CENA ARCH 2008

DISKUSIA K CENE ARCH

Diskusia poroty k Cene ARCH 2008
Cena ARCH je cenou časopisu ARCH o architektúre a inej kultúre. Redakčná rada časopisu ju ustanovila v roku 1998 s úmyslom vyzdvihnúť pozoruhodné diela domácej architektonickej scény. Cena sa udeľuje každoročne architektonickému dielu, ktoré medzinárodná porota uzná za najvýraznejší architektonický čin reflektovaný v uplynulom období na stránkach časopisu ARCH. O udelení Ceny ARCH 2008 rozhodovala v dňoch 9. a 10. októbra 2008 medzinárodná porota v zložení: Matúš Dulla, Miloš Florijančič, Petr Pelčák, Jan Šépka a Henrieta Moravčíková. Porota posudzovala osem architektonických diel, ktoré na tohoročnú cenu nominovala redakčná rada časopisu. Nasledujúci text je záznamom záverečnej diskusie poroty.
Henrieta Moravčíková: Počas práce poroty padla otázka, či musíme cenu udeliť. Nemusíme, ale chceme. Úroveň nominovaných stavieb, náročnosť poroty či ďalšie subjektívne faktory sú každý rok iné. Cena však vypovedá o slovenskej architektúre v tom konkrétnom roku, má upozorniť na najlepšie dielo, a preto ju udeliť treba.
Miloš Florijančič: To je pravda. Inak by musel každý rok dostať cenu Le Corbusier. Tento rok je taký, aký je. Ja som v porote tento rok a to je pre mňa rozhodujúce.
Jan Šépka: O tom, či cenu udeliť alebo nie, hovoríme preto, lebo sme za dva dni zistili, že úroveň je pomerne slabá. Nikto z nás nie je jednoznačne nadšený, či už celkovo alebo aspoň jednou stavbou. Pozorujem tu dokonca určité sklamanie.
HM: Nazvime to rozčarovaním.
JŠ: Presne tak.
Matúš Dulla: Niekedy je to spôsobené aj tým, že register tých stavieb je tak rozmanitý. Niektoré sú skromné, niektoré sú zase na veľký efekt. Sme potom vždy kritickí a nachádzame chyby tam aj tam. Mám tri stavby, o ktorých by som rád diskutoval. Jedna je bytový komplex Agria v Nitre, od ktorého som čosi čakal, no on je taký obyčajný a nič mimoriadne som na ňom nenašiel. Veľmi na ňom ale oceňujem, že je skromný, jednoduchý, obrazne povedané, že vie s troma druhmi okien urobiť pomerne zaujímavý vizuálny efekt. Veľmi ma prekvapilo vinárstvo Šenkvice, ale to prekvapenie bolo asi najviac spôsobené majiteľmi, ktorí predovšetkým celý komplex formovali. Keď mám však hodnotiť architektúru, zase len to neviem dobre uchopiť. Ide o to, čo my ako porota predložíme verejnosti ako príklad. Tým by mohol byť efektný dom v Černošiciach, čo sa mi ale zase vidí ako príliš veľká extravagantná exhibícia. Neviem sa teda rozhodnúť medzi týmito troma stavbami.
JŠ: Treba si uvedomiť vzťah medzi štandardnou produkciou a extravagantnými stavbami. Ako takúto súťaž posudzovať? Či sa máme rozhodnúť pre štandardnú produkciu alebo hľadať len to mimoriadne.
Petr Pelčák: Sledujem tunajšiu scénu desať či dvanásť rokov a zdá sa mi, že sa nezvyšuje ani štandard, ani počet mimoriadnych veci. Každý rok zažívame podobnú situáciu. Neviem, či je to tým, že nemám odstup, ale mám pocit, že štandard českej architektúry sa zvyšuje. Tu sa každý rok vyberie horko-ťažko desať stavieb a ťažko sa hľadá víťaz. Možno sa mýlim, ale mám ten pocit. Nerozumiem tomu o to viac, keď vidím ten vysoký štandard medzivojnovej architektúry na Slovensku a skvelé výkony v šesťdesiatych rokoch a dokonca v sedemdesiatych rokoch, keď česká architektúra už žiaden výkon nemala, tak tu vznikali výborné veci.
MD: Pre vás je to smutné a pre nás ešte smutnejšie.
PP: Tento rok to nebolo tak, že by sa človek tešil na to, ako bude vyberať z niekoľkých skvelých stavieb. Až do dnešného dňa, do poslednej navštívenej stavby, som bol z toho smutný. Ale ten posledný dom mi urobil radosť. Zapôsobil na mňa viac, ako som očakával, aj keď mám k nemu jednu zásadnú výhradu.
HM: To, že sme kritickí, je úplne v poriadku. Od našej diskusie sa to očakáva, aj keď to nikto nečíta rád. Inak by sme však mohli len odhlasovať a práca poroty by bola vybavená. Ten pocit rozčarovania sa pravidelne vracia. Sú roky, keď je intenzívny, a sú roky, keď ustúpi dozadu. Ťažko povedať, čím to je. Slovenská architektonická scéna je malá a jej výkony sú pomerne nevyrovnané. Ani tí všeobecne uznávaní architekti nemusia byť zárukou kvality. Výsledok ich práce ovplyvňuje totiž množstvo lokálnych faktorov, ktoré charakterizujú naše domáce prostredie. A charakterizujú ho dlhodobo. Preto by som rozhodne nevidela tak idealisticky ani našu minulosť. Aj vtedy bola situácia veľmi podobná tej dnešnej. Myslím si, že v tvojom hodnotení, Peter, hrá významnú úlohu práve historický odstup. Ty sa pozeráš už len na to najlepšie z vtedajšej produkcie. My sa tu ale zapodievame v podstate štandardnou produkciou. Keby sme sa pozreli spätne na tých desať rokov ceny, resp. na tých víťazov, tak by sme zistili, že sú to vlastne dobré veci. Aj z tohto ročníka sa určite nejaké dielo o pár rokov ocitne v nejakom výbere toho najlepšieho, čo sa na Slovensku postavilo. Je to normálne, je to charakteristické pre našu situáciu.
