CENA ARCH 2020

DISKUSIA K CENE ARCH

Vrátiť miestu pamäť je veľmi zaujímavá, skoro univerzálna téma v architektúre…

Andrea Bacová: Som veľmi rada, že sme absolvovali tohtoročnú cestu za slovenskou architektúrou aj v týchto komplikovaných pandemických podmienkach. Na úvod by som rada pripomenula princípy našej ceny. Vyberáme z desiatich nominácií len jedného laureáta. Z našej argumentácie v rámci diskusie by malo vyplynúť, ktoré dielo je najlepšie. Mali by sme podporovať a hľadať inovatívne a osobité riešenia, niečo, čo by sme mohli vyslať ďalej ako pozitívnu správu a nasledovaniahodné riešenie. Niečo ako architektúru s posolstvom do budúcnosti! Nemuseli by sme hlasovať, bolo by dobré, keby sme sa vedeli na víťazovi dohodnúť v diskusii. Tohtoročnú cenu ARCH budeme udeľovať už po 23. raz a laureátovi bude odovzdaná v novembri 2020. Všetky nominácie, ktoré sme tentokrát videli, boli pre mňa veľmi autentické a autonómne. Neprenášali a nekopírovali cudzie vzory, každá z nominácií mala svoj typický, veľmi autentický charakter a naozaj reagovali v rôznych situáciách na lokálne podmienky. To bolo z môjho pohľadu na tohtoročných nomináciách vzácne a mimoriadne. Videli sme štyri rezidenčné objekty, jeden špecifický lučenecký office, dve intervencie z oblasti kultúry, dve z oblasti športu a jednu intervenciu v prírode. Viacero z týchto nominácií sa zaoberalo obnovou či konverziou. Šesť z nich by sme teda mohli zaradiť do kategórie obnovy a konverzie a štyri boli novostavby, čo tiež o niečom vypovedá.

Na úvod by sme mohli prediskutovať naše celkové dojmy z nominácií, to, ako na nás zapôsobili. Môžeme začať postupne, tak ako sme ich videli. Prvou bola prístavba domu v Čachticiach so svojou osobitou atmosférou.

Pavel Nasadil: Šlo o velmi osobní příběh. Ale to se vlastně týká všech staveb, které jsme viděli. Tady jde ale o architektovu zpověď. Čachtice jsou výborně napojeny na místo, jakoby v tom sadu všechny ty stavbičky stály již desítky let. Vše je tam velmi přirozené. Nová přístavba domu je pro mě konstrukčně inovativní, na druhou stranu působí staře a archetypálně. Téměř prehistoricky. Skvělý holistický přístup k architektonické tvorbě.

Christoph Mörkl: Je ťažké rozhodovať sa medzi všetkými týmito projektmi. Na základe niekoľkých faktorov ich možno dokážem posúdiť – napríklad kvalita vytvoreného priestoru, sociálny dopad projektu, kontext, myšlienka, inšpirácia, ako to na mňa pôsobí. Čo projekt dáva mne osobne? Je to inšpiratívne, alebo nudné, alebo je tu niečo, čo ma núti premýšľať? Architekt Paňák je sám o sebe veľmi fascinujúca osobnosť. Malý priestor ma prekvapil. Že niekto v tomto kontexte urobí takto niečo pre seba. A tá kvalita priestoru, schody, čisté detaily – to na mňa zapôsobilo. Myslím si, že pre budúcnosť je toto dobrá inšpirácia aj na ďalšie premýšľanie o tomto priestore. Je to jeden z mojich favoritov.

Thomas Weber: Zaujímavé na tomto projekte je, že prístavba je pozoruhodná jednopriestorová stavba. Keď sme včera cestovali po Slovensku, videli sme, že tento archetyp je na vidieku veľmi rozšírený – jedna strecha, gánok, jednoduchosť, rurálnosť. Transformácia tohto prototypu však bola prekvapivá. Paňák zobral archetyp a spravil z neho modernú stavbu. Malý dom tak dostal neuveriteľnú kvalitatívnu bohatosť. Asymetrický priestor pod symetrickou strechou, premenlivá hrúbka stien a podobne.

Nora Vranová: Tiež som si určila nejaké kategórie, podobne ako Christoph, no možno trochu iné. Moje kategórie zahŕňajú koncept či filozofiu, sociálny kontext a vzhľadom k tomu, že môj profesionálny background súvisí s umením a remeslom, je pre mňa veľmi dôležité aj remeselné spracovanie stavby. Pre mňa je toto skvelý príklad remesla. Každý centimeter je presne tam, kde má byť, spracovanie materiálu je vynikajúce. Atmosféra a kontext sú skvelé, obyvatelia si ich naozaj užívajú. Myslím, že sa tu cítia šťastní. Jediným záporom tejto stavby je, že architekt, ktorý navrhuje sám pre seba, akoby hral šach sám proti sebe – nemáte partnera, nemusíte nikoho presviedčať o svojich myšlienkach, pretože ste o nich sám presvedčený. To je možno niečo, čo by mohlo hovoriť proti tomuto projektu. Ale všetko ostatné sa mi zdá ok a osobne sa mi veľmi páči.

PN: Ano, on byl ten, co činil veškerá rozhodnutí, ale partnery k tomu měl také. Vedl dialog se svou rodinou a s řemeslníky. Angažoval místní mistry a ti mu pomohli k té jedinečné cestě, jak toto dílo postavit. Nebyla to zas taková svévolnost.

NV: Máš pravdu. Určite tam bol dialóg s remeselníkmi a tiež dialóg s materiálom, lebo každý materiál má svoje limity.

AB: Vidím za tým históriu celého rastlého príbehu viacerých objektov v rámci jednej usadlosti. Je to veľmi autonómna, autentická a predovšetkým osobná výpoveď, zrkadlo autorovho vzťahu k architektúre. Tým, že to robil sám pre seba, mohol vyzdvihnúť a uplatniť to podstatné z jeho pohľadu – materiál a detail. Pre mňa je to typický Paňák, je tam takmer všetko, čo architekt zdôrazňuje aj v iných projektoch – história, materialita a absolútny dôraz na detail. Tu mohol byť skutočne slobodný, do priestoru vložil svoju čistú myšlienku, úprimnú osobnú výpoveď svojho vzťahu k architektúre. Pre mňa je táto architektúra ostrovom pozitívnej deviácie.

TW: Stotožňujem sa s tvojím pohľadom. Videl som mnoho jednoduchých a hrubých detailov. Ten dom nechce vyzerať dokonalo. Je od počiatku zastretý závojom akejsi patiny.

AB: Pozrime sa teraz na rekonštrukciu telocvične v Trnave. Je to podľa mňa tiež dobrý príklad, ako sa dajú renovovať jednotlivé funkcie v starších budovách, a predovšetkým tu ide o školu, čo je u nás veľmi vzácne. Štandard rekonštrukcie je veľmi dobrý, takisto farby a materiály. Podľa môjho názoru autori spravili všetko, čo sa dalo. Zachovali pritom pôvodnú nosnú konštrukciu stropu, čo bolo veľmi dobré! Odviedli profesionálnu prácu zodpovedajúcu finančným obmedzeniam.  

TW: Tento projekt získal vďaka nominácii na Cenu ARCH uznanie. Obsahovo však v projekte išlo primárne len o modernizáciu povrchov, neprišlo k žiadnym zásadným priestorovým zmenám. Naproti tomu sme videli mnohé iné projekty, kde sa udiali pozoruhodné priestorové zmeny. Preto si myslím, že projektu sa v diskusii ďalej venovať nemusíme.

AB: Áno v kontexte ostatných nominácií je to tak, ale ja som veľmi rada, že sme touto nomináciou upozornili a vyzdvihli u nás doposiaľ veľmi opomínanú  tému.

NV: Keď sme tam boli, mala som dojem, že ide o svojím spôsobom „politickú“ nomináciu – ale nie zo zlých dôvodov. Je to niečo ako propagácia tohto typu prác – rekonštrukcia školských priestorov. Na Slovensku je takýchto projektov nedostatok. Ale máš pravdu, asi ho nemusíme posunúť do druhého kola.

PN: Když jsme procházeli tou školou a šli směrem k tělocvičně, tak jsem byl zklamán. Ve škole se ta čerstvá intervence vůbec neprojevila, třeba v rámci přístupu těmi chodbami. Prostor najde jen ten, kdo se ve škole dobře vyzná. Je to docela dobrý refresh sportovního zařízení, ale ve srovnání s ostatními díly v něm chybí přesah. To nejhezčí, co tam je, jsou původní střešní ocelové vazníky, které byly naštěstí zachovány.

ChM: Na konci toho všetkého chýba komplexnosť.

AB: Presuňme sa teraz v diskusii k bratislavskej Vile E.

ChM: Po návšteve domu architekta v Čachticiach bolo trochu prekvapujúce vidieť takúto vec. Nepovedal by som, že je to vlastne zlý dom – je to dobrý dom. Má svoje kvality, ale podľa mňa v skutočnosti nie je inšpiratívny. Je to veľmi tradičná vec bez toho, aby viac vyťažila zo svojej lokality. Sú odtiaľ perfektné výhľady. Je to terasovitý pozemok, mohlo z toho byť oveľa viac. Pre mňa osobne je to priveľmi tradičné.

