CENA ARCH 2017

DISKUSIA K CENE ARCH

ARCHITEKTÚRA MÁ VŽDY MOŽNOSŤ ZANECHAŤ KULTÚRNE POSOLSTVÁ

 

Andrea Bacová: Som veľmi rada, že ste prijali naše pozvanie a stali sa členmi tohtoročnej poroty Ceny ARCH. Budeme ju udeľovať po dvadsiaty raz. Podľa pravidiel vyberáme vždy len jedného víťaza, nemáme kategórie a nemáme žiadne špeciálne kritériá. Jediné kritérium je, že by malo ísť o architektúru, ktorá má v sebe nejaký odkaz, posolstvo a tým sa posúva rozmýšľanie o architektúre a aj jej súčasnú úroveň ďalej. Budem veľmi rada, ak by sme si na začiatku povedali o tom, čo sme v priebehu týchto troch dní videli, viac všeobecne. Potom by sme každý z nás mali povedať svoj názor na jednotlivé nominácie. Slovenská architektúra za ostatných 20 rokov prešla istým vývojom, našla si svoj výraz, no dodnes hľadá svoju autonómnu tvár a svoje miesto v rámci európskej architektúry. Začala by som otázkou, aká je vaša skúsenosť, váš názor na týchto desať stavieb, ktoré boli tento rok nominované. Majú autonómny výraz alebo vyjadrujú viac globalizované postoje? Ako ste ich vnímali svojimi očami?

Rainer Köberl: Rád by som poznamenal niečo v tomto smere... Myslím, že tu bol jeden projekt, ktorý je veľmi zaujímavý najmä zo sociálneho hľadiska. Plný ľudí, ktorí v ňom majú svoje srdce. Zdá sa mi však, že z nášho pohľadu (porotcov Ceny ARCH) to nie je rozhodujúci aspekt. Mám na mysli synagógu – ako by sme sa mali postaviť k takémuto projektu, ktorý je pre spoločnosť a pre tých ľudí veľmi dôležitý a pre nás porotcov možno nie až tak. Ale aj títo ľudia čítajú tieto texty a chcú, aby to bolo dôležité. Pre mňa bude toto najťažšia časť rozhovoru. Kritiky vo všetkých ostatných projektoch ľudia možno pochopia. Ale v tomto projekte je to veľmi špecifické.

AB: Vieme sa však vyjadriť ku kvalite architektúry. Ku kvalite zásahu, ktorý sa tam udial. Môžeme si to niekedy takto zjednodušiť.

RK: Iste, ale problém pre mňa je, že v tomto prípade sa nedá veľa povedať k architektúre. Či je dobrá v tomto prípade, dokonca neviem... môžem hovoriť o architektúre, ale ľudia chcú počuť o architektúre, ktorá získa cenu.

Krzysztof Ingarden: Je ťažké porovnávať projekt obnovy a projekt novostavby.

Kornel Kobák: Myslím, že je to aj prípad fresky v Nitre.

RK: Ale v Nitre ide o katolícky kostol a katolícke kostoly nemajú zväčša žiadne sociálne problémy. Avšak v Bardejove je niekoľko ľudí, ktorí bojujú za tento projekt, a postoj týchto dvoch ľudí, ktorí tam boli, je dôležitý v tejto komunite.

KK: Bolo nám povedané, že objekt v súčasnosti už nie je spojený so židovskou komunitou v Bardejove...

RK: Nie, nie, ale tí ľudia sa do toho zdajú byť vložení celým srdcom... toto je ten sociálny aspekt.

AB: Poďme sa ale na to pozrieť tak, ako by sme zhodnotili architektúru – jej hlavnú funkciu, ako slúži ľuďom, ako tvorí svoje prostredie, v ktorom sa nachádza. Sociálne hľadisko by nám to hneď na začiatku skomplikovalo, môžeme sa k nemu vrátiť neskôr. Máme pred sebou desať stavieb. Päť z nich sú rezidenčné stavby, tri realizácie sú sakrálneho charakteru a dve môžeme považovať za verejné stavby. Bola by som veľmi rada, ak by ste na začiatok skúsili sformulovať váš celkový názor na to, čo ste videli.

Kamil Mrva: Chtěl bych hlavně moc poděkovat, že jsem s vámi mohl strávit tyto tři dny. Byl to pro mne obrovský zážitek vidět na vlastní oči (protože doteďka jsem ji znal jen z obrázků), jak slovenská architektura opravdu jde nahoru během posledních 20 let. Podobně, jako česká architektura – což je výborné. Myslím si, že je už evropská. Není jen jakoby tradiční tím kontextem, že používáme nějaký specifický materiál. Slovensko vnímám jako součást střední Evropy, resp. celé Evropy. Jsou tu příklady, které lze vidět v České republice, v Polsku, ve Švýcarsku, všude... Pro sebe jsem si těch deset staveb rozdělil na tři skupiny z hlediska architektury. Některé mne zaujaly nejvíce, některé jsou po mne zajímavé středně a některé méně. Tím nechci ale říct, že by byly slabé, perfektní jsou všechny. Ale abych jako porotce mohl začít v sobě říkat „proč“, tak jsem si ke každé stavbě poznačil z mého hlediska plusy a mínusy a tak jsem dostal tři skupiny. V první skupině mám čtyři stavby. Zatím nevím, která z nich bude favorit. Ale vezmu to postupně.

