CENA ARCH 2007

DISKUSIA K CENE ARCH

Cena ARCH je cenou časopisu ARCH o architektúre a inej kultúre. Redakčná rada časopisu ju ustanovila v roku 1998 s úmyslom vyzdvihnúť pozoruhodné diela domácej architektonickej scény. Cena sa udeľuje každoročne architektonickému dielu, ktoré medzinárodná porota uzná za najvýraznejší architektonický čin reflektovaný v uplynulom období na stránkach časopisu ARCH. O udelení Ceny ARCH 2007 rozhodovala dňa 20. septembra 2007 medzinárodná porota v zložení: Dietmar Eberle, Boris Hrbáň, Robert Špaček, Zdeněk Zavřel a Henrieta Moravčíková. Porota posudzovala deväť architektonických diel, ktoré na tohoročnú cenu nominovala redakčná rada časopisu. Nasledujúci text je záznamom záverečnej diskusie poroty.

Henrieta Moravčíková: Každoročne začíname diskusiu k Cene ARCH všeobecnými poznámkami o nominovaných dielach, ktoré sme videli. Potom pokračujeme starostlivejšou selekciou. Snažíme sa odlíšiť, povedzme, štandardné od mimoriadneho a zdôvodniť to. Touto argumentáciou sa zväčša dostaneme k rozhodnutiu. Na úvod vás preto prosím, aby ste vyjadrili svoje pocity z dnešnej prehliadky. Zvyčajne začínajú hostia. Sme naozaj veľmi hrdí na to, že ste tu a váš názor nás veľmi zaujíma. A nielen nás a zúčastnených architektov, ale aj všetkých tých, ktorí čítajú diskusie v katalógoch našej ceny. Ale prosím, neberte to zase príliš vážne. Nie je to o peniazoch. (smiech) Je to „len“ o architektúre.
Zdeněk Zavřel: Navrhujem, aby sme išli v abecednom poradí. (smiech)
Dietmar Eberle: Tento deň som si ozaj užil. Nielen preto, že bolo nádherné slnečné počasie, ale najmä kvôli architektonickej diskusii, ktorú sme celý deň viedli. Zdá sa, že diela, ktoré sme videli, reprezentujú v širšom zmysle diskusiu o budúcnosti našej profesie, o práci a očakávaniach vo vzťahu k našej profesii. V tomto zmysle by som hneď rád uviedol, že vo výbere bolo na môj vkus príliš veľa malých projektov vo vzťahu k tým väčším. Som presvedčený, že architekti môžu oveľa viac prispieť k vývoju krajiny, než sústreďovaním sa na malé, veľmi súkromné projekty, aj keď tie samozrejme tvoria obrovský trh. Na druhej strane na mňa veľmi zapôsobilo, že som videl rozdiel v porovnaní s minulosťou. Ak by som to, čo som dnes robil tu, porovnal s tým, čo som robil minulý rok pre Zväz nemeckých architektov, nenašiel by som rozdiel, úroveň diskusie sa nelíšila. Je to obrovský rozdiel oproti situácii spred piatich alebo desiatich rokov. Pritom mám na mysli úroveň, ktorá sa týka nielen formy architektúry, ale aj otázok technológií, štandardu a kvality fungovania budov. Som presvedčený, že integrácia do Európy sa tu už uskutočnila. Už tu nevidím rozdiel medzi východom a západom. Už ten pocit nemám. V tomto zmysle všetky nominované projekty odrážajú stav poznania v našej disciplíne, nielen v národnom ale medzinárodnom zmysle. Toto považujem za veľký pokrok vo vzťahu k mojim predchádzajúcim skúsenostiam so Slovenskom.
Cenu však nemôžeme dať všetkým a je správne, že víťazom môže byť len jeden. V každom prípade však máme ľahkú úlohu, máme vybrať víťaza spomedzi dobrých projektov. To mám rád.
ZZ: Teraz ste mi, ako sa hovorí, vysekali trávu pred nohami. Ale nemôžem sa sťažovať, veď som sám navrhol abecedné poradie. (smiech)
Nerád by som opakoval, čo ste povedali, keďže principiálne súhlasím. Myslím si, že v Českej republike je veľmi podobná situácia. Najväčšie úsilie, najviac energie sa vkladá do malých projektov, dokonca aj vtedy, keď architekti sú schopní vytvoriť aj zložitejšie diela. Nedostávajú reálnu šancu. Sústreďujú sa teda na precizovanie malých projektov. Čo som tu postrádal, bola väčšia funkčná rozmanitosť stavieb. Prevažovalo bývanie. Je to charakteristické pre tunajšiu situáciu, že tu nie je veľa nových realizácií vo verejnej sfére, školy, domovy dôchodcov a pod. Koncentrácia na bývanie je logická, keďže sa tu v oblasti bývania takmer päťdesiat rokov nič nedialo, resp. dialo sa niečo iné, rozvíjali sa iné stratégie bývania. Dokonca aj v dnešných obytných domoch vidno túto chýbajúcu tradíciu. V Čechách je to podobné. Budem trochu kritický. Stratili sme základné vedomosti, ako narábať s bývaním. Je to tragédia. Myslím, že vo Švajčiarsku, v Nemecku, Holandsku, Švédsku, aj keď architektúra trebárs nie je vynikajúca, majú určitý druh základného povedomia o bývaní – na základe užívania, praxe, na základe jednoduchých normálnych vecí.
Boris Hrbáň: Ľudia sa zaujímajú o autá, o oblečenie. Bývanie je pre život asi dôležitejšie ako tieto veci, ale náš záujem o neho je akosi povrchnejší. Myslím, že to nie je len výsledkom nedostatku záujmu zo strany architektov, ale všeobecne našou obmedzenou skúsenosťou s bývaním. Najmladšia generácia sa sústreďuje na rodinné domy, lebo je to najjednoduchšia cesta ako získať a zvládnuť zákazku, ako sa vyjadriť k téme bývania. Ak si zoberieme radovku od VSA, sú tam možno chyby, ale dali do toho veľa energie. Možno mnohé už bolo vymyslené, ale je to hľadanie a na ňom sa dá veľa naučiť. To je aj úloha pre školy a pre ľudí okolo časopisov dať tieto veci do kontextu, neposudzovať ich iba ako objekty. Problémy sa dajú riešiť, ak o nich vieme. Dôležité ale je rozpoznať ich.
