ARCH 3/2020

Dnes, keď sa rôzne korporácie a open space kancelárie pokúšajú dostať do svojich priestorov pocit uvoľnenosti, wow efektu a voľnočasového pobytu, nám investor a architekti priestorov developerskej spoločnosti Reding ukazujú, že je to možné vyprodukovať aj v podobe konzervatívnej. Priestor vyznieva predovšetkým dospelo a ak aj niekde monotónne, tak určite nie nudne. Recepcia je originálnym riešením vo viacerých momentoch. Dominujúci v miestnosti je pult, pracovisko prvého kontaktu v drevenej kubickej forme, odľahčené tým, že stojí na nožičkách. Povšimnutiahodný dizajnový princíp predstavuje vložený mosadzný kubus do prednej steny pultu, ktorý ju jednak odľahčí a vo svojom spracovaní dodá až šperkársku jemnosť. Pozornosti diváka neujde svietiaci kruh – logo pred oknom, ktoré je vycentrované v dokonalej osi na vstupné dvere. Riešený priestor má niečo cez 400 m², je tvaru písmena L a je predovšetkým longitudinálny s miernym zakrivením. Jeho prednosťou je veľkorysá dostupnosť denného svetla a široké komunikácie. Zjednocujúci prvok je zvislo drážkovaný dubový obklad, ktorý prebieha od vstupu až do najvzdialenejšieho konca priestoru. Drážkovanie ukrýva šatníkové skrine, archívy, bar, dvere do toaliet. Oproti cez chodbu je presklenie zasadacích miestností. Ich vybavenie pôsobí viac zdržanlivo, avšak technická a akustická úroveň je vysoká. Akustické riešenia vidíme aj na perforovaných sadrokartónových podhľadoch a tiež závesoch, ktoré sú inštalované všade, kde je občas potrebné sklenené priečky znepriehľadniť. Akustické podhľady majú aj ďalšiu podobu – neopozerané lamely obalené plsťou. Súčasťou podhľadového riešenia sú tiež svietidlá – čierne línie s reflektormi kopírujúce hlavné komunikačné trasy. Dominantné prvky v priestore sú dva nábytkové solitéry, ktoré sú zmesou komody, pracovnej plochy, sedenia a knižnice. Aj tieto sú odpichnuté od zeme radom áčkových kovových nôžok. Sú predeľovacím prvkom, hranicou medzi komunikáciou a pracoviskom. Pokládka koberca je netypicky urobená do rybinového vzoru. Striedaním rôznych odtieňov vznikla zaujímavá výtvarná hra. Pracoviská sú zariadené až asketicky, bez možnosti rozptyľovať pozornosť – s výnimkou kancelárie riaditeľa. Kancelárie Redingu sú dielom, ktoré diváka upúta skôr na druhý pohľad. Najskôr v detailoch a potom aj v úplnom obraze, ktorý je tými drobnosťami originálny. Z priestoru vyžaruje serióznosť, dôstojnosť, zrelosť. Vďaka tomu má nadčasový rozmer.

Novovzniknutý interiér s luxusnou módnou značkou predstavuje na Slovensku ojedinelý prípad, keď si biznis „podá ruku“ s kvalitou, pre svoj zámer si vyberie dizajnéra a sprostredkuje „luxusný“ zážitok nielen svojim zákazníkom, ale aj verejnosti. Jeho zrod sa už od začiatku niesol v kreatívnej a obohacujúcej spolupráci klienta s dizajnérom. Dom, v ktorom sa nachádza, je súčasťou uličnej zástavby objektov s prevažujúcou funkciou občianskej vybavenosti v parteroch, na poschodiach doplnenej o funkciu bývania alebo administratívnych priestorov. Charakter, výšková zonácia a slohy objektov v uličnej línii sú typicky rôznorodé. Badateľné je postupné vrstvenie zástavby v minulých obdobiach. História objektu je známa od roku 1927, kedy priestory na prízemí slúžili predajni obuvi Baťa. Neskôr tu sídlila prevádzka drogérie Beitl. Nový majiteľ začal budovu rekonštruovať v januári 2017 odkrytím pôvodného konštrukčného systému. Objavili sa historické vrstvy, ktoré boli stopami po zásahoch v minulosti. Prebytočné stavebné konštrukcie sa vybúrali a upravili sa nevyhovujúce dispozičné podmienky. Vznikol nepravidelný polygonálny pôdorys, ktorý sa v časti od ulice rozširuje a smerom do vnútra dispozície tvorí lievik. Tento efekt opticky perspektívne predlžuje dispozíciu. Vnútorné obvodové