CENA ARCH 2018

DISKUSIA K CENE ARCH

IDE O JASNÝ ODKAZ, V AKÝCH MESTÁCH BY SME CHCELI ŽIŤ

Andrea Bacová: Úvodom vám chcem všetkým poďakovať za to, že ste zvládli tieto náročné tri dni cestovania a porotovania. Videli sme všetky nominácie podľa programu. Rada by som pripomenula princípy Ceny ARCH. Ide o privátnu cenu, ktorá sa udeľuje len jednému jedinému dielu spomedzi zvyčajne desiatich nominovaných. Jej zmyslom je vyzdvihnúť architektonické dielo, ktoré dáva istý odkaz,  posolstvo do budúcnosti a ktoré originálnym spôsobom rieši aktuálne architektonické otázky. Nemáme kategórie, nemáme ani podrobnejšie špecifikácie ceny, čiže hľadáme osobitú a aktuálnu ideu v architektonickom koncepte, ktorá nás oslovila, ktorá je jedinečná a môže do budúcnosti pomôcť, aby  architektúra napredovala a aby sa aj rozvíjala architektonická diskusia. O to nám ide – nájsť nové a podnetné spôsoby riešenia súčasných problémov. V diskusii by sme sa mali vyjadriť ku všetkým dielam, ktoré sme videli, a istotne sa postupne vykryštalizuje aj to najlepšie dielo. Na začiatok by bolo dobré, ak by sme sa vyjadrili celkovo k navštíveným dielam – aby sme sa pokúsili vymedziť isté skupiny tém, o ktorých by sme hovorili podrobnejšie. Je zaujímavé, že polovicu nominácií tento rok tvorili pomerne osobité rekonštrukcie. Samozrejme, tých tém bolo viac.

Samuel Netočný: Videl by som tam ešte ďalšiu tému... Všetky projekty boli skvelé. Rezonoval tam však aj vzťah investora a architekta. Videli sme 4 – 5 realizácií, kde investor bol takisto nadšenec a bol silnou oporou architekta. Je to tiež postatná téma a videl by som to ako odkaz pre budúcich investorov, pretože musí fungovať istá synergia, aby architektúra dosiahla slušnú kvalitu.

Andrej Hrausky: Ako sme už počuli, výber nominovaných je trojkolový. Najprv sú diela publikované v časopise – už to znamená, že ide o dobrú architektúru. Z takéhoto predvýberu robí ďalší výber redakčná rada a my tu teraz robíme výber záverečný. Takže je zrejmé, že nehovoríme o zlej architektúre. Všetko, čo posudzujeme, je dobré. Našou úlohou je teraz vybrať to, čo je dôležité. Je to, samozrejme, náročné, keďže témy sú tak rozdielne. Je to ako porovnávať jablká s hruškami. Témy sú veľmi rozdielne a čo je skutočne zaujímavé, je, ako rôznorodo sú jednotlivé projekty organizované. Videli sme rodinné domy 3x3, kde investorom boli sami architekti a domy predávajú. Na druhej strane sme videli pomník rodine Grünwald v Modre-Harmónii, kde sa angažovalo široké spoločenstvo. Videli sme rôznorodosť organizačných postupov, ktoré vedú k úspešnej realizácii. A vo výsledku sme videli aj rôznorodú kvalitu architektúry. Všetko bolo dobré, niečo však lepšie a niečo menej. Ide o architektonickú cenu, takže musíme hodnotiť v prvom rade kvalitu samotnej architektúry, treba však rozprávať aj o dôležitosti témy a o samotnej organizácii procesu. Položme si teraz otázku: Čo je to vlastne kvalitná architektúra? Vnímam tu dva aspekty. Prvým je remeselná a estetická kvalita architektonického prevedenia. Detaily... či všetko sedí. Mies hovorieval: „Boh sa skrýva v detaile.“ Toto je veľmi dôležité. Rovnako dôležitá je však aj kreativita pri hľadaní architektonického riešenia. Podľa môjho názoru kvalita architektúry priamo súvisí s kvalitou kreatívneho riešenia problému. Tu nastáva vždy problém. Každý architekt na jednej strane začína s hárkom bieleho papiera či bielou obrazovkou, na strane druhej má výzvy – zadanie, obmedzenia, povolenia, vôľu investora atď. Všetky tieto záležitosti sú mnohokrát vo vzájomnom protiklade, preto neexistuje architektonické riešenie, ktoré by nebolo kompromisom. Vždy treba riskovať a niečoho sa vzdať, aby sme vo výsledku mohli profitovať. Miera kreativity riešenia určuje, čo sa z konkrétnej situácie či stavu nakoniec vyťaží – a pravdepodobné je, že dobrý architekt vyťaží viac ako horší architekt. To je teda ten druhý aspekt. Keď otázku postavím takto, vidím, že niektorí v skutočnosti nepriniesli nič nové či kreatívne. Interiér Kaplnky sv. Anny, napríklad, je obyčajný – zábradlie, sklo a to je všetko. Iné však – ako napríklad Mlynica – prišli s neuveriteľne zaujímavým riešením. Otázka, čo so starými priemyselnými budovami, je vždy veľmi zložitá. Ako ich renovovať? Architekti tu vytvorili systém, ktorý rieši celú škálu rôznorodých problémov a poskytuje rôznorodé uživateľské programy – bývanie, administratívu, eventy... Ide o jeden systém pracujúci s drevom a sklom – pomerne jednoduchý a jasný a pritom schopný riešiť všetky tieto rôznorodé úlohy. Je to veľmi zaujímavé. V Trnave je zase prístup opačný – rôznorodé úlohy majú aj rôznorodé priestory a každý priestor je aj inak stvárnený.

Eva Eichlerová: Podle mého názoru je ztvárnění interiéru Kaple sv. Anny citlivým zásahem, který nechává vyznít původní kvality prostoru. Investor v tomto případě patrně držel architekty na uzdě až příliš a nenechal je, aby stávajícím kvalitám kontrovali například atypickým mobiliářem, který by si místo zasloužilo.

Mario Ramoni: V historických kaplnkách a kostoloch je predeľovanie v rámci kostolného priestoru bežnou praxou či už z liturgických dôvodov alebo, ako aj v tomto prípade, z dôvodov funkčných, aby sa dosiahlo oddelenie priestorov s navzájom sa rušiacimi prevádzkami. V prípade kaplnky sa zvolilo predelenie sklenou stenou. Takéto riešenie síce spĺňa nároky na priestorové oddelenie modlitebne, vo svojej materialite je však v priestore stredovekej kaplnky cudzím telesom. Snaha o zachovanie možnosti odvnímať aj naďalej celý priestor kaplnky je pochopiteľná, dokonca je to i správne rozhodnutie, no vo všeobecnosti je celá úloha len ťažko riešiteľná.