Robert Špaček: Zdá sa, že predo mnou už nie je žiadna tráva... (smiech)
Ale aby som nadviazal, myslím, že je potrebné naučiť sa bývať a potom sa môžeme naučiť robiť architektúru na bývanie. Ak mladý človek nevie, čo to je bývanie, nemôže robiť architektúru. Keď sa mám všeobecne vyjadriť k tejto cene a povedať, čo je pre mňa dôležité, tak znova zopakujem, že je to kontext – urbanistický kontext, sociálny kontext, kultúrny kontext. Môžeme hľadať a nachádzať izolované architektonické šperky, to však pre mňa nie je až také dôležité. Ak by sme chceli oceniť šperk, tak by musel byť ozaj veľmi silný.
DE: Veľmi sa mi páči tá myšlienka kontextu. Jednoznačne s tým súhlasím. Otázka kontextu je tu na Slovensku veľmi komplikovaná, najmä vo vzťahu k histórii a zmenám za posledných tridsať rokov. Napriek tomu som však pri niektorých projektoch mal pocit, že kontextom bol Internet, Photoshop a možno obrázky, ktoré nemajú veľa spoločného s ozajstným kontextom existujúcej skutočnosti v spoločnosti, v území, kde sú projekty situované. Nazdávam sa, že to ozaj súvisí s našou diskusiou o stave našej profesie a o poznaní vecí, ktoré robíme. Máme veľkú medzeru v poznaní. To však nie je problémom len na Slovensku, je to veľmi internacionálne, aj keď v rozličných krajinách je to rozdielne. Pre mňa je jednou z veľkých požiadaviek na architektúru prispieť k identite mesta, miesta, ulice, ku každodennému životu ľudí. Niekedy tento veľmi špecifický príspevok postrádam. Nazdávam sa, že vo všeobecnosti máme veľký problém vo vnútri našej disciplíny. Musíme sa rozhodnúť, či sa má náš príspevok na kultúrnej úrovni vzťahovať k určitému novému internacionalizmu, ktorý reprezentuje Internet a médiá, alebo či sa máme vrátiť k myšlienke, že špecifickým príspevkom architektúry je vytvárať kultúrnu identitu. Táto otázka súvisí s globalizáciou. Všetci vieme, že globalizácia je skutočnosťou alebo, že ňou zakrátko bude, ale znamená to, že sme všetci rovnakí? Alebo to znamená, že sme každý iný a sme na to hrdí? Pre mňa je to tiež veľmi podstatná otázka architektonickej diskusie. Možno pochádza niekde zo sedemdesiatych rokov 20. storočia, z regionálnej diskusie o identitách. Dnes som mal pocit, že táto otázka nie je veľmi jasná.
Videli sme veľmi medzinárodné projekty. Na jednej strane na to môžeme byť hrdí, na druhej strane to však predstavuje veľkú stratu vo vzťahu k identite. Ak sa na to pozrieme veľmi všeobecne, porovnajme vedu a architektúru. Vo vede hľadáme tie najuniverzálnejšie riešenia, čo je seriózne, zmysluplné a platí na celom svete. Ak chceme dosiahnuť kvalitu v architektúre, musíme ísť úplne opačnou cestou. Hľadáme najšpecifickejšie riešenie, ktoré využíva miestne zdroje. Nemám pritom na mysli len materiály či peniaze ale najmä poznanie, pocity, túžby, mentalitu či tradíciu.
BH: Rád by som tento problém prirovnal k hudbe. V rockovej a beatovej hudbe, ktorej rozumejú mladí ľudia, bolo dlhé obdobie globalizácie. Išlo o to robiť rovnaké veci, dostať sa do hitparád veľkých rozhlasových staníc. Našťastie mnohí ľudia si uvedomili, že to nie je jediná cesta a že by mohli využívať lokálne zvyky, lokálnych hudobníkov, lokálne melódie. Išli teda cestou využívania lokálnej tradície, ktorú potom dostávali do globálneho prostredia. Vidno to vo filme i v hudbe, kde je vývoj asi oveľa viac vpredu ako v architektúre. Tu sme niekde na začiatku – obzeráme sa okolo a chceme sa zaradiť do globálnej scény. Muzikanti sú už niekde inde a robia to správne.
DE: Myslím, že to je principiálna otázka. Na prvý pohľad možno až tak úzko nesúvisí s projektmi, ktoré sme dnes videli, ale súvisí so stavom poznania v našej disciplíne. V skutočnosti však súvisí aj s nominovanými prácami. Je to niečo veľmi podstatné. Myslím, že by sme mali oveľa viac diskutovať o týchto cieľoch, lebo v skutočnosti sú to práve tieto ciele, ktoré dlhodobo sledujeme. Niektoré z nominovaných projektov súvisia s týmito veľmi špecifickými podmienkami a niektoré sú veľmi všeobecné. Ich zázemím bol možno Photoshop alebo Internet.
RŠ: Nadviažem na to, čo bolo povedané: Podľa môjho názoru architektúra musí prinášať pridanú hodnotu, pridanú hodnotu v zmysle kultúry, tradície, histórie… Je nemysliteľné, aby architektúra bola považovaná za dobrú len preto, že spĺňa základné funkcie, je abstraktne krásna, ale bez pridanej hodnoty.
DE: Keď hovoríme o kvalite architektúry, pre mňa je to vždy otázka pridanej hodnoty. Vždy ide o to, akú hodnotu možno ešte architektúrou vytvoriť okrem splnenia základných požiadaviek stavebníka a užívateľa. Ale čo to je tá pridaná hodnota?
Dnes sme videli niekoľko príkladov pridanej hodnoty. Vezmime si napríklad chatu v Senci. Otvára výhľad na jazero v uličke, v ktorej inak jazero nevidíme. To je veľmi jednoduchý príklad pridanej hodnoty, ktorá nemá nič spoločné so základným programom stavby. Je to niečo, čo architekt vytvoril navyše pre ľudí, ktorí okolo tej chaty chodia. To je príspevok, ktorý môže architektúra v dlhodobom zmysle poskytnúť spoločnosti, vytvoriť v každom projekte nejakú pridanú hodnotu.
Medzi architektúrou a umením je veľký rozdiel. Umenie sa vo vzťahu k spoločnosti sústreďuje na veľmi osobnú výpoveď. Je svojím spôsobom autistické.
ZZ: Umenie nemôže byť iné ako subjektívne.