MD: Ja som mal párkrát pocit, že výber je veľmi rozmanitý a nevidieť tam vnútornú silu. Z tohto výberu sa jednoducho nedá urobiť si obraz o slovenskej architektúre v uplynulom roku. Váham, či to treba nejako ospravedlňovať, alebo to treba prejsť so zarmútením, skrátka, život ide ďalej.
PP: Očakával som, že domov, ako je ten na Moskovskej ulici, budú tucty. Je to dom, ktorý bol veľmi dobre urobený už v návrhu, figúra v meste, ustúpenie na prízemí, kedy obvykle nikto nechce uberať z toho najcennejšieho územia, to je výnimočný počin v dnešnom skomercionalizovanom vnímaní investovania a architektúry. Napriek tomu si myslím, že to nie je nič viac ako dobre urobená práca. Takýchto objektov, takej štandardnej architektúry by však malo byť ďaleko viac. To, že sme takýto dom mali vo výbere len jeden, ma prekvapuje. Po ekonomickej stránke sa zdá, že slovenská časť bývalej republiky predbieha českú. Sledujeme s veľkým obdivom, že sa tu dokázali presadiť mnohé reformy. Je preto prekvapujúce, že to nemá odraz v stavebníctve, v investovaní peňazí, v štandarde. Hoci pozor, ten štandard nie je architektúra, je to každodenné stavanie!
JŠ: Otázka je, Peter, keď sa pozrieš na veľkosť Slovenska, na počet stavieb na Slovensku, v Čechách, v Poľsku, v Maďarsku, či v celkovom balíku to percento nie je dosť podobné. Z českej architektúry nemám pocit, že by sme na tom boli výrazne lepšie.
PP: Ročenky ukazujú, že v Čechách je okolo päťdesiat stavieb ročne, ktoré ten štandard majú. Nehovorím, že sú architektúrou. Hovorím totiž o dvoch veciach – o špičke a štandarde. Bezpochyby sa v Čechách štandard dvíha. Keď to porovnám so situáciou na konci deväťdesiatych rokov, tak to množstvo bežnej dobrej architektúry je teraz ďaleko väčšie, než pred desiatimi rokmi. Keď som robil prvú ročenku, tak som tých tridsať stavieb vyberal veľmi ťažko, dnes mám pocit, že pri poslednej ročenke, ktorú si robil ty, je to už naozaj výber päťdesiatich najlepších. Záleží na nárokoch. Mňa vždy zaujíma ten štandard, ktorý tvorí každodenný rámec života a ktorý sa ma dotýka ďaleko viac než špičková architektúra.
JŠ: Domnievam sa, že v celkovej produkcii, keďže Slovensko je menšie a postaví sa tu menej stavieb ako v Čechách, je to v takýchto hodnotách dosť podobné. U nás je trochu viac tých lepších stavieb, ale keď to meriam tým, koľko stavieb sa skolauduje v porovnaní so Slovenskom, tak je to asi primerané.
MF: Stále hovoríte o štandarde. Čo je to štandard? To je pre mňa nová kategória v architektúre. Vo všetkých postkomunistických krajinách nie sme schopní v súvislosti s architektúrou hovoriť o financiách. Máme investorov, ktorí prídu a povedia: “Mám toľko a toľko peňazí, navrhnite mi dom.” Tak je to u nás a určite aj vo vašej krajine. Za tie peniaze, ktoré nám ten človek poskytne, však my nie sme schopní urobiť dobrú architektúru. V Slovinsku je to dnes veľký problém. Nemáme tú vedomosť, tú skúsenosť, ako premeniť peniaze investora na dobrú architektúru. Pritom to určite nie je to jednoduché.
HM: Chcem len doplniť Petra. Slovensko má momentálne dynamickejšiu ekonomiku ako Česká republika. Prečo to nevidno na architektúre? Pravdepodobne preto, že peniaze síce sú, ale chýba potrebná kultúra a vôľa premeniť peniaze na architektúru.
MF: Chce to čas.
HM: Jasné, preto nie som skeptická.
PP: Ešte k tomu štandardu. V Brne v dvadsiatych a tridsiatych rokoch existovali dva prúdy modernej architektúry. Jeden bol reprezentovaný českými architektami a bol avantgardný, orientovaný na Le Corbusiera a Bauhaus. Bola to inovatívna architektúra, v tom čase veľmi atraktívna, ale ktorá po sedemdesiatich rokoch nefunguje, najmä po technickej stránke. Vtedy používali nové materiály, ktoré sa nezachovali v potrebnej kvalite. Druhý prúd reprezentujú židovskí architekti, je viac orientovaný na viedenský purizmus. Tá architektúra nevyzerala tak avantgardne, nepotrebovala tak extrémne formálne a technické prostriedky, ale dnes vyzerá oveľa lepšie. Českí avantgardní architekti chceli vytvoriť čosi nové a dostať sa do popredia. Židovskí architekti chceli len rozvíjať a zvyšovať štandard. To je to, čo chápem pod pojmom štandard. Netvorili udalosti v architektúre, stavali budovy.
MF: Podobný problém má slovinská architektúra päťdesiatych, šesťdesiatych aj sedemdesiatych rokov. V tom čase sme mali extrémne dobrú neskoro modernistickú architektúru. Ale práve vďaka tomu každodennému vymýšľaniu noviniek, vďaka tej inovácii, je to architektúra mimoriadne slabého štandardu, ktorá sa doslova rozpadá. Aj keď ju hneď budeme chrániť, rozpadne sa. Súhlasím s vami v tom, že kvalita architektúry nie je niečo, čo sa dá stále inovovať. Nemôžeme stále vymýšľať nové riešenia a materiály, ktoré vydržia len pár rokov a potom sa rozpadnú.