Odhliadnuc od toho, aké rozdielne jednotlivé projekty sú, považujem za dôležitý proces, akým architektúra vzniká – rozdielnosť v metódach prístupu či konšteláciách, niečo, čo často nie je viditeľné. Nie je to iba vzťah investor – architekt. V prípade pamätníka rodine Grünwald je napríklad zapojená celá obec, širšie spoločenstvo, ktoré spolupracuje a z tejto spolupráce vzniká napokon architektúra. Bez ohľadu na kvalitu architektúry samotnej môže byť takýto prístup dobrým príkladom do budúcna. Fakt, že sa ľudia dokážu spojiť a spoločne pracovať na projekte. Aj to je architektúra. Takže to nie je len o investorovi a vykonávateľovi – jasné hranice sa v tomto prípade stierajú a aj obyčajný človek má zrazu možnosť priložiť ruku k dielu. Toto je na projekte veľmi sympatické. Trošku mi to pripomenulo proces, keď si človek sám pre seba stavia dom. Je to tiež jeden zo základných prístupov k architektúre – človek si ju vlastne vie vytvoriť sám, anonymne. Čo vnímam ako veľmi dôležité pri tomto projekte, je posolstvo, ktoré vysiela smerom von. Pri hodnotení  samotnej architektúry, ktorá napokon vznikla, jej konzekventnosti a formy prevedenia, budú názory už zrejme nejednoznačné. Inak je to pri oboch sanačných projektoch, ktoré boli tiež veľmi zaujímavé. Obidva ukazujú svoju vlastnú cestu, ako sa vysporiadať s existujúcou situáciou – stavebnou či spoločenskou – a ako vygenerovať v jestvujúcej stavebnej štruktúre nový obsah. Obidva sú to projekty, ktoré do budúcna vysielajú dôležitejší odkaz ako ostatné.

EE: Ráda bych ještě určitě připoměla další kritérium. Myslím si, že pro nás všechny byl na cestě po nominovaných stavbách hodně důležitý další fakt. Vždy, když jsme příjížděli do toho místa, dívali jsme se na krajinu – nejprve širší, potom užší, až nakonec na konkrétní místo v daném městě či vesnici. A vždy jsme se snažili zjistit, co ta stavba přináší pro svoje okolí. Jestli ho zdobí, jestli vyzařuje nějakou energii, nebo jestli energii naopak odebírá. Jestli je takzvaně komunitní, tedy zda komunikuje se svým okolím, co tomu místu přináší. Jestli se, jako v případě Trnavy, objeví úplně nová kategorie, úplně nový smysl toho místa. Zda ta stavba něco ve svém prostředí iniciuje. Něco, co se, pokud se to podaří, velice rychle šíří dál a inspiruje spoustu dalších lidí, kteří třeba neví, jak svoji nemovitost zrekonstruovat, neví, jakou mu dát náplň. Přijedou ale do Trnavy nebo přijdou do Mlynice, podívají se a inspirují se tím. Vyzařování energie je jednou z velice důležitých kategorií. Pro mne je to vždy první kategorie, když se dívám na projekt nebo stavbu, nebo když přemýšlím o našich projektech. To je to hlavní, na co myslím. I architekti, kteří posuzují architekturu, to tak jistě mají – i když o tom třeba nemluví. Řekla bych, že to jsme ve většině případů viděli. A skoro ve všech případech jsme byli okouzleni tím, co ty stavby se svým okolím udělaly, co mu přinesly. To plně platilo i o poslední stavbě, kterou jsme viděli v Nitrianskych Sučanech. Architekti pochopili, že se tam stavělo z hlíny, proto použili omítku, která evokuje hliněné stavby, použili měřítko stodol, resp. užitkových budov v okolí. Neevokuje to malý rodinný domek, ale evokuje to hospodářskou stavbu, které v té vesnici byly. Oni postavili také hospodářskou stavbu i když s jinou náplní. Ale sedí do vesnice. V případě Mlynice vidíme bývalý průmyslový areál, zdevastované okolí a novou rekonverzi. Ohromná energie v díle, které investor společně s architekty vytvořili, se také roznese, jako když se zapíchne jehla do postiženého místa. To bylo ve většině případů. V případě Modry bylo velice dojemné, co se stalo. Památník bere za srdce svým lidským rozměrem. Ohromná spousta energie, vložená místní komunitou kvůli tomu, aby se nezapomnělo na křivdy minulosti. Opět je to silové místo, které žije z aktivity místních obyvatel. Pořádají zde lokální i mezinárodní setkání a kulturní akce. A opět bych to brala jako akupunkturu místa. Myslím si, že ani na Slovensku není běžný takovýto typ památníku, ale hlavně způsob, jak se zrealizoval, jak se to poselství nese dál. Beru to opravdu jako akupunkturu – zapíchne se jehla a ta energie se rozšíří. A řekla bych, že bylo skoro jedno, jestli se investovalo málo nebo hodně peněz. Důležité je, jaký smysl se těm penězům dal. Pořád mluvím o kategorii působení díla na své okolí a vysílání energie. Myslím si, že jsme neviděli stavbu, která by toto neudělala, což je velice potěšující. Všechny nominované stavby okolí něco přináší, okolí zdobí, ale nic mu neberou.

SN: Rád by som dodal, že obsahovo boli všetky tie domy veľmi silné. V Mlynici máme jeden malý problém, že sa nemôžeme posunúť o desať, pätnásť rokov dopredu, aby sme mohli overiť túto teóriu, že to bude fungovať ako akupunktúra. Je tam totiž veľa vplyvov, ktoré budú pôsobiť. Dúfam, že sa to podarí, že sa zrekonštruujú ešte dva – tri areály a vznikne tu nejaký kreatívny cluster alebo centrum. Je ale aj možné, že ten projekt zostane v takej fáze, ako je teraz, že bude poloprázdny a trikrát za rok sa tam spraví nejaký event a inak tam budú kancelárie.

EE: Architekti nemají křišťálovou kouli, nevidí až tak do budoucnosti. Mají však určité možnosti. Jde o to, zda do prostředí něco přinesli, nebo mu něco sebrali. Mohlo se to též celé uzavřít, udělat svoje prostředí, nekomunikovat s okolím, udělat si svůj vnitřní svět. Toto ale oni neudělali, oni spíš něco iniciovali. Šlo o abstraktně myslené kritérium.

SN: Pri Mlynici sa podarilo, že architekti vytvorili pekný, ale dostatočne neutrálny rámec pre budúci vývoj. Veľmi veľa toho definovali, no súčasne ponechali veľmi veľké možnosti, ako sa ten dom zabýva. Odteraz tam môže vzniknúť dúha rôznych riešení a môže to dopadnúť tak aj tak. Ide aj o to, či tam vznikne synergia užívateľov. Druhý podobný projekt bolo trnavské Nádvorie, kde bolo zaujímavé, že architektúra ide ruka v ruke s organizáciou, ktorá tam vznikla a nabalila sa na to. Je tam garant, ktorý bude plniť program toho vnútrobloku. Ako spomínal Andrej, Mlynica je monoblok, kde sú jedným spôsobom vyriešené všetky problémy, no v trnavskom prípade ide o vrstvenie rôznych tém i materiálov, ako aj rôznych funkcií. Je tam pekárstvo, kam dotiahli naozaj kvalitného pekára, je tam zlatník, ktorý tam dotiahne remeslo ako také. Zaujímavé je, že vytvorili moderný urbánny priestor, kde sa dá iba sedieť a ktorý je financovaný zo súkromných zdrojov a zároveň je zadarmo. Potom pritiahli kvalitné malé prevádzky, ktoré tam boli na vymretie a oni ich znova oživili. Existuje tuinštitucionálny rámec, ktorý sa bude starať o to, aby námestie dostalo aj nejaký program. Bude sa to zrejme aj do budúcna dobre spravovať. Projekt rozvíja mestský koncept – koncept užívania normálneho mestského priestoru, ktorý sa postupne celkom vytratil. Je to ukážka, že mesto môže fungovať aj bez áut. Urbanita je tu posunutá na úroveň, ktorá na Slovensku nemá obdoby.    