DE: Áno. Umenie môže byť súkromné. Môžete s ním robiť čokoľvek, môžete ho dokonca spáliť. Architektúra je však vždy verejná. Keď potom nemá k verejnej téme žiaden príspevok, človek niečo postráda. Zámer môže byť veľmi silný, súkromné záujmy môžu byť veľmi seriózne, ale mňa to nezaujíma. Architektúra je vec verejná a nemožno ju vidieť len ako súkromný problém.
BH: Páči sa mi myšlienka pridanej hodnoty v architektúre. Ale vzniká tu otázka, kto má vidieť tú pridanú hodnotu či ako ju má vidieť. Ak vôbec niečo vidí. Je verejnosť schopná vidieť tú pridanú hodnotu? Je schopná vidieť vôbec nejakú hodnotu v súčasnej architektúre?
ZZ: Klient istotne. Všetko, čo sme videli, bolo výsledkom práce pre pomerne inteligentného klienta. Nebol tu ani jeden príklad len prvoplánovej výroby. Myslím, že slovenskí klienti sa tým teraz zaoberajú, hoci možno ešte nemajú dostatočné odpovede, ale architekti a klienti sa pozerajú rovnakým smerom. Viem si predstaviť, že pri tých troch veľkých urbanistických súboroch, ktoré sme videli, zo strany developera i architekta sa urobilo viac ako len sériová výroba. A to sa mi veľmi páčilo. Je tam vidno stúpajúcu úroveň rozmýšľania o týchto veciach. Je to dôležité aj pre diskusiu s klientmi, že sa tu dá rozoznať, že ide aj o niečo viac ako o získavanie peňazí, o napĺňanie nejakých výrobných kapacít. Myslím, že hľadajú dlhodobé stratégie.
DE: Ak chce niekto zarobiť veľa peňazí, musí robiť kvalitu. A táto kvalita znamená vyrobiť nejakú pridanú hodnotu a to nielen vo vzťahu k projektu ale aj vo vzťahu k celkovej situácii. Je to veľmi rozumné aj v ekonomických súvislostiach. Ak by som mal z hľadiska pridanej hodnoty posudzovať projekty, ktoré sme dnes videli, jedným by bola chata v Senci, každý vidí, že priniesla niečo, čo by tam človek neočakával. Každý musí mať jednoducho lepší pocit, keď ide okolo.
Druhým takým projektom bol ten jednoduchý átriový dom v Ivanke. Zvyšuje hustotu existujúcej parcely. To nie je len súkromná hodnota. Je to stratégia, ktorá môže byť užitočná pri vývoji množstva podobných území, kde možno veľmi citlivo zvýšiť hustotu pri efektívnejšom využití pôvodnej infraštruktúry a dokonca vyriešiť aj generačný problém.
ZZ: Určitá typologická inovácia.
DE: Tretí príklad bol tiež veľmi prostý. Bol to ten veľký urbanistický súbor, ktorý vytvoril priestory medzi domami, ktoré sú vynikajúco akceptované verejnosťou. Priestory chránené pred hlukom, ktoré vytvárajú niečo, čo však možno mať len v meste. Videli sme to množstvo ľudí, ktorí tie priestory ozaj užívajú. Bolo to veľmi prirodzené.
Štvrtým príkladom bola tá strešná nadstavba, ktorú si chlapík postavil na streche rodičovského domu. Urobil niečo podobné ako pri tom átriovom dome. Zvýšil hustotu bez toho, aby zničil ráz toho starého domu a pritom vytvoril ďalšiu hodnotu. Myslím, že o pridanej hodnote sa dá hovoriť na veľmi pragmatickej úrovni.
Keď sme sa dnes dopoludnia rozprávali o výstavbe výškových domov v Bratislave, hovoril som, že pre mňa je pri vytváraní vyššej hustoty najdôležitejšia otázka verejnej dopravy. Ďalšou dôležitou otázkou, ktorá s tým súvisí, je hluk. Ak sa diskusia o výškových domoch dostane na túto pragmatickú úroveň, každý jej môže porozumieť. Je to veľmi racionálne. Ak bude stále hovoriť len o tom, či je to pekné alebo nie, nebude to jasné nikomu. Mne sú také diskusie veľmi cudzie. Jeden povie, mne sa to páči, druhý, mne nie. Tam nemôže dôjsť k žiadnemu pokroku. Diskusia potrebuje poznanie a argumenty.
Pridaná hodnota je pre mňa veľmi dôležitá, ale obvykle o nej možno hovoriť na veľmi pragmatickej úrovni: čo sa dá ozaj cítiť, čo možno ozaj vidieť, čo možno ozaj použiť a podobne.
HM: Vrátim sa ešte k identite, o ktorej ste pred chvíľkou hovorili. Vždy som trochu nervózna, keď sa začne spomínať regionálna identita. Slovensko stále trápi problém identity. Niekedy to vyzerá, ako keby to bol náš hlavný problém. Nazdávam sa, že na periférii ide o charakteristický jav. Periféria sa pozerá smerom k centru a interpretuje dianie, ktoré tam prebieha. Vám sa zdá, že to nie je správne. Je to však historický, kultúrny a geografický fakt. Záleží potom od schopností, vôle a príležitostí, ako sa tvorcovia na periférii zmocnia centrálnych tém. Môžu mechanicky preberať formy, ale môžu ich aj rozvíjať či deformovať. Práve v tomto procese môže vznikať a aj vzniká tvorba charakteristická pre ten-ktorý región.
ZZ: Zoberme si príklad novej zástavby v Rusovciach. Je to istý príklad rozvoja, keď máme pôvodné sídlo s kostolom a zámkom, potom je pole a v tomto poli je kompletne iná štruktúra, ktorá nemá k pôvodnému sídlu žiaden vzťah. Vznikajú tu vlastne dvaja nepriatelia. Poznám to i z Českej republiky. Vzniká tu nové spoločenstvo ľudí s novými autami a množstvom detí, ktoré chodia do školy v starej dedine. A vzniká tu napätie. Prečo tu nemohlo vzniknúť čosi, čo by nadviazalo na vzor, ktorý tam už existuje?
HM: To je všeobecný problém. Nie je to len problém Slovenska.
DE: Aj ja sa ešte vrátim k identite. Tiež žijem na periférii. Poviem len jeden príklad. Vezmime si švajčiarsku architektúru, ktorá vôbec nie je taká zlá. Táto architektúra je produktom viacerých periférií. Dnes sú dobrí v tom, že dokážu nadviazať na princípy, ktoré si osvojili vo svojej vlastnej doline, vo svojom vlastnom kantóne. Boli dosť silní na to, aby z tejto tradície vyvinuli niečo, čo je veľmi špecifické a nakoniec svetoznáme. Všetok ten strach z toho, že nežijeme v Prahe… to je hlúposť.
