CENA ARCH 2009

DISKUSIA K CENE ARCH

Diskusia poroty k Cene ARCH 2009

Cena ARCH je cenou časopisu ARCH o architektúre a inej kultúre. Redakčná rada časopisu ju ustanovila v roku 1998 s úmyslom vyzdvihnúť pozoruhodné diela domácej architektonickej scény. Cena sa udeľuje každoročne architektonickému dielu, ktoré medzinárodná porota uzná za najvýraznejší architektonický čin reflektovaný v uplynulom období na stránkach časopisu ARCH. O udelení Ceny ARCH 2009 rozhodovala v dňoch 24. a 25. septembra 2009 medzinárodná porota v zložení: Aleš Burian, Andrej Hrausky, Shane O´Toole a Henrieta Moravčíková. Porota posudzovala osem architektonických diel, ktoré na tohoročnú cenu nominovala redakčná rada časopisu. Nasledujúci text je záznamom záverečnej diskusie poroty.

Henrieta Moravčíková: Videli sme osem diel, sme plní dojmov. Mnoho sme diskutovali už v priebehu uplynulých dvoch dní. Pokúsme sa teraz sumarizovať naše dojmy a zhodnotiť nominované diela a ich prínos k širšej architektonickej diskusii na Slovensku.
Andrej Hrausky: Treba pripomenúť, že cieľom ceny je sledovať, čo sa deje, a vyhodnotiť to, čo je najlepšie. Je to dôležité, lebo kvalita v architektúre neprichádza sama od seba. Skôr prichádza napriek okolnostiam, lebo v procese výstavby kvalita architektúry nikoho ozaj nezaujíma. Klient si myslí, že dobrá architektúra je drahšia, a dodávateľ nenávidí dobrého architekta, lebo ten všetko stále sleduje, chodí na stavbu každý deň a sťažuje sa na každý detail, nič pre neho nie je dosť dobré. Dokonca aj architekti, ktorí chcú zarobiť aspoň dáke peniaze, si nemôžu dovoliť byť dobrí, lebo dobrá architektúra vyžaduje viac nasadenia, viac času na kreslenie, viac námahy... Nakoniec sa o kvalitu architektúry nezaujímajú ani sami architekti. Našou povinnosťou preto je podporiť to, čo považujeme za dobré, cenami, publikáciami či výstavami.
Shane O´Toole: Myslím, že to tak bolo s architektúrou vždy. Je ľahké ľutovať sa a pripadať si ako Don Quijote bojujúci proti všetkým tým veterným mlynom. Podobná situácia je aj inde. Určitým problémom cien je, že nie vždy sú správne chápané. Pre Cenu ARCH je však príznačné, že v porote sa stretnú ľudia, ktorí majú skúsenosti s pozeraním na architektúru v mnohých častiach Európy či dokonca sveta, cestujú spolu po celom Slovensku, vidia diela rozličných architektov, od mladých, cez strednú generáciu až po starších, a snažia sa dospieť k nejakým záverom. Čo mňa znepokojuje, a nie je to nevyhnutne vo vzťahu k nominovaným dielam, skôr vo všeobecnosti, je fakt, že na Slovensku je zložitá klíma na tvorbu architektúry. Myslím, že je treba urobiť ešte veľa práce, najmä architektonická profesia, ale aj médiá, aby vznikla spoločná platforma či porozumenie medzi spoločnosťou a architektmi. Táto skutočnosť ma ozaj prekvapila. V Írsku to však pred 20 rokmi bolo podobné a kritici, ktorí krajinu vtedy navštívili, to tiež komentovali. Boli šokovaní, že nenašli žiadne verejné stavby, že všetko bol len súkromný fenomén. V Írsku sa však za posledných 15 rokov situácia výrazne zmenila. Dokonca by som povedal, že väčšinu súčasných významných diel iniciovali verejní klienti. Aby sa to mohlo stať, architekti musia obsadiť verejné pozície. Architekti sa musia naučiť hovoriť v mene klientov, v mene mesta, vlády. Úlohou takých architektov je reprezentovať a obhajovať architektúru v rámci vlády, či už na lokálnej alebo celoštátnej úrovni, stavať mosty k tomu, čo môže ponúknuť profesia ako súkromné osoby, a poskytovať servis, ktorého výsledkom je zjavný verejný prospech pre celú spoločnosť. Niekto musí vytvárať to spojenie medzi autoritami a profesiou, lebo zdá sa, že dnes si nerozumejú. Verejnosť, ako sa mi zdá, nemá, až na pár výnimiek, záujem o architektúru ako kultúrnu platformu, v rámci ktorej by sa identita Slovenska mohla sprostredkovať nielen vonkajšiemu svetu, ale aj samotnej spoločnosti. Šokovalo ma, že architektúra sa tu odohráva takmer výlučne v privátnom svete. Ak sa nám nepodarí, v tomto prípade na Slovensku, presvedčiť verejných činiteľov, aby mali záujem o architektúru a verejný priestor, tak bude takmer nemožné udržať občiansku spoločnosť. Trhovými silami sa dá budovať ekonomika, ale nie občianska spoločnosť.