První stavbou, které jsme viděli, je Nova Village v Dunajské Stredě. Ta je v prostřední skupině. Pro mne byl tam nejdůležitější koncept, urbanizmus a že to byli mladí architekti. Ale pokud máme vybrat to nejlepší, tak mi tam chybí doladění detailu a pocit z toho, že to by bylo pro naší cenu to nejlepší. Plusy ale vidím v krásném urbanizmu.

Dalším byl Dům u jazera od architekta Jurkoviče. Tento projekt jsem dal do první skupiny. Viděl jsem tam tři plusy: dům je promyšlený, propracovaný a „vymazlený“ – ve smyslu: Architekt sám sobě.

Dalším je Hájpark v Petržalce. Ten jsem zařadil do třetí skupiny. Pro mne je to developerský projekt, který na první pohled vypadá zajímavě. Napsal jsem si k němu však, že mi to trochu připomíná devadesátá léta, a když se člověk přiblížil, viděl detaily s plastovými okny a detaily, u kterých jsem cítil, že to není stavba, která by se mohla stát laureátem Ceny ARCH. Nejkrásnější je tam zelené atrium.

Chalupu v Brestovci jsem umístnil do druhé skupiny. Považuji to za pěkný příklad rekonstrukce. Líbí se mi spojení slovenského architekta a holandské architektky. Byla tam výborná práce s původním stavem okenice. Celková propracovanost však ještě není to pravé, má to ještě potenciál k dokončení. Proto to mám ve druhé skupině. Nemyslím si, že by měl teď dostat Cenu ARCH. Ale ten projekt to má dobře „našlápnuto“.

Kaplnku v Kvetnici jsem zařadil do první skupiny. Poznačil jsem si k ní, že je to nádherná celková práce, i když se to stavělo dlouho. Je to přitom mladý architekt, který vytvořil opravdu krásnou věc. Je tam vidět skvělou práci s materiálem i se světlem. Synagogu v Bardějově mám ve třetí skupině. Z hlediska architektury jde o pěknou rekonstrukci, ale detaily, jako světla nebo topení, mne nepřesvědčily, aby byla v druhé nebo v první skupině.

Náměstí v Žiari nad Hronom představuje veřejný prostor s pěknou pergolou s dobrými detaily. Má to potenciál na život uvnitř, ale možná to, jak mají ten vnitřní prostor poskládaný, mne nepřesvědčilo, abych to zařadil do první skupiny – mám to ve druhé skupině. I když mohlo by to být ještě lepší – podle mne.

Castellum Cafe jsem dal do první skupiny. Jde o stavbu zakopanou do země. Jsou tam použité soudobé materiály – betón a sklo. Když jsem se dozvěděl, že klientem je církev, tak mne to velice mile překvapilo – že církev může pomáhat i nové soudobé architektuře, nejen rekonstrukcím... Proto jsem to dal do první skupiny. Je to dnešní standard – pohledový beton, sklo –, ale díky úloze církve jsem to zařadil tak vysoko.

Další je freska v katedrále Nitrianskeho hradu. Tu jsem si pro sebe dal do druhé až třetí skupiny. Je to jenom o detailu, není to až tak o architektuře, kterou bychom měli ocenit. Nejdůležitější na tom zřejmě je, že architekt dokázal prosadit přesun oltáře. Potom je to ale v podstatě jen o dvou sklech...

Poslední stavbou byl Dům v Domě v Bernolákově. Ten jsem si zařadil do první skupiny z toho důvodu, že je to soudobá architektura, jiná architektura v tom území a klienti, kteří projevili zájem o architekturu (bylo to vidět i na publikacích v jejich knihovně), se nebojí jít do toho, riskují, resp. žijí v uzavřeném prostoru vůči okolním domům. Dům je ale opravdu nádherný!

Když to shrnu, do první skupiny jsme teda zařadil kapli v Kvetnici, Dům u jezera, Dům v Domě v Bernolákově a Castellum Cafe.

AB: To bol veľmi dobrý štart do diskusie. Ďakujem.

KI: Rád by som povedal, čo bolo pre mňa dôležité. Bola to idea, snaha o pochopenie idey budovy. Čo je v pozadí budovy samotnej – zámer architekta. Potom – ako bol zrealizovaný a aký je výsledný efekt. Ak by som mohol, začnem s dvoma projektami bytových domov – Nova Village a Hájpark.