steny boli očistené od omietok až na tehlu. Rozhodnutie dizajnéra zachrániť, dôkladne zakonzervovať a priznať pôvodnú štruktúru múrov v interiéri prispelo k zvýrazneniu osobitého štýlu. Svetlé, neutrálne materiály nových podláh a stien sú v kontraste k pôvodným zrekonštruovaným materiálom stropov, kde sa využilo pôvodné dubové drevo. Kompozičným zámerom sú rozmiestnené veľké kovové písmená – pozostatok nápisu bývalej drogérie. Lesklá biela liata podlaha a prevedenie stien v bielej matnej farbe posúvajú ohniskovú vzdialenosť videnia celku a cez reflexiu prenášajú do vnemu prírodný detail a mäkkosť, s ktorými sa v interiéri citlivo zaobchádza. Formálnu váhu priestoru podporujú priznané vertikálne a horizontálne čierne oceľové prvky nosných konštrukcií. Rukopis autora vstupuje na scénu aj v podobe subtílnych závesných štendrov, zavesených na vodorovných pod stropom bežiacich oceľových tyčiach. V interiéri je viditeľná súhra tvarov a materiálová striedmosť, z ktorej vyplýva zámer, že ide o chrám luxusnej módy. Princíp kontrastu sa uplatňuje aj v solitéroch na presne naplánovaných miestach – zákaznícky pult, samorasty z prírodného dreva či krištáľové lustre z kolekcie autora.

Nájomný bytový dom z roku 1919 prešiel za ostatných sto rokov mnohými prestavbami. Stratil lodžie v nárožiach, byty menili dispozície či výmery. Zmeny v bytovom dome sú prirodzené, prispôsobovanie súvisí so zmenou predstáv o bývaní. Tento prípad je špecifický tým, že ide o vlastné bývanie architektov. Z pôvodne dvojizbového bytu so samostatnou kuchyňou a hygienou je byt trojizbový. Spálňa obsadila bývalú kuchyňu a detská izba sa delí o plošnú výmeru s pracovným polostrovom. V hlavnom priestore, ktorý do seba začlenil predsieň, obytnú kuchyňu so stolovaním a spoločenským sedením a pracovňu, autori na vytvorenie optickej hĺbky využili nové otvory v stenách, ale pomohli si aj zrkadlom na ostení. Do celkovej svetelnej pohody priestoru je zapojené aj sekundárne presvetlenie z východnej strany. Svetlo preniká cez stenu sprchového kúta a aj úzkou prechodovou štrbinou medzi telesami komínov. Vo výsledku sa dosiahol príjemný mix starých a nových prvkov – na repasované pôvodné okná nadväzuje nový hlboký parapet, prechádzajúci do panelového krytu radiátora. Menej čitateľné pôvodné prvky sú storočné dubové vlysky, ktoré po repasovaní stratili patinu a teraz vyzerajú až príliš dokonale. Drevená podlaha vizuálne prepája všetky obytné miestnosti v byte, ale v mieste otvorov/prechodov je rybinový vzor zmenený, akoby upozorňoval na priebeh pôvodného muriva. Podlaha v predsieni je farebne aj materiálovo odčlenená a tvorí jednoliatu plochu s kúpeľňou. Dominantnou materialitou a farebnosťou priestorov sú prevažné dubové, resp. drevené povrchy a biela farba, ktoré tvoria jednoduché otvorené alebo zavreté kompaktné hmoty. Tieto vizuálne pohlcujú do seba nosné muriva, a tak vytvárajú pocit, že celá tiaž stien spočíva na stolárskych konštrukciách. Pohľad z obytnej kuchyne, zhora rámovaný oceľovým nosníkom, uzatvára nanovo vystavaná neomietaná priečka kúpeľne z vybúraných tehál. Obytná kuchyňa má odhalený drevený trámový strop. Architekti sa rozhodli pre dôsledné vizuálne oddelenie stropu od bielych múrov – medzitrámový priestor je väčšinovo vyplnený režným tehlovým  murivom, nad kuchynskou linkou úzkym pásom zrkadla. Prestavba prebiehala z veľkej časti formou svojpomoci, čo ovplyvnilo dĺžku realizácie a boli jej podriadené niektoré pracovné postupy, ale aj dizajn stavebného interiéru. Improvizácia a experimentovanie je výzvou pre každého architekta práve pri vlastnom bývaní. Najsympatickejším experimentom bolo opláštenie vonkajšej steny detskej izby murárskym filcom, ktorá slúži ako špendlíková nástenka pre pracovňu.  