Aleš Burian: Musím súhlasiť. Je to určite niečo, čo by architekti mali robiť. Inak im spoločnosť neporozumie. Čo je ešte dôležitejšie, na pozíciách hlavných architektov, ktoré tak chýbajú na Slovensku aj v Česku, musia byť vzdelaní architekti. Aby som sa vrátil k tomu, čo hovoril Andrej. Myslím si, že veľa ľudí nám nerozumie. Keď by som však mal hovoriť za seba, väčšina chýb, ktoré sme niekedy urobili, boli naše. Nemôžeme nikomu nič vyčítať, iba sebe. Myslím, že je úlohou architektov presvedčiť spoločnosť, že ich potrebuje.
SOT: A na to je práve táto cena výbornou príležitosťou. Cena je verejným okamihom sústredenia sa na jediný odkaz z tohto roku o súčasnom stave architektúry na Slovensku. A je to príležitosť hovoriť s médiami. Nemá zmysel mať cenu, ktorá sa týka len architektov, že sa nejakým architektom poklepe po pleci, akí sú dobrí. To by bola len márnivosť. Nestačí sa zhovárať len s klientom, či už je súkromný alebo verejný. Kultúra architektúry a jej zmysel vyžadujú, aby sa o nich hovorilo pred celou spoločnosťou. Verím, že sa tejto cene podarí sprostredkovať médiám v tejto krajine nielen to, kto je víťaz, ale najmä to, čo ten projekt znamená, prečo získal cenu a čo hovorí o stave dnešnej architektúry.
HM: Dotknem sa dvoch vecí. Prvou sú ceny. Na Slovensku máme možno priveľa architektonických cien. Potom sa stane, že takmer každé lepšie dielo nejakú cenu dostane a pozornosť spoločnosti sa rozptyľuje. Myslím, že to nie je dobré, lebo ceny tak strácajú svoju silu. Druhou vecou je celková situácia. Andrej to vystihol, keď povedal, že dobrá architektúra vzniká napriek okolnostiam. Na Slovensku takmer nikoho netrápi kvalita architektonickej práce či dopad jednotlivých diel na verejnosť. Aj keď ide takmer výlučne o súkromné investície, aj ony ovplyvňujú verejný priestor, mesto či životné prostredie. Architekti sú tak často jediní, ktorí môžu tieto veci z vlastnej iniciatívy aspoň trochu ovplyvniť. Je to však ťažké, lebo majú len minimálnu podporu zo strany legislatívy. Nominované práce sú tak určitými malými víťazstvami v bitkách, vo vojne, o ktorej nikto netuší, ako skončí.
SOT: Dôležité na tejto cene je jej medzinárodný rozmer. Možno je to tak v malej krajine, že doma nikto nie je prorokom. Dôležité je až to, čo povedia ľudia zvonku. Táto cena je postavená tak, že nech už je jej výsledok akýkoľvek, vždy môžete povedať, že členovia poroty nemajú žiadny vzťah k tomuto prostrediu, žiadnych známych či priateľov, sú úplne nezávislí a prichádzajú s otvorenými očami a vierou, že na nich niečo zapôsobí. A na nás niektoré práce zapôsobili a to by mala tunajšia profesia zaznamenať. A práve to je pre túto cenu charakteristické.
HM: Dúfam
AH: Hovoríme o tom, ako verejnosť nerozumie, médiá nepublikujú. Je v tom však určité nebezpečenstvo. Aby sme mohli porozumieť kultúre, musíme mať určité vzdelanie. Bez aspoň minimálneho hudobného vzdelania je napríklad ťažké porozumieť vážnej hudbe. Ani kriket nedokáže sledovať niekto, kto nepozná pravidlá. Architektúra sa dnes, podobne ako iné časti kultúry, dostala do pozície mimo ozajstnú kultúru, tam, kde už netreba žiadne vzdelanie na to, aby človek porozumel. Stala sa fenoménom. Pozornosť si získava tým, že šokuje. Dnes už nikto nevidí drobné rozdiely medzi tým, čo je dobré, a tým, čo je zlé. Stačí pritiahnuť pozornosť, ako pri dopravnej nehode. Čím viac krvi, tým lepšie predstavenie.
SOT: Áno, ale krížom cez celú Európu ľudia stále obdivujú tú najlepšiu starú architektúru. Cítia to v kostiach. Chápu to, alebo možno ide len o všeobecné kultúrne povedomie, neviem... Je tu však aj všeobecný strach z nového. Nové je vždy znepokojivé a bolo to tak vždy. Keď v Paríži postavili Eiffelovku, každý ju chcel zbúrať. Časom sa však názory zmenili. Možno je to práve práca kritika architektúry – byť tým, ktorý vidí viac dopredu, ide na hranicu a upozorní na to, čo považuje za dobré. Netreba sa pozerať na všetko, lebo väčšina je banálna, ale sú veci, ktoré môžu ukazovať na budúce smery, a to nielen v architektúre, ale celkovo v spoločnosti.