Domnievam sa, že autori obidvoch diel sa snažili zamerať na prostredie bytových domov. Avšak myslím si, že v Dunajskej Strede sa nepodarila organizácia príjemného a priateľského verejného priestoru medzi budovami. Nejakým spôsobom sme pochopili, že ľudia ho nevyužívajú. Ľudia sa tu skôr izolujú od komunity, hoci komunita je mladá. Ale ďalšia vec je, že to tu ani nebolo príliš priateľské na využívanie – najmä stĺp s bleskozvodom stojaci uprostred dvora. Chápem, že to bolo v súlade s reguláciou a predpismi, ale tiež by som pochopil, ak by matka nenechala deti hrať sa okolo a dotýkať sa toho len tak.

Ďalším projektom bytového domu bol Hájpark. Tento projekt je ťažké hodnotiť, pretože sme mohli vidieť len jednu jeho časť. Druhá časť je vo výstavbe. Ako si spoločne vysporiadajú  priestory nádvoria? Je zrejmé, že prvá časť a druhá časť majú odlišný charakter. V prvej etape sú použité rozdielne materiály a je vidno, že druhá časť je už oveľa jednoduchšia v detailoch i v materiáloch ako tá prvá. V prvej etape tohto projektu za obzvlášť zaujímavý považujem vnútorný dvor. Je celkom pekný a využíva potenciál lokality. Staré stromy, ktoré sú zakomponované. Park vo vnútri bol veľmi pekný, avšak to nestačí na to, aby bol projekt vyzdvihovaný veľmi vysoko.

 

Ďalšou skupinou projektov boli rodinné domy – malé i väčšie. Dom pri jazere – súhlasím s tým, že bol veľmi starostlivo architektom vypracovaný, až „vymazlený“, je v oveľa lepšej kvalite v porovnaní so všetkými ostatnými budovami v jeho okolí. Prináša určitý nový, pozitívny príklad, ako by mohol v tejto lokalite vyzerať takýto typ domu. Nie som si však istý, prečo sa architekt odvoláva na japonskú tradíciu. Čo je tak fascinujúce na tom priniesť sem architektúru Shigeru Bana? Ak sú to len záclony, myslím, že referencia Shigeru Bana nestojí za zmienku. Aj tu sú záclony typickým prvkom. Budovy Shigeru Bana plávajú akoby vo vzduchu, sú veľmi vysoké, čo je hlavným prvkom ich kompozície. Myslím, že takéto odkazovanie nie je potrebné. Ale je to celkom pekný dom!

 

Rekonštrukciu stodoly na rekreačný dom by som hodnotil ako dobrý projekt, ale nie ako špičkový projekt. Bola to stará stodola, mala jeden vnútorný čistý priestor. A zrazu to, čo architekti urobili vo vnútri budovy, bolo podľa môjho názoru proti charakteru budovy. Charakter starého priestoru sa stratil. Samozrejme, niektoré detaily boli prepracované, ale priestor bol pre mňa zvláštny. Bol tam iba jeden otvorený priestor ponad krb. Nechápem, prečo to tak nebolo aj nad obývacou izbou alebo kuchyňou. Cez interiér bolo ťažké pochopiť, o aký typ budovy ide. Na druhej strane bola to veľmi precízne spracovaná idea adaptácie. 

 

Tretí rodinný dom je Dom v Dome. Myslím, že všetci architekti milujú tento typ jasných ideí. Máte vchod, potom máte kuchyňu, priestor jedálne, svetlík nad jedálňou a perspektívu smerom k záhrade. A všetky funkcie ostatných miestností (spálne, kúpeľne atď.) sú po stranách. To je veľmi čisté. Architekti to majú radi. Toto je jeden aspekt. Druhým je, že tejto peknej myšlienke chýba sofistikovanosť. Vonkajšia vrstva domu je niečo..., čo vyzerá ako hradba v polykarbonátovom prevedení. Zdá sa mi, že znižuje kvalitu budovy. Aký bol zámer pre využitie polykarbonátu? Na jednej strane je to OK a je veľmi demokratické použiť lacný materiál. V poriadku – ale je na tom niečo čudné a nie veľmi priateľské, forma a farba nie sú príťažlivé. Myslím tým, že je to materiál, ktorý nepôsobí prívetivo v tejto lokalite. Takže mám dojem, akoby išlo o nejakú chybu – chybu návrhu alebo koncepčnú chybu budovy... Obvodovú stenu možno vytvoriť oceľovou sieťou a potom ju nechať niečím porásť, takže by mohla vzniknúť veľmi pekná zelená obvodová stena. Bolo by oveľa lepšie pozerať sa na také niečo zvnútra, zo všetkých týchto kúpeľní a spální, a zároveň by sme nevytvorili bariéru k susediacemu spoločenskému prostrediu. Ďalšia vec je predná časť budovy – nádvorie zostalo odizolované samostatne. Vonkajšie nádvorie – časť, kde parkujete auto, sa nepoužíva, pretože tam nie sú okná. Škoda! Mohli by to využívať – je to pekná časť prírody. Takže niektoré aspekty budovy boli zaujímavé, ale je to ako dobrý nápad, ktorý nie je pozitívne dotiahnutý. Koncept vnútorného priestoru bol veľmi, veľmi pekný, ale vzťah s vonkajškom, najmä s prednou stranou, už nie až tak.

