenia opäť do určitej miery aktuálne.
Andrea Bacová

Stiahnuť zobrazené číslo Objednať zobrazené číslo Objednať predplatné
Pre stiahnutie zobrazeného čísla sa musíte prihlásiť