AB: My architekti máme často pocit, že nám spoločnosť nerozumie. Jedinou možnosťou však je ukázať klientovi nejaké výhody toho, keď si najme dobrého architekta, a že sa oplatí zaplatiť viac, lebo dobrý architekt zväčša stojí viac. Keď však klient nevidí žiadnu výhodu, načo by to robil?
SOT: Nestojí to vždy viac. Dobrí architekti pracujú viac hodín a tak odovzdajú oveľa viac hodnoty za tú istú cenu.
AB: Súhlasím. Musíme dať klientovi vyššiu hodnotu, aby pochopil, že ozaj stojí za to najať si dobrého architekta.
SOT: Je to presne tak. Také budovy môžu byť dokonca úspešnejšie na trhu. Budova od dobrého architekta má vyššiu kvalitu a dá sa prenajať dokonca aj v čase ekonomickej krízy, zatiaľ čo ostatné budú prázdne.
AH: Každý síce obdivuje staré budovy, ale dnes žijeme tak rýchlo, že každý klient stavia vlastne len pre seba. Už sa nestavia na stovky rokov. Staré budovy, ktoré dnes chránime, postavili s určitou dávkou zodpovednosti, s vedomím, že vydržia dlhšie ako ich staviteľ. Architektúra musí mať túto zodpovednosť, nie je to móda, ktorá sa mení každý rok. O tejto zodpovednosti však nehovoríme s klientmi, s verejnosťou, s nikým. Ak by si totiž verejnosť uvedomovala, o aké časové horizonty v architektúre ide, určite by sa viac zaujímala o to, čo sa kde stavia.
SOT: Medzi nominovanými dielami sú tri také, ktoré po desiatkach rokov existencie našli nový účel či nových vlastníkov. Myslím, že aj diela, ktoré postavíme dnes, keď sú dobré, keď prinášajú spoločnosti určité hodnoty, tak sa opäť po rokoch dostanú do pozornosti. Minimálne tri z našich nominácií sú v takej situácii, tak o nich poďme hovoriť.
HM: To bol pekný most, Shane, ďakujem.
SOT: Dosť na mňa zapôsobil kostol, ktorý sme videli v tej malej horskej dedine. Bol to kostol, ktorý mal kedysi v rámci sídla významné postavenie. Neskôr ho však odrezali od okolia plotom, takže už okoliu takmer nič nedával. Keď začínali s obnovou, rozhodli sa neobnoviť len interiér a časti stavby, ale urobiť aj gesto smerom k životu dediny, jej urbánnemu životu. Je to dôležitý rozmer architektúry, o ktorom sa dosť nehovorí: keď sa naskytne príležitosť tvoriť fyzickú štruktúru, je to súčasne príležitosť zohľadniť jej dopad na okolitý verejný priestor. Tu sa podarilo vytvoriť nové ohnisko, oživiť centrum tej dediny. Je to veľmi zaujímavá práca vo viacerých úrovniach. Je tu fantastický prístup k energetickým nárokom budovy. Po spolupráci s historikom vybrali podlahu a vložili pod ňu nový geotermálny pasívny vykurovací systém využívajúci bezplatnú energiu zo spodnej vody neďaleko kostola. To je úžasná modernizačná myšlienka. Čo ma však najviac zasiahlo, bolo, že klient – kňaz, ktorý motivoval celý projekt, dokázal vytvoriť z projektu kolektívne úsilie. Nebola to súkromná iniciatíva súkromného investora prichádzajúceho so svojimi osobnými záujmami a využívaním miestneho trhu pre svoj profit. Tento klient dal niečo späť: posmelil miestneho staviteľa, posmelil architekta, dokázal to, že tam pracovali ako dobrovoľníci, a dokonca zobral na seba časť financovania projektu. To ma privádza naspäť k tomu, čo som hovoril o všeobecnej medzere existujúcej v tunajšej súčasnej architektonickej scéne, k verejným či spoločenským gestám ako toto. Veľmi to na mňa zapôsobilo a chcel by som pogratulovať tomu kňazovi aj každému, kto sa podieľal na tom projekte. Sú tam samozrejme aj určité problémy, o ktorých sa rád zmienim neskôr.
AB: U nás udeľujeme cenu aj investorovi. Je to dôležité, lebo aj tu, keby nebolo toho kňaza, nikdy by sa niečo také nemohlo udiať. Bol motorom celej situácie. Chcel by som ešte nadviazať na to, čo povedal Shane, že ho prekvapila absencia verejných budov a iniciatív. Máme u nás ten istý problém. Som však trochu optimistický, lebo vidím, že aj krajiny, ktoré sú podľa mňa úspešnejšie v oblasti architektúry, prekonali podobné problémy. Chce to čas a spoločnosť sa musí trochu vyvinúť. Sme jej súčasťou, môžeme ju ovplyvniť, ale nemôžeme ju prekonať.
