ARCH 7/2012

MAINSTREAM?

Hovoriť o mainstreame v architektúre znamená predovšetkým ujasniť si základné pozície významu tohto slova. Mainstream – hlavný prúd – nemusí (dokonca by nemal) v architektúre automaticky jednoznačne označovať ten najrozšírenejší, kvantitatívne prevládajúci a zároveň aj najpopulárnejší prúd, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Takáto úvaha by nás mohla doviesť k nežiadúcej celebritizácii stále hojne sa vyskytujúcej priemernej architektúry. Mainstreamom by potom u nás boli paneláky, rodinné domy v štýle podnikateľského baroka alebo korporátna architektúra obchodno-nákupných komplexov. V kontexte našich snažení – na ceste za hľadaním kvalitnej a dobrej architektúry – sa v našich podmienkach mainstream javí ako najmenej masový, minoritný, často až nenápadný názorový prúd. Podľa Matúša Dullu „hlavný prúd môžeme chápať buď ako štatisticky najrozšírenejší, alebo ako ten, ktorý určuje smer, hoci je zastúpený len menšinovo a jeho perspektíva je neistá.“ Prikláňam sa k tej definícii mainstreamu, ktorá ho zaraďuje k názorovej platforme určujúcej a odhaľujúcej nové smery myslenia v architektúre. Nie je podstatný jeho kvantitatívny prejav, dôležitá je jeho inovatívnosť, kreativita, odhaľovanie podstatných súvislostí a vzťahov, ktoré sa v architektúre, tak ako aj v iných druhoch umenia, neustále vyvíjajú. Mainstream by mal byť progresívny,  orientovaný na nové trendy. V tomto momente však môžeme začať s diskusiou, ktorá by to konkretizovala. Je mainstream parametrická architektúra? Alebo ekologická a k životnému prostrediu ohľaduplná architektúra? Alebo jej racionálne neomodernisticky orientovaná alternatíva?
Zdá sa, že sú to jednotlivosti, z ktorých je možné poskladať celok. Nebudeme sa však zaoberať s pojmami, ide skôr o upratanie ich významov. Pomôžu nám odhaľovať vzťahové súvislosti, pretože súčasná architektúra je stále viac a viac osadzovaná do roviny množstva zložitých vzťahov, ktoré ju ovplyvňujú, formujú, obmedzujú alebo nejakým spôsobom zdravo provokujú. Pokusmi ako riešiť problémy nachádzame jednotlivé riešenia, pričom ich viacnásobným opakovaním je možné dospieť k všeobecne použiteľnému modelu. Na tomto princípe potom fungujú hlavné prúdy...
Ak sa však na vec pozrieme s trochou nadhľadu, musíme priznať, že hovoriť o mainstreame v kontexte súčasnej architektúry je tak trochu módna maniera. V zásade to ani nie je potrebné. K objektívnym výsledkom by sme sa asi len veľmi ťažko dopracovali. Možno je predsa len lepšie hľadať a upevňovať osvedčené pravdy. O jednej z nich, na ktorú som prednedávnom natrafila v knihe Pozerám sa na architektúru už veľmi dávno písal český architekt J. E. Koula: „...treba mať predovšetkým väčšiu architektonickú mravnosť, ktorá vyplýva z vyššieho poznania života, lebo architektúru vytvára a posudzuje predovšetkým život...“
Andrea Bacová

Stiahnuť zobrazené číslo Objednať zobrazené číslo Objednať predplatné
Pre stiahnutie zobrazeného čísla sa musíte prihlásiť