HM: Slovensko malo, na rozdiel od švajčiarskych kantónov alebo napríklad Vorarlbergu, len málo príležitostí kontinuálne rozvíjať vlastnú tradíciu. Pre tunajší vývoj je charakteristická diskontinuita. Každých dvadsať rokov sa tu začínalo od začiatku, hľadali sa nové vzory. Slovensko zažilo neskorú a príliš rýchlu, a pritom nedokonalú modernizáciu a to sú všetko faktory, ktoré sa odrážajú aj v dnešnej architektonickej produkcii.
DE: Vidím to inak. Neakceptujem také ospravedlnenie.
HM: To nie je ospravedlnenie. To je fakt.
DE: To nie je fakt. Je to diskutabilné. Keď máte túto históriu, keď ste boli nútení premieňať sa každých dvadsať rokov, aj to je predsa silná tradícia. Tak prečo z nej niečo neurobíte? Keď hovorím o identite, nehovorím o formách. Hovorím o pocitoch, o mentalite, myslení, hovorím o názoroch a myšlienkach. Nasledovať ich, to vytvára identitu. Pre mňa je identita spojená s tradíciou. Tradícia nie je otázkou formy. Je otázkou intelektuálneho myslenia, otázkou stratégií, ktoré sa volia na riešenie problémov. Nehovorte mi, že nemáte históriu! Buďte na ňu hrdí!
HM: Ale my máme históriu! Tradícia je ale to, že stále hľadáme vzory v zahraničí a skúšame s nimi pracovať.
DE: To je ako v Luxembursku.
ZZ: Ešte sme nehovorili o jednej veci, ktorá je možno na tejto súťaži trochu čudná. Takmer všetky stavby boli v Bratislave. Pre nás to bolo praktické, ale na druhej strane Slovensko je pomerne rozľahlé a má mnoho odlišných špecifických regiónov. Nerozumiem, že sa tam nič nedeje.
HM: Tento rok je to skôr výnimka. Redakčná rada prosto vybrala práce, ktoré sú, až na jednu výnimku, bezbariérové pracovisko vo Zvolene, v Bratislave a okolí. Pred pár rokmi sme ale cenu udelili dielu v Prešove. Pravdou však je aj to, že v Bratislave sa stavia najviac, a preto tu pravdepodobne vzniká aj najviac zaujímavých projektov. Nie som si však istá, či by sme v regiónoch boli schopní identifikovať regionálne špecifický prístup k tvorbe architektúry.
ZZ: Máte predsa fantastické mestá v horách! Tam by sa malo čosi objaviť, čo vychádza z tých špecifických podmienok, niečo ako vo Švajčiarsku.
HM: Zatiaľ sa nijaké také výrazné hnutie nesformovalo.
RŠ: Problém identity je často problémom sebavedomia. Ale súvisí to aj s nedostatkom dlhotrvajúcej tradície, ktorý spomínala Henrieta. Nemáme čosi ako súčasnú autochtónnu architektúru.
DE: Stále idete príliš rýchlo k tým formálnym otázkam. Uvediem ešte iný príklad. Ticino na juhu Švajčiarska bolo v priebehu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého storočia úplne devastovanou oblasťou. Žiadna identita, nič. Ale potom sa miestnym architektom podarilo vytvoriť niečo veľmi špecifické a viacerí z nich sa stali veľmi slávni len preto, že ostali takými, akými boli. Nebola tam žiadna formálna tradícia. Sú tam však veľmi špecifické historické skúsenosti, myslenie ľudí, ktorí boli schopní po tom všetkom vytvoriť niečo, čo možno s nimi identifikovať. Len chcem povedať, že to je možné.
HM: Vôbec nepochybujem o tom, že je to možné. V súčasnej slovenskej architektúre sa to ale nedeje, respektíve možno sa už niečo deje, ale ešte to nevidno. V našej histórii sme už zažili obdobia, v ktorých sa podarilo vytvoriť autentickú domácu architektúru. Po prvý raz to bolo v tridsiatych rokoch 20. storočia. Dnes hovoríme, že to bola zlatá éra slovenskej architektúry. Bola to však veľmi podobná situácia tej dnešnej. Slováci sa snažili priblížiť tvorbe v Nemecku či Holandsku. Niečo podobné sa opakovalo v šesťdesiatych rokoch, tie boli možno ešte dôležitejšie. Bola tu veľmi silná sebavedomá generácia architektov a dokázali tvoriť sebavedomé diela. Ale ani vtedy nešlo o typickú regionálnu školu v zmysle Ticina či vorarlberského stavebného umenia.
ZZ: Podľa môjho názoru sme príliš rýchlo spojili kontext s národnou identitou.
HM: Nemala som na mysli národnú identitu.
ZZ: Kontext sa u mňa vzťahuje ku krajine, k urbanistickým vzorom – treba pozorne študovať, čo už tu bolo. Nemusíme rozvíjať modernú slovenskú či českú architektúru. Musíme robiť jednoduché veci a robiť ich dobre. Možno by sme mali upustiť od ambície byť vo svete číslom dva alebo tri. Mali by sme najmä robiť poriadne svoju prácu.
DE: Plne s vami súhlasím. Túto ambíciu vidno v projektoch, ktoré sme dnes videli. Je tam vidno snahu byť dôležití, dostať sa viac do popredia. A to je niečo, čo podľa mňa nemôže fungovať. Vidím tú ambíciu, mám ju rád, podporujem ju, ale nemôžete byť v poradí 127., ktorí kopírujú obrázky z úplne odlišného amerického kontextu a prinášajú ich do tohto prostredia, kde sa vôbec nehodia. Stratégia takej tvorby, ktorá sleduje túto ambíciu, musí byť oveľa viac špecifickejšia a oveľa principiálnejšia.
ZZ: Treba to robiť tak dobre, ako sa dá, pre človeka, ktorý to objednal, pre klienta. Seď s ním hodiny, rozprávaj sa s ním a snaž sa dobre vyriešiť jeho problém.