AH: Páči sa mi prístup toho mladého architekta vo Zvolene, ktorý sa s minimom intervencií usiluje urobiť tam niečo poriadne. Bolo veľmi dôležité vidieť to dielo na mieste. Ponúkala sa totiž otázka, prečo je ten dom v rade nízkej zástavby taký vysoký. Na mieste však vidno, že reaguje na protiľahlú vyššiu zástavbu. V urbanistickom zmysle ide o veľmi vhodné gesto. Isto, úlohu to zohrala aj ekonómia investície, ale aj tak išlo o vhodné riešenie. Ten dom nie je radikálny, má určitú eleganciu a je veľmi kvalitne realizovaný. Trochu pripomína dnešný priemyselný dizajn. Architekt tam veľmi šikovne využil pohľadový betón. Nie je ho priveľa, kombinoval ho s omietkou. Práve tieto kombinácie sa mi veľmi páčili. Veľmi dobrá je aj transparentnosť jednotlivých podlaží. Myslím, že pre Zvolen je to veľmi významný čin.
SOT: Súhlasím, že je to veľmi dobre zvládnuté. Na stenách v interiéri sú tri materiály – betón, biela omietka a čierne drevo. Keď si všimnete detaily, ako sa tie tri materiály dotýkajú podlahy, vždy je to iný detail a všetky tri sú nádherné. Na druhej strane sa mi však zdá, že na taký malý priestor je tam toho až priveľa. Prízemie pôsobí tiesnivo, keď vstúpite do obchodu. Strop je asi prinízky, či čo... Mierka budovy je v poriadku. Ako Andrej povedal, vychádza z budovy na druhej strane cesty. Tá budova však má len tri podlažia, zatiaľ čo táto nová má v tej istej výške štyri. Má to ekonomický význam, dostať tam podlažie navyše. Je to však možné len bez zvýšených podláh a zavesených stropov v kanceláriách. Svetlá výška je teda absolútne minimálna. Znamená to, že v budúcnosti to bude takmer neflexibilné, pre ďalšiu generáciu kancelárií, lebo sa tam ťažko zmestia vedenia. Na druhej strane, môže sa to celé o pár rokov zmeniť na byty.
AB: Je to normálny dom, veľmi sympatický, nič extravagantné. Viac sa mi páčil interiér. Zvonku mi niečo nevyhovovalo. Neviem, čo. Tie otvorené podlažia, voľný koncept, dvor, to všetko bolo výborné. Detaily boli perfektné. Môžeme diskutovať o zábradlí, ale v podstate bolo urobené veľmi dobre. Páči sa mi ten dom, ale nie je to pre mňa víťaz.
SOT: Zvonku ma sklamalo aj to posledné podlažie. Neviem, ako je to na Slovensku, ale podľa írskych regulatívov by tam určite bola manzardová strecha. Toto je samozrejme lepšie, ale aj tak sa mi to nepozdáva. Ani pre mňa to nie je víťaz.
HM: Na tomto projekte si vážim niekoľko vecí. Jednak to, že celá budova je navrhnutá a realizovaná veľmi citlivo, s krásnymi priehľadmi z interiéru do exteriéru, s fajnovými detailmi alebo priechodným parterom. To, že verejnosť môže prejsť cez dom do zadného dvora a odtiaľ zase k tržnici, dáva tejto architektúre určitú pridanú hodnotu vo vzťahu k mestu, k životu v centre. Je to určite dobrý príklad, ako sa správať v podobnej situácii.
SOT: Je to ozaj dobrý architekt, o tom niet pochýb. Je to skromná budova, a pritom veľmi dobre zvládnutá. Niektorým z nás prekážali určité detaily, ale sú to drobné veci. Vidno, že to navrhli a stavali s množstvom starostlivosti a úsilia.
HM: Dúfajme, že architekt ostane pracovať vo Zvolene a prispeje k tomu, aby Zvolen vyzeral ešte lepšie. Je to určitý prísľub do budúcnosti.
AB: Ukazuje kvalitu, ktorú by ostatní vo Zvolene mohli nasledovať.
SOT: Vo Zvolene na radnici musí byť niekto, koho zaujíma, ako sa mesto vyvíja ako urbanistická štruktúra, ako architektonická scéna. Vidno to aj na novom dláždení hlavného námestia, je ozaj krásne. Keď sú vo Zvolene talentovaní architekti a mestský úrad má ambíciu zlepšiť urbánnu sféru, prečo viac nespolupracujú? Mohlo by to byť skvelé.
HM: Shane, ty si v súvislosti s kostolom v Novej Lesnej spomenul kňaza ako niekoho, kto stál za projektom. To je pravda. Môžeme sa však vrátiť do deväťdesiatych rokov minulého storočia, kedy desiatky či stovky kňazov stáli za rozličnými projektmi kostolov, ale podobne dobré výsledky sa dostavili len zriedka. Myslím, že architekt tu predsa len odviedol kus skvelej práce. Podarilo sa mu nepresadzovať sa príliš, byť zdržanlivý, veľmi striedmy pri dotyku s tou starou architektúrou. Nemal potrebu predvádzať vlastné ego na úkor pôvodného diela, ale to, čo urobil, urobil výborne.
AH: Páči sa mi, ako ten kostol v priebehu storočí rástol. Postupne sa v ňom hromadili veci, ktoré tam ľudia za tie roky nanosili, pribudol organ, chór, neskôr dokonca drevený strop. A zrazu prišiel niekto, kto povedal: pozrite, skúsme posúdiť, čo je dobré a čo nie. Máme tu krásny zvon, krásnu krstiteľnicu, organ – tie si nechajme a ostatné vyhoďme. Upracme to tu na ďalších dvesto rokov!
