ARCH 1/2013

IMPULZY PRE MESTO

Presah architektúry do verejného priestoru je čoraz výraznejší. Dokonca mnohí tvrdia, že to, čo sa dotýka verejnosti, sa stáva pre architektúru posolstvom a zároveň aj jej kľúčovou úlohou. Je sympatické a pozitívne, že v období prísnej racionality a dôrazu na technológie sa objavujú signály, ktoré zdôrazňujú aj iný rozmer architektúry. Kvalitná architektúra je schopná vysielať do svojho okolia impulzy s neopakovateľnou atmosférou. Priestor, ktorý vytvára, má svoju farbu, vôňu, zvuk, tóny, ale aj charakteristickú príchuť a haptické vlastnosti. A nielen ten vo vnútri – interiér –, ale aj ten vonkajší – exteriér – je pre celkový zážitok z vnímania architektúry dôležitý. Stačí, ak si predstavíme historické sakrálne stavby, antické chrámy alebo moderné výškové budovy... Je nesporné, že každá z nich formuje okolie, spoluvytvára priestorovú štruktúru mesta a prispieva k jeho identite. Zdôrazňovanie „verejného“ posolstva architektúry je dôkazom senzibilnejšieho vnímania súčasných problémov a všeobecne humánnejších postojov.
A ak na chvíľu zabudneme na pragmatické a komerčné scenáre, budeme pravdepodobne schopní vnímať architektúru všetkými zmyslami, tak ako o tom píše Juhani Pallasmaa v aktuálnej knihe Oči kůže, v ktorej kritizuje prevažujúcu vizualitu a vizuálne vnímanie architektúry v dnešnej technologickej a konzumnej kultúre. Upozorňuje, že naša skúsenosť je vytváraná kombináciou piatich zmyslov a väčšina architektúry vzniká pod zorným uhlom jediného zmyslu – zraku. Potlačenie ostatných zmyslov vedie k ochudobneniu nášho životného prostredia, čo spôsobuje pocity odlúčenia a odcudzenia. Dokonca si v týchto súvislostiach môžeme oživiť v pamäti Itala Calvina a jeho kultové Neviditeľné mestá, vyzdvihujúce estetiku priestoru fiktívnych miest vytvorenú ľuďmi, ktorí ich obývajú, a vzťahmi, ktoré medzi sebou vytvárajú. Je naozaj príjemné čítať o mestách zabudnutých, veselých, vznešených, smutných – jednoducho takých, ktoré majú hlboký sociálny rozmer. A čitatelia so zmyslom pre filozofiu určite radi siahnu pri hľadaní týchto súvislostí po Poetike priestoru od Gastona Bachelarda, ktorá je mimoriadnym filozofickým pojednaním nielen o intímnych priestoroch, ktoré obývame. Vnímanie architektúry všetkými zmyslami dáva impulzy k vytvoreniu odlišných názorov na jej samotnú podstatu – na to, čím dnes v skutočnosti je. Takýto postoj je šancou pre uplatnenie „mäkších“, humanistickejších rozmerov architektúry, ale zároveň aj sviežim narušením zaužívaných stereotypov. Stačí len zmeniť uhol pohľadu.
Andrea Bacová