HM: Oceňujem zhodu vo vašom konzervatívnom tábore. (smiech)
MF: Keď cestujete do Holandska, vidíte tam množstvo modernej architektúry. A tá sa tiež rozpadá. Ale Holanďania sú takí bohatí, že ju renovujú. Majú toľko peňazí, že môžu renovovať aj to, čo sa skoro celkom rozpadlo, tak ako to bolo pri sanatóriu Sonnestraal. Postavili ho doslova z prachu.
HM: Inovatívnosť je holandskou národnou črtou. Vždy sa usilovali vyvíjať nové riešenia. Vidno to aj na ich súčasnej architektúre, ktorá sa nám môže zdať provizórna alebo materiálovo menej náročná ako tá nemecká či stredoeurópska. A čo sa týka pamiatok, správajú sa k nim príkladne. Podarilo sa im obnoviť dve ikony modernizmu, sanatórium Sonnestraal a továreň Van Nelle. My v strednej Európe sme viac konzervatívni, rozvíjame tradíciu a potrpíme si na trvácne a často drahšie riešenia. Potom by si mal ale, Miloš, oceniť práve ten polyfunkčný dom. Bol svojím spôsobom tradičný.
MF: Áno, ten čierny dom bol veľmi obyčajný, pripomínal mi švajčiarsku architektúru. Je to určitý bohatý štandard. Umiestnenie tej budovy, mierka, to bolo veľmi dobré. V našej krajine, a predpokladám, že aj vo vašej, ide pri dobrej architektúre výlučne o privátneho klienta. Súkromný klient je jediný, kto dnes objednáva dobrú architektúru. Nie štát. Štát, naopak, dokáže pokaziť každý zámer. Spôsobuje to neschopnosť v narábaní s financiami a korupcia. Ak štát financuje nejaký projekt, tak 30 % z nákladov ide na úplatky. Tak sa nedá stavať.
PP: Štátne zákazky sú zadávané prostredníctvom systému, ktorý vylučuje osobnú angažovanosť. Rozdrobujú sa v anonymite, nezáujme, alibizme úradného aparátu, ktorý tie zákazky sprostredkúva a vedie. Sú to tri veci – na jednej strane sa peniaze strácajú korupciou, na druhej strane je známe, že štátne zákazky sú o 25 % drahšie ako privátne, lebo privátny klient si to vie lepšie postrážiť. Tretia vec je, že dobrá stavba nemôže vzniknúť bez tej osobnej angažovanosti. V tom systéme sa vytráca.
MF: Na mňa pôsobia tie dve stavby, čierny dom a bytové domy Agria, ako keby prvý staval privátny klient a druhé štátny.
HM: Obe stavby financovali zo súkromných zdrojov.
MF: Ale vyzerá to tak. Tie bytové domy majú toľko nedostatkov! Na mňa zapôsobil len ten prvý čierny dom a ten posledný rodinný dom. O tom poslednom si môžem síce myslieť, že ide o nejakú hlúposť, ale aspoň ponúka nejaký zážitok. Veľmi sa mi páčilo aj vinárstvo. Ale páčilo sa mi najmä kvôli ľuďom, kvôli tomu procesu, ktorý sa tam odohráva, ako to postupne budujú.
HM: Súhlasím s tým, že v Šenkviciach môžeme len ťažko hovoriť o architektúre v pravom zmysle slova. Keď však hovoríme o štandarde, tak treba povedať, že to vinárstvo predstavuje v našom prostredí ďaleko viac ako štandard. Je to nadštandardné riešenie. Všetko závisí od toho, čo bude pre nás pri hodnotení podstatné. Všetky diela, ktoré sme tento rok videli, majú nejaké hodnoty, pre ktoré sme ich na cenu nominovali. Môžeme tieto hodnoty vyzdvihnúť, ale rovnako dobre môžeme všetky domy skritizovať. Pre mňa sú napríklad Šenkvice výnimočné vďaka procesu, v ktorom tá architektúra vznikla. Stavebník tu bol a ešte stále je rozhodujúcim činiteľom pri formovaní toho diela. Na druhej strane, napríklad v Černošiciach, dostal klient od architektov koncept, s ktorým sa postupne vyrovnával, osvojoval si ho. Tá šenkvická „architektúra bez architekta“ je pre mňa veľmi vysokou hodnotou. Príklad šenkvického vinárstva hovorí o kultivovanom stavebníkovi, ktorý vie, čo chce, a to považujem za veľmi pozitívne. To, že v Marianke je rodinný dom, ktorý si dala postaviť mladá bohatá rodina, ktorá si vybrala dobrého architekta a ten dom je bezchybnou odpoveďou na tamojšiu situáciu, je pre mňa tiež dobrým znamením. Takých rodinných domov je už však toľko, že ich hádam netreba vyzdvihovať formou ceny. Stačí, keď vidíme, že to funguje. Menej to už funguje napríklad pri športovej hale. Je tam pre mňa príliš veľa problematických bodov vo vzťahu objektu a prostredia ale aj v jeho samotnej architektúre.
MD: Tam ide o nejaké nedorozumenie. Je to tam tak položené, lebo je to výsledkom nejakého sekundárneho rozhodnutia.
HM: Áno, halu vlastne vo fáze projektovania preložili na iné miesto. Ešte sa vrátim k domu na Moskovskej a bytovkám Agria. Obom sa dá všeličo vytknúť, ale v podstate sú presne také, o akých sa s úctou vyjadrujeme, keď pochádzajú napríklad z tridsiatych rokov. Je to presne ten slovenský prípad. Na prvý pohľad je všetko v poriadku, ale potom predsa nájdeme nejaké chyby, tak ako aj na produkcii z tridsiatych rokov. Len k tým starším dielam sme tolerantnejší, berieme ich ako lokálne špecifikum, ako regionálnu kuriozitu. Mám však pocit, že zatiaľ čo polyfunkčný dom na Moskovskej dobre zapadol do okolitej štruktúry a zhodnotil to, čo daná situácia ponúkala, bytové domy v Nitre pôsobia v území trochu cudzorodo. Vzťah miestnej modernej rozvoľnenej štruktúry k tradičnej ulici, ktorú tam priniesli tieto nové domy, vnímam ako problematický.