SOT: Treba povedať, že všetky tieto architektove rozhodnutia boli správne. Jeho nové vstupy sú krásne aj remeselne dobre zvládnuté. Tabernákulum je ozaj nádherný objekt, voľne stojaci kubus, ktorý sa v strede neočakávane otvára. Krásne, magické. Spôsob, ako sa otvára, pripomína niečo tajomné. Nie je to ako dvere či škatuľa, otvára sa cez takmer neviditeľnú škáru. Má to hlbokú symbolickú hodnotu. Prekvapil ma aj ďalší nový nábytok. Vychovali ma ako katolíka, som teda zvyknutý na kostoly, ako je tento. Keď si človek kľaká, obvykle je plocha na kľačanie vodorovná, aby človek kľačal rovno. Lenivci samozrejme nikdy nekľačia rovno, ale oprú si zadok o lavicu tak, aby ich podopierala. Bol som dosť prekvapený, že tu boli plochy na kľačanie naklonené tak, že keď si človek kľakne, automaticky sa stáva lenivcom. Pýtal som sa kňaza, či je to preto, aby tam napchali viacej radov lavíc. On mi však povedal, že je to preto, že väčšina miestnej komunity sú starí ľudia a že sa im ťažko kľačí. Je to premyslené gesto, niečo, čo môže urobiť len architektúra. Nie je to žiadne znamenie, že niekto je iný, ale prejav úcty starším príslušníkom komunity. Dostávajú potešenie, ktoré predtým nemali. Toto môže urobiť len architektúra. Nestojí to žiadne peniaze navyše, ale vyžaduje to premýšľanie o ľuďoch, ktorým slúžime. Gratulujem architektovi! Ak však chválim architekta, v tú istú chvíľu by som zabil inžiniera. Aj keď je tam ten úžasný geotermálny vykurovací systém, ktorý vháňa teplú vodu do rúrok pod podlahou, niekomu sa zdalo, že v tuhej zime to nebude stačiť. Inžinier teda pridal do podlahy ďalšie konvenčné vykurovacie telesá, ktoré ničia interiér, a pokiaľ som tomu správne rozumel, ani neboli nikdy použité.
AB: Vrátim sa k tomu, čo hovorila Henrieta. V deväťdesiatych rokoch bolo ozaj veľa kňazov, ktorí chceli stavať kostol a vyšlo z toho pomerne málo. Myslím, že schopnosťou dobrého klienta je rozoznať dobrého architekta. Musí s ním veľa hovoriť, než si ho najme. Klient by to mal dokázať rozoznať. Musí zistiť, či spolu dokážu hovoriť, či architekt nie je len zábavný chlapík, ktorý navrhne bláznivý dom, aby dostal do dediny viac turistov. Je to zodpovednosť klienta vedieť si vybrať správneho architekta. Aj podľa mňa to bol veľmi dobrý projekt, precízne spracovaný, veľmi skromný a rešpektujúci históriu. Boli tam však aj problémy. Najmä to, keď ste pri vstupe do kostola museli prekročiť to vykurovacie teleso v podlahe. Podľa mňa to však nie je len problém inžiniera, je to aj problém architekta. Máme právo žiadať inžiniera, aby to urobil tak, ako chceme my.
SOT: Tak to je. A ešte si predstavme tie peniaze, čo na to museli minúť...
AB: A sú to aj nejaké architektonické detaily, ako je napríklad podpera chóru, ktorá mi prišla dosť nevhodná.
SOT: Áno, a ešte spovednica pod schodmi.
AB: Áno, je tam pár detailov, ktoré sa mi nepáčia, ale, všeobecne povedané, to bolo ozaj skvelé. Zapôsobilo to na mňa.
SOT: A je to opäť miestny architekt.
AB: Tak potom gratulujem! Pre mňa to však opäť nie je víťaz.
AH: Z viacerých dôvodov som bol menej spokojný s tou pohrebnou kaplnkou v Modre. Po prvé si myslím, že nie je správne, že má vstup z vonku cintorína. Pohreb sa odohráva na cintoríne, a preto treba najprv vojsť tam. Je to určitý rituál. Na také miesto nemožno vstupovať len tak z ulice míňajúc verejné toalety. To je zle. Nerozumiem ani tomu, prečo sa tí architekti pokúšali kopírovať pôvodný kostol. Strecha kaplnky má podobnú proporciu ako strecha kostola. Ale ona nie je kostol, je niečím iným, je pohrebnou kaplnkou. Mal by tam byť typologický rozdiel. Keď sa pozrieme po okolí, nenájdeme tam podobný tvar. Hlavným motívom je tam kostol a tak to má byť, lebo v urbanistickej hierarchii predstavuje najvyššiu hodnotu. Aj interiér kaplnky pripomína kostol, ale nie je miestom na modlenie. Má inú funkciu. Je tam azda až príliš mnoho svetla. V našom prostredí je pohreb smutnou udalosťou, kedy nikto nemá chuť byť videný v plnom svetle. Zdá sa mi, že tento prístup je zlý.