AH: Neexistuje tam jednotný koncept. Sú tam rôznorodé problémy a rôznorodé riešenia. Len by som to chcel doplniť... napríklad: niektoré priestory sú reštaurované, niektoré novopostavené. Tie nové sú z tehly, niektoré majú drevenú a sklenenú fasádu a niektoré hmoty sú naznačené len oceľovými nosníkmi. Rôznorodé priestory toho istého komplexu, čo je veľmi zaujímavé – evokuje to prirodzené procesy vzniku historických mestských štruktúr. Táto rôznorodosť teda nie je len vo funkcii, ale aj vo vizualite.

MR: Čo všetky projekty trochu spája, dokonca aj projekt vyhliadkovej veže v lese, je fakt, že všetky sú určitou formou stavby rozvíjajúce existujúci stav. Nehovoríme pri žiadnom z nich o tabula rasa, každý má svoje formujúce prostredie. V tomto prostredí sa vďaka projektu  niečo nové začne rozvíjať alebo aj nie – v závislosti od okolností. Prvý projekt v Hrubej Borši – tam si človek len ťažko vie predstaviť, že by sa tam niečo dokázalo rozvinúť. Vstup do územia pripomína príchod k Checkpoint Charlie – závory. Tie sa otvárajú a ja vstupujem do svojho obytného súboru. Je vôbec možné v gated community vytvoriť niečo užitočné? Východisková situácia je teda veľmi ťažká. Pre ľudí je nezvyčajné, aby vstupovali k svojmu domu cez závory. Samozrejme, existujú aj takéto formy bývania, dokonca sú i žiadané, je však otázne, či takéto územia dokážu niečo zmysluplné priniesť. Je to však dobrý príklad toho, aké vzťahy vedia byť medzi zadávateľom a vykonávateľom. Pri obytných stavbách je to zložitejšie – sú tam často tlaky a nároky, ktoré sú len ťažko transformovateľné. Iný prípad bol projekt v Nitrianskych Sučanoch, ktorý sme videli dnes ako posledný. Stavebník bol neuveriteľne sympatický, mal radosť zo svojho diela, mali sme možnosť vidieť, akú radosť dokáže architektúra urobiť. Sprevádzal nás po svojej stavbe a od začiatku až po koniec budil dojem, že z nej má proste radosť. V zmysle, že čo sa im podarilo spolu vytvoriť. Z pohľadu hodnotiacich kritérií je to síce druhoradé, ale je to dobrý príklad toho, ako sa pomocou architektúry dajú veci zlepšovať. Je to odkaz drobným podnikateľom, dáva im to návod do budúcna. To je tiež aspekt, ktorý spolupôsobí, ktorému tiež treba venovať pozornosť.

SN: A čím lepšiu architektúru postavia, tým častejšie budú premieľaní v médiách a budú mať reklamu zadarmo!

AB: Myslím si, že všetkých desať nominácií bolo tohto roku veľmi dobrých. Všetky pracujú veľmi precízne s kontextom prostredia. Nemôžeme ani jednej stavbe vyčítať, že by bola mimo mierky, že by sa hrala na niečo extravagantné. Je to veľmi vyvážená kultivovaná architektúra, v tom širšom slova zmysle pracujúca s kontextom. Pre mňa je asi najrozpačitejšia práca s kontextom v prípade rodinných domov v Hrubej Borši. Nedávam to však za vinu týmto konkrétnym domom, ale suburbánnemu prostrediu, kde nie je nič, a teda môžu tam spraviť všetko. Môžu tam byť pokojne aj takéto kocky, lebo sa tam zakladá čosi nové. Ale všetky ostatné nominované stavby pracujú s niečím – s nejakou vrstvou, ktorá tam už bola. A podľa mňa najťažšia práca s tým, čo tam už bolo, bola pri projekte Mlynica aj pri trnavskom Nádvorí. To sú dva projekty, ktoré narábajú s viacerými výraznými vrstvami a hľadajú pre túto situáciu  nový program. Jedna vec je však historická štruktúra a druhá vec je industriál. Obidva projekty sú z hľadiska  zložitosti asi na jednej úrovni, ale každý má iné rešenie. Mne nevadí, že v Trnave ide o rôzne priestory, lebo tie zodpovedajú histórii. Výborné však je, že Mlynica, ako povedal Andrej, má jednotný program. Ten sa k nej – ako k objemovo jednotnému celku – veľmi hodí.

AH: Ešte by som chcel čosi povedať na margo budovy PDP v Nitrianskych Sučanoch. Videli sme viaceré celkom obyčajné realizácie. Napríklad obytný súbor v Prešove. Bežná architektúra, ktorej sa robí všade veľa. Nič výnimočné. Idea ustupovania výšok smerom od cesty je fajn, ale nič nové. Na prvý pohľad je takým aj budova PDP – celkom obyčajný dom. Architekti však pracovali s mnohými drobnými intervenciami, drobnosť sem a drobnosť tam, ktoré nestáli o nič viac – ako čerešničky na torte. A hneď je to o niečom inom. To je kreativita. Nie je dôležité, koľko vecí urobíš, ale či urobíš tie správne.

SN: Toto je taká „priemerná“ – ale v tom najlepšom slova zmysle – architektúra, ktorá by sa mala stavať a ktorá na Slovensku totálne chýba. Toto by mal byť vzor, ako treba stavať architektúru. Nestojí to viac ako obyčajná škaredá až hnusná administratívna budova, keďže je tu jediný nadštandard – skosené ostenia, kde možno museli trochu viac porozmýšľať, ako spraviť detail, a okná mali možno raz tak veľkú plochu zasklenia, ako je zvykom, boli teda trochu drahšie. Inak to však bola jedna jednoduchá štandardná stavba, ktorú by mohol kresliť ako cvičný projekt druhák na cvičeniach tecnického kreslenia. Bol to dobrý štandard s kultivovanou proporciou, mal ľahkú neformálnosť, ktorá sa však zakladala na prísnom členení, na formálnom rastri. Dokázali to však vtipne rozložiť. Pohrali sa aj so vstupom, ten je komponovaný na diagonálu – keď sa prichádza autom. Na nároží sa skulpturálne vyhrali. Začali vznikať detaily, ktoré vidno až na druhý pohľad. Keby sa takto na Slovensku stavalo...  

EE: Ale však tak se staví! Vždyť je to na Slovensku!

SN: Ale v masovejšom meradle...