TW: Myslím si, že architekt chcel navrhnúť konzervatívny dom pre investorku. Podľa môjho názoru sa dom veľmi dobre hodí k svojim majiteľom, čo je zároveň aj jedna z úloh, ktorú by sme mali my ako architekti splniť. Je úplne legitímne rozporovať prístup architektov, uvažovať, ako by sme my sami pracovali s pozemkom, ktorý má skutočne obrovský potenciál. Aj ja sám by som asi volil iný prístup, ale myslím si, že oni to chceli práve takto. A pozerajúc sa na to z tohto uhla pohľadu, návrh výborne pracuje s terénom, s jeho topografiou v interiéri, s nápaditými detailmi. Mne sa zdá, že je to presne tak, ako to má byť. Dom je výnimočný a je jasne rozpoznateľné, že architekt pracoval uvážene a starostlivo s jednotlivými architektonickými prvkami.

PN: Ano, architekt organizuje dům pomocí základních elementů architektury – okno, sloup, rám. Jde o velmi klasickou kompozici. Je to úspěšná typologie vily. Můžeme se bavit o detailech, například o tom, jak se do domu vstupuje. Je ten dům vilou, když se do něj vstoupí, nebo je to spíše vstup hodný rodinného domu? Nechybí tam něco? Složitost domu je promítnuta do různých úrovní podlahy a může působit bariérově, nicméně sleduje dobře topografii terénu. Mám na mysli hlavně vztah interiéru domu a terasy, kde se pohybuji z obytné haly nahoru a pak zase dolů. Pro mě je zde hodně koncepčních složitostí. Druhá osobní rovina domu je rodinná situace klientky, která stále sní o domově. Ten dům je momentálně téměř prázdný, působí nezabydleně. Možná bychom měli přijet o pár let později a posoudit to znova.

NV: Porovnávajúc s domom v Čachticiach, myslím si, že oba domy sú veľmi tradičné, ale každý iným spôsobom. Dom v Čachticiach je tradičný svojou funkciou, svojou organickou štruktúrou, životom, ktorý sa v ňom vedie. Vila E je tradičná formálne, výberom kompozičného princípu, tvaru, materiálu… Možno preto je tu cítiť niečo umelé. Ale to, čo sa mi na tomto dome páči, je ten priestor medzi vonku a vnútri. Je tu tá terasa, je tu vstupné patio a rôzne ďalšie priestory, ako napr. lodžia na poschodí, ktoré spoločne vytvárajú rozhranie medzi interiérom a exteriérom. Toto je niečo, čo robí dom obývateľným. No v súčasnosti nerobí svojich obyvateľov šťastnými. Neviem, či je to niečo osobné, alebo to súvisí s priestorom… nie som si istá.

ChM: Architektúra je o tektonike, o vzájomnom spájaní rôznych častí dokopy. To, čo som v tom dome naozaj nevidel, bolo, že by ľavá časť zapadala do pravej časti... a ľavá časť s jej tromi podlažiami – nemyslím, že tieto tri poschodia do seba zapadajú. Ak ideme od suterénu cez prízemie na horné poschodie, cez schody, tak tam chýba nejaké lepšie vzájomné prepojenie. Možno každá časť má svoju vlastnú kvalitu, ale celá budova... Ten druhý dom v Čachticiach bol v prepojení perfektný. Zvláštny bol spôsob, ako to autor spravil – hore schodmi na malú galériu a cez ňu bolo vytvorené pripojenie k druhému domu. Na Kramároch je jeden dom, ale vnímateľný ako dva domy. Sú tam tri alebo štyri časti, ktoré do seba podľa mňa naozaj nezapadajú.

NV: To je to, čo som myslela predtým. Prvý dom v Čachticiach je tradičný prirodzeným spôsobom používania, spôsobom, akým sa v dome správate. Ten druhý je akýsi umelý práve kvôli nesúladu tých dvoch častí domu.

PN: Ještě jeden aspekt toho domu tvoří kontext. Vila je v uzavřené chráněné čtvrti. Je orientována jen jedním směrem, na hlavní výhled na město. Není to špatné rozhodnutí, ale nelze to porovnat s Čachticemi, kde je vztah domu a velké zahrady/sadu to hlavní poselství. Tato vila je uzavřená nejen do sebe, ale i směrem k okolí, které je samo o sobě uzavřené za zdí. Pokud by zde nebyla ta velkorysá zelená rampa, byl by dům odtržen i od zahrady. Ta rampa je pro mě nejzásadnější, nejvíce vzrušující a zároveň tajemný element domu. Něco, z čeho jsem se poučil.

AB: Možno sa architekt v tomto projekte viac sústredil na formálnu stránku, spojili sa tam dva princípy – slovenského rodinného domu a Wagnerovej vily –, čo možno nebolo celkom ideálne a malo to potom dopad na chyby v prevádzke. Čachtice sú podstatne prirodzenejšie a pre mňa tiež pravdivejšie. 

ChM: Videli sme dva domy toho istého architekta, resp. ateliéru, tak si ich porovnávame. Jeden z nich bol perfektný, a preto je problém hovoriť o tomto projekte.

TW: Ja vnímam budovu, ako som už povedal, inak. Súčasťou zámeru postaviť klasickú štýlovú vilu môže byť práve cielené vylúčenie prepojenia interiéru a záhrady. Myslím si, že takýto zámer je plne legitímny. Mali by sme si dať pozor, aby sme architektúre domu nenútili pózu, ktorá jej neprináleží, či ktorú nechce. Perfektnú harmóniu sa možno vo vile dosiahnuť nepodarilo, ale jasný architektonický postoj je čitateľný i tak.

ChM: Impozantným prvkom domu bola rampa. Ide o dôslednosť – prepojiť alebo neprepojiť. Pre mňa je tento dom nedôsledný v zapadnutí do prostredia. V tom, čo urobili, nevidím zvláštnu kvalitu. Spojenie so záhradou je ok, ale striktnosť v tom, čo architekti chceli povedať, pre mňa nebola viditeľná. Toto je môj osobný názor. Môžem súhlasiť s tým, čo povedal Thomas ...

TW: Ja s vilou istým spôsobom súcitím.

ChM: Pre mňa je tu nedôslednosť v celej budove. Nie je tu dôslednosť v tom, byť súčasťou krajiny, ale je tu dôslednosť v tom nebyť súčasťou krajiny. Ak by tam tá rampa nebola ...

AB: Venujme sa teraz útulni pri Banskej Štiavnici.

ChM: Je to zaujímavý priestor. Má svoje kvality. Zo začiatku som toho veľa nečakal. Je to nízkorozpočtový projekt, super jednoduchý pavilón, s ničím naokolo. Bolo to inšpiratívne v použití materiálov, ktoré zvolili, a tiež v sociálnom dopade, ktorý projekt v skutočnosti má. Zaoberá sa však aj kontextom. Je to trochu ako jeden z tých japonských pavilónov. Nedotýka sa zeme, je nad ňou. Naozaj sa mi to páčilo. Nie som si istý, či by to mohlo byť víťazom, ale myslím si, že je to veľmi pekný projekt. Je to super jednoduché.

TW: Tento dom postavený zo slamy a dreva je prostý a dobrý. Architekti si vystačili s málom, a predsa šli inovatívnou cestou. Na otázku, či je vo výsledku tá slama samonosná, nám autorka na mieste, žiaľ, neodpovedala. Drevená konštrukcia vyplnená slamou by pre mňa až tak inovatívny počin nebola. No slamené balíky ako nosná konštrukcia – to už je zaujímavejšie.

AB: Pre mňa bolo veľkým prekvapením, ako môže mať útulňa rôzne funkcie a ako má veľmi dobré spojenie s umením. Nevidela som to ako útulňu, ale ako ostrov rôznych kultúrnych funkcií. Hovorili aj o tom, že v útulni mali čitáreň a že našli jej aj iné funkcie vďaka tomu, že je tam vedľa to umenie.

NV: Pre mňa tu bol dôležitý sociálny aspekt, ale tiež spôsob, ako to vzniklo. Bolo to niečo ako kolektívna práca – nielen projekt, ale aj proces realizácie. Návrh vlastne vznikal počas realizácie. Je to niekde na hranici medzi umeleckým dielom a architektúrou. Architektúra, na rozdiel od umenia, je zvyčajne tvorená najprv ako koncept a potom jeho zhmotnenie. Táto útulňa bola pravdepodobne „zhmotňovaná“ súčasne s konceptom. Je veľmi prirodzená nielen tým, ako funguje, ale aj spôsobom vzniku, tým, ako bola vytvorená.

PN: Souhlasím. Myslím, že hlavní hodnota tohoto projektu je v tom procesu. Výsledkem je pavilón. Podobné vidíme po celém světě. Zde je výsledek velmi poetický, zvláště v kontextu skupiny objektů komunitního uměleckého centra v horách. Hodnota je v tom společném procesu, zaangažování veřejnosti v různých etapách procesu stavění. Proto je to tak dobré. Z těch deseti staveb mají tato a Viola největší společenský dopad. Pro mě je to dobrý výsledek v kontextu místa. Myslím, že by si to zasloužilo čestné uznání nejen pro angažovanost veřejnosti během stavby, ale i poté, co byl ten proces završen. Vidíme, jak je pavilón využíván pro různé funkce, které navíc aktivují jeho okolí. Je to velmi dobrá malá intervence. Každý může tento příkladný způsob obohacení komunitního života použít.