Ateliér GRAU má za sebou viacero vydarených realizácií rekonštrukcií bytových priestorov. Všetky majú podobný rukopis: autori radi pracujú s drevom a prírodnými materiálmi, majú radi varenie a svetlo vo všetkých jeho formách a vždy sa tam nájde príjemný farebný akcent. Byt na Medenej ulici patrí do kategórie priestorovo menších bytov. Drobná dispozičná a stavebná úprava výrazne zmenila charakter bytu – pôvodne samostatnú kuchyňu presunuli architekti do obytnej časti, čím vytvorili veľkorysý centrálny priestor a získali druhú samostatnú izbu v polohe bývalej kuchyne. Všetky prvky a materiály sú v byte vyvážené: je tam dostatok dreva a svetlých farieb, nevtieravé dizajnové prvky nábytku a svietidiel, sem-tam príjemne prekvapí farebná vsuvka v podobe botníka, odpadovej stúpačky alebo dominantného kuchynského barového ostrova. Všetky prvky vzájomne harmonizujú; s výnimkou barového pultu tam nič na seba nestrháva pozornosť a necháva prirodzene vyniknúť to, o čo pri tvorbe interiérov ide: priestor. Už pri vstupe do centrálneho priestoru zo vstupnej chodby vyniká hĺbka bytu, hoci nie je veľký. Na centrálny priestor (zahŕňajúci aj spálňu) sú „zavesené“ priestory hygieny a druhej izby, ktoré sa schovávajú za bočnou deliacou stenou. Je zrejmé, že architekti sa kamarátia s detailom, čo je vidieť najmä pri výrobe drevených vstavaných elementov, pri kuchynskom ostrove a drevenej šatníkovej zostave, ale aj pri detailoch styku parapetnej dosky s vnútorným ostením. Byt dýcha i pôvodnými prvkami, ktoré dodávajú nanovo vytvorenému priestoru patinu dlhovekosti. Tá je cítiť v podobe repasovaných nedokonalých drevených parkiet, pôvodných liatinových radiátorov a kovaní na dverách. Napriek priestorovej jasnosti, architektonickej čistote a materiálovej elegancii byt stále čaká na svoj „final touch“. Ten mu ale vedia poskytnúť iba užívatelia. Je náročné pre architekta vniesť niečo osobné do priestoru, ktorý robíme pre iných tak, aby sa s tým užívateľ stotožnil. O to ťažšie je to pri tvorbe priestoru, ktorý nemá jasného budúceho užívateľa. Vysunutý barový pult ergo jedálenský stôl, ktorý v iných bytoch funguje skvele, tu neplní plnohodnotne funkciu, na ktorú bol navrhovaný. Je to risk osobného vkladu architekta do priestoru bez budúceho užívateľa. Risk, ktorý ale vytvára deliacu čiaru medzi bytom a hotelovým apartmánom, a preto stojí za to ho podstúpiť.  

V staršej štvrti Bratislavy z 50. rokov minulého storočia sa nachádza podkrovný byt mladej 5-člennej rodiny. Tichá mestská štvrť je typická svojím zachovaným urbanizmom so zelenými vnútroblokmi. Trojpodlažné tehlové domy pôvodne s neobytnými povalami sa stali terčom záujmu pre vznik nových podkrovných bytov. Prestavby sa udiali už v 90. rokoch minulého storočia. Spomínaný byt pochádza tiež z tohto obdobia. Svojím interiérom však už nespĺňal požiadavky 5-člennej rodiny. V prvej etape sa riešila jeho denná časť. Byt sa nachádza na najvyššom poschodí trojpodlažného bytového domu bez výťahu, čo umožnilo doň začleniť posledné schodiskové rameno a tým doplniť byt o vstupný priestor. Nové zapustené odkladacie priestory oproti schodisku vyriešili nedostatok úložného priestoru. Vznikla nika pre šatníkové skrine so zrkadlovou stenou, ktorá priestor opticky zväčšila. Vo vstupnom schodiskovom priestore s ružovým mozaikovým obkladom pribudlo aj vykurovacie teleso tmavomodrej farby. Tým sa výraznejšia farebnosť v tomto interiéri končí. Ostatné priestory sa nesú v tlmenej farebnosti, ktorá umožňuje vyniknúť prvkom interiéru, ktoré si do neho priniesli obyvatelia. Pôvodné riešenie dennej časti bytu s kuchyňou, jedálenskou a obývacou časťou nepodporovalo sociálne fungovanie rodiny. Architekti otvorili priestor v oblasti klieštin, čím