EE: To by ale už nebyla zábava. (smiech)

SN: Tým, že sa profesne pohybujem po východnom Slovensku a viem, ako tam tí miestni ľudia rozmýšľajú, tak som presvedčený, že Sučany aj obytná skupina v Prešove sú skvelé príklady architektúry, ktorá nestojí veľa a vyzerá skvelo.

AB: Ako povedal Andrej, nie je to nič mimoriadne. Ale dodala by som, že je to vynikajúca ukážka, ako by sme mali nastaviť bežný štandard s dobrou architektúrou.

SN: Nie je to nič mimoriadne, je to ale priemerná normálna architektúra, ktorú si želám! (smiech) ... a ktorá nestojí viac ako škaredý katalógový dom.

EE: To je přesně to, co jsem myslela. Dalo by se hledat ještě další kritérium a můžeme diskutovat, kde se objevilo nebo ne – navázání na místní podmínky. Jak jsem říkala, v případě sídla společnosti PDP je to navázání na místní hliněnou architekturu a na archetyp tvaru. V regionu, kde je silná tradice lidových staveb, JE TOvelmi specifické. Myslím si, že i toto kritérium se dá do našeho hodnocení promítnout. Třeba i v případě spracování fasád objektu v Prešově. Když si vzpomeneme, jak vypadalo náměstí v Spišské Sobotě, kde jsme se zastavili, s traktováním uliční fasády, s předsazením římsy. Možná se dá hledat jakási linie – že nestavíme internacionální architekturu, která se staví po celém světě. Myslím si, že je veliká škoda, když se v místech, kde je na co navazovat, kde je silná historie v architektuře, staví internacionální architektura, která může být kdekoliv jinde. A toto navázání se tady dá v některých případech najít. To je velký bonus! Architekti to transformují do soudobé artikulace, ale vnímají, odkud a z čeho to vychází – a to je bezvadné!

AH: Ešte by som chcel čosi povedať k domom 3x3. Je zaujímavé, že projekt financovali samotní architekti. Znamená to, že mali voľnejšiu ruku. Človek by teda očakával, že vznikne fakt dobrý dom. Oni zvolili experimentálnu cestu. Dom je na prvý pohľad pekný, v skutočnosti je však nanič, žiaľbohu. Napríklad, keď sme sedeli na terase, fúkalo na nás. Pani, ktorá nás prevádzala, hovorila, že z tej strany fúka vždy. Prečo je to teda tak urobené? Prečo terasa nemá veternú clonu? Čo mi však vadilo asi najviac, bola tá vertikalita. Ak pracujeme s malými plochami, je kruciálne, aby človek nemal pocit, že je naozaj v tak malom dome. Ak malé plochy rozdelíme na tri poschodia, je na každom z nich tá plocha o to menšia. Jediná úloha architekta v tomto prípade bola postarať sa o to, aby človek nemusel neustále behať hore – dole. Žil som raz v takom dome a nebolo to vôbec príjemné. Horizontálne riešenie, ktoré má dom vedľa, je ďaleko lepšie. Problém však je, že samotný dom nie je nič moc. Horizontálna poloha priestorov nevyžaduje behanie hore a dole, umožňuje nám radiť a spájať priestory vedľa seba tak, že vzniknú priehľady, čo nám psychologicky priestor zväčšuje. Som toho názoru, že telo potrebuje menej metrov štvorcových ako myseľ. Existujú príklady, kedy ľudia žijú v omnoho menších priestoroch. Z rovnakých dôvodov vnímam podobne problematicky aj domy na Priekopníckej ulici. Dokonca ešte problematickejšie, pretože v Hrubej Borši je aspoň príjemné okolie. Situácia domov na Priekopníckej je veľmi ťažká, je tam odvšadiaľ vidieť. Z môjho pohľadu sa tou vertikalitou vôbec nič nevyriešilo, iba to ľuďom, čo tam bývajú, skomplikovalo život. Vravel som, že dom 3x3 je experimentom. To možno áno, ale tie domy tam stoja a ľudia v nich bývajú. Experimentovať s ľudskými životmi však nie je na mieste.

AB: Takýto experiment si vždy musí nájsť vhodných užívateľov a v prípade domu v Hrubej Borši treba poznamenať, že majiteľka je tam aj napriek tomu, že dom má tri podlažia, veľmi spokojná... Čo sa týka bytových domov, ktoré sme videli, nie sú to u nás veľmi bežné formy. Aj v Prešove aj v Podunajských Biskupiciach ide o hybridné formy, ktoré overovali niečo nové. Samozrejme, menej vydarený sa mi zdá objekt v Podunajských Biskupiciach, lebo byty sú tam doslova „vtlačené“ do základnej formy, tak aby sa z nej pre investora dalo vyťažiť maximum. V konečnom dôsledku utrpel užívateľ a jediné plus pre neho bolo, že tie byty boli lacné. No malý byt cez tri podlažia je dosť nepríjemný, príjemná je však horná izba s terasou.

Treba však povedať, že v Prešove sa podarilo urobiť byty s perfektnými dispozíciami – či už v bytovom dome, ale aj v radových rodinných domoch, ktoré na bytovku  nadväzujú. Chybičky sme snáď našli len v umiestnení smetiakov, ktoré mohli byť v prípade takejto formy domu umiestnené  koncentrovane... Samuel hovoril o dobrom štandardnom príklade v Nitrianskych Sučanoch a ja by som rada vyzdvihla aj túto realizáciu. Na Slovensku nie sú bežné takéto firemné sídla v malých mestách. Je to výnimočne pozitívny príklad, ktorý kultivuje túto oblasť a posúva latku o potrebný kúsok vyššie. Čosi takéto sme tu predtým nemali.

MR: Mali sme možnosť naštudovať si vopred všetky projekty, čo sme aj urobili. Videli sme ich na fotografiách, potom sme prišli na miesto a realita bola zrazu úplne iná. V Hrubej Borši sú malé milé domčeky, pri ktorých človek očakáva, že keď sú také malé zvonku, že vnútri budú dobre vyriešené. Ale, žiaľ, nie. To sa ani nedá nazvať experimentom a keď, tak len takým, čo nesplnil očakávania. Je to skôr formalistická hra, čo tu vidíme. Umiestnenie budov nevytvára nijaké prepojenie s topografiou ich okolia. Jeden dom stojí vo vzduchu nad terénom, druhý je vodorovne vrstvený vedľa. Takto to v architektúre nefunguje, tá vertikálna forma negeneruje priestor ani vnútri, ani vonku. Bol som z toho sklamaný. Ďalší je projekt vyhliadkovej veže, kde má človek prirodzene vysoké očakávania. Napokon, aj musí vysoko vystúpiť, aby sa mu naskytol veľkolepý výhľad. Myšlienka projektu bola vo svojej  podstate dobrá, priestorová štruktúra, ktorá sa vinúc smerom nahor pomaly rozpúšťa ako niektoré mrakodrapy. Bolo to veľmi formálne riešenie i keď dobre myslené. Uprostred však zrazu došlo k zmene materiálu z dreva na kov, no to drevo, ten obal, štrikovali ďalej, ešte k tomu v opačnom smere – naprieč a nie kolmo, ak si dobre pamätám. Pritom by to malo byť opačne – v lese človek vežu nevidí, až keď vystúpa nad vrcholky stromov, kde však už veža viditeľná takmer vôbec nie je. Tento aspekt bol kompletne zanedbaný. Dalo sa to urobiť opačne – z rozpustenej štruktúry pri zemi vystúpať k viditeľnému vrcholu. Pre mňa to nebolo celkom správne realizované.