JŠ: Bude to tým urbanizmom. Keď ten dom chce byť štandardný, tak by mal mať hodnotnejší vzťah k miestu. A tam nič také nebolo. Bola to zle vyriešená úloha – aj s tým zachádzaním do garáží, kde sú umiestnené pavlače atď, atď. Chcel som ale ešte pokračovať v tom, čo načal už aj Matúš Dulla, podľa akého meradla máme hodnotiť stavby, keď ide o štandardné domy alebo o extravagantné domy, ako je prípad Černošíc. Myslím, že obe polohy majú svoje miesto. Nemali by sme zvýhodňovať jednu z nich preto, že je niekomu názorovo bližšia. Peter hovorí, že je mu bližšia štandardná, mne je zase bližšia tá experimentálna. Podstata je tá, že by sme mali posúdiť kvalitu dotiahnutia tej-ktorej polohy. Ak sa niekto rozhodol urobiť štandardnú vec a tá sa mu bezo zvyšku podarila, tak nech dostane cenu. Ak sa niekto rozhodol, že bude robiť extravagantnú vec, a podarilo sa mu to, tak nech dostane cenu on. Ja si len bohužiaľ myslím, že pri tých štandardných veciach sa nenašiel ani jeden projekt, ktorý by jasným prístupom, hoci urbanistickým, alebo nejakým gestom naplnil, o čo mu vlastne išlo. Ani u jedného to nevidím.
MD: Mám pocit, že to s tým urbanizmom preháňame. Hádam pri všetkých domoch, ktoré sme videli, sa dá rôzne diskutovať o urbanizme. Niektoré domy, ako ten v Marianke, sa uzatvára voči okoliu. Černošický dom je vo veľmi pochybnom prostredí, nič mu nehovorí, de facto sa tiež uzatvára, dvíha sa nadeň a vytvára si krásny výhľad. Potom sa pýtam, či v podstate jediný v pravom slova zmysle urbanistický pokus neurobili Kusý s Paňákom – nejako sa rozložiť v indiferentnom priestore. Urobili akoby uličku, urobili dva rady domov. Zrazu sme voči nim kritickí, že nedopovedali vzťah smerom k mestu alebo že sa uzatvárajú plotom k parku, do ktorého sa ale orientujú privátnejšími časťami fasády. Keď to takto postavím, tak by som dokonca povedal, že sú urbanisticky najvnímavejší. Čo už nemôžu dopovedať vo vzdialenejšom okolí, nie je v ich moci. Ich objednávka bola urobiť päť domov v nejakom priestore. Nie je černošický dom arogantný voči svojmu okoliu oveľa viac?
JŠ: Myslím, že nie. To, čo sme videli v Nitre, ten hrebienok, či ako by sme to nazvali, je zlý v tom, že hrebienok nie je vlastne vôbec nijak využitý. Miesta, ktoré by umožnili priechod, resp. by to celé zapojili do mesta, sa vôbec nevyužívajú, navyše sa tu plánuje plot, ktorý má priechod celkom uzavrieť. Ľudia i na vlastné záhrady chodia vchodom z komunikačného jadra. Veľmi nerozumiem celej tej urbanistickej situácii. Určite tu boli iné možnosti. Buď urobiť jasnú bariéru, keď ten prechod nepotrebujem, alebo nejaké uzatvorené bloky. Neviem. Keď to porovnávam s Černošicami, tak tie sú podľa mňa sochou na svojom pozemku a sochou tiež ostanú. Budú vždy solitérom, vždy sa budú vymedzovať voči tomu, čo je okolo, lebo je to dom, ktorý je sám za seba.
HM: Práve tým, že je sám za seba, je však vlastne kontextuálny, pretože všetky domy okolo v Černošiciach sú samy za seba. Sú to izolované solitéry, z ktorých sa každý vysporadúva so svojím pozemkom, a nejakú obytnú krajinu vytvárajú skôr náhodne. Podľa mňa má černošický rodinný dom priam ideálne mimikry. Dom je síce na „stračej nôžke“, ale tú nôžku vo vzdialenejších pohľadoch nevidno a dom je zrazu presne taký istý hranol ako okolité domy. Neupozorňuje na seba, nevyčnieva, nie je okázalý, je úplne obyčajný. Až keď človek prenikne do bezprostrednej blízkosti, ukáže sa jeho dômyselné riešenie. Nevnímam ho však ako experiment.
JŠ: Ja s tebou úplne súhlasím, toto nie je experimentálny dom. Je to vlastne štandardný dom, ktorý má štandardné izby, štandardné hygienické zariadenie, úložné priestory atď., len má trochu iný tvar. Takých domov je naozaj množstvo a sú len rozlične tvarované. Myslím si, že je to socha, ktorá je zaujímavá ale rozhodne to nemá nič spoločného s experimentálnou architektúrou. Tú vidím úplne niekde inde – keď vystavím človeka do nejakej krajnej situácie, keď naozaj neviem, ako sa tam bude žiť, čo to bude znamenať pre rodinu alebo pre niekoho.
MD: Ešte raz opakujem, že ma znervózňuje, akí sme nespravodliví voči Agrii. Pri černošickom dome boli rákosové rohože na plote, ktorý bol pôvodne otvorený do ulice – aby na dom nebolo vidieť. Agria má predsa takisto právo reagovať istou uzavretosťou na prostredie, kde sú samé solitéry! Pozemok vybrali za chrbtom nejakého indiferentného hotela. Prečo neoceniť fakt, že to je jediná situácia, kde v tom celom rozvoľnenom figuratívnom modernistickom urbanizme urobili naokolo náznak uličky, pretože mali v moci päť domov. Uznávam, že do uličky sa vchádza z opačnej strany, ako by velila logika. Ale nie je to len dôsledok celkovej situácie v lokalite, ktorú museli prijať?