 

Je to podobný prípad ako Castellum Cafe. Myslím, že tu bola veľká šanca vytvoriť veľmi peknú budovu. Veľmi jednoduchú s terasou ponad, ďalšou terasou pod ňou. Z hornej terasy vyhliadka, spodná terasa na sedenie a jedenie. Bolo to perfektné miesto – pre niečo absolútne jednoduché. Počiatočná myšlienka vytvoriť minimalistickú formu medzi dvoma úrovňami bola dobrá, ale finalizácia nebola taká dokonalá. Pretože táto jednoduchosť a minimalizmus, s ktorými začali, sa nejako stratili. Nie je tu jasná čistá idea, čo sa týka pohľadov. Nerozumel som konštrukcii za stĺpikovým členením. Pôsobí nesúmerne a trochu iracionálne. Takže si myslím, že konštrukcia nerešpektuje architektonickú ideu. Potom sa mi zdá, že interiér nenasleduje myšlienku jednoduchosti priestoru. V prevedení baru bolo až príliš veľa drobných detailov. Mám tak dojem, že veľmi pokojná atmosféra bola nejako narušovaná. Možno architekti nedohliadali na realizáciu stavby; možno tam boli nejaké problémy počas dokončovania...

Potom Kaplnka vzkriesenia na Krížovej... Rád by som poznamenal, že toto je objekt, ktorý má absolútne čistú ideu, je veľmi dômyselne navrhnutý z hľadiska formy, z hľadiska konštrukcie, z hľadiska veľmi inteligentnej koncepcie strechy a skutočne peknej myšlienky celkovej kompozície s použitím jednoduchých drevených prvkov. Je to komplexná práca, podľa môjho názoru nemá žiadnu chybu, žiadnu chybu v detaile, žiadnu chybu vo forme, žiadnu chybu v projekte, dokonalá v spôsobe, akým sú steny a svetlo spolu komponované. Keď vstúpime do kaplnky, sme priťahovaní perspektívou vstupnej chodby, potom zabočíte a tam je malý oltár pre modlitbu. U mňa má všetky plusy – pre projekt, koncept i realizáciu. Toto je môj návrh na udelenie ceny. Dúfam, že nemusím komentovať každý projekt. Rád by som skončil s týmto návrhom.

RK: Tiež si myslím, že je to krásny projekt. Neporovnateľný s inými riešeniami podobných kaplniek. Dokonale zodpovedá zadaniu. Je to to, čo chceli, je to spôsob otvoreného a uzavretého priestoru. Autor ho dal na správne miesto – nie na vrchol, ale trochu ďalej, nižšie. Potom konštrukcia – idete priamo a následne zatáčate... ako uložil drevené trámy, ako vytvára strop, ako spravil strechu. Len by som rád dodal, že by som to nechcel opísať ako projekt bez chýb, pretože projekty bez nedostatkov nie sú väčšinou dobré projekty. (smiech) Ale tento naozaj nemá chyby. Napríklad aj to, ako urobil základy, ako ich utopil v zemi – tieto základy majú potom v podstate rovnakú štruktúru ako horná časť... Prísť sem bol úžasný zážitok.

Na druhej strane tu boli bytovky od mladých architektov v Dunajskej Strede. Istým spôsobom dokonale vydetailované, veľmi esteticky, ale istým spôsobom je tu aj veľké zlyhanie v tom, ako navrhovať byty v úrovni terénu a trávy. Pritom sa urobia nádherné detaily zábradlia... To je vec, ktorá sa mi naozaj nepáči, pretože všetko je tak krásne, až to začína byť mŕtve. Vie sa, ako vytvoriť nádhernú fasádu, ako urobiť okno v schodisku, no potom aj takéto ponuré miesta ... a ten zvláštny obklad na balkóne. Všetko, ako to vidíte na projekte a na fasáde – je to dokonalé, ale niečo, čo je skutočná architektúra, chýba. Ale dá sa naučiť veľa pri pohľade na niektoré detaily...

AB: Všetci sme hľadali v architektúre komplexnosť, komplexnú kvalitu. Akonáhle sme našli čo len jeden bod, ktorý by ju narúšal, už stavba klesla v našom poradí o stupienok nižšie.