SOT: Asi by som s tebou súhlasil, Andrej. Zo všetkých projektov, ktoré sme videli, by som tento navrhoval najradšej, ak by som teda ešte bol praktizujúci architekt. Je to nádherné prostredie. Je tam dlhý verejný park, ktorý ide hore k Panne Márii Snežnej s veľkým kostolom na boku, ozaj krásne miesto. Na nešťastie končí v osi verejnými toaletami, vedľa ktorých je naša budova. Zišla by sa tu náprava urbanistickej situácie tým, že by sa tie toalety odstránili. Odhliadnuc od toho, v rámci múru cintorína existuje objekt, ktorý mohol slúžiť ako inšpirácia pre navrhovaný dom smútku. Mierka tej novostavby je však zlá. S tým úplne súhlasím. Je to občianska stavba. Odohrávajú sa tam občianske pohreby. Liturgická časť sa očividne deje v kostole. Nie je postavená v múre, ale aj tak ten múr ničí. Nerozumiem ani postupu, ako prichádza telo, ako rodina, priatelia... Idú všetci rovnakými dvermi, idú cez hlavný vstup, alebo cez zasklenú stenu... Tá budova podľa mňa rozbíja múr, konkuruje starému kostolu, konkuruje celému cintorínu, vytvára nový vstup vedľa pôvodného vstupu do cintorína, takže človek nevie, kadiaľ má vlastne ísť. Vo vnútri je priveľa svetla, oba štíty sú rovnaké, s rovnakým dlhým štrbinovým oknom. Človek nevie, čo je vpredu a čo vzadu z architektonického hľadiska. Zdá sa, že hlavný vstup mal byť cez presklenú stenu, na ktorej sú teraz žalúzie. Tam by však nemali byť nikdy, malo by tam byť len sklo smerom k prekrytému priestoru vonku. Ten by však mal byť navrhnutý v nejakom vzťahu k prostrediu cintorína. Tu to má vzťah len k vstupnej bráne. Rovno za domom smútku je nádherný, krásne udržiavaný okrsok hrobov. Keby som niekoho pochovával a lúčil sa s ním naposledy, bol by som šťastný, keby som videl, že aj o neho sa bude niekto starať s takou láskou, ako o ľudí tam vonku. Bol by som rád, keby tá budova pracovala s takými vecami. Bolo to nádherné miesto a zaujímavé zadanie, ale nemyslím si, že ho zvládli tak, ako mali. Je mi to ľúto. Je to premárnená príležitosť.
AB: Hneď, ako sme tam vošli, som vedel, že sú tam problémy. Človek cíti, že tam niečo nie je v poriadku. Bolo tam ozaj priveľa svetla.
HM: Nebola by som k tej budove taká prísna, lebo mnohé problémy, ktoré sme tam videli, vyplývajú z jej nesprávneho užívania, z jej nepochopenia zo strany užívateľov. A propos, tie verejné záchody sú v tej istej budove ako pohrebná služba, paradoxne... Vrátim sa k priestoru pred tou sklenenou stenou. Myslím, že je vymyslený dobre, je miestom tradičného stretnutia účastníkov obradu. Môžu sa tam pozhovárať, mať určitý kontakt s tým, čo sa odohráva v obradnej sieni, aj keď nie sú bezprostredne pri tom. Je to určitý verejný priestor.
SOT: Súhlasím, Henrieta, je to najlepšia časť projektu. Bez tej markízy by bola tá budova ozaj banálna, nemala by žiadnu dušu. Tá markíza naznačuje, že z toho projektu mohlo byť viac. To viac malo byť práve v spôsobe, ako sa napojiť na okolie.
HM: Nechcem to nijak obhajovať, len chcem upozorniť na to, že dom smútku do určitej miery reaguje na strážne vežičky, ktoré sú rozmiestnené v rámci pôvodného opevnenia cintorína.
SOT: Presne tak tomu rozumiem. Potom je tu však záväzok mierky.
HM: Áno, mierka je problém. Ale tá príbuznosť geometrie strechy starého kostola a domu smútku mi neprekáža, rozumiem tomu zámeru a pozdáva sa mi.
SOT: S Andrejom sme hovorili o Asplundovom krematóriu v Štokholme, o tom, aká veľkorysá je tá budova k rodinám zosnulých. Každá tam má miestnosť so súkromnou záhradou, kde sa môžu stretnúť predtým, než idú na verejný obrad. Aj tento projekt mohli urobiť podobne. Je tam na to priestor, ale oni to premrhali.
HM: Ide možno trochu aj o pozostatok myslenia z predchádzajúceho socialistického obdobia, kedy bolo snahou urobiť z pohrebného obradu veľmi civilnú udalosť, nereligióznu. Vtedy sa vlastne u nás vyvinul dom smútku ako typologický druh. Možno do tohto projektu preniklo niečo z tejto starej oficiálnej predstavy. Je tu však ešte jedna vec. Z toho, ako nám hrobár predvádzal to miesto, je zrejmé, že si ako užívateľ vôbec neuvedomuje pôvodný autorský zámer. Akoby tam nedošlo k porozumeniu medzi architektom, stavebníkom a užívateľmi, akoby každý hovoril inou rečou...