SN: Vyhliadková veža patrí k tým voľnejším zadaniam v architektúre. Táto je oceľová konštrukcia. Ideálna oceľová konštrukcia vo forme vyhliadkovej veže bola postavená pred 150 rokmi v Paríži, kde išlo až o posadnutosť konštrukciou, ktorá potom vygenerovala krásnu nadčasovú formu. Tu však išlo skôr o inžinierske riešenie. Chýbalo mi tu, že táto veža neposúva ďalej ideu konštrukcie. Stúpanie nad koruny stromov nejde ruka v ruke s konštrukciou a ani trochu s formou. Diskutabilné sa mi zdalo aj to, že hlavný príchod k veži je z mesta po červenej značke a človek prichádza k plnej fasáde. V rámci súťaže porota kvitovala sedenie vo vnútri. No to sedenie je tam podľa mňa až veľmi uzavreté na to, že sme v prírode. A malá lavička s malým stolom na tak obrovský priestor to nezachráni. Keď som ju prvý raz videl pred pol rokom z vlaku, tak som si uvedomil, že pri pohľade z údolia nad koruny stromov trčí iba „lešenie“. Viem, že to bol trochu zámer, ale keby to bol Jun´ya Ishigami, alebo ktorýkoľvek Japonec, ktorý sa hrá so subtílnymi konštrukciami, vyzerajúcimi ako oblak (niečo ako Serpentine Pavilion v Londýne pred troma rokmi), tak to by bolo skvelé. Tu podľa mňa autori nevyužili potenciál zadania. Panorámu kopca to trochu až ruší. Ako povedal Mario na mieste – keby veža bola otočená, že v lese by bola neviditeľná a hore by sebavedomo čistou formou doplnila kontúru kopca, bolo by to možno zaujímavejšie. Je to realizovaný súťažný návrh, ale nastala tam zmena z drevenej konštrukcie na oceľovú a oceľové stĺpy na prízemí obložili drevom, čo je trochu čudné. Ale musím povedať, že sa mi na veži veľmi páči proporcia šírky, hĺbky a výšky. Tá je naozaj pekná.

AB: Rada by som ale do diskusie vytiahla vilu na Mudroňovej. Myslím si, že je to stavebne absolútne dokonalé prevedené dielo. Pôvodná funkcia bývania sa tam zmenila na administratívnu. Výrazný podiel na tom, ako sa to všetko vyvíjalo, mal však aj investor, ktorý požadoval túto stavebnú dokonalosť. Dom je naozaj remeselne nadštandardne prevedený. Ako ste vy vnímali tento dom? 

AH: Sprvu, keď som videl dom na fotografiách, bol som veľmi skeptický. Kvôli tej čiapke hore. Nehodí sa tam. Existuje toľko riešení podobnej problematiky. Tie riešenia sú veľmi rôznorodé. Je, samozrejme, dôležité, keď robíme konverziu starej vily na novú a meníme funkciu, že sa to musí zvonku kdesi ukázať. Aha – už to nie je mestská vila, je to niečo nové – sídlo právnickej firmy – a ukážem to novotvarom navrchu. Za mňa sa ale táto forma nehodí k tomu starému domu, je agresívna.

MR: Vnímam to podobne. Je to problematické riešenie. Znamená to, že všetky domy v okolí majú teraz takto vyzerať? Hovorili sme o normálnosti v architektúre. Pocit mi hovorí, že domu neprospela toľká miera expresivity v prevedení. Domu proste chýba strecha. Všetky domy v susedstve strechu majú. Domu to ani nepomohlo, ani ho to nijak nerozvinulo. Je to voči domu až nepriateľské riešenie. Zobralo mu to ducha.

SN: Úplne nesúhlasím. Pre mňa sú to dva projekty. Od terénu po rímsu a nadstavba. Nadstavba úplne pasovať nemusí, je to otázka formy, preferencie a vkusu. Ale po rímsu to je pre mňa najkultivovanejšia fasáda v Bratislave za posledné roky, resp. desaťročia. Má krásne proporcie, vymaznané detaily a poctivú buržoáznu architektúru. Nachádza sa v štvrti veľvyslanectiev, parlamentu a tu má takýto dom svoje opodstatnenie. Navyše je po remeselnej stránke bezchybný.

AH: Trochu som si to popozeral na mieste. Všetky okná sú inak, komplet zmenené – iné dimenzie, iná pozícia –, vstup je premiestnený. Všetko je inak a pritom človek nemá pocit, že by sa niečo zmenilo. Má pocit, že je to tak originálne. To je veľmi pekné. Otázka je, ako je možné, že architekt to tak dobre zvládol dole a ten vrch vôbec nepasuje.

SN: Stará substancia nestála za veľa. Bolo to viac staviteľstvo než architektúra. Nebola to žiadna Palladiova vila, len priemerný dom, ale to, čo po prestavbe vzniklo, je vysoký nadštandard. A to sa mi zdá skvelé! Je to nadčasové riešenie. Dom má esenciu klasickej architektúry, ale nie je prezdobený. Nie je to žiadny neoklasicizmus ani neofašizmus. Estetika domu sa obracia k odkazu prvej republiky. Pri nadstavbe vidím tiež formálne nezrovnalosti, ale to nechcem ani hodnotiť, pretože je to jedno z mnohých možných riešení. Každý to môže vidieť ináč. Páčil sa mi vtip investora, ktorý sa hrdil tým, že tú „starú“ vilu najpr museli postaviť a až potom nadstaviť.

EE: Souhlasím s Mariem, protože když se dívám na fotku staré vily a potom na fotku nové vily, je problém, jak to budeme posuzovat. Pokud bychom to posuzovali jako rekonstrukci – je to spíše přestavba. První dům silného ducha první republiky neměl. Nebylo tam v podstatě nic, co by se dalo zachovat, kromě toho, že je to městotvorná velká vila v určitém měřítku na dané ulici. To se zachovalo. Byla jsem zvědavá, jak to na mne zapůsobí, protože z fotek vypadá všechno krásně, elegantně. Spíš jsem to cítila jako soubor krásných luxusních detailů. Všechno je precizní, všechno je perfektní, všechno funguje... investor je evidentně moc spokojený, má velice kvalitní luxusní sídlo, čili to, co chtěl. Je to teď administrativní budova, není to rodinná vila.