RK: Bytový dom s nádherným nádvorím Hájpark – tak isto dobrá práca, ak si predstavím, že deti sa tu môžu naháňať dookola. Je tam dokonca aj materská škola. Určite je pre nás ťažké projekt vyhodnotiť, pretože sa nedá vidieť, ako bude fungovať s druhou etapou, ako bude centrálny priestor s nimi komunikovať. Možno by to mohlo byť lepšie, ak by si vzali niečo málo z teraz dokončenej stavby. Nepotrebujete ale žltú, skutočne nepotrebujete kamene ... Môže to byť lepší nápad. Má to príliš veľa takzvaných zbohatlíckych atribútov. Skutočne neviem, prečo mali potrebu napríklad tej žltej farby. Ale v každom prípade je to pre mňa dosť zaujímavý projekt. Centrálny priestor, ak ho urobia s dobrým prepojením, je jediné, čo skutočne môže zafungovať. Máme tu aj byty, ktoré sa zdajú byť honosnejšie... Je to ale fakt zaujímavý projekt.

Potom posledný dom, čo sme navštívili, dom v Bernolákove. Vnútorný priestor domu je skutočne dokonalý. Čo sa týka tej druhej záležitosti s polykarbonátom dookola ... možno je proti tejto komplexite. Ale možno ešte jeden banálny detail. Máme tu centrálny priestor, máme izbu detí, izbu rodičov a medzi tým je kúpeľňa. Ale kde je toaleta pre hostí? Vonku! Je to naozaj veľmi banálny detail, v skutočnosti ma vôbec neruší, ale poukazuje na to, že to mohlo byť viac domyslené.

Obnova stodoly – v istom zmysle sa mi páči. No bolo to urobené nízkorozpočtovo, so sadrokartónom, čo nemám rád. Je tu aj lacné schodisko, s drevom, ktoré je tiež spravené zvláštne. Všetko je tak trochu „gebastelt“. Ale je to šarmantné!

Potom Dom pri jazere. Ak by bolo možné udeliť druhú cenu, dal by som ju tomuto projektu. Je to dobrá práca. Tiež nerozumiem tomu príbehu o Shigeru Banovi. Všetky tieto domy majú nevýhodu, že keď ich vidím, vybavím si iných architektov. Keď vidím tento malý dom, myslím na japonskú architektúru, ale len kvôli tej šírke. Pri dome predtým ma napadli trochu Lacaton & Vassal. No keď vidím kaplnku, je to ako počasie. Nepredstavujem si iné, keď vidím, že prší. (smiech)

Skutočne škoda šance pri Castellum Cafe, pretože je to perfektný koncept. Je to perfektne rozvrstvené, ale sú tu naozaj chyby a tie chyby sú si podobné – na streche sú čisté sklenené kubusy a popri nich sú dané drevené boxy. Pokúšali sa dať niečo k sebe. Alebo v spodnom priestore máte tie max dosky... sú lacné. Barový pult – je čierny, hoci mohol byť drevený, ale drevený nie je. Všetky časti sú inak v hnedej farbe. Je to naozaj zvláštne. Ak ideme späť k toaletám, sú tu materiály, ktoré tiež nie sú dobré. Vždy sa snažili dať dokopy niečo s niečím iným, čo s tým nemá nič spoločné. Hore je to presklený svetlík s drevom a dole betón s tým divným materiálom.

AB: Môžete vo všeobecnosti definovať hlavné kritériá pre dobrú architektúru z týchto desiatich nominácií?

RK: Ako odpovedať na tému, ktorú máte ako architekt zvládnuť – bývať alebo piť kávu alebo sa modliť... Toto je po prvé. Po druhé je to tým miestom, kde to musíte pochopiť. Tretia je konštrukcia, svetlo a materiál.

KK: Ako slovenský člen poroty som si, samozrejme, vedomý množstva súvislostí vo vzťahu k týmto projektom aj vo vzťahu k architektom – autorom stavieb. Budovy som už tiež poznal z časopisu ARCH. O to ťažšie sa mi vyjadrujú moje názory. Takže to skúsim čo najstručnejšie a najjednoduchšie. Poviem vám najmä svoje prvé dojmy, keď som nominované diela uvidel naživo. Začnem s Nova Village v Dunajskej strede. Svojím konceptom je to rozhodne pozitívny impulz pre tento región. To bol môj prvý dojem. Pretože poznám región, viem o miestnych architektonických vplyvoch. Toto je niečo výnimočné. Tak prečo nie?

RK: Tento pocit sme mali tiež, ale boli tu hlúpe chyby. Sú tam niektoré byty, ktoré nie sú veľmi dobré. Takže povedzme, prečo nie, ale ...

KK: Chata vo Vojke. Môj prvý dojem bol: cudzia kozmická loď z rozvinutej civilizácie, ktorá pristála v nehostinnom susedstve. Akoby tam prišla z iného vesmíru, veď okolitá zástavba bola naozaj... podivná. Tá stavba mala prepracované detaily, bola progresívna, bolo v nej všetko, čo architektúra potrebuje.