HM: Myslím, že najväčší problém toho domu je, že narába s tradičnou kategóriou v modernom prostredí. Keď niekto v tradičnej mestskej štruktúre využije element uličky, je to v poriadku. Tu vyvoláva pochybnosti práve vloženie tradičnej ulice do rozvoľnenej štruktúry, vlastne do parku. Okolo sú samé pavilóny, na jednej strane Poľnohospodárska univerzita, na druhej pavilón doškolovacieho strediska, SAV či ešte ďalej pavilóny Agrokomplexu. To prostredie má svoje kvality, je plné zelene, je nehierarchizované a úplne permeabilné. A zrazu sa doň implantuje tradičný prvok, ktorý vymedzuje, rozdeľuje a hierarchizuje... Na druhej strane to ale je len také čiastočné vymedzenie. Dvory nie sú uzavreté, len oplotené... Možno tam došlo v procese projektovania k nejakému zlomu. Možno to malo byť pôvodne viac verejné a neskôr vznikla požiadavka na to súkromné. Môžu to byť faktory, o ktorých nevieme, a preto je ťažké to hodnotiť. To už je ale raz tak. Architekti povedali svoje, teraz my hovoríme svoje. Samozrejme môžeme byť pri tom nespravodliví.
MF: Obaja máte pravdu. Na dome v Černošiciach je pre mňa od začiatku záhadou, ako sa do neho prichádza, napríklad autom. To je nedoriešené. Ďalšia vec, ktorej nerozumiem, je ten priestor pod domom. Neexistuje tu kontakt domu a záhrady. Výhľad je síce skvelý, ale ten kontakt so záhradou nie je dobrý. Spomeňme napríklad Vilu Savoy. Vila je hore a záhrada dolu, ale pritom koexistujú. Tu to, žiaľ, nie je ten prípad.
PP: Keď sme dnes boli pri dome v Černošiciach, tiež mi prišla na um paralela s Vilou Savoy. Vila Savoy je úžasná svojou ležérnosťou a tým, že keď v nej človek je, tak má pocit, že ju možno obývať a že zakladá to miesto. Je v záhrade, ktorá je rovná, to miesto vymedzuje a z priehľadov a výhľadov je to miesto zažívané. Ale to, čo tieto dve stavby spája, je v Černošiciach nenaplnené. Dom nezakladá miesto. V tom sa podobá vínnej pivnici. Čo na nich vnímam ako kvalitu, je u obidvoch rovnaké. Aj pivnica sa mi páčila – tým interiérom, vnútorným priestorom. Funkcia tam prebieha dobre k spokojnosti užívateľov. Aj majitelia pivnice povedali, že chceli, aby to bolo teplé – ľudské. Černošický dom nedokázali fotografie zachytiť. Najväčším pozitívnym prekvapením pre mňa bolo, že ten dom je úžasne obytný. Hoci to nie je priestor podľa môjho gusta, musím povedať, že z neho priam vyžaruje obytnosť a spokojnosť majiteľov so svojím bývaním. Ale čo ich podľa mňa tiež spája, je to, že žiaden z nich nezakladá miesto. Vinárstvo je vidno vnútri, ale zvonku ho nevidno, prevláda tam ten čudný zhluk stavieb. Krásnu polohu na zlome kopca necháva nepovšimnutú. To, čo je vnútri, tak zvonku nie je zrejmé. A to platí aj pre Černošice. Dom je do zeme akoby votknutý, skôr ako kvetina vo váze. Pokojne by sa dal premiestniť inam. Nevytvára miesto. Pre mňa je pri dome dôležité, že to nie je len vnútorný obytný priestor, ale že aj záhrada sa stáva obytným priestorom. A v Černošiciach to nie je. Ten dom si nevytvoril žiaden vzťah k miestu. To je pre mňa najväčšie sklamanie. Ten dom nemá žiaden presah napriek tomu, že má výhľady. Je to paradoxné.
Moja najväčšia výčitka nitrianskej Agrii, ktorá bola pre mňa jasným favoritom, je to, že tam chýba práve akási samozrejmá či ležérna obytnosť. Je tam nejasná typológia vonkajších priestorov. Keď som na pavlači, tak pozerám do obývačky bytov, ktoré sú veľmi blízko oproti, podo mnou vchádzajú autá do garáží a priamo oproti sú úzke balkóniky, ktoré nie sú obytné, ale môžu stade na mňa pozerať. Tá pavlač nie je ani intímny ani verejný priestor. Nerozumiem ani priestoru medzi domami a tomu, že sú tie domy mechanicky radené. Nereagujú na park. Keď mám klasický pavlačový dom, tak všade okolo dvora sú pavlače a je jasné, že je to poloverejný priestor a pozerám sa z pavlače na pavlač a nie z obývačky na pavlač a opačne. Necítim sa dobre ani na pavlači ani v obývačke. Vadí mi aj mechanické opakovanie L-ka, ktoré sa tvári, že vytvára stred toho obytného priestoru, ale súčasne v tom zmechanizovaní ho vlastne nevytvára.
MD: Videl som niekoho fajčiť na pavlači – ale asi kvôli tomu, že sa nedalo fajčiť vnútri. Považoval som to za realitu tej situácie, nebral som to ako závadu v čistote prevádzky. Nechcem to obrátiť kriticky voči výtvarne najvyspelejšiemu projektu – černošickému domu – ale tam sa tiež pozerá bezprostredne susedovi do bazéna. Je to kontakt toho istého typu. Nie sme nespravodlivejší voči týmto domom, keď podobné defekty sú aj inde?
PP: V Černošiciach by ten dom iste vždy išiel do výšky, aby videl tie výhľady. Išlo len o to riešenie, ako ho dostať hore a ako pohľadom preskočiť hrebeň strechy pred ním. Akonáhle som v takej situácii, tak vidím susedovi do bazénu.