ChM: Toto je dobrý projekt – úprimne.

PN: Postavený s láskou.

ChM: Je to pozitívny príklad architektúry.

AB: Prejdime teraz k lučeneckej smaltovni. Nájdeme tu v interiéri veľa podobných detailov ako v bratislavskej Mlynici. Celkový výraz je však celkom iný.

PN: Podle mě jde o skvělou realizaci. Architekti odvedli dobrou práci. Ale je těžké to posuzovat komplexně, protože to není stále hotové, konverze ještě běží. Stále ještě není dokončena úprava prostor kolem stavby. Jedna třetina budovy čeká na transformaci, takže bude zajímavé posoudit celek, až bude hotov. Pak budeme možná více nebo méně kritičtí. To, co vidíme, je úspěšná konverze průmyslového dědictví na velmi inovativní multifunkční prostor. Mnoho původních prvků bylo zachováno s tím, že nové elementy jsou tu přiznány s lehkostí a upřímností k materiálu. A zároveň jsme v tom prostoru zmiňovali přemíru, jakousi bohatost, která staré a nové propojovala. Někdy bylo těžké to celé přečíst a rozpoznat. Velmi nás zmátlo to přízemí a jeho prostorové rozdělení stěnami v různých úhlech, tomu jsme nerozuměli. Možná bychom to lépe pochopili, pokud by ty prostory nebyly prázdné. Snad je to správné řešení, kdo ví? Je těžké posuzovat nehotovou věc. Každopádně již teď lze vidět velmi poetickou a úspěšnou konverzi.

TW: Vypracovať správnu stratégiu obnovy takejto budovy je ťažké. Začína to vonku: Ktoré okná sú tie správne? Budova nie je pamiatkovo chránená, takže sa do starej priemyselnej haly použili okná s moderným štandardom – s izolačným zasklením a hliníkovým rámom. Pôvodne však mala hala jednoduché zasklenie v tenkých kovových rámoch... Rozdiel oproti Mlynici, ktorú sme dnes poobede videli, je, že štruktúra budovy v Lučenci nemá takú robustnosť. V Mlynici si architekti mohli dovoliť veľmi veľa, mohli pracovať s betónom, drevom i oceľou. Tu v Lučenci bolo ťažké nájsť správnu odpoveď. Najprv, ako sme vstúpili do budovy, som bol veľmi skeptický voči spôsobu prepojenia všetkých tých nových oceľových nosných trámov s pôvodnými drevenými nosníkmi a stĺpmi. Ak to však má za cieľ zachrániť túto krásnu pôvodnú drevenú konštrukciu, tak je to určite jedna z ciest ako jednoducho a bez príkras prepojiť staré s novým. Asi nebolo možné oslobodiť staré od nového, zviditeľniť vrstvy času. V budove tak mohla zostať zachovaná jej konštrukčná bohatosť. Vnútorné vybavenie bolo na môj vkus príliš neurčité. Na jednej strane priestorové predely, v ktorých ale boli akustické medzery. Spoločný centrálny priestor bol veľmi nepraktický. Ak by bola celá plocha otvorenou štruktúrou s cielene zakomponovanými uzavretými priestormi, mala by väčší potenciál. To sa ale dá zmeniť opäť aj za päť rokov. Treba však všetkým zúčastneným vzdať mimoriadnu úctu za snahu zachrániť a revitalizovať budovu. Napriek tomu si však nemyslím, že by budova mala vyhrať Cenu ARCH, chýba mi tam konzekvencia v zaobchádzaní s pôvodnou substanciou.

NV: Viem, že architektúra je predovšetkým o tom, „ako to vyzerá“, ale v tomto prípade to pre mňa nie je dôležité. V tomto konkrétnom prípade ma dizajn vlastne nezaujíma. Som šťastná, že Smaltovňa existuje a považujem to za „umenie možného“. Myslím si, že architekt aj klient spravili maximum v danej situácii. Nie je to dokonalé – možno kvôli rozpočtu, kvôli funkčnej náplni či klientovým želaniam... v podstate je to jedno. Čo je pre mňa najcennejšie – toto je skvelý príklad, ako pracovať v malom meste s industriálnym dedičstvom, no neveľkým potenciálom pre dobrú architektúru. Nasledovaniahodný príklad.

PN: Dopad na Lučenec a místo je v tomto momentě na maximu. Zatím jde o velmi dobré firemní sídlo místní společnosti. Potřebuje to trochu čas. Měli bychom přijet za pár let, až to bude nominováno jako celek, který je plně integrován do místa. Někdy architekti musí na ocenění své architektury počkat.

AB: Ako si povedal, nie je to celkom dokončený projekt a je tam však veľký potenciál v nedokončenom verejnom priestore a to dá tomu miestu ešte ďalší impulz. Nebol tam dokončený parter, chýbalo to, aby sme to vedeli komplexne posúdiť. Určite je tam ale už teraz veľký prínos pre tamojšiu štruktúru.

PN: Já jsem to nemyslel jako kritiku. V tomto případě jde o extrémně angažované architekty. Jde o zásah specifický pro toto místo, a nelze to přenést jinam. Všichni jsme zde cítili velkou energii architektů i klienta. Ale je potřeba to posoudit po dokončení všech částí a parteru.

AB: Medzi našimi nomináciami má isto výnimočnú pozíciu monument a cintorín padlých vojakov z 1. svetovej vojny v Banskej Bystrici. Je to predovšetkým skulpturálne dielo, samozrejme, viac zamerané na formu, význam a filozofiu.

NV: Chcela by som poznamenať, že ide o výsledok súťaže. Úlohou súťaže bolo komplexné riešenie cintorína. Pozornosť sa sústredila na centrálny objekt, zvyšný priestor nie je dostatočne artikulovaný – nemala som z neho kontemplatívny pocit. Chýba mi tu komplexnejší prístup.

TW: Pozrel som si webovú stránku autorov diela a bol som prekvapený, že súťaž v podstate riešila len samotný objekt. Nie hroby. Zdá sa mi, akoby k riešeniu okolia prišlo až v neskorších fázach projektu. Pôsobí to ako interdisciplinárna súhra medzi architektúrou, umením a grafikou. Ako som už ale povedal, čerpal som informácie primárne z ich webovej stránky, ty vieš, pravdepodobne, o súťaži viacej.

AB: Pre mňa je to stále zranené miesto. Cítiť tam to rozrušenie – cestami, autosalónom. To sa nedá zmeniť. Čiže to, že tam dali len jeden krásny, pôsobivý výtvarný element, bolo podľa mňa dobré rozhodnutie a úplne v poriadku.

ChM: Veľmi dôležité je tu miesto. Je tu predajca automobilov, zabudnutý cintorín. To, čo som v projekte videl, je vôľa architektov priniesť niečo ako utajený pocit späť na toto miesto ako pripomenutie. Ich počin bol podľa môjho názoru veľké gesto, veľká vec, ktorú treba vidieť, že tu bolo niečo a oni to takto skutočne pripomínajú. V danom okolí to nebolo ľahké. Keď sme o tom pri návšteve diskutovali, uvažovali sme, či by tu nemohol byť doplnkový zásah vsunutý do podzemia, vytvoriť niečo sofistikovanejšie alebo neviditeľnejšie, ale po odchode z tejto lokality som bol presvedčený o tom, čo urobili. Možno z pohľadu orientácie je niečo diskutabilné. Čo sme nevedeli, je, prečo je monument v takom uhle, v takom tvare a natočení. Nebolo to naozaj čitateľné. Na druhej strane je to takto viditeľné a je to veľmi silná pripomienka minulosti.

PN: Vrátit místu paměť je velmi zajímavé téma v architektuře. Skoro je to univerzální téma. Napětí mezi starým zmizelým otiskem hřbitova a tou novou komunikací je tak absurdní a rušivé! To narušení je v projektu zachováno a pro snahu tyto dvě roviny spojit je to velmi úspěšný projekt. Co se mi opravdu líbilo, byla atmosféra. Cítil jsem se jako na bojišti, kde zemřelo mnoho vojáků. Každý z nich je připomenut stejnou grafickou značkou. Je to silný koncept. Možná bych byl trochu kritický k samotnému objektu. Snad mohlo jít o prostou kapli nebo vnitří prostor, do kterého by se mohl návštěvník zavřít do ticha a odtrhnout se od toho hluku z vnějšku. Mám trochu problém s velikostí toho objektu. Ale na druhou stranu chápu, že jde o symbol, který má být viděn a zaznamenán. 