MR: Možno to bol len nárok vytvoriť navonok dokonalé dielo. Čo teda nie je kritérium pri hodnotení architektúry. Keď si porovnám dom predtým a potom, mám pocit, akoby sa snažili vytvoriť akúsi symbiózu. Pracovali so starým aj s novým, ale len tak, aby kompletne neprekryli to staré. Možno z toho pramení môj nedobrý pocit ohľadne nadstavby. Je to výsledok logickej následnosti – stavali nový dom, tak mu urobili nové uzavretie navrchu. Keď človek vstúpi do domu, ocitne sa v obrovskom foyer, po schodisku sa dostane hore, kde sa dispozícia náhle rozdelí na dve krídla – napravo súkromné, naľavo verejné. Zrejme to bolo nevyhnutné z funkčných dôvodov. No vonkajší výraz a vnútorná organizácia nesúvisia, človek predpokladá, že hore je jeden veľký priestor podľa vonkajšej formy. Je to nesúrodé vo vnútri. Po technickej stránke je to vysokokvalitná stavba. Pre architektúru je to ale len jedno z kritérií.

AB: Je to technicky dokonalé, stavebne dokonalé dielo, ale viac by mu pristala pôvodná obytná funkcia. Premenou na administratívny objekt sa stratil pôvodný duch, ktorý je ešte všade naokolo. Architekt však splnil zadanie výborne, investor v tomto prípade zohrával veľmi dôležitú úlohu.

SN: Nevidím v tom až taký problém. Staré viedenské byty sú dnes tiež kancelárie, ordinácie a ateliéry. Je v tom skôr vidieť silu univerzálnosti stavania z prelomu storočí. V tomto ohľade sú to vlastne tri projekty v jednom – fasáda, interiér a nadstavba. 

AH: Súvislosť okenných otvorov, fasády a interiéru je práveže čitateľná. Preto aj tie okná posúvali. Čo som chcel povedať, je, že v interiéri je to dokonalé, nikde nie je čitateľný problém, len zvonku to ukončenie...

MR: Kritérium, ktoré by mali projekty spĺňať, aby sa kvalifikovali na ocenenie, je, že by mali vysielať dobrý odkaz do budúcna. Pri tomto projekte si hovorím, že by nebolo dobre, keby všetky domy v ulici vyzerali takto. Keď tak nad tým premýšľam, je ten odkaz, respektíve vzor, ktorým by tento projekt bol, dostatočne zrozumiteľný, logicky správny? To je diskutabilné. Architektonické ocenenie musí sprostredkovať dôležitý odkaz. Niektoré projekty sú toho schopné, iné menej.

EE: Když bychom se bavili o posuzování toho domu, jaký je to styl architektury? Je to eklektický styl?

AH: Majiteľ spomínal, že budova nebola pamiatkovo chránená, chránené bolo okolie. Chceli zachovať hmotu, čiastočne zachrániť aj okná a fasádu. Dom ako taký chránený nebol, architekti teda mohli do určitej miery fasádu meniť. Tak, aby zostal zachovaný uličný ráz. To je skôr ťažisko riešenia než štýl.

AB: Možno je to aj tým, že nevieme presne rozpoznať, čo bolo dôležitejšie – či tá nadstavba, alebo celková rekonštrukcia domu. Je to trochu rozpačité v tom, ako sa architekt postavil k pôvodnej forme – na jednej strane ju akceptoval a na druhej do nej výrazne zasiahol...

EE: Člověk to vnímá trochu jako postmodernu...

AH: Je to zdržanlivý postmodernizmus. (smiech)

SN: Na túto stavbu sa treba pozrieť aj v širšom kontexte, napríklad Schinkela a Sempera v Nemecku. Aj v modernej nemeckej architektúre nájdeme ich vplyvy. Keby táto vila stála niekde pri jazere severne od Berlína, zapadla by tam. Ako som už spomenul, podobná architektúra patrí k časti plnej veľvyslanectiev. Hodí sa do tejto štvrte, hodila by sa aj do Masarykovej štvrte v Brne, alebo by obstála aj v Berlíne alebo Potsdame.

AB: Doteraz sa nám podarilo vniesť do diskusie názory na všetkých desať nominácií. Mohli by sme ich teda trochu sumarizovať. Nominované stavby – patria, samozrejme, k tej kvalitnej architektúre – sme hodnotili všeobecne pozitívne. Diskusia je však o tom, aby sme nachádzali aj ich problematickejšie miesta. Zdá sa, že na povrch vyplávávajú dve stavby, o ktorých by sme mohli ešte ďalej diskutovať. Samozrejme, ak máte iný názor, môžete ma doplniť. Mala som na mysli Mlynicu a trnavské Nádvorie. Myslím si, že si zaslúžia našu pozornosť, aby sme o nich ešte diskutovali a argumentovali. Možno sa tie objekty ťažšie posudzujú, keďže nie sú ešte veľmi zabývané a chýba nám časový odstup.

AH: Na záver teda máme dva projekty – Nádvorie v Trnave a Mlynicu v Bratislave. Sme veľmi spokojní s architektúrou a teraz môžeme pribrať ďalšie kritériá. Napríklad: ako to funguje? V tom je medzi nimi veľký rozdiel. V Trnave vzniklo niečo veľmi ojedinelé a svojrázne. Trnavský projekt je centrálny, Mlynica je naopak mimo centra. Vzniká tu otázka. Historicky sa všetko dôležité stavalo v centre. To už sa nedeje, naopak. Všetky inštitúcie sa sťahujú z centrálnych polôh preč, pretože potrebujú viac miesta, nové technické riešenia, viacej parkovania. Sťahuje sa kultúra, sťahujú sa knižnice. Nastáva problém, čo spraviť s uvoľnenými priestormi v centre. Trnava je krásnym príkladom, vytvára priestory nielen pre kultúru, ale aj pre rôzne iné funkcie, a nielen tie komerčné. To považujem za veľmi dôležité. Historické stredoveké centrá európskych miest sú jedinečné – inde vo svete nie sú, len v Európe. Turisti si ich zaberajú pre seba, prichádzajú a zapĺňajú kaviarne a reštaurácie, žiadne iné funkcie nepotrebujú. Tie teda postupne odchádzajú a s nimi aj ľudia, už v centre nedokážu žiť. Sú to pešie zóny, kam sa autom nedostanú, čo je pre mnohých problematické. Trnava dáva krásny príklad, ako sa to dá riešiť. A architektonicky je to perfektné.

MR: Je pre mňa ťažko predstaviteľné, ako sa vôbec podarilo uskutočniť takúto formu úspešnej spolupráce medzi investorom, mestom a ostatnými zúčastnenými. Čo mi utkvelo, je, ako veľa investor mestu vrátil a ešte pridal navrch. Sú to vždy šachy s investorom, koľko toho má spraviť aj pre verejnosť. Tu to z akéhosi dôvodu dopadlo veľmi dobre. Mesto dostalo rozšírenie verejného priestranstva, čo zároveň bolo aj vôľou investora. Zdá sa, že pre všetky strany to malo svoje výhody. Nepoznám všetky okolnosti, no príde mi to veľmi podarené. A to odhliadnuc od všetkých architektonických a funkčných intervencií, ktoré veľmi dobre harmonizujú s existujúcou zástavbou a ju aj podporujú. Často sa stáva, že materiálová rôznorodosť je ťažko pochopiteľná a nejasná, tu však nie. Napríklad tá štíhla budova z dreva a skla – za bežných okolností by sme ju považovali za veľmi nehospodárnu. Je tam len výťah, malý priestor naľavo a napravo a hore jeden byt. Na tomto mieste je to ale presne tá správna mierka. Ťažiskom bola nová definícia verejného priestoru. So šťastnou rukou, čo sa týka materiálového riešenia.