MD: Ako sa pozeráte na to, že v Agrii mierne zošikmili tie krídla do privátnejšieho priestoru a že miernym posunom vjazdu do garáží domy ozvláštnili? Podľa mňa sú to dobré a pritom celkom skromné prostriedky. Zdalo sa mi, že to boli len skromné možnosti, ktorými objekty veľmi tlmene ozvláštnili. Vyzdvihol by som to.
JŠ: Priznám sa, že som nepochopil, prečo tam to jemné zalomenie vôbec je.
MD: Reaguje to na líniu zadnej cesty.
JŠ: Je otázka, či na to bol naozaj pádny dôvod. Pretože to naopak zhoršuje dispozíciu bytov. Pokiaľ tam nie je vyšší dôvod urobiť to takto, tak je to formálne. Zaujímala by ma širšia situácia. Nikde sme nevideli vzťah k parku a k univerzite. To je , myslím, dôležitá väzba, aj vo vzťahu k priechodu študentov. Autori na to nereagovali. Širšie súvislosti sa mi tam zdali veľmi silné.
MD: Trošku by som o tom pochyboval v porovnaní s inými objektmi. Tam sme si nekládli tak vysoké nároky na široký urbanistický kontext.
PP: Každá úloha vyvoláva isté otázky a architekt buď na ne zodpovie alebo nezodpovie, reaguje na ne dobre alebo zle. Veľkosť otázok zodpovedá veľkosti úlohy. Nemôžem chcieť po rodinnom dome, aby riešil situáciu celej štvrte, ale ak zakladám obytnú skupinu, tak ten širší vzťah je v zadaní obsiahnutý.
MD: Ale dovoľme aj týmto 29 bytom v jednom bloku Agrie, aby mohli mať polosúkromný priestor! Takisto, ako to dovolíme domu v Černošiciach, keď sa ohradí voči priehľadom rákosom.
JŠ: Pýtam sa ale, prečo to tak nie je od začiatku. Prečo to nie je už v koncepte? Prečo sa hľadá dodatočné riešenie na plot, ktorý mi má tú bariéru urobiť? Prečo už samotný návrh nerieši vnútroblok, ktorý mal byť vnútroblokom? Potom sa ale pýtam, prečo sú tam priechody, keď ich vlastne nepotrebujeme. Súhlasím s Petrom, že pri tejto stavbe sú otázky celkového urbanizmu dôležitejšie než bežná funkčnosť domu..
MD: Mne sa ten plot vôbec nezdal ako podstatný problém. Je tam hranica pozemkov, na ktorej logicky postavia plot.
JŠ: Dobre, ale pokiaľ som architekt a viem, že je tam prirodzená hranica, kde bude plot, tak s tým mám rátať hneď na začiatku a možno, keď s tým budem počítať, tak domy navrhnem celkom inak. Zdá sa mi len, že so situáciou, aká tam dnes je, sa nepočítalo a teraz sa tam dodatočne vytvárajú takéto veci, umelo sa zamedzuje tomu, aby tadiaľ chodili ľudia, miesto toho, aby sa hneď na začiatku povedalo, že s tým prechodom ľudí je problém. Ľuďom sa teda malo zamedziť v prístupe jasným urbanistickým gestom hneď na začiatku.
MD: Stále sa mi zdá, že to veľmi preháňame. Boli sme tam asi pol hodiny a tie priechody pomedzi domy boli otvorené. A žiadne davy ľudí tam nechodili.
PP: Nechcem zachádzať do podrobností. Ale práve priechody ten plot spochybňujú. Aký je význam plotu? Zamedziť prístupu niekam. Prečo tam chcú zamedziť vstupu? Lebo tam chcú vytvoriť súkromie obyvateľom domu. To plot ale nerieši, lebo tam sú tie priechody pozdĺž garáží. Mierkou a atmosférou sú však tie domy úplne v poriadku. Čo sa týka štandardu obytných budov, a najmä mimo Bratislavy, je to najlepšie, čo som tu v ostatnom čase videl.
MD: Začali sme veľké teoretické diskusie o konzervatívnosti a modernosti, ale tento časopis má renomé toho avantgardnejšieho, zameraného na aktuálne nové trendy, na veci skôr redukovanejšie, na novinky. Predsa len by ma ale v tej neistote lákalo oceniť tento komplex za jeho jednoduchosť a pritom kultivovanosť. Väčšina produkcie zápasí s poklesnutou, ozdobovacou tendenciou. Tento komplex veľmi výrazne predvádza odstup od tendencie ozdobovať. Či sa tam objavuje esprit, jemná nadstavba, ktorú tak ťažko pri našich domoch hľadáme, je otázne. Až tak ho pri týchto stavbách nenachádzam. Ale rovinu toho jednoduchého, redukovaného, ale pritom kultivovaného stvárnenia by som tu vedel nájsť.
JŠ: Cítite, že je to v tomto prípade programová záležitosť? Alebo je to skôr taká dnešná produkcia, kde sú najlacnejšie materiály, najlacnejšie detaily, kde je to vyabstrahované na potrebu urobiť čo najlacnejším spôsobom dom, ktorý sa dá dobre predať?
MD: Vidím tam jasné náznaky úsilia nepodľahnúť primitívnemu riešeniu.
JŠ: A v čom?
MD: Šikmé steny, priestorové rozohratie, to, že sa autami vojde do voľného otvoreného priestoru, dokonca že vidno z haly do garáží. Že to nie je uzavretý zadebnený tmavý priestor.
JŠ: Má to aj iné výhody. Dom netreba zakopať tak hlboko, je to prevetrávané. Je to ale rovnaké, ako s tými oknami, detailmi, omietkami. Od začiatku vytváram dom, ktorý bude na naše pomery postavený najlacnejším spôsobom. Šikmú stenu tam nevidím ako nejaký vysoký architektonický zámer, ale iba to, že opakujem geometriu cesty. Keby bola pravouhlá, tak to bude pravouhlé.