Architekti vedia tak komplikovane hovoriť o úplne normálnych veciach... Porovnajme to s hudobníkmi alebo, ešte lepšie, so spisovateľmi. Samozrejme, že majú k dispozícii veľmi dobrú knižnicu. Pred začiatkom písania môžu študovať Dostojevského či Kafku. Keď to ale prečítajú, napíšu svoj vlastný príbeh. Ak by ho nenapísali, nikto by ich nečítal. V tom literárnom svete každý vie, čo má robiť. Prečo my architekti sme tak hlúpi a nerobíme správne veci? Nerozumiem tomu. (smiech)
DE: Robte si svoj príbeh! Buďte sebavedomí a pritom v kontakte s realitou. To vám pomôže podporiť vaše ambície oveľa viac ako napodobovanie čohokoľvek. Učte sa od seba, hovorte svoj príbeh!
ZZ: Ak sa pozrieme na nominované stavby, je medzi nimi rozdiel. Jedny idú jednoducho nesprávnou cestou a druhé možno pracujú trochu rutinne, ale rozmýšľajú o veciach, ktoré sú dôležité. V našom hodnotení by sme to mali rozlíšiť. Je tu niekto, kto ide nesprávnou cestou, a niekto, kto hľadá správnu cestu, ešte ju nenašiel, ale hľadá ju. Niektoré výsledky naozaj nie sú zlé. Sú na veľmi dobrej úrovni a keď ich porovnám napríklad s holandskými bytovými domami, ktoré majú veľkú tradíciu, možno povedať, že istý druh základného inžinierstva je na Slovensku lepší než v Holandsku. Máte tu stredoeurópsky štandard, ktorý je dobrý. Je to dobre urobené, dobre postavené, dobre vydetailované. Možno nie príliš originálne, ale celkom dobré v proporciách, v dobre zvolených farbách atď. Nie je to zlá kvalita. Hoci to možno nie je zrovna do Progressive architecture, či ako sa volajú tie najlepšie časopisy... ale niektoré veci sú ozaj dobré.
BH: Ešte snáď k tomu porovnaniu s hudbou a opäť k schopnosti rozpoznávať hodnoty. V hudbe už možno cítiť, že mladí hudobníci a mladé kapely si začínajú uvedomovať hodnoty pôvodnej lokálnej hudby. Mali sme zopár slávnych skladateľov, na ktorých sa zabudlo. Nikto ich už nepoznal, nikto ich neuznával. Teraz ich mladá generácia začína objavovať. To sa ešte v architektúre nedeje. Mladí architekti zatiaľ hodnoty minulosti neobjavili. Otázka je, či ich vôbec vieme objaviť. Je to proces hľadania samých seba, ktorý dlho trvá. A na architektúre to ozaj vidno, vezme sa niečo odtiaľ, niečo odhentiaľ a je to...
ZZ: To nie je len váš problém.
BH: Je to škoda, lebo dnes môžete vidieť všetko na internete, v televízii. A aj klienti si vytvárajú vlastné prostredie podľa toho, čo videli na svojich dovolenkách v Grécku či Thajsku, a svoj vlastný svet si vytvárajú veľmi eklekticky z vecí, ktoré sa na prvý pohľad k sebe vôbec nehodia. Neviem ale tento vývoj posúdiť, vyhodnotiť.
DE: Ja vnímam architektúru úplne inak. Veľmi zreteľne odlišujem privátnu a verejnú rovinu architektúry. Myslím si, že interiér je otázkou interiérového dizajnéra. To nie je kľúčová úloha architektúry. Kľúčovou úlohou architektúry je to, čo sa dotýka verejnosti. A nie to, aký má kto vkus, vedomosti či vzdelanie. Navrhovať interiéry bytov už nie je architektonickým problémom. Je to súkromný problém. Navrhnúť budovu, ktorá má vzťah k verejnosti vonku a umožňuje realizovať súkromné sny vo vnútri – to je architektonická úloha. Obzvlášť ak hovoríme o bývaní. Bolo by to iné, ak by sme hovorili o iných témach.
ZZ: Každá budova však má nesporný vplyv na verejný priestor. A verejný priestor je vlastne veľký produkt, veľký tovar, ktorý nevlastní jeden klient, vlastní ho mesto, on to mesto formuje. Niekedy o tom diskutujeme aj u nás na fakulte – ľudia nechápu, čo to je verejný priestor. Žijeme akoby v dvadsiatych rokoch. Ľudia v Prahe projektujú domy na hranici pozemku. Je im to jedno. Aj developerovi je to jedno. Snívajú o starej Prahe, aká bola fantastická. Ale čaro Prahy je vo verejnom priestore a v budovách, ktoré zvyšujú hodnotu verejného priestoru.
DE: Znamená to, že budovy sú formované určitým druhom konvencií, regulácií, určitými limitmi a vzájomnou dohodou o tom, ako sa správať – spoločným pocitom. To je skutočný život. Myslím, že ak sa architekt vzdá tohto typu zodpovednosti, spoločnosť sa kľudne môže opýtať: Prečo investujeme toľko peňazí do vzdelávania architektov? Prečo vychovávame toľko architektov? Prečo ich platíme, keď nerobia niečo pre verejnosť? Možno sme teraz príliš ďaleko od tých pekných projektov, ktoré sme dnes videli. Toto je však normálna bežná diskusia o ponímaní našej profesie a jej vzťahu ku spoločnosti. Keď počujem niečo, ako reprezentácia, nazdávam sa, že to je to, čo treba zmeniť v záujme profesie ale aj v záujme verejnosti. Na takej úrovni totiž potom neostáva dostatok času na serióznu prácu, na hľadanie odpovedí na tie základné otázky. Ak však verejnosť nemá viacej záujem o niečo také, mali by sme zanechať našu profesiu.
HM: Mohli by ste skúsiť aplikovať spomínané kritériá na projekty, ktoré sme dnes videli?