Moja prvá odozva v projekte Hájpark bola, že je hodný krajinárskej ceny. Domy sú OK, ale to celé akoby lepšie pasovalo oceniť v krajinárskej súťaži.

Chalupa v Brestovci – krásne prostredie a radostná improvizácia. Radostná, hravá, ale improvizácia.

Kaplnka – oplatilo sa vyčkať a zájsť tam. Pre mňa vyjadruje veľkosť, intenzitu, pokoru a ticho. To je môj dojem z tohto malého „architektonu“; prepáčte za ten jazykový novotvar.

AB: Zrejme si chcel povedať, že pre teba má táto architektúra skulpturálny výraz.

KK: Obnova synagógy... Môj pocit tu bol, že potrebujem poznať viac pravdy o dejinách. Reštaurovanie a rekonštrukcia tejto budovy je príkladom sprostredkovania informácií o dejinách. Je to spôsob poznania pravdy cez architektúru. To je pre mňa veľmi hodnotné. Pavilón na námestí v Žiari nad Hronom bol pre mňa strohým telesom vloženým do strohého prostredia. Videli sme ho vyprázdnený a možno to bol pre mňa problém, zdal sa mi strnulý. Ani natočenie nebolo pre mňa postačujúce na odpútanie sa od strohosti kompozície celého námestia.

Stredoveká freska v Nitre – je dôležité odkrývať historické vrstvy a prezentovať ich. V súčasnosti sme nadšení spoznávaním vrstiev – ako sú dejiny navrstvené jedna vrstva na druhej.

RK: Pre mňa tu bolo na škodu, že to bolo len o dvoch detailoch – sklenené dvere, sklenené zábradlie... a aj tie boli štandardné. To mohlo byť niečo... a mohlo to byť zaujímavé.

KK: V prípade Castellum Cafe súhlasím, že sme videli architektonicky profesionálne vyriešené zadanie klienta. Rodinný dom v Bernolákove je pre mňa naopak novátorskou interpretáciou jedného večného konceptu a čas ukáže, či ustojí všetky výzvy.

AB: Skúsim zhrnúť vo všeobecnosti, čo týmito hodnoteniami hľadáme. Keď som sa pripravovala na túto diskusiu, tak som sa sama seba pýtala, čo môže byť hlavným kritériom, čím sa víťazná stavba má líšiť od ostatných, čím nás má chytiť za srdce, čím posúva naše myslenie dopredu. Malo by ísť o architektúru, ktorá ide svojou vlastnou cestou, hľadá svoj vlastný výraz a nekopíruje nejaké zaužívané vzory, je odvážna, niekedy aj riskuje a tým nás oslovuje. Môžeme v nej hľadať inšpiráciu pre ďalšie postupy v architektúre. Pre mňa sú niektoré stavby, o ktorých sme teraz hovorili – komplex v Dunajskej Strede alebo Hájpark –, veľmi dobre a poctivo spravené projekty, ale v podstate kopírujú isté zaužívané štandardy a zároveň ich veľmi zdatne rozvíjajú ďalej. Mňa veľmi oslovili dve realizácie, a to bola kaplnka svojím výrazom a originálnou cestou, ako uchopiť danú tému, a potom rodinný dom v Bernolákove. Ten dom je koncepčne veľmi silný, má veľmi dobrú dispozíciu. Pre mňa je dôležité v tejto cene rozpoznať originálne riešenia, ktoré tu ešte neboli a dávajú odpovede na nové témy. Možno by sme mohli spraviť ešte jedno kolo diskusie a venovať sa kritériám, ktoré sledujeme pri takomto hodnotení – čo je pre nás najdôležitejšie, čo považujeme za chyby a čo nám tie chyby napovedajú...

KK: Na Slovensku máme stále kritickú situáciu v oblasti verejných projektov, a preto nám medzi nomináciami vlastne chýbajú novostavby verejných budov. Ak by sme mali nominované novopostavené verejné stavby, kritériá by, pravdepodobne, boli iné, ako sú teraz pre tieto nominované projekty. Napríklad, pre projekty sociálneho bývania alebo takú koncertnú sálu, školu, nemocnicu či iný typ verejnej budovy by sme, pravdepodobne, mohli hovoriť o iných kritériách. V prípade nominovaných budov súhlasím, že originalita foriem, vízie a odvaha na bádanie sú hlavnými kritériami aj pre mňa.

KI: Ak by som chcel odpovedať na vašu otázku, aké sú kritériá, čo je dobrý projekt, kreativita, o ktorej hovoríte, je jedným z nich určite. Vytvoriť niečo nové, dať novú odpoveď na otázky, ktoré poznáme toľko rokov v tisíckach stavieb. Niektoré z týchto budov boli produktom kreativity a cítime to. Je to niečo fantastické, ak môžeme nájsť kreativitu v kontakte s priestorom, v detaile alebo v podobných veciach. Ale čo je tiež dôležité vedieť, je, ako projekt reaguje na kultúrne prostredie. Nie je to len lokalitou, nie je to len topografiou, samozrejme, to všetko je dôležité, ale to, čo považujem za reakciu na kultúrne prostredie, je to, čo niekedy ani nevidíme. Neprecítime formu, nechápeme jej význam. Nový projekt vždy nejako reaguje na kultúrne pozadie, okolie.