AB: Ozaj si vôbec nerozumejú. Ten hrobár bol úplne znechutený. Všetko považoval za zlé. Je jasné, že to isté hovorí aj všetkým miestnym a nám potom povie, že to tam nikto nemá rád.
HM: Už len to, ako zastreli tú veľkú sklenenú stenu žalúziami, je úplné nedorozumenie. Veď tá bola na celom riešení najlepšia.
AB: Ale čo majú robiť, keď sú vnútri a tam je 30 alebo 35°? Je im tak teplo, že odpadávajú. Potom tam musia dať záves, lebo inak by to nemohli užívať. Architekt musí na také veci myslieť.
HM: Nie som si istá, že sa tam slnko ozaj dostane, veď je tam pomerne veľkorysá markíza.
SOT: Áno, ale je to východ.
HM: Pohreby ale nebývajú tak skoro ráno.
SOT: Áno, ale to slnko tam svieti už od rána a o desiatej je tam riadne teplo.
HM: Poďme už radšej k ďalšiemu projektu.
AH: Máme tu ďalšiu kaplnku. Tentokrát v Nitre. Prvá etapa, ktorou začali prerábať bývalú tabakovú továreň, je podľa mňa výborná. V druhej fáze sa pokúsili umiestniť do existujúcej štruktúry knižnicu a kaplnku. Zdá sa, že tie pôvodné budovy už neboli tak kvalitné ako tie, ktoré obnovili v prvej fáze. Tá knižnica tam akosi nepasuje a možno mali len architekti viac zasiahnuť do tej pôvodnej štruktúry. Mohli nejakými svetlíkmi otvoriť strechu, knižnica potrebuje svetlo.
AB: Je to prestavba starej štruktúry, ale ja som tam tú starú štruktúru necítil. Nevedel som si ani predstaviť, ako mohla vyzerať. Ak mám niečo, čo má zmysel, čo má hodnotu, mal by som to ukázať. Tam som to nenašiel. Všetko bolo zakryté omietkou. Človek ani netušil, čo sa tam dialo predtým.
AH: Problémom zrejme je, že spočiatku nevedeli, že budú chcieť aj kaplnku. Ten priestor nie je urobený ako kaplnka. Kaplnka by podľa mňa mala byť koncipovaná inak. Ak to vezmeme seriózne z religióznej stránky, kaplnka nemôže byť kdesi na poschodí. Pod kaplnkou musí byť zem. Kaplnka však súčasne slúži aj ako učebňa, je tam kuchynka, toalety... Kaplnka je miestom uctievania Boha. Keď do nej človek vstupuje, mal by vstupovať do iného sveta, zo sveta profánneho do sveta sakrálneho. Musí tam byť určitý prechod, určité prostredie, ktoré umožní tieto veci precítiť. Ak je tam kuchynka, toalety, veľké okná, nemôže sa to podariť, nezávisle na tom, ako krásne sú navrhnuté jednotlivé prvky.
SOT: Máš úplnú pravdu. Aj tak si ale myslím, že to nie je len chyba architektov. Spomedzi projektov, ktoré sme videli, je tento výnimočný, lebo je to verejný klient. Verejný klient je povinný postupovať inak ako súkromný. Jeho motiváciou nie je zisk, ale niečo iné. Je to univerzita v bývalej továrni. Súhlasil by som s tvojou prvou pripomienkou, že tá prvá časť obnovy je lepšia. Dokonca by som šiel tak ďaleko, že by som povedal, že úplne najlepšia je tá zachovaná sklobetónová markíza nad hlavným vstupom. Je to určité rozhranie, miesto, kde sa študenti ráno stretnú a stávajú sa komunitou ešte skôr, ako idú každý do svojej učebne. Myslím, že klient tu vôbec nepochopil úlohu takejto inštitúcie. Nie je jasné, čo to je za školu. Nie je tu žiadna vízia. Škola nie je len továrňou na vzdelanie. Prekvapilo ma, že prvé, na čo človek narazí po vstupe do budovy, je foyer rozdelené sklenenými stenami na bunky, plné internetových staníc, kde je každý len sám so sebou, mimo tohto miesta. Sú zase naspäť vo svete, ktorý len pred chvíľou opustili. Sú jednotlivcami vo virtuálnom priestore, nie ozajstnou komunitou. Myslím, že neexistuje idea tejto inštitúcie, niečo, čím by mala byť. Ak by tu nejaká idea bola, tak by určite začínala vstupom. Ak tu máme sakrálny priestor, čo je očividne dobrovoľné rozhodnutie univerzity, nie je to povinnosť, nemalo by to byť čosi za rohom, kam sa možno dostať tak, že treba opustiť kampus a ísť cez dve ulice päť minút. Čo sa stane v skutočnosti? Nikto samozrejme nejde do kaplnky hlavným vchodom, ale použije radšej obslužnú chodbu. To isté robia pri vstupe do knižnice. Čo je univerzita? Je to spoločenstvo poznania. Čo to symbolizuje? Kniha a knižnica. Knižnica a kaplnka sú teda dva priestory, na ktorých sa dá postaviť myšlienka univerzity. A čo sa stalo tu? Spojili ich obslužnou chodbou!