DE: Mali by sme vytvoriť skupiny. Myslím, že je tu skupina, ktorú som už spomínal, ktorá sa aspoň usiluje nájsť odpovede na tieto otázky. To sú tie štyri projekty: chata, átriový dom, nadstavba a ten veľký obytný súbor. Nie som si istý jedným projektom, tými obytnými domami v Karloveskom ramene. Nerozumiem tej urbanistickej situácii. Aj keď treba povedať, že je to veľmi dobre urobený projekt, má zo všetkých najlepší štandard technológií aj povrchov. V urbanizme, v príspevku verejnosti, v pridanej hodnote, tam som veľmi neistý…
Potom je ďalšia skupina budov, ktoré na spomínané otázky nereagujú. Pokúsim sa to zjednodušiť. V obytnom dome Octopus máte garáže na prízemí, a preto je veľká záhrada na prvom poschodí, kde je úplne izolovaná od okolia. Vo vzťahu ku kontextu je to pre mňa úplne stratené. Je tu múr, ktorý separuje celý projekt od zvyšku sveta. Ďalším prípadom sú tie vily v Rusovciach, z ktorých bola jedna nominovaná. Keď sa pýtam, aký je ich príspevok verejnosti, je to veľmi ťažké, aj keď je tam pár architektonických myšlienok, ktoré sa mi páčia. Je tam však aj tá ambícia vytvárať vlastný jazyk bez riešenia problémov a tomu som neporozumel. Radové domy s garážami v popredí sú pre mňa veľmi komplikované. Táto typológia je veľmi dobre známa, je veľmi sofistikovaná, poznanie o takom type bývania je na veľmi vysokej úrovni. Tento projekt sa však tvári, ako keby to poznanie neexistovalo. Je to pekný obrázok mať garáže s maľovanými zelenými rastlinkami, ale ako architektúra, v ktorej by sa malo bývať, s tým vzťahom interiéru a exteriéru, s tým umiestnením vo svahu, s tými veľkými preskleniami a ostatnými záležitosťami… tomu žiaľ nerozumiem. Ľutujem, možno som v tomto prípade trochu handicapovaný, lebo som videl už priveľa podobných príkladov, ktoré boli oveľa viac vpredu v zmysle poznania ako zaobchádzať s takou situáciou…
RŠ: Tu určite nejde o handicap, ale o zdvorilosť, celkom iste ste kvalifikovaný na najvyššej možnej úrovni. Možno s vami jednoznačne súhlasiť.
DE: Môžeme mať tieto dve skupiny, ak sa v tom zhodneme.
BH: Som podobného názoru. Mám dvoch favoritov. Dva projekty, ktoré možno reagujú na to, o čom sme hovorili. Je to veľký urbanistický súbor Rozadol, ktorý má v tunajších podmienkach výnimočný vonkajší priestor, ktorý funguje. Trochu ma sklamala veža, ktorá je zvonku veľmi elegantná, ale čo sa vnútra týka, iste by sa dali nájsť príklady lepšie riešených dispozícií. Ale vonkajší priestor a prínos pre mesto je naozaj veľmi dobrý. Je to určite najlepší obytný súbor postavený tu v posledných rokoch. Druhým favoritom je chata v Senci. Má veľmi silný koncept. Nerozmýšľal som o nej v tom zmysle ako vy, že prináša aj nejakú hodnotu pre verejnosť, aj keď tam očividne je. Pre mňa je to skôr koncept, ktorý funguje, má vzťah k jazeru. Doteraz som túto stavbu nepoznal a bol som príjemne prekvapený. Pri bytových domoch v Karloveskom ramene, napríklad, ma milo prekvapila tá ústredná chodba. Kým som videl len projekt, hovoril som si, že to bude strašný priestor. Je ale veľmi príjemný, s tým prirodzeným svetlom, ktoré sa tam dostáva. Ale zase spôsob, ako je zasadený do prostredia, nie je najlepší. Na prízemí sa naozaj nič nedeje, žiadne byty, žiadne atraktívne prostredie, žiaden vzťah k Dunaju či tamojším veslárskym klubom. Páči sa mi aj strešná nadstavba na Medzierke. Je to síce malé zadanie, ale dobre urobené. Je to naozaj niečo, čo ten pôvodný dom nijak nezničilo, naopak otvára novú situáciu na streche.
ZZ: Škoda, že tu nie je žiaden skutočne kontroverzný projekt. Bola by to oveľa zaujímavejšia diskusia. Z týchto troch urbanistických schém je pre mňa bez akýchkoľvek pochybností číslo jedna Rozadol s tými piatimi „prstami“ a vežou. Je najlepší, lebo vytvára nové priestory, ktoré sú na privátnej strane stavby. Pri tomto type hrebienkovej zástavby je zväčša veľmi ťažké vyriešiť priestory vzadu a tu to zvládli. Boli tam drobné ťažkosti, keď v týchto „prstoch“ boli byty na prízemí, vznikol problém medzi verejným a súkromným priestorom. Je to ale veľmi zložitý problém. Veľmi sa mi páčilo, že tu jednoducho využili istý druh starej schémy. Nie je to teda veľmi originálne, veľmi fantastické – je to druh funkcionalistickej schémy veľmi často využívaný v tridsiatych, päťdesiatych a sedemdesiatych rokoch. Autori to urobili po novom, v špecifických podmienkach našli špecifické riešenie. Nie je to však nič novátorské, nesnažili sa nasilu niečo vymýšľať, využili starý dobrý recept na dosiahnutie novej kvalita. K tým ďalším obytným domom nemám čo iné povedať, ako to, čo tu už odznelo. Z tých malých domov považujem za najoriginálnejšiu chatu v Senci. Je tam niekoľko veľmi originálnych myšlienok, niekoľko veľmi dobrých detailov a niekoľko takých, ktoré by som ja nikdy neurobil. Ale z tých malých projektov bola určite najlepšia.
RŠ: Hovorili ste o Rozadole. Osobne sa mi páči najviac z toho, čo sme dnes videli. Možno to bude tento rok prekvapením, ale myslím si, že je čas na to, aby sa ocenil urbanistický projekt. Architektúra sama o sebe je veľmi dobre urobená, no nie je to možno tá najdôležitejšia stránka tohto diela. Podľa mňa je to za mnohé roky najlepšia odpoveď na urbanistické otázky. A to je dôležité. To som mal na mysli pri otázke kontextu – urbanistického či kultúrneho. Rozadol je aj spoločensky veľmi dobre akceptovaný. Vidno, že ľudia ten súbor prijali do svojho normálneho každodenného života. V tejto mierke to v Bratislave, možno na Slovensku, naozaj nie je obvyklé.