ChM: Spomínam si ešte na niečo – keď som v Bosne videl obrovské polia s bielymi krížmi na každom piatom kilometri. Vizibilita človeka, ktorý je neznámy, sa líši od lokality. Človek je krehká bytosť, a toto celé to pripomína. Pre mňa je to transformácia cintorína strateného pod cestou. Cesta nebude odstránená a toto je symbol, ktorý hovorí: Hej, je tu ešte niečo iné! Toto bola moja interpretácia. Bolo tam veľa vecí, ktorým som nerozumel. Prečo sa ísť z tohto miesta pozrieť dole do údolia, keď stratený cintorín je za mnou? To bola jedna vec, ktorá mi v koncepcii nebola jasná. Napriek tomu je to podľa mňa silné gesto.

NV: Hovoril si niečo o veľkom geste, ale pre mňa to gesto nebolo dosť veľké. Nie kvôli mierke, ale kvôli kontrastu – hrdzavý objekt v hrdzavom poli. Chýbal mi kontrast medzi úhľadným a drsným, medzi prepracovaným a surovým. To je to, čo mi tam chýbalo. Všetko bolo surové a všetko bolo, obrazne povedané, hrdzavé.

ChM: Keď som sa tam prechádzal, narazil som na veľmi zle vyhotovené schody, ktoré schádzali k záhradnému domčeku. V porovnaní s tým, čo sme videli predtým, to bolo nedoriešené. V tomto projekte mi ale nechýbala exaktnosť, to nie je môj problém. Vždy hľadáme a chceme vidieť koncept v našich projektoch. Je to iba gesto, len cintorín? Pre mňa to ale bolo silné, akýsi impulz. Prekvapilo ma, keď som to videl na tomto mieste. Nečakal som to tam. Čakal som, že to bude niekde vo veľmi tichom rovinatom priestore, trávnatom, čistom, upratanom a tak, ale nebolo tomu tak.

AB: Tu to nebolo možné.

ChM: Áno, tam to nebolo možné. To je tiež jeden z otáznikov. Bojovali s ním, dokázali to, nebolo východiska, tak ho postavili. Neviem – môže byť.

PN: Hrubost a drsnost toho projektu je na místě – válka je drsná, hrubá, špinavá. Je to vhodná metafora. Chyběl mi trochu integrovanější přístup architekta. Promyšlený přístup k místu od zaparkování auta, pohybu směrem dovnitř a kolem hřbitova. Bylo tam hodně nedotaženosti. Možná kvůli napjatému rozpočtu, možná nedostatkem architektovy péče.

ChM: Neboli sme si istí, či niekto na tieto veci bral ohľad.

NV: Všetci sme povedali to isté inými slovami. Spomínala som komplexnosť súťažného zadania…

AB: Na druhej strane to bol veľký počin od architektov, že sa pustili do takého materiálu a takého objemu, že to zvládli takýmto spôsobom.

ChM: Poznáš týchto architektov?

AB: Architekti majú svoj veľmi osobitý, filozofický pohľad na architektúru. Odrazilo sa to i v tomto projekte. Tu som však veľmi nepochopila vnútornú miestnosť. Bola pre mňa taká nedopovedaná. Očakávala som, že tam bude miesto, kde si človek odpočinie a zamyslí sa a bude mať atmosféru ako v kaplnke. Tiché miesto pre kontempláciu...  

PN: Člověk se nemohl nikam posadit, nikde.

AB: Áno, nebolo tam nič na sedenie, to mi chýbalo...  

PN: Někdy se chceš posadit a přemýšlet.

ChM: Je to vojnový pamätník. Mnoho podobných vecí je v Amerike a Austrálii... sú to veľké lokality, sú temné, horia tam ohne a na stenách sú hrdinovia – sú to miesta ako kostol. Tu boli chlapi vo vojne, nespali, nejedli, nemali si kde sadnúť! Keď niekto nad tým uvažuje ako ja, nikdy by si tu nesadol. Je to totálne nepriateľské prostredie. Zbadáte tieto kríže a idete von. Nie je to priateľské. Je to protiklad milému pavilónu (útulni) na spanie, je to nehostinné. Je to hrdzavé, špinavé, nepriateľské – je to vojna.

NV: Fragmenty starých krížov – to je tá pamäť miesta.

ChM: Páčilo sa mi to.

TW: Je na čase povedať aj čosi pozitívne. Čo je dôležité... je to pamätník. Sú tam pochovaní ľudia. Hroby tam však už nie sú, nie sú viditeľné. Cieľom je urobiť viditeľným niečo minulé. Mladí ľudia majú dostať možnosť si pripomenúť minulosť. Nie je tam park, je tam málo vonkajšieho priestoru, žiadna kaplnka. Podľa mňa to kaplnku ale ani nepotrebuje. Tí, čo sú tam pochovaní, vyznávali rôzne náboženstvá, tak ako aj my dnes. V podstate ide o to, upozorniť tých, čo prechádzajú okolo. Vyvolať zvedavosť, aby sa človek zastavil s otázkou: o čo ide, čo mi to má pripomenúť? Myslím si, že toto riešenie je veľmi podarené. Najmä z Ameriky poznáme veľké vojnové cintoríny s tisíckami rovnakých mramorových krížov. S každým, kto ich uvidí, to niečo spraví, je to silné. Tie surové hrdzavé povrchy majú podobný efekt. Už nie je viditeľná celá pôvodná rozloha cintorína, je tam cesta, je tam autosalón. Je dôležité ísť nahor, stáť hore, aby sme dokázali uchopiť pôvodnú veľkosť. Vysvetlivky napomáhajú si uvedomiť, koľko ľudí tu bolo pochovaných, koľko ich tu vo vojne padlo. 1300 ich bolo! Až mi mráz po chrbte prebehne. Preto si myslím, že architekti tu odviedli kus výbornej roboty.

AB: Asi by sme mohli o tejto nominácii ešte dlho diskutovať, posuňme sa však ďalej k interiéru bytu na Podjavorinskej ulici v Bratislave.

PN: V bytě na Podjavorinské ulici jsem byl podruhé. Poprvé jsem jej navštívil před pár lety jako člen jiné poroty. Bylo skvělé, že jsem si mohl porovnat obě návštěvy. Teď to byl více domov, předtím byl byt téměř nezabydlený. Architekt v tomto případě provedl velmi kvalitní práci a vypadá to, že má s klienty opravdu výborný vztah. Jde o integrovaný návrh s mnoha dobrými detaily. Jednou z charakteristik bytu je však velmi přísný layout, který, zdá se, neposkytuje flexibilitu, kterou často rodinný život s malými dětmi vyžaduje.

TW: Mne sa to tam veľmi páčilo. Je to krásny príklad dôslednej architektonickej práce. Od vchodových dverí až po detskú posteľ. Je to jednoliato navrhnutý interiérový svet, ktorý napriek neustále sa opakujúcej základnej geometrickej forme úložných priestorov nikde a nikdy nenudí. Súhlasím s Pavlom, byt má priestorové obmedzenia, ale my ani nevieme, ako to bolo pôvodne.

AB: Tá atmosféra bytu bola veľmi dobrá. Obývačka tým, že bola v strede, spájala celý rodinný život, čo bolo fajn. Vyčítala by som tomu len to, že detská izba bola horšie osvetlená. Takisto si nemyslím, že dve deti tam v budúcnosti budú môcť spolu bývať. Dispozícia bola však veľmi dobre zorganizovaná.

PN: Děti měly méně kvalitní prostor než rodiče. Ložnice rodičů byla prostorná a dobře osvětlená s okny do dvora. Je to však subjektivní názor.

NV: Považujem to za pekný kúsok architektúry. Nejde len o interiérový dizajn, architekt si musel poradiť s organizáciou priestoru, konštrukciou a podobne. Trochu mi to pripomenulo dom v Čachticiach, materiálom, detailom a celou filozofiou projektu. Oproti domu v Čachticiach tu bol naviac dialóg s klientom. Je veľmi dôležité viesť tento dialóg, aj keď občas vedie ku kompromisom a tu boli kompromisy – detská izba, napríklad. Nemenej dôležité je pre mňa, že ide o rekonštrukciu v centre, v starom dome. Je to dobrý príklad udržateľného mestského života – vyhnúť sa rozširovaniu mesta na perifériu a vyprázdňovaniu centra.

PN: V tomto činžovním domě jsem měl silný pocit sousedství – ta knihovnička dole na chodbě! Přemýšlím o srovnání s LifeParkem, kde jsem žádný takový element, který by podporoval sousedskou interakci jako v tomto starém domě, neviděl. To by byla má kritická poznámka k LifeParku.

ChM: Investorom LifeParku bola rakúska spoločnosť. Vlastne ma prekvapila kvalita fasády na celej budove. Pokiaľ ide o voľne financovaný bytový dom, je to čo povedať. Aj keď sme sa pozreli na okolie, skutočne dobré riešenie, čo tam urobili. Pôdorysy sú v poriadku, povedal by som, že je to veľmi seriózna stavba. Čo Pavel začal hovoriť, že tomu domu možno chýba nejaký extra bonus – povedal by som, že keby mal na streche bazén... Možno niečo pre deti v dome. Lebo, ako som videl, nemajú sa kde hrať. To je moja kritika k tejto veci. Dalo by sa to ľahko urobiť. Na druhej strane je to veľmi seriózny projekt.

AB: Je to veľmi dobré po urbanistickej stránke. Veľmi dobre osadené v teréne a zorganizované potom aj priestorovo.

