ARCH 6/2013

UDRŽATEĽNÁ ARCHITEKTÚRA

Architektúra by mala slúžiť svojmu účelu a predovšetkým by mala reagovať na potreby užívateľov. Čo sa však s architektúrou stane vtedy, ak sa potreby užívateľov stanú v nejakom zmysle neprimerané a až  zbytočne plytvajúce – priestorom, funkciami, materiálmi, energiami? Má sa prispôsobiť architektúra, alebo sa majú zmeniť potreby užívateľov? V okamihu uvedomenia si tejto skutočnosti by malo prísť na rad rozmýšľanie o skromnejších požiadavkách, o úspornejších riešeniach, o šetrení primárnych zdrojov, ale aj o prirodzenej pokore a úcte ku kultúrnym hodnotám, a v konečnom dôsledku aj o udržateľnom vývoji, definovanom ako „rozvoj, ktorý uspokojuje súčasné potreby, bez toho, aby ohrozoval možnosti budúcich generácií k dosiahnutiu ich vlastných potrieb...“
O udržateľných konceptoch a udržateľnej architektúre sa dnes veľa diskutuje a polemizuje. Koľko architektov, toľko názorov. Jedni tvrdia, že je to predovšetkým tá „zelená“ architektúra, ktorá sa sústreďuje na úsporu energií a využívanie prírodných zdrojov, druhí sa viac obracajú k tradíciám, pre iných je udržateľný koncept predovšetkým ten, čo kladie dôraz na osvedčené architektonické a dispozičné kvality. Každý z nich má kus svojej pravdy. V zásade však ide o nastavenie myslenia progresívnym smerom, ktorý reaguje a zároveň aj zohľadňuje aktuálne spoločenské požiadavky. Prioritu v  v súčasnosti udávajú celosvetové – globálne – problémy súvisiace s ochranou životného prostrediam, šetrením zdrojov a znižovaním emisií. Vytvárajú rámec závažných kritérií, ktoré modifikujú nové legislatívne nástroje definujúce pravidlá pre udržateľnú výstavbu (systémy LEED, BREEM, DGNB). Pomocou nich klasifikujeme budovy, udeľujeme im certifikáty a hodnotíme, v číselnom vyjadrení, ich spotrebu energií, ale aj produkciu emisií.
Ak sa však chceme zaoberať udržateľnosťou vo vzťahu k architektúre a nielen vo vzťahu k budove ako stavebnému dielu, tak tu určite musíme zaujať trošku iný – komplexnejší – pohľad. Udržateľnosť v architektúre je tvorená sumárom viacerých parametrov, ktorých váha môže byť v konkrétnych podmienkach, ale aj v čase premenlivá. Ide nielen o technické a technologické parametre, ale aj o kultúrne, historické, estetické, sociálne a ďalšie, ktoré by mali byť súčasťou udržateľného architektonického konceptu.
Spomeňme legendárnu vilu Tugendhat – nie je práve táto, viac ako 80-ročná, dlhým časom overená architektonická ikona živým dôkazom udržateľnej architektúry? Mies van der Rohe dokázal odhadnúť jej koncept s takou nadčasovou perspektívou, že je aktuálny aj pre súčasné podmienky. V čase svojho vzniku naplnila podstatné parametre udržateľného konceptu, aj keď certifikát LEED by asi nedostala. Otázka je, čo položíme na misku váh? Jednoznačnú odpoveď nenájdeme. Architekt Dalibor Borák v úvodnom rozhovore vyzýva, že „se musíme vrátit zpátky do základů uvažování o hodnotě (ne ceně) toho, co stavíme....“.
Andrea Bacová