PP: Rozlišoval by som tu ale úspornosť a lacnosť. Riešenie, ktoré je úsporné a ktoré umožňuje ušetriť peniaze, je podľa mňa správne vtedy, keď ním stavbu nezaťažím. Ale v okamihu, keď to riešenie zapríčiní to, že musím napríklad vytiahnuť výťahovú šachtu tak, že tvorí stenu priamo krok oproti domovnému vstupu, už to nie je úsporné riešenie, ale začína sa obracať proti komfortu užívania domu.
JŠ: Chcel som len povedať, že tu nevidím programové gesto, robiť lacný dom. V žiadnom detaile to tam necítim, ani v urbanizme, ani v oknách. Skôr vidím, že architekti si v spolupráci s dodávateľskou firmou povedali, že to tak bude, že to stačí.
PP: Chýba mi tam aj bezbariérovosť, možnosť dostať sa ľahko a po rovine k výťahu. Architekt by v tomto mal byť ústretový – nejde len o ľudí na vozíku, ale aj o starých či mamičky s malými deťmi. Nemalo by sa to takto robiť, aj keď to normy možno umožňujú. Aj v tom sa úspornosť obracia na lacnosť.
JŠ: Mali by sme však rozdiskutovať všetky nominované domy – či už kriticky alebo súhlasne. Keď sa vrátim k Černošiciam, tiež ma, tak ako Petra, veľmi sklamala záhrada. Keď som tam bol naposledy, mal som pocit, že ide o zapichnutý kryštál do neporušeného terénu, že vlastne nemám veľmi čo chodiť von a že je to uzavretý solitér, kde mám byť s výhľadom sám a záhrada ma nezaujíma. Nechám ju zarásť a nebudem sa o to starať.
MD: To bolo najzvláštnejšie – ale my sme to videli len ako polotovar. Majiteľ hovoril, že si tam vysadí nejaké stálozelené rastliny. Určite to zarastie a bude to mať ten charakter.
JŠ: Ale už to, že sú tam rozplánované tie cestičky...
MD: Zarastú aj tie. (smiech)
HM: Včera sme chodili po zelenom pozemku v Marianke. Mohli by sme sa vrátiť k tomu domu? Mala som pocit, že sme s tým boli viacerí spokojní, aj keď Milošovi sa to nepáčilo.
MF: Išlo o veľmi jednoduchý pôdorys. To je v poriadku, mám rád jednoduché veci. Ale tomu priestoru chýbalo akékoľvek napätie, akýkoľvek efekt. Je to len schéma, v ktorej sa radí jedna izba za druhú. Ďalšia vec, ktorej som nerozumel, je ten rodiel úrovní. Je tam svah, ktorý ale nespolupracuje s rozdielom úrovní vo vnútri domu, resp. tá spolupráca je taká ťažkopádna. Čo chceli povedať tým exteriérovým priestorom? Ako patio či átrium je to príliš veľké a nedostatočne uzavreté. Ten dom ma prosto neoslovil. Je studený a bez emócií.
JŠ: Mne sa tam páčil ten priestorový akoby Raumplan. Tá spoločenská časť sa mi zdala zaujímavá – jej napojenie na kuchyňu, na pracovňu. Vzájomná komunikácia bola fajn. Ale to, čo som nepochopil, je priestor pred vstupom do domu. Viem, že je to pre autá. Ale čo to vlastne je? Chýba mi tu aj jasné definovanie, či je to ozaj o tej uzavretosti. Nenachádzam odpoveď na otázku, ako sú definované jednotlivé vonkajšie priestory v nadväznosti na vnútrajšok. Okrem toho, že si myslím, že je to pekne natvarovaný dom, že sa tam môže pekne bývať a že ten pocit z priestoru tu bol zaujímavý, tak jasná definícia, o čom to celé má byť, tam nie je vypovedaná.
MF: Je to chodba, nie dom.
HM: A čo obytný dom Triangolo v Nitre?
MF: To je dom, ako od Williama Tella – šíp. Príliš ostrý šíp! (smiech)
HM: Neviem, ten dom má svoje čaro. Trochu mi pripomína stroj času. Z roku 2008 prenesie človeka do roku 1973. Ale možno je to dobre... Včera sme o tom hovorili s Honzom a ten naznačil, že keď má niekto o také schválnosti záujem, tak ich má mať.
JŠ: Matúš Dulla tam nadhodil otázku, ktorú tu zopakujem, že je to taká exhibícia, extravagancia. Možno viac ako Černošice. A je otázka, či je to v poriadku alebo nie.
HM: Ten dom je však ďaleko menej kontextuálny ako rodinný dom v Černošiciach. V tom miestnom prostredí sa správa dosť agresívne.
JŠ: To áno, ale myslím si, že to nie je zlý dom. Preto sme sa tam aj boli pozrieť. Je fajn, že sa postavil. Videli sme tam rad chýb, ale ten dom nebol úplne zlý.
MD: Musel som sa s tým vysporiadať, keď som písal recenziu. Postavil som to tak, že autor skúša, hľadá niečo mimo súčasnosti a že má na to napokon právo. Tiež sa mi zdá, že je tam priveľa foriem komprimovaných na jednom mieste a na jednom objekte. Je to presýtené a iste sa to nevyrovná kontaktu Studeného, tak ako to vnímame v Černošiciach, s tým, čo sa dnes deje v architektúre. Henrieta to nazvala stroj času.
JŠ: Možno sa budeme za pár rokov čudovať, že vďaka takýmto extravaganciám urobí Matušík mimoriadne kvalitný dom, pretože sa vďaka tomu, že sa tu rad vecí nepodaril, poučí.
MD: Aj mne sa to tak zdá, siahne niekam, ale uvedomí si, že takto nie.
PP: Ja si ale myslím, že architekt musí mať zodpovednosť. Neskúša si to predsa ako chlapček na pieskovisku, či sa mu tá bábovčička podarí alebo nie!
JŠ: Nikde predsa nie je presne dané, ako to má byť. On tam neurobil nič diametrálne zle. Otázkou je akurát ten tvar, respektíve prečo to celé takto vyzerá. Nikto tu ten dom nijako nepresadzuje. Ale že by nefungoval, alebo že by takýto dom nemal byť, že by bol zlý, to si nemyslím.