ChM: Byt, ktorý sme navštívili, tiež nebol štandardným v tomto dome, mal celkom seriózne a veľmi pekné usporiadanie. V dobrej kvalite. Nebolo to veľmi fascinujúce, ale bolo to úplne v poriadku – super seriózne. Druhá stavba, ktorá komplex uzatvára, nie je nejaké veľké plus, ale byty sú tam naozaj v pohode, pretože sú obojstranne orientované a zo zadnej strany mali veľkú záhradu.

AB: Myslím, že táto urbanistická forma je veľmi dobrá. Dom je tak orientovaný, aby boli byty dobre osvetlené. A pritom ani vlastná forma domov nie je nudná, naopak fasády sú veľmi dobre, profesionálne zvládnuté.

PN: Na tomto domě se mi líbí několik aspektů. Jedním z nich je způsob, jakým se vyrovnal s topografií parcely, která je transformována do výškového řešení domu a interiéru. Mnoha bytům díky tomu výškovému zlomu zajišťuje vzájemné soukromí. Dalším aspektem je to, že dům není v uzavřené komuně, příjezdová cesta je otevřená do veřejného prostoru, jako by vítala návštěvníky zvenčí. Dům má velmi dobré půdorysy, které umožňují tu flexibilitu pro rodinný život a změny v delším čase. Jediné, co mi chybí, a co jsem již zmiňoval, je příležitost pro sousedskou interakci v rámci společných prostor. Ty jsou minimální, pod dikcí zadání developera. Myslím si ale, že jde o velmi kvalitní projekt. Jsou tu vysoké standardy materiálů, oken, venkovních lodžií. Určitě to je jeden z nejlepších rezidenčních projektů, jaké jsem v Bratislavě navštívil.

NV: Celkovo pokladám LifePark za veľmi pôsobivý rozumný dom s logickým usporiadaním. Prínosom je opäť fasáda – nielen ako obal domu, ale ako priestorový element, ktorý umožňuje pobývať medzi vnútrom a vonkajškom. Môžete ho použiť ako ďalšiu miestnosť. Aj grafický dizajn fasády je pôsobivý. Jeho vlastné logické usporiadanie nie je len ornamentom či dekoráciou, je to veľmi funkčná vec.

AB: Je tam vidieť veľmi dobrú prácu s fasádou, s dreveným opláštením. Takáto kompozícia však zase nie je úplne nová, takéto koncepty sa používajú  už dlhšie.

NV: Možno nie tak úplne. Veľmi často sa takáto fasáda využívala ako čosi navyše – čosi, čo sa len prilepí k domu –, kdežto tu je to organická súčasť priestorového konceptu.

AB: Áno. to je pravda, fasádu autori veľmi dobre využili na všetky tie balkóny, lodžie a podobné vonkajšie priestory a pritom je to celé kompaktné.

TW: Presne. Je to ako druhá vrstva, ktorá vytvára dištančný priestor medzi susedmi. Je to skvelé riešenie pre obyvateľov a je aj veľmi pekne remeselne prevedené.

PN: Jde nejen o kvalitní fasádu, ale také o kvalitní řešení bytů.

AB: Treba povedať, že je to komplexné dielo, a preto veľmi dobré.  

ChM: V Rakúsku takýto druh domu s voľným financovaním nevidno často. Chlapcov investorov poznáme veľmi dobre. Vo Viedni by sme nikdy niečo takéto nedokázali. Pri najbližšej príležitosti sa popýtam, ako je to možné tu v Bratislave a vo Viedni nie. Bol som naozaj prekvapený!

TW: Ako je to so spoločnými priestormi v bytových domoch pre ich obyvateľov tu v Bratislave? Mesto neurčuje žiaden normatív? Ani len na detské ihrisko?

AB: U nás nemáme k tomu žiadne predpisy. Závisí to od investora.

TW: To je ale dôležité. Zo strany investora nemôžeme očakávať, že niečo sám spraví. Impulz musí vychádzať od nás a od dotknutých komunít.

AB: Prejdime teraz ku karloveskej lodenici. Podľa mňa má fakt smolu, že je na takomto mieste.  

ChM: Musíte si predstaviť, že pred žltými dverami je Dunaj ... (smiech)

NV: Myslím si, že Lodenica je dobrou priemyselnou architektúrou. Je funkčná, svojím spôsobom veľmi jednoduchá, veľmi odolná. Robí, čo sa od nej očakáva. Ale našla som ešte jeden problém s kontextom – orientácia terasy kaviarne. Je otočená k rušnej križovatke.

ChM: Tí mladí chlapci, keď vysvetľovali tento projekt, spomínali, s akými problémami sa pri jeho tvorbe a realizácii stretávali. Mať také problémy s mestským zastupiteľstvom – naozaj sme chápali, aké ťažké to pre nich bolo. Bolo to pre mňa skutočne pôsobivé. Páči sa mi tento druh architektúry – tieto surové materiály, nie veľmi presné detaily. Môj problém pri tomto projekte je tiež, že si nie som istý situáciou, tou orientáciou domu – je to v poriadku aj do budúcna? Niekto sa bude pýtať, prečo je táto vec takto orientovaná – je to kvalita, alebo je to chyba?

PN: Myslím, že orientace jde v ruku v ruce s faktem, že je to směrem k řece. Jen je to od ní hodně daleko. Možná také proto, že je tady ten manipulační dvůr, kam se vozí lodě, a je to to nejpraktičtější uspořádání, co je možné. Ale souhlasím, že je tady problém orientace a vzdálenosti od vody. Architekti nejsou spokojeni s výsledkem, s procesem a nebyli ani řádně zaplaceni za svoji práci. Ale to, že neznali stavební detaily svého díla? Možná to zpracovával někdo jiný z jejich studia...

TW: Myslím, že lodenica stojí na nešťastnom mieste. Ani samotní užívatelia nebudú napokon veľmi šťastní, pretože prezliekarne a lode sú od seba príliš ďaleko. Kaviareň pre susedskú komunitu mohla dostať väčší priestor a váhu. Netušíme však, nakoľko veľkoryso sa tu dalo vôbec plánovať. Smutné je, že lodenica nestojí pri vode, a teda nemá s ňou priamy kontakt.  

ChM: Keď sme tam boli v kaviarni, hovorili sme si, že to muselo byť lacné. Prečo nie, ale keď by to mala byť lacná budova, musím sa s tým vyrovnať. A o toto sme prišli ... Prečo je vlastne pred miestnosťami na najvyššom podlaží lodžia? Stojí to peniaze, neboli sme si úplne istí, čo sa tam bude diať.  

TW: Vonkajšia terasa na poschodí, kde je kaviareň, má väčší potenciál.

AB: Navyše priestor súčasnej kaviarne bol plánovaný pre športový klub a momentálne to tak nie je, čo je škoda.

ChM: Ak prídete a vrátite svoj kajak, idete hore, idete dopredu, idete opäť hore. Je to dlhá cesta hore a dlhá cesta dole, celý čas sa len pohybujete na opačnej strane živého diania v bare. V samotnej budove by mohla byť väčšia koncentrácia prevádzky.

PN: Když jsme tam seděli na té terase, říkal jsem, že mi v té stavbě něco chybí – láska k řemeslu a péče o detail. Možná v tom velkou roli hrál dodavatel stavby, ale trochu podezírám architekty z toho, že si ty detaily nenakreslili. Pokud děláš dřevostavbu, děláš ji jinak než zděnou stavbu. U dřevostavby je tolerance dva milimetry, všechno musí sedět a být vymyšlené.

ChM: Na konci musím povedať, že sa mi to naozaj páčilo – so všetkými chybami, ktoré to má. Je to úplne priateľské a príjemné. Možno nie tak funkčné, ale myslím si, že je to pekný kúsok na tomto mieste. Ľudí láka. Celkom ma prekvapilo, že tam boli ľudia, pretože priestor okolo nebol nejako vľúdny. V bytovom dome, ktorý sme videli vedľa, asi nemajú niečo ako komunitný priestor. Možno lodenica môže byť užitočná pre tento veľký bytový dom. Môže plniť funkcie, ktoré sme v prvom okamihu nevideli. Kaviareň vyzerá veľmi pekne.

AB: Myslím si, že si to nájde svoj život, len to chce čas. Kaviareň je otvorená len krátko. Nájde si to také alternatívne funkcie, ako má útulňa.

ChM: Súhlasím, ale vývoj si vyžiada svoj čas.

AB: Desiatou nomináciou je prešovská Viola.

TW: Je ťažké posudzovať budovu, ktorú sme všetci nevideli.

ChM: Film, ktorý sme o nej videli, bol celkom dobrý. Neukazovalo to však kontext ulice, okolia.

PN: Ve Viole jsem byl před dvěma lety, ale kontext si moc nepamatuji. Naše porota tehdy přijela na pár minut a musela zase odjet. Z celého města jsme viděli jen Violu a její nároží v urbánním kontextu. Je to hodně frekventované místo, kolem prochází hodně lidí. Ta funkce jakoby zde byla přirozená. Kavárna byla plná lidí, velmi populární. Měl jsem z realizace velmi dobrý pocit, zejména z toho sálu. Je to velmi dobře navržené zařízení pro koncerty. Velké okno směrem do ulice se mi moc líbilo. Měl jsem k tomu jedinou výtku, a to je oddělení sálu od kavárny, které je způsobeno stávající situací v tom domě. Ze sociálního hlediska je to však velmi úspěšný veřejný projekt pro Prešov, který v sobě jako bonus skrývá dobře vybavený hudební sál.