AB: Rada by som porovnala najprv tých dvoch investorov. Obaja investori chceli vniesť nový život do starej štruktúry – len jedna bola priemyselná a druhá historická. Ten program sa, samozrejme, ťažko porovnáva. V konečnom dôsledku sa investor Mlynice zbavuje toho, čo má, a druhý investor to rozvíja ďalej. Nádvoriu nastavil veľmi dobrý program, so snahou, aby to všetko ďalej fungovalo. Pri Mlynici zatiaľ neviem posúdiť, ako bude fungovať ďalej ako celok, kedže nie sú známi ešte všetci  budúci užívatelia. Rekonštrukcia má veľmi dobre spravený vnútorný dizajn objektu, práca s materiálom i farebnosťou je výborná, vonkajšia fasáda je veľmi kultivovaná. Z architektonického  hľadiska  sa dá povedať, že je to čistejší a výtvarne homogénnejší koncept ako v Trnave. Pre túto historickú štruktúru je však rôznorodosť a rozmanistosť priestorov príznačná. Myslím si, že z hľadiska rozvojového programu, pôsobenia na mesto a predovšetkým prínosu pre mesto ma trnavský projekt viac presviedča, že je naozaj správne nastavený. Pri Mlynici, ktorá je architektonicky zvládnutá na vysokej úrovni, trochu váham, pretože neviem, ako sa bude správať ďalej, neviem to odhadnúť.

MR: Investor a celé spoločenstvo, ktoré sa okolo neho vytvorilo, nesie projekt ďalej, napĺňa ho obsahom. Nevybudovalo sa to len, je to aj naďalej ako celok programované – čo je tiež veľmi dôležité. Kľúčová je aj spolupráca s mestom. Ak by to tam len postavili, prázdne, kde-tu s nejakým nájomníkom, bolo by to otázne. Tu je to však tá ďalšia úroveň – zastrešujúci koncept. To sú úvahy, ktoré sa riešia vopred a neskôr pomáhajú tvoriť obsah.

SN: Keby išlo čisto o architektúru, bola by pre mňa favorit Mlynica. Samotná budova je z hrubého slabo hutneného betónu a do toho sú veľmi citlivo vložené zase hrubé materiály, ktoré v kombinácii kopilitu, trapézového plechu, dreva a tvrdého betónu pôsobia jemne. Sú to odladené farby dreva, zelenkastý odtieň skla, strieborný plech a k tomu krásne pastelové farby, ktoré to umne dopĺňajú. Sú tam vtipné záchody... a tiež systém pohybu, keď sa chce človek dostať z jednej strany na druhú. Musí to celé obísť – to všetko z toho robí napínavú architektúru. Architektonicky je to teda veľmi silný projekt. Keď k tomu pridáme ďalšiu vrstvu, keďže architektúra má v sebe aj sociálny či ekonomický rozmer, tak ten druhý projekt je z môjho pohľadu architektonicky rozohratejší, je to možno viac o vkuse, resp. chuti (je to vkusná architektúra, ale nemusí byť po mojej chuti). Keď ide teda o sociálny rozmer, čo to s mestom robí, vznikol tam úplne nový tip urbánneho priestoru... Spája dva mestské priestory – námestie pred Domom kultúry a hlavnú ulicu –, robí takú spojku, kde vzniká úplne nové intímne námestíčko, ktoré v Trnave nemá obdobu. Ako sme počuli, sú tam inštitúcie, ktoré to začínajú napĺňať. Je neuveriteľné, ako investor myslí aj na údržbu, a to roky dopredu. To na Slovensku tiež nemá obdoby, že vznikol fond, z ktorého výnosov sa bude financovať stratovosť toho celého. Tu ide až o také renesančné donorstvo. Keď sa na to teda pozrieme architektonicky, je pre mňa víťaz Mlynica, ale keď to zasadíme do urbanistického kontextu, tak je to Nádvorie. Keď sa k tomu priradí aj sociálny kontext, kultúrny kontext, to, že to funguje aj v spolupráci s mestom, že sa vzájomne dopĺňajú, tak to je ďalšie obrovské plus. Ak teda môžeme pomaly začať hovoriť svoje názory, čo sa laureáta týka, tak je to u mňa tesne pre Trnavu – asi 51 : 49, či dokonca 50,5 : 49,5. (smiech)

AH: V Trnave máme pekný príklad PPP projektu (projekt verejno-súkromného partnerstva). Bolo to veľmi populárne pred pár rokmi v Európe, ale v skutočnosti to nikdy poriadne nefungovalo, pretože investori vždy chceli len profit. Tu sa udiala iná, ojedinelá situácia, tu ľudia nechceli profitovať finančne. Ako som už hovoril, v Mlynici je vytvorený veľmi konzekventný systém. Čo je tu nové? Už som videl veľa projektov konverzií priemyselných budov, kde bolo nejakým spôsobom ukázané, čo je nové a čo staré. Ale ešte som nevidel, aby v tak veľkej betónovej budove bolo použité drevo ako hlavný prvok. Vždy je to oceľ. Tu však máme drevo – ľahký a relatívne lacný materiál – a funguje to prekrásne. Na druhej strane v Trnave každú z úloh riešili separátnym spôsobom. Výsledkom čoho sú priestory ako napríklad pekárnička, ktorá bola veľmi útulná, ide o priestory s atmosférou. Ten byt hore je tiež úžasný. Neboli obmedzovaní konkrétnym štýlom, mali veľkú slobodu v tvorbe. V pekárni použili určité materiály, v byte celkom iné, terasy sú zase o trochu iné. Alebo to námestie s veľkými mobilnými kvetináčmi! Autori sa orientovali na tvorbu atmosféry a podarilo sa im to!