KK: A v najlepšom prípade to kultúrne pozadie tvorí...

KI: Samozrejme, vždy ho nejako vytvára, niekedy zle, niekedy dobre. Ale tu je, myslím dôležitá miera tejto reakcie. Môžeme povedať, že niektoré formy sú konfrontované s históriou a okolím a tie sú často blízke tomu, čo môžeme pomenovať ako mimikry alebo simulakrum. Takže sa pokúšajú napodobňovať históriu, pokúšajú sa imitovať to, čo bolo vytvorené za iným účelom, s iným remeselným prevedením, materiálmi atď. Vytvárajú nové falošné objekty. Objekty falošných významov znamenajú, že napodobňujú niečo, čo by sa nikdy nemalo napodobňovať, pretože to nemá zmysel v súčasnom období a čase. Takže tieto falošné objekty – ako s nimi teraz narábať a ako ich chápať? Falošné objekty sú tiež objekty, ktoré napodobňujú inú kultúru na mieste inej kultúry. Ak projekt, ktorý zapadá do kontextu v Hongkongu, je zrazu postavený na Slovensku, v Rakúsku alebo v Nemecku alebo tisíce rovnakých domov Franka Lloyda Wrighta sa náhle postaví v Číne... Vytvárajú nesúrodosť kultúrneho vnímania. Myšlienka patriť k určitej kultúre alebo ku konkrétnemu geniu loci je stratená.

Je to proces, v ktorom je priestor rozhádaný a v skutočnosti sa mení na smetný kôš. Je zaujímavé, že Rem Koolhaas nedávno uviedol tento jav vo svojej knihe „Junkspace“, po rokoch vyhlasovania jeho slávnej koncepcie „kašľať na kontext“. Myslím si, že toto je veľmi dôležitý odkaz: architektúra má vždy možnosť zanechať kultúrne posolstvá, má svoj osobitý kultúrny kód a nemali by sme k tomu zostať ľahostajní, najmä, keď budeme stavať pre miestne komunity.

Takto môžeme vytvárať architektonickú kontinuitu v rámci miestnej kultúry, čo znamená, že musíme porozumieť lokalite, pochopiť, čo je napríklad Nitriansky hrad, ako funguje ako celok, a potom nadviazať na to najhodnotnejšie nie z hľadiska formy, ale z hľadiska toho, čo je za tou formou, ako to prepojiť, ako vytvoriť vetu, ak poznáme gramatiku. Porozumieť gramatike a mať slovnú zásobu, ktorej rozumiete... Nevieme ľahko pochopiť, povedzme, čínsku slovnú zásobu. Chápeme našu, miestnu slovnú zásobu.

Ale vždy existuje aj ďalšia možnosť návrhu – je to experimentovanie s narušením kontinuity. Stane sa tak, keď abstrahujeme formu z lokálneho zdroja. Snažíme sa oslobodiť od tohto pozadia. Abstrahujeme tieto formy, abstrahujeme a niekedy aj veľmi kreatívne. Pozrime sa na modernizmus Le Corbusiera, ktorý abstrahoval tradičné formy v prvom jeho projekte v dvadsiatych rokoch. Abstrahoval formu z historického prostredia, ale pridal doň nové hodnoty a teraz je považovaný za univerzálne dedičstvo a novú tradíciu.

Myslím si, že vedomá odpoveď na miestnu kultúru je v každom prípade rozhodne dôležitá. Či už nadväzujeme alebo budeme pridávať nové hodnoty, mali by sme si stále nejako uvedomovať, ako sa každá architektonická činnosť zapasuje do tohto problému. Nie som si istý, či som to dobre vyjadril...

 

RK: Myslím, že si to vyjadril veľmi dobre. Potom, keď sa pozrieme na kaplnku, ako je zasadená do prostredia... Jednoznačne je súčasťou tejto kultúry, jednoznačne lokálnej, ale nemôžeme nájsť logickú cestu k tomuto riešeniu z pohľadu niekoho, kto je mimo tejto kultúry. My sme prišli na to, že je súčasťou, ale nebol to zámer.

KI: Niekedy sa to stane – mám na mysli takúto originálnosť, určitú kreatívnu iregularitu – v umení aj vo vesmíre. Myslím, že je to ten prípad.

AB: Chcete týmto povedať, že je dôležité robiť autonómnu autochtónnu architektúru, ktorá potvrdzuje lokálnosť?