TW: Človek musí ísť z kaviarne do divadla cez chodník, pretože medzi nimi je schodisko.

PN: Ano, mezi kavárnou a sálem je schodiště, vstup. Architekti s tím nemohli nic dělat. Domnívám se, že jde o velmi dobrý nízkorozpočtový komunitní projekt. Hlavně ten černý sál a jeho akustika. Jsou tam skvělé klavírní koncerty. Také to dobře pracuje s ulicí, vytváří to aktivní parter a venkovní společenský prostor. V detailech je to trochu drsné, ale to se k malému budgetu docela hodí. I když je nevýhodou to oddělení sálu od kavárny, ve výsledku to podporuje využití venkovního prostoru a pohyb mezi oběmi částmi venkem.

AB: Boli sme sa tam tiež pozrieť s porotou minulý rok. Mierkovo, lepšie povedané kontextuálne, je to veľmi dobré, ide o intervenciu do parteru, zvyšok budovy nie je zrekonštruovaný. Dva priestory – prevádzky – sú v kontrastnej farbe a sú veľmi dobre koncepčne i  dispozične vyriešené. Kým útulňa je intervencia do kultúry v prírodnom prostredí, Viola je intervencia do kultúry v mestskom prostredí. A obe fungujú  výborne … Obe nominácie sú pre mňa na veľmi podobnej významovej úrovni.

ChM: Obe časti Violy môžu žiť jedna bez druhej. Je to tak lepšie, ako keď by boli spolu. Toto je možno pozitívum tohto spojenia. Som skutočne smutný, že som to nevidel v reáli.

AB: Výborné je to veľké okno – ponúka veľmi dobrý kontakt s ulicou. Ak nie je kontakt potrebný, je tu ten čierny záves.

TW: Čo mi na tomto projekte chýba, je uličný výraz. Divadlo je jednoduchá čierna krabica, tak, ako ju poznáme, nič nové na svete. Zariadiť divadelnú kaviareň isto nie je jednoduché. Musí byť útulná, no zároveň pôsobiť umelecky, musí byť miestom, kde sa cítime príjemne. Vo videu, čo sme videli, hovorili o „dennom make-upe“ vo forme dreva v kaviarni. Pričom divadlo našlo svoj „večerný make-up“ v podobe čierneho interiéru. Žiaľ, tento výraz sa neodzrkadlil vonku. Drevený make-up ako niečo elegantné v exteriéri by v mojom vnímaní mal byť skôr mobiliár, než drevená fasáda, ktorú dôverne poznáme z vidieckych domov. Pre mňa sú to dve veľmi rozdielne veci – namontovať drevenú fasádu na omietnutý dom v centre mesta a namontovať ju na stenu vo vidieckom prostredí. Žiadal by sa mi tu architektonickejší prístup. Lamely áno, ale možno vo farbe, elegantnejšie.

PN: Myslím, že cílem bylo vytvořit kontrast měkkého materiálu v urbánním prostředí. Byla to jejich volba. Měl jsem jen pocit, že to bylo řemeslně trochu tvrdé, ale to souvisí s nízkým rozpočtem. Ale s Thomasem souhlasím, ten obklad je spíše venkovský prvek.

NV: Je ťažké spraviť si názor bez toho, aby som to videla. Z obrázkov sa mi to páčilo, mala som z priestoru dobrý pocit. Myslím, že v lokálnej komunite funguje veľmi dobre. Ale nemám jednoznačný názor, lebo som tam nebola. Napriek tomu, súhlasím s väčšinou, čo tu bolo doteraz povedané.

AB: Ďakujem pekne za prvé kolo. Teraz by sme mohli prejsť k záverečnému hodnoteniu. Môžeme, samozrejme, ďalej diskutovať a bolo by možno dobré, keby každý z nás povedal  dvoch, troch svojich favoritov.

ChM: Môžeme si vybrať projekty, o ktorých nebudeme ďalej diskutovať.

PN: Nebo naopak, mluvme pozitivně – o kterém projektu se budeme bavit dále? Kdo jsou tví favoriti?

ChM: Dobre, samozrejme. Dom v Čachticiach je podľa mňa ešte na diskusiu. Ďalej cintorín v Banskej Bystrici a pre mňa aj Lodenica. Štvrtým je intervencia Violy. Nie som si istý, či môžeme posúdiť projekt, ktorý nevidela väčšina z nás. Ale asi by som ho rád udržal v diskusii.

PN: Chci určitě pokračovat v debatě o Čachticích, a myslím, že ten hřbitov musíme také poslat do druhého kola. Z ostatních snad ještě Smaltovňa. Pro mě jsou to tyto tři projekty.

TW: Ja mám v mojom osobnom finále len dva projekty. Najpôsobivejší bol pre mňa projekt cintorína, najviac mnou pohol. A, samozrejme, Paňákov dom v Čachticiach. Je to vzrušujúca architektúra, ktorú človek akosi podvedome cíti už hneď pri vstupe na pozemok, i keď ju ešte nevidí. Musí ju hľadať. Priestorový koncept je fascinujúci.

NV: Pre mňa je to určite dom v Čachticiach. Cintorín nie – je mi ľúto. Ale, povedzme, aj LifePark.

AB: Pre mňa je toto každý rok ťažké rozhodnutie. Všetky nominácie sú na veľmi vysokej úrovni a my medzi dobrým hľadáme to najlepšie. Myslím, že sme našli v prvom kole v ich hodnotení objektívne a správne argumenty. Napriek tomu mám vybrané dve nominácie – vlastne mám len jednu a tú druhú by som ponechala ešte v diskusii. Sú nimi prístavba domu v Čachticiach – táto stavba na mňa zapôsobila veľmi silným dojmom – a diskusiu si určite zaslúži aj konverzia lučeneckej smaltovne.

ChM: LifePark, Viola a lodenica mali iba jednu zmienku, takže o nich nemusíme ďalej diskutovať. Môžeme teda diskutovať o Paňákovom dome, cintoríne a Lučenci. Čo sa týka tohto projektu od GutGut – videli sme, čo dokážu, aj keď v Mlynici je ten projekt silnejší ako tu. Vedia robiť lepšie, ako to spravili v Lučenci. Ak to porovnám s niečím ako coworkingový projekt, to, čo urobili pri interpretácii tejto stavby, bolo pre mňa úspešné. Samotný dizajn interiéru ale nebol až taký presvedčivý. Pre mňa to bolo príliš módne a priestor pre sociálnu interakciu málo rozvinutý. Prízemie sa nezdalo byť také flexibilné, ako sa plánovalo. To je to, čo môžem povedať k tejto téme.

TW: Áno, teraz ešte nevieme predvídať, čo tento projekt bude schopný ponúknuť v budúcnosti. Čo ale môžeme hodnotiť, je architektúra, konštrukcia a priestory. Mne osobne pri tomto projekte veľmi chýba, že si staré s novým nepodáva tak úplne ruku. Chýba mi čistota v architektonických zásahoch. Budova bola pre architektov určite veľmi ťažko uchopiteľná a transformovateľná do niečoho nového.

ChM: Myslím si, že architekt by mal tomu dať o niečo viac precíznosti, ako to urobili oni. Keď to porovnám s Mlynicou – aj keď viem, že betónová konštrukcia je úplne iná ako drevená konštrukcia, ktorú našli v Lučenci –, myslím si, že majú ako ateliér väčší potenciál, ako sa ukázalo na danom projekte. Ako ste povedali, priestor pre komunitu... toto sú pre ňu totálne pozitívne argumenty. Ale vlastne by bolo lepšie to posúdiť zhruba o dva roky.

PN: Musíme se vrátit, až bude dokončená ta rezidenční část. A celá ulice.

ChM: V tomto bode našej diskusie je otázka, či to budeme hodnotiť ako víťazný projekt.

AB, PN: Nie.

ChM: Dobre, takže o tom môžeme prestať diskutovať. Vyberieme si medzi cintorínom a Paňákovým domom.

TW: Všetko hovorí v prospech domu architekta Paňáka. Tak ako sme na začiatku hovorili, víťazná budova by mala byť čímsi inovatívna. Myslím, že tento dom nám to ukazuje vo svojej novodefinovanej tradičnej forme jednoduchého vidieckeho domu. Jediné, čo ma mrzí, je, že dom je v súkromnom vlastníctve a zvonku nie je viditeľný, a teda pred zrakom verejnosti je skrytý. Z tohto dôvodu by som svoj hlas dal pamätníku. Svojím pozoruhodným uchopením priestorových väzieb vytvára výnimočné miesto, ktoré je prístupné každému a bude, dúfam, aj mnohými naďalej navštevované. Publicita by to ešte výraznejšie podporila a prilákalo by sa tak mnoho mladých ľudí, ktorí by dostali možnosť to pochopiť.