DE: Povedzme si to jasne. Tento projekt dokázal na využívanom území vytvoriť pridanú hodnotu vo vzťahu k mestu, vytvoriť všetky tie rozličné priestory, od ulice, krížom cez budovu, potom máte niečo ako vnútorný priestor chránený pred slnkom, potom opäť súkromie obytných budov a potom sa ocitnete na ďalšej ulici s obchodmi. Na tom projekte sa mi páči, že vychádza z určitého poznania, ktoré reprezentuje množstvo podobných projektov v dejinách architektúry. Tento projekt ho veľmi citlivo posúva do vyššej kvalitatívnej roviny. Nechcem, aby si niekto myslel, že sme proti invencii. Ja však považujem za rozumnejšie rozvíjať veci ďalej, posúvať ich na vyššiu kvalitatívnu úroveň. A to je niečo, čo cítim aj pri tomto projekte. Je to tiež odpoveď na množstvo ďalších diskusií, ktoré sme dnes viedli o nedostatku poznania v našej disciplíne, o chápaní našej profesie, čo je našou úlohou, čo hľadáme, a pre mňa to má dokonca niečo dočinenia aj s identitou. Aj keď poznám veľa takých budov, s podobnou typológiou v rozličných krajinách, nikdy som ich nevidel tak dobre rozvinuté v zmysle interakcie verejného a privátneho ako tu. Povedal by som, že je to z hľadiska vzťahu verejného a súkromného a v zmysle pridanej hodnoty vo vzťahu k mestu veľmi výnimočný projekt, a to nielen na Slovensku, ale aj v Európe. Človek nenájde veľa projektov na tejto úrovni, kde je integrované bývanie, obchody, kancelárie, bazén, rozličné kategórie bývania (to je tiež dôležité). Na veľmi malej mierke reprezentuje to charakteristické miešanie funkcií v meste, ktoré robí jeho kultúru. Sú tu určité pravidlá, konvencie a poznanie ako môžu tie veci spolu fungovať a podporovať sa navzájom. To je veľký pokrok, a nielen na Slovensku. To je na medzinárodnej úrovni. Nepoznám veľa projektov s tak komplikovaným programom, kde by boli všetky tie elementy, tak potrebné pre mesto, integrované v jednej stavbe. Myslím, že je to ozaj dôležitý projekt, aj keď sa tu hovorilo, že nie je až taký dôležitý alebo ambiciózny v zmysle architektúry. Podľa mňa je veľmi ambiciózny. Robí niečo, čo sa dá v rámci jednej stavby nájsť len veľmi zriedka.
ZZ: To je vlastne škoda pri Octopuse, ktorý nevyužil šancu. Je to kompaktná budova, mohla slúžiť ako príklad, ako formovať plastický objem v rámci urbanistickej štruktúry, ale autor tej výzve akosi neporozumel.
DE: K tomu by som rád niečo dodal. Ozaj mám rád európske mesto. V tom meste nepotrebujeme sochy a nepotrebujeme ani plastické objemy. Plastické objemy sú hračka pre deti a sochy robia sochári. Keď chce byť architekt sochárom, musí zmeniť profesiu.
ZZ: A čo Otto Wagner?
DE: Otto Wagner nebol sochár.
ZZ: On predsa robil veľmi skulpturálne budovy.
DE: Otto Wagner bol veľmi seriózny. Keď staval Wienzeile, staval budovy. Keď staval kostol, robil niečo výnimočné. Keď staval železničnú stanicu nad mestom, opäť urobil niečo iné.
ZZ: Nechcel som to až tak porovnávať s Ottom Wagnerom. Diskusia sa uberá zlým smerom.
DE: Otto Wagner bol v týchto otázkach veľmi zodpovedný, lebo keď staval v ulici, v meste, staval domy. Mal veľmi správny cit – kde postaviť dom a kde niečo zvláštne.
ZZ: Nerozumeli sme sa. Možno som použil nesprávny príklad. Výzvou pri Octopuse bola možnosť urobiť kompaktný blok aj s tým módnym imidžom. Autor však túto výzvu nepochopil. Mohol tu urobiť veľmi mestský projekt aj s tými divokými fasádami. To sa však kvôli neporozumeniu zadaniu nepodarilo.
HM: Základná situácia tu bola veľmi podobná Rozadolu. Je tam mestský blok, je tam bývanie, obchody i záhrada.
RŠ: Octopus je demonštráciou niečoho, podobne ako konceptuálne umenie.
ZZ: To áno. Aj v tridsiatych rokoch tu boli snahy robiť polyfunkčné objemy, trochu inšpirované Amerikou. Mnohé z tých budov napr. v Prahe či vo Viedni sú mestskými komplexmi. A to je to, čo chcel, ale nejako to nevyšlo. Je to formálna štruktúra, ktorá nemá k mestu žiaden vzťah. Je to škoda.
HM: Hovorili sme o identite. Pre Slovensko a vlastne pre celú strednú Európu sú charakteristické mestské bloky s dvorom či záhradou vo vnútri, ktorá je určená pre poloverejný či polosúkromný život. Je to veľmi charakteristická situácia.
DE: To je všade v Európe. Je to tradícia z obdobia medzi 1850 a 1920. To bol vývoj európskeho mesta. To je typológia toho obdobia.
HM: Je škoda, že nie sme schopní pokorne sledovať túto tradíciu, keď už nedokážeme vytvoriť na jej základe novú hodnotu.
DE: Táto tradícia európskeho mesta je jednou z najdôležitejších, najhodnotnejších tradícií, ktoré boli v Európe vytvorené v kultúrnej rovine všeobecne. Preto si myslím, že by sme mali mať väčší rešpekt k tejto tradícii, k jej hodnotám. Meniť by sme ju mali len vtedy, keď dokážeme vytvoriť vyššiu kvalitu. Nevidím žiaden pokrok v tom, keď len ničíme hodnoty, ktoré sú obsiahnuté v týchto starých typológiách, ktoré sa týkajú množstva otázok života v meste.
ZZ: Z hľadiska verejného priestoru, aj keď je budova nejakým spôsobom zvláštna a celkovo nekorešponduje s prostredím, je tu stále parter, ktorý je tak dôležitý pre každú ulicu a na ktorý by sa nemalo zabúdať. Ak by aj celá schéma bola zlá, tak aspoň parter by mal byť dobrý.
DE: Aj dvor je pri tejto schéme veľmi dôležitý. Vytvára určitý vzťah medzi vnútornou a vonkajšou časťou domu. Jedna časť je príspevkom mestu, druhá časť je súkromná s chránenými plochami pre užívateľov. Ak zničíme boje, strácame niečo.
HM: To je možno trochu problém aj bytových domov pri Karloveskom ramene. Sú to pekné mestské domy, ktoré sú však solitérmi a nijako nedeterminujú okolitý priestor.
DE: Nikto nevie, komu je tam určené prízemie.