EE: S tím, co bylo řečeno ohledně kvality projektu v Trnavě, naprosto souhlasím. Myslím si, že se to dá posunout i dál – k detailu, kterým jsme začínali. Dají se tam opravdu vidět velice zajímavé detaily, které ale realizaci, jak u nás říkáme, „neutahají“. Nevnímáme to jako katalog luxusních špičkových detailů. Jsou použity objevně a to tak, že u historické stavby, pokud u ní stojí nová stavba nebo pokud je to rekonstrukce historické stavby, vždy nechávají vyznít to, co zde již bylo. Jenom to elegantně povýší nebo podpoří krásným detailem, ktorý by, samozřejmě, mohl fungovat sám o sobě. Ale pokud se objeví v tom historickém prostředí, tak to zase povznese, což je naprosto perfektní. Opravdu jsme se snažili tam najít nějakou chybu, ptali jsme se i ředitele celého komplexu, kde mají nějaké problémy, kde zatéká nebo podobně. Nic takového tam neexistuje, nic by teď s odstupem času neudělali jinak. Na nádvoří jsou nádherné květináče, na které mají know-how, umějí s nimi přestavovat veřejný prostor. Nedala se tam najít závada, co by se jim dalo vytknout. Nejen v tom, jak mají zorganizovaný provoz, jak mají zorganizováno financování, jak to všechno krásně vypadá... Detaily byly perfektní, nedala se najít chyba. U mnohých projektů jsme diskutovali o duchu místa, tady to mělo naprosto skvělého ducha! Na květinářství, které otevírali právě v ten den, to nebylo poznat – už mělo svého ducha! Seděli jsme v restauraci, resp. v bistru, kde nebylo moc lidí, ale vůbec to nevadilo, mělo atmosféru. Kavárna byla adicí malých salonků, každý s jinou výzdobou, krásně udělané interiéry, že to se prostě jinde nevidí! Ani jeden ze salonků nebyl lepší nebo horší. Místo má pro veřejnost velikou výhodu, že sem můžete chodit denně a pokaždé si najdete něco, co vás zaujme, pobaví. Jeden den můžete sedět venku, jiný den jít do malé kavárny, jindy do většího prostoru... Venkovní prostory byly plné lidí – i proto, že bylo hezky. Co se týká architektury, byla naprosto perfektní – i detaily. Architekti tady měli velkou šanci udělat spoustu krásné práce – díky podpoře investora. Tady je vidět, že investor se nebránil, nebrzdil je, podporoval. Myslím si, že je životní šance dostat takový úkol, komplexní úkol. V kariéře architekta se to málokdy stává. Je vidět, že nebojovali, ale dělali svoji profesionální špičkovou práci. Pravděpodobně, kdybychom s nimi mluvili, tak by si nestěžovali...

MR: Teraz by sme mohli špekulovať, čo by bolo, keby sa investori oboch projektov vymenili. Čo by sa stalo? Trnavský projekt je v centrálnej mestskej polohe, prístupný zo všetkých strán. Ľudia poznajú to miesto. Čo však spravíme s decentrálnym projektom, ktorý musí všetko naokolo nanovo definovať? To je však už iná téma, ako to celé naprogramovať. Projekt Mlynice zostáva trochu uviaznutý v riešení špecifickej industriálnej materiality, nevytvára takú mnohotvárnosť, nie je súčasťou takého zložitého súkolia. Pri projektovaní v Trnave navrhli napríklad pekáreň a tak ju aj realizovali. Je to niečo celkom iné ako obrovský prízemný halový priestor komplet z betónu. Účastníci projektu v Trnave vedeli dopredu, aké konkrétne požiadavky treba naplniť – pekáreň, bistro či kvetinárstvo. Veľmi veľa sa tam uvažovalo vopred, aby to potom naozaj aj fungovalo. V decentrálnych polohách je to celkom iné. Pekáreň napríklad je v takejto polohe nemysliteľná. Vždy to závisí, samozrejme, od konkrétnej situácie, ale predpokladám, že investor Mlynice bol v ďaleko menšom kontakte so starostom ako ten v Trnave. Vonkajšie priestory pri Mlynici nevznikli žiadne – iba parkovisko. Mysliac do budúcna, je to projekt, ktorý má ešte potenciál na zlepšovanie.

AB: Myslím si, že v prípade Mlynice mali architekti oveľa ťažšiu úlohu. Je to introvertný objekt a okolie mu vôbec nepomáha. Oni by mali práve pomôcť okoliu! Zasiali tam úplne novú a originálnu myšlienku. Architektúra Mlynice je výborná, ako hovoril aj Andrej. Možno má vyššiu kreativitu a je aj originálnejšia, ale keď posudzujeme komplexnosť, to, čo to dáva mestu, tak určite trnavský projekt dáva momentálne o niečo viac. Inak, keby sa tu tento rok nestretli táketo dva koncepčne silné projekty, tak máme po probléme.

SN: Alebo keby v Trnave pršalo! (smiech)

AB:  Naša cena vždy hľadá čosi viac a to viac – pridanú  hodnotu – vidím momentálne skôr v Trnave. Tu sa kvalitná architektúra stala aj prostriedkom na zdieľanie nových priestorov a svojím programovým konceptom výborne pokryla absentujúce funkcie, podnietila nový život a kultúrne využitie historickej mestskej štruktúry. Treba však zdôrazniť, že v prípade Mlynice ide naozaj o veľmi dobre odvedenú prácu a kvalitnú architektúru. Otvorila na Slovensku novú dôležitú  tému. Pritom je to architektúra na európskej úrovni a pokojne by mohla ísť na nomináciu na Cenu Miesa van der Rohe. Otázne však ostáva, či dokáže introvertne fungovať v kontexte svojho problematického prostredia.

MR: Môžeme povedať, že jeden projekt už funguje výborne a ten druhý treba postrčiť.

AB: Takže by sme sa asi mohli vyjadriť, ktorému projektu dáme cenu. Ja som svoj názor už povedala.

MR: Pre mňa je ten rozdiel väčší. Možno je impulz, čo sa týka Mlynice, ešte trochu predčasný. Je to impulz pre slovenské samosprávy pustiť sa do niečoho. Má to silu, dá sa tam prísť, pozrieť sa, ako sa to dá... Ten projekt sa mi tiež veľmi páči, ale ak uvážim, čo všetko architektúra má dokázať, čo je možné, je to pre mňa jednoznačné. V architektúre to tak proste je.

EE: Je to jedinečný příklad spolupráce investora s městem i s architektem, která nezůstala jen na úrovni skvěle zvládnutého díla, ale generovala pro Trnavu jedinečný fenomén. Chytrý interaktivní kreativní prostor pro obyvatele. Stavba je určena k atraktivnímu využití, kde se lidé cítí dobře a vítáni.

AH: Ako už bolo spomenuté, všetky riešenia boli na vysokej úrovni. Ak však máme na zreteli aktuálne architektonické problémy, vyčnievajú projekty Mlynice a Trnavy. Prvý spočíva v mimoriadne konzistentnom systémovom riešení a druhý je presne opačný – každý priestor je jasne odlíšiteľný. Pri riešení rôznych úloh platia rôzne postupy. Historické centrum mesta sa tak dotvára rôznorodými hmotami, materiálmi a konštrukciami. Projekt si adoptoval centrum a snaží sa ho zaplniť novými funkciami. Funkciami slúžiacimi nielen turistom, ale napĺňajúcimi aj potreby obyvateľov mesta. A keď si uvedomíme, aká vzácna je úspešná spolupráca medzi mestom a súkromným sektorom, nie je ťažké rozhodnúť o víťazovi.

SN: Nádvorie v sebe nesie jasný odkaz, v akých mestách by sme chceli žiť. Tradícia sa mieša s novým presne v tom správnom pomere. Reštaurované staré domy nestoja v tieni tých moderných, ale sa navzájom krásne dopĺňajú. Po sto rokoch experimentovania s modernistickým urbánnym sme znova objavili to, čo k našim telám a dušiam pasuje predsa len lepšie.

AB: Máme teda laureáta Ceny ARCH 2018: rekonštrukcia meštianskeho domu  a Nádvorie v Trnave! Ďakujem vám všetkým za skvelú diskusiu.

Záznam z diskusie poroty k Cene ARCH 2018 (zo dňa 7. septembra 2018) je uverejnený v plnom rozsahu a autorizovaný všetkými členmi poroty.