PN: Z tohoto úhlu je to neporovnatelné. Soukromý dům a veřejný památník. Takže s tebou souhlasím. Vzkaz téhle ceny by byl mnohem silnější, pokud bychom ocenili památník. A pokud s tím budeme všichni ztotožněni, tak učiňme. Chci jen říct, že dům v Čachticích je pro mě zcela jedinečný. Je to prostě velmi, velmi dobrá architektura. Ve všech aspektech. Památník je fantastický počin vyzdvihnutí paměti takto významného místa, tragické události regionu a města. Je to těžká volba. Přiznám se, že dům v Čachticích se mnou velmi emočně pohnul, jako již dlouho žádná jiná stavba. Ale architektura může být subjektivní.

NV: V prvom kole som sa snažila byť čo najobjektívnejšia. Teraz budem celkom osobná. V Čachticiach aj na cintoríne som bola dvakrát – ostatné práce som videla teraz po prvýkrát. Moje pocity v Banskej Bystrici i v Čachticiach boli po obidva razy rovnaké. V Banskej Bystrici som bola dvakrát sklamaná, v Čachticiach dvakrát nadšená. Je to veľmi subjektívne, nemám pre to racionálny dôvod, ale neviem k tomu viac povedať.

AB: Súhlasím s tebou, Nora. Je to subjektívny a trochu možno aj ženský pohľad na architektúru. Emócia je však v takýchto prípadoch na mieste. V Čachticiach bolo na prvý pohľad hneď jasné, že je to veľmi komplexná vec, a príbeh, ktorý je za tým, je naplnený emóciami. Všímali sme si, samozrejme, aj technické a stavebné detaily, ktoré sú pre architekta Paňáka rovnako dôležité ako pocitová, emočná stránka. Neuveriteľne inšpiratívne tu bolo prezentované narábanie s históriou. Je to postupne realizovaná rekonštrukcia a dostavba, ale celý príbeh je vystavaný na minulosti, ktorú akoby architekt stále ťahal so sebou dopredu a vo veľmi dobrej interpretácii sa dopracoval k úžasnému výsledku.

ChM: Odovzdať cenu Paňákovi by bolo veľmi jednoduché. Nie je to kontroverzné, ale nesúhlasím s tým. Nie je to ale absolútny nesúhlas. Oba tieto projekty by som chcel oceniť. Rozdiel je iba v tom, že Paňákov dom je inšpiratívnejší, ale spoločenský dopad pamätníka by bol oveľa vyšší ako v prípade Paňákovho domu. Otázka, ktorú by som sa chcel spýtať, je: Čo je to architektúra? Je to naplnenie osobného pohľadu, alebo je to kultúrny či spoločenský dopad? Takže to je to, čo pre mňa rozdeľuje tieto dva projekty. Dokonca aj s vedomím, že kovová konštrukcia nemá dokonalé detaily a niektoré ďalšie veci. Nie je to dokonalý projekt, ale myslím si, že kvalita je aj to, že to nie je dokonalý projekt. Otázkou na konci pre mňa je, ako posúdime projekt, ktorý je veľmi dobrým domom od architekta s jeho veľmi precíznymi detailmi a jeho opak. V niečom sú si podobné a na druhej strane sú od seba na míle vzdialené. Podľa môjho osobného názoru a toho, čo robíme v našej kancelárii, sociálny dopad je o niečo dôležitejší ako ten osobný.

TW: Ten dom je aj osobný, ale aj nie je. Myslím, že ľudia majú záujem vidieť, ako sa dá pracovať s jednoduchými starými vidieckymi domami, respektíve, ako sa dajú inovatívne premeniť, ako v nich môže vzniknúť nová kvalita. Možno nakoniec ani nehrá tak dôležitú rolu, či sa tam dá alebo nedá ísť. Je to aj intelektuálna práca. Sociálny rozmer v nej však nevidím.

NV: Aj tu je sociálny rozmer. Je to dobrý príklad, príklad dobrej praxe. Skromnosť či primeranosť domu je veľmi „sociálna“ k svojmu prostrediu. Ukazuje možný prístup k rurálnej architektúre pre celé Slovensko. Je nemenej sociálny ako memoriál. Ak hovoríme o sociálnom dopade, tak, povedzme, Viola má určite väčší sociálny dopad ako memoriál. Možno nie je taká sofistikovaná, ale je omnoho užitočnejšia, omnoho viac pre ľudí.

ChM: Nesúhlasím, Paňákov dom nikdy nebude sociálnym projektom. Je to akademické hľadisko a s tým nesúhlasím. Myslím pragmaticky. Mohli by sme to ako porota zvážiť, nie je to problém, je to veľmi dobrý projekt. Povedal by som, že je to vyrovnané. Avšak, aké je posolstvo poroty?

AB: Ok, ale odhliadnuc od tej personality, o ktorej hovoríte, v dome v Čachticiach vidno sofistikovanú prácu s materiálom, so strechou, s oknom. Takže tam bolo veľa inovatívnych riešení, čo som ja na cintoríne nevidela.

PN: Pro mě osobně je vítězem dům Pavla Paňáka, ale rozumím tomu druhému pohledu. Ta cena s sebou nese nějakou odpovědnost. Poprvé, ukázat na tu nejlepší architekturu. A podruhé, spolu s cenou přenechat nějaký vkaz. A ten může být to, že vyzdvihneme historickou a tragickou událost, i když je to velmi těžké a může to být trauma. Je dobré si připomenout, že památník vzniknul z architektonické soutěže, velmi dobře zorganizované a obsazené. Je potřeba vidět, jak to místo funguje dobře ve městě. Že ti lidé, kteří o památník pečují, to dělají s vášní a láskou. Pokud máme být zodpovědní jako porota, cenu by měl dostat právě památník. I přes koncepční nedokonalosti. 

TW: Rozprávame sa o tom, či je to pre nás sociálne alebo osobne relevantné. Myslím si, že ani jeden z pojmov nie je výstižný. Obidva projekty sú kultúrne relevantné, architektonicky relevantné. Cintorín rovnako ako dom v Čachticiach – oba sú relevantné pre slovenskú spoločnosť. Hovoríš, že sa musíme rozhodnúť medzi architektúrou a odkazom. Keby cintorín nemal žiadnu silnú architektúru, nevedel by byť ani nositeľom odkazu. Ja som však presvedčený, že nositeľom je, má tú správnu architektúru, ktorá v sebe nesie odkaz pre ľudí. Ale nie je to klasický architektonický projekt. Ešte raz by sme si mali pripomenúť, čo je zmyslom tejto ceny. Je jej ťažiskom len architektúra, alebo ním môže byť aj dielo landartu? Pre mňa je projekt na cintoríne viac umeleckým dielom v krajine než architektúrou.

ChM: Nepamätám si ani mená architektov pamätníka, no druhá vec je, že stále hovoríme Paňákov dom. Je to teda veľmi osobná vec. Môžeme rozhodnúť v tejto diskusii s ohľadom na sociálne témy alebo čokoľvek iné. Ide o veľmi osobný pohľad na architektúru. Toto je jeho dom a je o tom, ako vidí architektúru. Kvôli Paňákovi by som sa nehádal. Nie je to môj úmysel. Mojím zámerom je zdôrazniť argument zodpovednosti za spoločnosť, za projekt, za samotnú súťaž. Neviem, ako prebiehajú súťaže na Slovensku. Podporujeme súťaže v Rakúsku, myslím si, veľmi statočne, a robíme to s veľkým srdcom, pretože je dôležité, aby komunita architektov mohla byť súčasťou súťaží. Je to veľmi dôležitá súčasť našej architektonickej spoločnosti. To je pre mňa to, čo moje srdce núti hlasovať za tento projekt. A musím znova podotknúť, že úplne s vami súhlasím – nie je to dokonalé, v niektorých prípadoch je to až otázne.

TW: Ja už medzičasom ani neuvažujem, ako to bolo postavené, či aké to ma detaily. To už pre mňa teraz nie je dôležitou otázkou.

ChM: Je to otázka konceptu. Nie sme prvá porota, ktorá o tomto projekte rozhoduje. Iní už rozhodli, že je to dobrý projekt. Neviem, čo sa od víťazstva v súťaži zmenilo, ale toto je moja argumentácia – snažím sa to dostať do širšieho rozmeru ako Paňákov dom, aj keď ten je naozaj veľmi dobrý projekt.

AB: Ja by som ešte chcela povedať, že sociálny dopad Paňákovho domu má široký záber. Možno širší ako u cintorína. Môže to ovplyvniť tvorbu a výstavbu vo vidieckom prostredí, prácu s rodinnými domami – ako s nimi narábať. Táto nominácia má podľa mňa podstatnejší vplyv na aktuálnu architektúru ako odkaz monumentu, ktorý je skulptúrou s veľmi silným morálnym poslaním a vysokou výtvarnou hodnotou, ale nie je to ten architektonický odkaz do budúcnosti, ktorý v našej cene hľadáme.

ChM: Táto cena je iba o architektúre.

NV: Je to viac pre klientov než pre architektov. Bežní ľudia, klienti architektov, uvidia, že sa to dá robiť aj takto.