MD: Mali ste na mysli zodpovednosť morálnu, pred verejnosťou, alebo profesionálnu zodpovednosť architekta voči svojmu renomé?
PP: Dobrý dom vytvára verejný priestor. Prečo je plechový, keď všetky ostatné sú omietané? Prečo sa na svojich susedov tak valí? Prečo na nich útočí svojím bruchom? A prečo nemá vstup z ulice, ale z čudného priestoru vedľa toho komického ružového domčeka?
JŠ: Ale tak to bolo vždy v dejinách architektúry! Funkcionalizmus tiež nereagoval na svoje okolie.
MF: Začnime vekom architekta. Tuším to nie je nejaký mladý architekt, ale ten dom vyzerá, ako keby to robil nejaký mladý provokatér.
JŠ: Tiež mám z toho dojem, že to robil architekt, ktorý má dvadsať.
HM: Ale on má 78 a stále skúša! Je to prosto tak. Poďme sa ešte baviť o nadstavbe. Myslím, že je to veľmi dobre zvládnutá strešná nadstavba mestského domu, kde sú limitované priestorové možnosti. Je to slušný priestorový koncept, s krásnym motívom dreveného schodiska a skvelým spojením interiéru s exteriérom. Práve tie exteriérové priestory sú v danej situácii úplne výnimočné a myslím si, že práve tie umožňujú tú kvalitu bývania, ktorá tam je. Ak by sme v rámci nominovaných prác hovorili o nejakom ďalšom výbere, tento objekt by do neho mal patriť.
JŠ: Súhlasím s tým, že je to kultivovane spravené podkrovie.
HM: Peter na začiatku vyjadril určitú skepsu, že sa tu nič nedeje a nikam sme sa nepohli. Ale aj táto nadstavba je príkladom toho, že sme sa predsa pohli. Navonok je to neokázalé, neruší to pohľady na strešnú krajinu. Celá exhibícia sa odohráva vo vnútri. To považujem za ohromný pokrok vzhľadom na nedávnu minulosť.
MF: Áno, je to dobré. Je to lepšie ako štandard. Ale mám nejaké pripomienky k pôdorysu.
JŠ: Keď sa zaoberáme tým štandardným verzus extravagantným, tak mi stále pripadá, že keď sa pýtam, aké si autori na začiatku kládli vstupné podmienky, s čím do toho išli, či už za predpokladu, že budú triezvi alebo extravagantní, tak si myslím, že Černošice svoje kritérium naplnili z tých domov najviac. Aj keď tam všetci vidíme celý rad chýb a problémov. Myslím si, že vo svojej kategórii, v tom premýšľaní, v tom vidím od začiatku najjasnejšiu reč.
HM: Keď sme nedávno robili s Janom Studeným rozhovor do časopisu, dali sme mu nadpis Niet postoja bez pózy. Tento dom je ozaj asi jediný, ktorý zaujíma jednoznačne pevný postoj. Musím sa priznať, že pre mňa nebol od začiatku favoritom. Dúfala som, že cenu budeme môcť konečne dať nejakej verejnej stavbe. Dúfala som, že budeme môcť podporiť nejakú tendenciu, ktorá je viac spojená s domácim slovenským prostredím, ktorá ho môže bezprostrednejšie ovplyvniť. Pri Janovi Studenom vieme, aký typ práce robí, a vieme, že takú prácu bude robiť aj ďalej. Tým, že tento dom projektoval pre českého klienta, lokálny výchovný moment uniká. Ide tu len a len o architektonické hodnoty. Širšej slovenskej scéne tým neuškodíme a asi ani neprospejeme. Dáme tým síce najavo naše predstavy o architektúre, ale ide o tak maličkú zákazku, že nejakú veľkú politiku tým určite nenarobíme.
MD: A to je dôvod, prečo by sme mali forsírovať Agriu, odkaz navonok. Skromné, nenápadné, stiahnuté, prosté riešenie. Pochybujem o tom, že pri lacnej sérii bytoviek sú tie možnosti také bohaté ako pri veľmi pozitívne naklonenom alebo spracovateľnom objednávateľovi, ako to bolo pri tomto drobnom rodinnom dome.
HM: Budeme hlasovať?
MF: Nikdy nehlasujem.
HM: Dobre. Tak, Miloš, ktorý dom by mal, podľa teba, získať cenu?
MF: Ten prvý. Je to štandard a je na Slovensku.
HM: Honza si myslí, že ten posledný.
MF: Ten ale nie je na Slovensku.
HM: Architekt je Slovák a býva v Bratislave.
MF: Potom je to v poriadku. Pre mňa boli favoritmi obaja – prvý aj posledný. Ten prvý, keďže to nie je rodinný dom, reprezentuje niečo viac ako individuálny názor, reprezentuje už niečo ako komunitu. Rodinný dom je pre mňa odpoveďou na potreby jedného jediného človeka, je to príliš individuálne. Keď dáme cenu rodinnému domu, nebude to celkom v zmysle môjho presvedčenia. Ceny by nemali dostávať ani byty či interiéry... Cenu treba dávať niečo viac verejnému, niečomu, čo sa týka viacerých ľudí.
HM: Peter, ty by si čomu dal cenu?
PP: Hoci mám rád bonmot Miesa van der Rohe, že lepšie je byť dobrý ako originálny, priklonil by som sa k domu vo svahu. Hoci súhlasím s Milošom a vždy sa mi nepáčilo, keď sa Grand Prix dávala malým domom. Ale tá obytná kvalita, ktorú ten dom má, bola pre mňa prekvapivá a presvedčivá. Preto som aj ja za jeho ocenenie.

Laureátom Ceny ARCH 2008 sa stal rodinný dom v Černošiciach architektov Jána Studeného a Martina Vojtu, ktorý získal väčšinu hlasov členov poroty.