KI: Čo je miestne, je výber lokality, náboženský aspekt a materiál, zatiaľ čo spôsob, akým s tým materiálom narába, nie je lokálnou záležitosťou. Myslím, že nie je tradičné to, ako sú spájané drevené hranoly do seba a ako je napojený strešný plášť nad touto štruktúrou, spôsob, ako to docielil. Takže to nie je lokálne, ale materiál je lokálny. Drevo je lokálne všade.

KK: Je to aj skvelá lokalita, miesto s výnimočným charakterom.

AB: Bolo dôležité vybrať práve toto miesto.

Dobre, tak sme sa teda zhodli. Vyzerá to teda tak, že všetci si myslíte, že kaplnka je z tých diel, ktoré sme videli, najlepšia? Spĺňa kritériá, ktoré sme si povedali?

KK: Po takomto rozhodnutí budem spať dobre.

KM: Nechtěl jsme to říct hned na začátku, chtěl jsem si to nechat na konec, ale jak jsem to uviděl, věděl jsem okamžitě, že je mi toto dílo nejbližší. Nějaké takové věci mám už za sebou a tím, že to architekt dělal osobně, dělal to dlouho a určitě bez nároku na honorář... My jsme též tak udělali malou kapličku, která pak lidi okolo probudila.

AB: Veľmi pekne vám ďakujem. Debata bola veľmi jednoznačná. Myslím si, že odkaz, ktorý týmto hodnotením dáme, hovorí o tom, že by sme mali v architektúre hľadať aj lokálne zdroje, autochtónnu architektúru, ktorá niečo hovorí v našom prostredí. Kaplnka na vrchu Krížová určite zodpovedá týmto kritériám, ale zároveň ide aj svojou vlastnou cestou. Takže ešte raz ďakujem – máme víťaza.

RK: Súhlasím, ale čo je lokálne? Môžeme hovoriť o lokálnom. Ale čo je naozaj lokálne? Táto kaplnka je...

AB: Dobre, poďme teda ešte na záver veľmi krátko povedať, čím je kaplnka taká výnimočná...

KM: Jednoduchost, krása, respekt, pokora, víra v budoucnost... děkuji moc.

KK: Architekti majú výsadu privlastňovať si prázdny priestor, vypĺňať ho plodmi vlastných myšlienok. Kaplnka je pre mňa rozhodne príkladom výnimočne citlivého uchopenia tejto výsady.

KI: Keď premýšľame o tom, ako je táto štruktúra vytvorená, je veľmi sofistikovaná a podľa môjho názoru je to typ „Gesamtkunstwerku“ – všetko zapadá do všetkého, interiér s exteriérom, forma budovy s jej perfektnou polohou na kopci, trochu pod vrcholom... Takže si myslím, že tento architekt mohol zažívať veľmi dobré okamihy v živote, keď toto navrhoval! Bol by som veľmi šťastný, keby som ja sám dokázal takto myslieť. Je vôbec možné vytvoriť takýto typ projektu, byť súčasťou a vo vnútri miestnej kultúry, alebo na ňu nazerať z vonkajšej strany? To si vyžadovalo veľmi dobré pochopenie toho všetkého a myslím si, že dobrým aspektom tohto projektu je aj to, že ho možno vnímať a chápať ako súčasť lokálnej kultúry, ale aj univerzálne. V tomto ohľade prekračuje hranice lokálnosti, čo skutočné umenie aj robí!

AB: Kaplnka je pre mňa priamočiara, jasná, čitateľná. Dýcha  z nej úžasný pokoj a pokora. Architektovi nešlo o žiadnu sebaprezentáciu, naopak dokázal sa úplne odosobniť od vlastných ambícií, čo ho priviedlo k čistej a zrozumiteľnej forme, v ktorej vyniká myšlienka životnej cesty človeka so všetkým, čo k nej patrí. Architektúra sa v tomto prípade stáva viacvýznamovým symbolom... a to ma dostalo najviac zo všetkého.

RK: am ende eines weges. auf einem grat. ein kleiner ort für andacht.
die luft zieht durch. sonnestrahlen durch die ritzen. der wind zwängt sich durch. den regen hört man.
wohl bei jedem wetter völlig anders.
ein einfachster grundriss. doch: nur schwer zu fassen, nur mit mühe aufzeichenbar.

rätselhaft. geheimnisvoll.
doch: bis in kleinste konsequent und logisch.
unvergleichlich!

(Na konci ciest, na hrebeni, malé miesto tichej modlitby.
Vzduch prúdi voľne, v medzerách lúče slnka, dych vetra. Počuť kvapky dažďa.
Miesto v neustálej premene, ako počasie naokolo.
Jednoduchý pôdorys, a predsa: neuchopiteľné, ťažko zaznamenateľné.
Záhadné, tajuplné, a predsa: dôsledné a jasné do posledného detailu.
Neporovnateľné!)

 

 

Záznam z diskusie poroty k Cene ARCH 2017 (zo dňa 13. septembra 2017) je uverejnený v plnom rozsahu a autorizovaný všetkými členmi poroty.