ARCH 6/2012

MIMO MESTA A NA VIDIEKU

Architektúra mimomestských oblastí je špecifickou témou nielen z pohľadu druhovosti, ale predovšetkým z pozície osobitých situácií a priestorových kontextov, v ktorých sa nachádza. Už to nie je len tradičná vidiecka štruktúra úzko zviazaná s rurálnym spôsobom života. Suburbanizácia prináša množstvo nových urbánnych štruktúr, ktoré vo väčšine prípadov nemajú pevne stanovené pravidlá zástavby a často postrádajú akúkoľvek historickú kontinuitu.
Ide predovšetkým o prímestské satelity s charakterom nielen „sídelnej “, ale aj „architektonickej kaše“ – namiešanej z množstva rôznorodých štýlov. Bizarnosť vznikajúcich kontrastov má v niektorých prípadoch skutočne mimoriadny charakter. Paradoxy sa prejavujú najčastejšie vtedy, keď do takéhoto prostredia vstupuje architektúra vyšších ambícií, ktorá je potom konfrontovaná so svojím okolím. Stačí uviesť zopár príkladov – Jančokov rodinný dom v Rusovciach (ARCH 11/11), Eristaviho a Jančokov dom s átriom na Záhorí (ARCH 5/2008) alebo Paulínyho a Hovorkov Dom zlomu v Kynceľovej (ARCH 10/2010) Ich introvertné koncepty, zvýrazňujúce osamelosť a izolovanosť, sú východiskom z núdze a zámernou reakciou na okolie. Priestorový účinok kvalitnej architektúry je v kontexte satelitnej sídelnej kaše takto výrazne oslabovaný.
Suburbanizácia prímestských oblastí je skutočne problémovým javom, ktorý má za následok vznik početných monofunkčných zón. A to nielen obytných, ale aj výrobno-distribučných a logisticko-skladových. Krajinný priestor medzi tradičným mestom a vidiekom sa tak postupne zapĺňa často ťažko definovateľnou štruktúrou. Vo väčšine prípadov ani nemá vnútorný potenciál na kvalitný urbanistický rozvoj.
V týchto súvislostiach nachádzame signály pozitívnych trendov predsa len v tradičnom priestore vidieckej štruktúry, ktorá má svoje historické hodnoty, funkčnú rozmanitosť i priestorovú hierarchiu. Niekde len v podobe neveľkých intervencií a zásahov do verejného priestoru – takou je úprava námestia v Liptovských Sliačoch s novou výtvarne pôsobivou dominantou skulptúry Jozefa Kútnika-Šmálova od Jána Hoffstädtera. Triezvy a pragmatický prístup sa odráža aj v prestavbe železničnej zastávky v Čeladnej, ktorá vniesla do priestoru nové kvality a architektonickú kultúru. Usadlosť v Dunaszigete, ale aj rodinný dom v  Partizánskej Ľupči sú dôkazom primerane skromných a priestorovo veľmi „ukáznených“ domov, ktoré sa na vidiek jednoducho hodia. Rovnako aj vila v Točnici primerane reaguje na krajinnú pozíciu. Je dostatočne horizontálna, dostatočne otvorená, tak aby bolo z nej dobre vidieť – na les, polia, lúky, okolitú krajinu i blízku dedinu.
Andrea Bacová

Stiahnuť zobrazené číslo Objednať zobrazené číslo Objednať predplatné
Pre stiahnutie zobrazeného čísla sa musíte prihlásiť