najmä opticky zvýšili a zväčšili celý interiér. Odstránili nepoužívaný krb, zrušili komoru na kotol, ktorý premiestnili do priestoru skrine, a tým zväčšili kuchyňu. Odstránili tiež barový pult v kuchyni, ktorý vytváral bariéru. Plastové okná vymenili za drevo-hliníkové, balkónové presklené dvere dostali iné poradie – bočné sú pevné a stred je otvárateľný, čím sa opticky vtiahne do interiéru priestor krytej terasy. Novú definíciu priestoru a jeho funkčno-prevádzkové členenie určuje mobiliár, nie stabilné priečky. Autori vytvorili veľký multifunkčný priestor, ktorý je modifikovateľný a predovšetkým transparentný. Spĺňa nároky všetkých funkcií, ktoré sú v ňom integrované. V čistom priestore žiaria kvalitné materiály a štruktúry povrchov v prírodných farbách. Všetok atypický mobiliár bol vyrobený prevažne z bielej striekanej MDF v kombinácii s dyhou jaseňa. V obývacej časti dominuje zostava niekoľkých svetlých sedačiek, ktoré je možno rôzne skladať a vytvárať nové zoskupenia na sedenie a ležanie. Obývaciu časť dopĺňa otvorená knižnica a líniová nízka komoda pozdĺž štítovej steny. Veľký dôraz je kladený na príjemné osvetlenie priestoru.  

Objekt Villy Karla sa nachádza v blízkosti areálu firmy vyrábajúcej nábytok. Objekt bol postavený koncom 19. storočia ako vila továrnika Stummera v neskorosecesnom štýle. Po 2. svetovej vojne bol využívaný pre potreby podniku Mier Topoľčany a potom slúžil niekoľko rokov ako reštaurácia alebo knižnica. V deväťdesiatych rokoch prešiel kompletnou, ale pomerne nekvalitnou rekonštrukciou. V tej dobe vzniklo aj jeho dnešné využitie – reštaurácia s ubytovaním. V súčasnosti má objekt nového majiteľa (firmu europlac, s.r.o.), ktorý sa ho rozhodol zrekonštruovať a prispôsobiť novým požiadavkám v súlade so štatútom národnej kultúrnej pamiatky. Objekt Villy Karla je dvojpodlažný s neobytným podkrovím a suterénom. Na prízemí boli ponechané priestory pre reštauračné a spoločenské účely a poschodie bolo pretransformované na dočasné ubytovanie penziónového typu. Na zvyšných priestoroch sa pracuje a budú slúžiť ako doplnkové priestory k týmto dvom hlavným účelom využitia. Priestory poschodia sú členené na štyri dvojlôžkové a jednu jednolôžkovú izbu. Všetky izby majú vlastné hygienické zázemie. Keďže autori projektu dlhodobo spolupracujú s firmou, ktorá objekt odkúpila a zaoberá sa výrobou dyhovaných materiálov a rôznych produktov na báze prírodného dreva, rozhodli sa využiť tieto materiály pri tvorbe dizajnu jednotlivých priestorov, ako aj celku. Projekt je koncipovaný ako prezentácia materiálov a produktov danej firmy. Nevtieravým spôsobom, kombináciou ostatných zariaďovacích predmetov a osvetlenia so zachovanými interiérovými prvkami pôvodného historického objektu tieto vzájomne prepojené prvky vytvárajú zaujímavý „showroom“. Apartmány sú navrhnuté v dizajne piatich druhov drevín s rôznou štruktúrou povrchu a modulovou skladbou obkladov (dub, javor, orech, gaštan a jaseň). Druhovosť a štruktúra drevín je obsiahnutá hlavne v obkladoch na stenách v záhlaví lôžok na pomerne veľkých plochách, kde dokáže vyniknúť aj pri osvetlení a nasvietení, na podlahách, prípadne v detailoch zariaďovacích predmetov. Farebnosť interiérov je zúžená do troch základných farieb – bielej, sivej a farby dreva. Nepôsobí stereotypne vďaka štruktúre a „prírodnosti“ obkladov s povrchovou úpravou, ktorá umožňuje vyniknúť kresbe a štruktúre dyhy. Túto farebnosť vhodne podporujú rôzne prvky interiéru – hlavne kreslá a stoličky, ktoré sú štýlovo, materiálovo aj farebne v kontraste. V priestore vytvárajú potrebný farebný akcent a spolu s ostatnými zariaďovacími prvkami, obkladmi či osvetlením, ktoré sú minimalistického charakteru, vytvárajú zaujímavú atmosféru.