ARCH 5/2017
Architektúra, mesto a verejný priestor
Kvalita mesta i bývania v ňom sa meria nielen prostredníctvom architektúry, ale i kvality verejných priestorov, ktoré by mali na architektúru plynulo nadväzovať koncepčne, funkčne i esteticky. To je však teoretická až idealistická predstava. V realite sa darí verejný priestor spolu s architektúrou komponovať len pri väčších komplexoch, komerčných stavbách či spoločensky významnejších investíciách. V koncepcii územno-plánovacích dokumentácií zatiaľ jednoznačnejšie figuruje len pod žltou farbou funkčnej plochy definovanej ako „pešie trasy a námestia“, prípadne ho môžeme tušiť „v zelenej ploche“ parkov. Urbanistická typológia verejných priestorov je teoreticky málo rozpracovaná disciplína a chvíľu potrvá, kým sa stane bežnou výbavou legendy územných plánov.
Verejný priestor je však v zásade jedným z podstatných „životodarných“ tkanív mestskej či sídelnej štruktúry. Definuje prístupnosť, mobilitu, mieru mestskosti, stupeň intimity priestorov, sociálnu infraštruktúru, flexibilitu a pestrosť funkcií, ale v konečnom dôsledku je meradlom kultúry a zrkadlom kvality sociálnych väzieb spoločnosti. Je fenoménom, ktorý spája architektúru a ľudí. Moderný urbanizmus minulého storočia sa však upriamil na autá a dopravu, ktoré vo verejnom priestore zohrávali voči peším pohybom nadradenú úlohu. V súčasnosti, keď sa menia východiskové paradigmy urbanistických stratégií, je celkom logická a prirodzená snaha ozdraviť zanedbané verejné priestory. Zároveň sa formuje aj nová metodika spracovania projektovej dokumentácie. I keď chýbajú celkové vízie a stratégie a projektuje sa „zdola nahor“ – od detailu k celku –, je to momentálne jediná možná správna cesta. Hlavnými aktérmi sa viac-menej dobrovoľne stávajú architekti, ktorí sa snažia rozhýbať komunálny aparát ku konkrétnym projektom. Bližšie sa o týchto aktivitách dozviete v aktuálnej diskusii architektov, ktorí sa témou verejného priestoru už dlhšiu dobu aktívne zaoberajú.
Andrea Bacová