AB: Väčší odkaz odošleme ocenením rodinného domu, ako keď oceníme pamätník. 

ChM: Ľudia sa na to ale môžu prísť pozrieť? Toto je pre mňa otázka. Je to veľmi osobná vec. Je to človek, ktorý pozýva ľudí, aby im ukázal, že takto sa to dá spraviť?

AB: Návšteva verejnosti tam nie je možná.

TW:Bol už niekedy medzi nomináciami pamätník?

AB: Mali sme pamätník holokaustu v Bánovciach nad Bebravou – ako nomináciu, cenu nezískal. Bolo to v toku 2010.

ChM: Víťazom sa môže stať dom (tento rok Paňákov) a mohli by sme ešte špeciálne vyzdvihnúť pamätník.

PN: Paňákův dům je skvělý a může mít dopad i na mezinárodní mediální scéně. Jistě ho publikuje Dezeen, Archdaily, kdokoliv, protože je tak dobrý. Souhlasím s tím, že ten vzkaz této, promiňte mi, lokální ceny (i přes mezinárodní porotu) se kloní spíše ke hřbitovu. 

ChM: Všetci súhlasíme s tým, že tieto dva projekty sú top zo všetkého, čo sme videli. Jediným faktom, ktorý do diskusie vnášam, je samotný dopad. Myslím si, že cena má vždy vplyv, nie je to nič súkromné, je to niečo, k čomu vzhliadam, študenti to sledujú... Čo sa stane, keď vyberieme oba tieto projekty?

TW: Paňákov dom je, samozrejme, zaujímavý aj z pohľadu študentov. Je to príklad návrat ku koreňom ako protiklad ku globalizovanému mainstreamu šírenému sociálnymi sieťami. Z tohto uhlu pohľadu vidím dom ako náučný príklad pre mladých architektov ako nakladať s jestvujúcou substanciou, s tým, čo nás obklopuje. Vidiac to takto, môžem môj hlas bez výčitiek dať aj domu v Čachticiach.

NV: Na začiatku diskusie sme hovorili o komplexnosti. Hľadáme komplexné architektonické dielo. A pre mňa je Paňákov dom najkomplexnejším dielom z nominovaných. Áno, memoriál je výsledkom úspešnej súťaže. Zvlášť ako zástupca Slovenskej komory architektov musím povedať, že nabádame samosprávy k organizovaniu súťaží a tu sa to podarilo. Súhlasím, že ide o silný kultúrny postoj, ale nie som si istá, či je to aj dostatočne dobrá architektúra, aby sa stala víťazom.

TW: Ako už bolo povedané, cintorín je skôr landart než architektúra, nemá také nároky na komplexnosť, nemá tú hĺbku detailnosti Paňákovho domu. Paňákov dom má detailov, že by vystačili aj na dva domy. Nejde však o to vymyslieť čo najviac detailov. Každý otvárateľný prvok má iný mechanizmus, je to naozaj to, čo chceme sprostredkovať? Nemyslím. Naproti tomu cintorín je pamätným miestom. Tam ma nezaujímajú detaily, alebo či má oceľový plech správnu hrúbku. To nie je dôležité.

NV: A čo krása?

TW: Mne nejde o krásu. Keď sme tam boli, diskutoval som s Christophom, aké ťažké je na papieri nájsť tú správnu proporciu pre dané miesto. Urobíš objekt päť metrov vysoký alebo radšej sedem? Miesta tam bolo dosť na trochu väčšiu či vyššiu stavbu. Nemyslím si, že peniaze boli vo finále to, čo rozhodlo o konečnej veľkosti a forme.

AB: Veľmi ťažko sa to porovnáva, argumenty sú určite namieste. Samozrejme, súhlasím s nimi, teraz ide o to, čomu dáme väčšiu váhu. Či výtvarnému momentu, dokonalosti formy alebo budeme hľadať komplexnosť, ktorá je pre mňa viac čitateľná na dome v Čachticiach. Môžeme sa rozhodnúť tak alebo onak. Napriek tomu musíme byť zodpovední, keďže by sme naším rozhodnutím mali podať správu.

ChM: Môžem súhlasiť s Paňákovým domom. Ale vo svojom vnútri som trochu skeptický, a preto to hovorím, aj keď pamätníku chýba kvalita. Paňákov dom túto vlastnosť má. Jediným otáznikom pre mňa zostáva, čo s dopadom. Je v poriadku udeliť dôležitú celonárodnú cenu vlastnému domu architekta? Ale toto je naposledy, kedy by som proti tomu niečo namietal. Dokážem súhlasiť s tým, že prvú cenu dáme jemu.

PN: U mne je to 50 na 50. Mohu být nakloněn více sociální stránce. Ten projekt může inspirovat další soutěže, je to dobrý příklad. Paňákův dům je ale nejlepší architektura, kterou jsme viděli. Chci být zodpovědný. Kdyby u toho památníku nebyl ten rastr symbolických hrobů padlých vojáků, nebyl by tak dobrý. Je to v kompozici, ve vztahu ke krajině, v čelní srážce s tou protínající komunikací, ta představa toho velkého hřbitova je silná. Každý, kdo sem přijde, bude zaskočen, a bude pátrat po tom, co se zde stalo, kolik lidí zde zemřelo, proč je tady ta cesta a hnusnej autosalón. Kdo to zavinil? Komunisti nebo kapitalistická společnost? Je to příběh, kus historie. Paňákův dům je krásný, ale nemá tento dopad.

AB: Podľa mňa je koncept domu architekta Paňáka vzorovým z hľadiska výuky našich študentov, ale môže významným spôsobom ovplyvniť aj rozmýšľanie širokej verejnosti o tejto téme. Tým pádom môžeme niesť zodpovednosť za to rozhodnutie.

PN: Můžeme udělit četné uznání?

TW: Bolo by to fajn pre projekt pamätníka. Ťažko sa totiž zaraďuje medzi klasické architektonické projekty.

AB: Nikdy sme to nerobili. Paňákov dom je pre mňa stále viac o architektúre.

NV: Ak by sme dali cenu cintorínu, bude to viac cena pre mesto Banská Bystrica než pre architektov.

AB: S tým nesúhlasím.

TW: Cena je vždy uznaním pre architekta rovnako ako aj pre investora. V Čachticiach dávame cenu nepriamo aj investorovi, bez ktorého by sa architekt nemohol realizovať.

ChM: Budeme hlasovať?

TW: Súhlasím s Paňákovým domom. Je to vysokokvalitný architektonický počin s viacerými výnimočnými momentami.

ChM: Takže hlasovať nemusíme. Súhlasili by ste s domom, ak by sme hlasovali. Nebudem teda hlasovať. To je dobré, nebudem musieť byť proti. Súhlasím teda. Nemá zmysel tlačiť na vec, ktorá nemá šancu vyhrať. Chcel som do diskusie vniesť len iný uhol pohľadu. Každý chápe, aké boli moje pohnútky. Cenu môžeme dať Paňákovi. Je to dobrý dom. Som stále skeptický, ale je v poriadku byť za to.

TW: Je to skvelý dom, komisia dáva cenu skvelej architektúre. Len by to nemalo byť tak, že si budú ostatní myslieť, že dostáva cenu z akejsi kolegiality. To by sa nemalo stať.

ChM: Ak sa tak stane, nevadí. Každý môže povedať, že mu dali cenu, pretože to má vplyv na spoločnosť. Z tohto pohľadu v diskusii niet víťaza. Je mi jedno, či to vyhrá alebo nie. Posledné tri dni a doterajšia diskusia mali vplyv na rozhodovanie všetkých. Ak bude zverejnená, nezáleží na tom, už je to o oboch projektoch vypovedané. Je to len znamenie, že porota súhlasí s kvalitnejším projektom. To je všetko. Ústrednou otázkou pre mňa je, za čo je cena. Existuje dokonalý kus architektúry a kus dobrej architektúry, ktorá má chyby, ktorá nie je dokonalá, ale v skutočnosti má pre mňa osobne niečo naviac. Ale teraz sa zastavujem! Všetko je povedané! Cenu udeľujeme Paňákovmu domu, ale v konečnom dôsledku máme dva takmer vyrovnané projekty.

AB: Môžeme teda ukončiť našu diskusiu, veď je to už jasné.

TW: Na začiatku sme si povedali, že cenu by mal dostať najinovatívnejší projekt. To je v Paňákovom dome splnené. Cintorín nie je inovatívny, ale dojíma a vyvoláva emócie. O tom by sme ale mohli diskutovať ešte celú noc.

AB: Ďakujem vám všetkým za vaše úprimné a zodpovedné vyjadrenia a profesionálny prístup k celému porotovaniu. Diskutujeme už viac ako tri hodiny a ja to teda na záver už len uzavriem: laureátom Ceny ARCH 2020 sa stáva prístavba domu v Čachtiach od architekta Pavla Paňáka.

Bratislava, 18. 9. 2020

Redakčná poznámka:

Prístavba v Čachticiach  dostala v diskusii veľmi spontánne pomenovanie „Paňákov dom“ a keďže sme chceli zachovať autenticitu jej prepisu, považovali sme za prirodzenejšie ponechať takéto označenie v celej diskusii.