ARCH 3/2011

SLNKO - SVETLO - VODA - VZDUCH

ATRIBÚTY KVALITNEJ ARCHITEKTÚRY A ICH SÚČASNÁ INTERPRETÁCIA

Prepojenie interiéru s exteriérom prostredníctvom sklenených membrán okenných výplní označujú mnohí architekti za typologickú revolúciu. V momente, keď sa fasáda budovy uvoľnila od klasickej tektoniky obvodovej nosnej steny, našli uplatnenie ľahké obvodové nenosné plášte budov.
Pozíciu prvej slovenskej dámy v tomto smere zaujala dodnes pôsobivá Tvarožkova budova Slovenskej sporiteľne v Bratislave (pôvodne Mestská sporiteľňa z roku 1931).
Skelet však umožnil aj v bytovej architektúre zväčšiť okenné plochy a podstatne viac presvetliť a preslniť interiéry obytných budov. Okná sú dnes podstatne väčšie, technicky dokonalejšie ako tie v minulosti, často siahajú od podlahy až po strop, alebo plnia funkciu rozmernej presklenej steny. Dávno minulá je doba, keď sa používal typologický 60-kový modul generujúci štandardnú šírku okien 60 cm, 120 cm a 180 cm a ich výšku určovala jednoznačná konštrukčná skladba: parapet – okno – preklad (90 cm + 150 cm + 30 cm). Uplatnenie veľkých okien, presklených fasád a s tým súvisiace široké použitie skla v súčasnej architektúre zaujalo nesporne ťažiskové postavenie, ktoré naozaj môžeme považovať do istej miery za revolučné.
Pridanou hodnotou je elegancia, subtílnosť, ľahkosť, otvorenosť, ale aj prepojenosť architektúry s okolitým svetom, kde svetelné zážitky v spojení s atmosférou okolia majú šancu vytvárať nekonvenčné scenérie. Kontext prostredia je takto plnohodnotnejšie využitý a stáva sa priamym účastníkom deja v súčasnej architektúre. Poznáme situácie, kedy má kontext pre architektúru dominantné, určujúce, postavenie – sklenené fasády sú zámerne koncipované tam, kde sa využíva zrkadlenie pôsobivého okolia a zároveň jeho maximálne vizuálne sprostredkovanie aj zvnútra architektúry.

Nie vždy je to však vhodné a potrebné. „Menej je viac“ platí aj v tomto prípade. Nadmerne veľa slnka, svetla a nadmerne veľa skla v architektúre môže spôsobiť nielen problémy, ale zároveň si to vynucuje dodatočné opatrenia – investície do tieniacich systémov, bezpečnostných prvkov a systémov zasklievania. O unifikovanej sklenenej architektúre nehovoriac... Aj tu je na mieste skromnejšie a striedmejšie zaobchádzanie s technologickými a konštrukčnými vymoženosťami.

Interpretácia ideologických postulátov moderny 20. storočia prekračuje v takýchto momentoch ich pôvodný význam, kedy sa humanistické idey tohto obdobia sústreďovali na základné ľudské potreby a na zvýšenie kvality života. Znamenalo to vniesť svetlo, slnko a vzduch do kompaktných, uzavretých a stiesnených blokových mestských štruktúr,
formovaných na základoch stredovekých európskych miest.
Dostali sme sa však až tak ďaleko, že dnes je naopak nevyhnutné redukovať ľudské potreby na skromnejšie požiadavky, pretože narástli tak enormne, že ohrozujú takmer všetky zdroje, ktoré doteraz využívali. Ich šetrenie a ohľaduplné využívanie paradoxne stojí už teraz veľa peňazí a možno by bolo vhodné vrátiť sa niekde na začiatok a redefinovať základné požiadavky.

V tomto čísle ARCHu prinášame aktuálne realizácie, ktoré rôznou mierou v konceptoch uplatňujú transparentnosť, sprostredkovávajú v architektúre slnko, svetlo, vodu i vzduch. Nie vždy sú k tomu potrebné drahé inteligentné technológie. Využitie prirodzenej ľudskej kreativity v spojení s profesionálnym výkonom môže priniesť neočakávané výsledky. Potvrdzuje to aj odkaz výnimočnej výstavy Bauhaus dvadsať-21: legenda pokračuje vo fotografiách Gordona Watkinsona, ktorá konfrontuje „starú“ a „novú“ modernu. Princípy tejto cesty sú veľmi jednoduché... výstavu treba vidieť. Možno toto je tá správna cesta.

Andrea Bacová

Stiahnuť zobrazené číslo Objednať zobrazené číslo Objednať predplatné
Pre stiahnutie zobrazeného čísla sa musíte prihlásiť