ARCH 1/2011

INTROVERTNÁ / EXTROVERTNÁ

Zamerané na architektúru a kontext

„Niektoré budovy akoby spadli z Marsu...,“ píše v tomto čísle ARCH-u v úvode svojej recenzie, citujúc bližšie nemenovaného francúzskeho kritika, architekt Andrej Hrausky.
Dôkazov, že to tak aj naozaj je, máme vo svojom okolí viac než dosť. Výskyt architektúry „marťanského“ druhu je aj u nás pomerne ľahko identifikovateľný a rozpoznateľný, dokonca kvantitatívne mimoriadne rozšírený. O nej však nepíšeme, nevšímame si ju, lebo ju automaticky považujeme za nehodnú povšimnutia a za nehodnú publikovania na stránkach renomovaných odborných časopisov. Výnimkou v tomto smere bola pred pár rokmi úspešná internetová anketa Fuj Top Ten, ktorá vznikla ako iniciatíva skupiny mladých architektov a upozorňovala na nekvalitnú architektúru...
Bežné a normálne však je, že v architektúre logicky vyzdvihujeme, oceňujeme a chválime len to, čo je v rámci ustálených spoločenských, kultúrnych i odborných konvencií považované za kvalitné, estetické, účelné. A keď potom raz do roka zhrnieme „na kopu“ tú dobrú domácu architektonickú produkciu, zistíme, že sa v rôznorodých porotách vždy „točia“ tie isté stavby. Dokonca nie je nezvyčajné, že jedna a tá istá stavba získa Cenu ARCH a Cenu CE.ZA.AR alebo Cenu Dušana Jurkoviča. Na jednej strane je to síce fajn, svedčí to o tom, že sa v kritériách na dobrú architektúru nielen vyznáme, ale že sa už na nich vieme aj viacerí zhodnúť. Dokonca sa aj spoločne tešíme, že každý rok nachádzame na našej scéne inovatívne projekty a realizácie.
Jedno nám však v týchto našich ušľachtilých a spoločensky právom uznávaných aktivitách uniká. Uniká nám odborná pozornosť, ktorú by sme venovali zlej a nekvalitnej architektúre, zlým urbanistickým konceptom. Chyby, keďže sa o nich málo hovorí, nielen pribúdajú, ale sa aj opakujú.
Reálnosť pohľadu na celkovú architektonickú scénu je takýmto spôsobom skresľovaná a v zásade i neustálym vyzdvihovaním toho najlepšieho aj nechtiac, ale rozhodne nie zámerne idealizovaná. Samozrejme, netreba vôbec pochybovať o tom, že dobré treba chváliť. Veci však treba vidieť aj kritickejšie v širších súvislostiach, kde sa to dobré nachádza a kde potom v tomto zmysle aj to dobré občas trošku škrípe...
Tu zrazu zistíte, že Norberg-Schulz a jeho téma genia loci „je ešte aktuálnejšia ako predtým“ (viď recenziu na s. 59), tu si zrazu uvedomíte, že kedysi jednoznačný antropocentrický princíp už nie je taký jednoznačný (viď teoretický článok na s. 46 – 49), tu možno začnete uvažovať o konzistentných obrazoch jednotlivých historických vrstiev mesta (vid recenziu Andreja Hrauskeho na s. 42 – 45), alebo znovuobjavíte kontextuálne hodnoty architektonického diela Dušana Jurkoviča (viď recenziu na s. 58).
Faktom však je, že súčasná architektúra často reaguje na zlý kontext introvertnými konceptmi. Domy sa uzatvárajú samé do seba, žijú vo svojom vnútri a nechcú mať s vonkajším prostredím nič spoločné, popierajú princíp uličnej fasády a zároveň aj tvorbu kvalitných verejných priestorov. Alebo naopak, je uplatňovaný extrovertný princíp, ktorý tiež nie je vždy na mieste. Domy sú samé o sebe v poriadku, fungujú, spĺňajú množstvo potrebných, dôležitých kritérií, ale kontext s tým, čo tu už je (alebo s tým, čo tu bude potom) je podceňovaný, uniká.
Skúsme byť aj z tohto dôvodu k súčasnej architektúre objektívne kritickejší, skúsme sa zbaviť zbytočných chválospevov, ktoré deformujú zdravý pohľad na architektúru a veci verejné...

Andrea Bacová

Stiahnuť zobrazené číslo Objednať zobrazené číslo Objednať predplatné
Pre stiahnutie zobrazeného čísla sa musíte prihlásiť