BH: Tento fakt zničil v Bratislave, resp. v celej východnej Európe, celé štvrte. Stavali sme panelové domy, na prízemí boli len pivnice alebo nevyužiteľné priestory. Tam nastal ten obrat, ktorý zničil mesto. Boli tam len veľmi verejné a veľmi súkromné priestory. Medzi tým nebolo nič. Vstup do domu a hotovo. A je to problém aj pri Karloveskom ramene a Octopuse. V Octupuse vstúpite do domu a vidíte cez okno garáže!
DE: Ak je to vtip, je to dobrý vtip.
BH: Je to vtip.
RŠ: Mohol by to byť aj dobrý vtip, ale ako sme už povedali dnes poobede, ak chce niekto robiť vtipy, mal by kresliť komiksy, ale nie robiť architektúru na 50 alebo 100 rokov.
DE: Potom by mohol robiť každý týždeň nový vtip, to je veľká výhoda. (smiech)
Je tu ale ďalšia otázka životnosti architektúry. Je to otázka udržateľnosti. Je to veľmi dôležité v ekologickej rovine. Najdôležitejší príspevok v rovine udržateľnosti, ktorý možno prostredníctvom architektúry vytvoriť, je vytvoriť budovu s dlhou životnosťou. Životnosť môže totiž tak výrazne znížiť alebo zvýšiť energetický nárok budovy, že je nakoniec jedným z najdôležitejších príspevkov, ktoré môže architektúra poskytnúť vo vzťahu k energiám a udržateľnému vývoju.
RŠ: Architektúra musí byť udržateľná nielen z ekologického, ale aj z kultúrneho či spoločenského hľadiska.
DE: Samozrejme, že tu je aj ekonomické či kultúrne hľadisko. Je dôležité, či je architektúra prijímaná a či je braná vážne. Mali by sme si ale veľmi vážne všímať tie myšlienky, aj z Holandska, že budovu stačí urobiť na desať rokov a potom ju zbúrať. Čo sa však stane so všetkými takými budovami? Budú nakoniec žiť oveľa dlhšie, pretože si nemôžeme dovoliť ich zbúrať, v ekonomickom ani v ekologickom zmysle.
ZZ: Najdôležitejší faktor z hľadiska udržateľnosti budov je ich kvalita. Keď sa pozrieme do minulosti, ktoré stavby sú ozaj udržateľné, tak zistíme, že sú to budovy, ktoré dajako prispeli do histórie architektúry. Sú tam možno ešte nejaké technické aspekty, ktoré ich robili kvalitnejšími. Budovu však nerobí udržateľnou napríklad ústredné kúrenie. Udržateľnou ju robí dobrá kvalita, ktorá je výsledkom správnej odpovede na správnom mieste.
DE: To bol dôvod, prečo sme sa hneď v úvode našej diskusie snažili definovať kvalitu – o akú kvalitu nám ide, čo nazývame tou pridanou hodnotou, tým príspevkom na rozličných úrovniach.
Na druhej strane – nebuďte nervózni z ústredného kúrenia. V šesťdesiatych rokoch bolo v Európe veľmi výhodné, že sme objavili ústredné kúrenie. Princíp je síce starší, ale v šesťdesiatych rokoch sa tento systém veľmi rozšíril z dôvodu zmeny technológie výstavby. A zmení sa to opäť v závislosti od toho, ako efektívne dokážu architekti využívať zdroje, ktoré dávajú do budov. Lebo ak by sme dnes používali to poznanie, ktoré máme k dispozícii, mohli by sme zredukovať primárne energetické nároky na údržbu, kúrenie, chladenie a vetranie na 80 %. V histórii funguje jednoduché pravidlo – najúspešnejšie sú tie riešenia, ktoré sú najefektívnejšie vo vyrovnávaní toho, čo investujete do ich fungovania, s tým, čo z neho získate. Preto si myslím, že ústredné kúrenie nahradíme mechanickejším vetracím systémom a väčšou izoláciou a že sa to naučia robiť aj architekti. V dejinách architektúry sú istí zvláštni chlapíci, ktorí sa nazdávali, že druh vykurovacieho systému vytvorí nový druh architektúry. Nestalo sa to. Zvýšenie poznania v tejto oblasti zmení technológie, s ktorými staviame budovy, ale úplne nové budovy nevymyslíme. Ani to nie je potrebné. Nezaujíma ma to. Vás to zaujíma? Videl som tu napríklad niečo zvláštne. Ľudia majú radi tie veľké americké chladničky. Zaujíma vás to? Mňa nie. A nezaujíma ma ani systém vykurovania. Prekvapuje ma síce, keď niekto nepoužíva ten najefektívnejší, ale to je všetko.
ZZ: Tiež sa nezaujímam o systém vykurovania. Zaujíma ma však vetranie. Vetranie je súčasťou životného komfortu.
DE: Odpovedzte mi na veľmi jednoduchú otázku. Prečo majú všetky šesť- a sedemhviezdičkové hotely na svete mechanické vetranie? Preto, že sú hlúpi? Nie. Používaním týchto technológií môžu zvýšiť kvalitu, ktorú ponúkajú. Veľmi dobre si pamätám, ako sme ešte v osemdesiatych rokoch kupovali autá bez klimatizácie. Kúpite si dnes auto bez klimatizácie?
ZZ: Jedno také som kúpil. Priplatil som si, aby som nemal klimatizáciu. (smiech)
RŠ: Mám malú poznámku: Nevrátime sa k hodnoteniu? Ideme hlasovať?
DE: Potrebujeme hlasovanie? Myslím, že rozhodnutie už máme.
RŠ: Myslím, že sme vybrali Rozadol.
DE: Myslím, že je to jednoduché. Už sme sa na tom zhodli v priebehu našich diskusií, nielen teraz večer, ale za celý deň. Myslím, že ten urbanistický projekt, ten obytný súbor Rozadol, by mal dostať cenu.
ZZ: S tým súhlasím.
DE: Má niekto iný názor? Nie? A čo vy, Henrieta?
HM: Ja by som sa rada zdržala vyjadrenia. Je to osobný problém, keďže jedným z autorov Rozadolu je môj manžel.
DE: Buďte na to hrdá! (smiech)
HM: Som, ale chcela som byť preto trochu v úzadí.
DE: Vidíte, všetci máme na to, čo sme dnes videli, rovnaký názor. V takom prípade vás môžeme poslať von. Nehlasujete. My sme rozhodli.

Laureátom Ceny ARCH 2007 sa na základe jednomyseľného rozhodnutia poroty stal obytný súbor Rozadol v Bratislave architektov Petra Moravčíka a Juraja Šujana.