AH: Knižnica je chrámom poznania.
SOT: Ale je táto knižnica chrámom poznania? Nie, je to nejaký existujúci lacný priestor, ktorý má strechu a oni ho len využili. Nie je to otázka architektonického návrhu. Dokonca to podľa mňa ani nie je otázka architektúry. Tu sa nepoložila kľúčová otázka, dokonca nebola ani pochopená. Ak je to taký prípad, nijaký návrh to nemôže zachrániť. Architektúra je stratená skôr, ako začne.
AB: Knižnica môže byť v takej budove, ale tu je pár architektonických problémov. Človek musí vyjsť na poschodie, aby sa dostal do knižnice, potom zase dolu. Je tu aj to umiestnenie kaplnky a spôsob, ako sa do nej vchádza...
SOT: Architekti sa snažili urobiť určité veci správne. Navrhli vstup zo spoločného dvora, ale nikto ho nepoužíva. Nápis na dverách hlása: choďte preč a vstupujte z bočnej chodby. Architekti veľmi pekne rozložili police na knihy. Sú zoradené v závislosti od pôvodných okenných otvorov. Keď pristupujete k oknu, knihy sú naľavo aj napravo. To sú veľmi dobré architektonické rozhodnutia. Ale sú tu aj čudné rozhodnutia. Architekti však v každom prípade demonštrovali seriózne architektonické pochopenie, kým klient rozmýšľal len v rovine najzákladnejšej funkčnosti.
HM: V prvom rade nezabúdajme, že prvá etapa tejto obnovy nie je objektom nášho hodnotenia. Bola medzi nominovanými dielami roku 2006. Už vtedy sme konštatovali, že je trochu na škodu veci, že pôvodná historická štruktúra nie je viac prítomná v podobe pôvodných materiálov. Najväčším problémom tejto obnovy je však pravdepodobne nejasnosť konceptu. Zdá sa, že stavebník nevedel hneď na začiatku, čo všetko od obnovy očakáva. Jednotlivé požiadavky sa pravdepodobne vynárali už v priebehu užívania objektu.
SOT: Klienti vo verejnej sfére majú však rozmýšľať inak. Možno by sa im zišla pomoc pri tom, keď formulujú svoje architektonické predstavy.
HM: Áno, to by im určite pomohlo. Potenciál toho miesta je totiž obrovský. Je tam ten úžasný dvor, verejný priestor vo vnútri univerzitnej štruktúry, z ktorého ozaj mohli vydolovať viac.
SOT: Presne to je univerzita – študenti, ktorí sa stretajú, rozprávajú, učia...
AB: Chcel by som sa ešte vrátiť k financiám. Do nášho regiónu teraz prichádzajú európske peniaze. Je to stále horšie, lebo každý investor si myslí, že je to možno jeho posledná šanca. Píšu teda projekty, ktoré sú úplne zbytočné, slúžia len na získanie prostriedkov. Ozaj to úplne pokazilo kultúru klientov.
HM: Je to tak. Európske peniaze možno získať skôr na investície ako napríklad na výskum. Tak sa stavia...
SOT: Ako potom máme vychovávať klientov? Nie je to práca pre architekta. Môže sa to diať cez spoločnosť, cez komoru architektov alebo architektov, ktorí pracujú vo verejnom sektore. Tí môžu ako zamestnanci verejnej inštitúcie hovoriť s inými zamestnancami verejnej inštitúcie a propagovať svojich kolegov. Môžu spojiť verejnú inštitúciu so súkromným architektom. Zdá sa však, že na Slovensku sú štrukturálne nedostatky, ktoré tieto veci robia oveľa ťažšími. Nie je to teda len problém architektov. Je to automaticky aj problém spoločnosti, je to problém univerzity, ktorá nemá v meste architekta, s ktorým by sa poradila. V konečnom dôsledku je to aj problém študentov, ktorým sa nedostane ozajstného univerzitného zážitku, ale len procesu konzumácie informácií a robenia skúšok.
HM: Súčasne by som rada predsa stavebníka trochu obhajovala. Oni aspoň oslovili architektov. Mnohí si naprojektujú budovu sami, najmä, ak sú školou technického zamerania a majú na to spôsobilosť.
SOT: Katastrofa. To nefungovalo nikde na svete.
HM: Ale stáva sa to.
SOT: Môže sa to stať, ale nie je to správne.
AH: Veľmi zaujímavým a trochu provokatívnym projektom je dom v Košiciach. Ako architekti hneď začneme premýšľať o koncepte a nejde nám do hlavy, prečo je práve tá pevná betónová stavba hore na kopci a pod kopcom tá ľahká konštrukcia. Ďalšia otázka by smerovala k umiestneniu chodby na poschodí. Prečo je orientovaná do záhrady a prečo sú izby obrátené oknami do ulice? Mohli by sme položiť aj ďalšie otázky, ale ten projekt je rozhodne zaujímavý. Už som v minulosti videl nejaké práce týchto architektov, boli podobné, trochu provokatívne. Človek má v takom dome pocit, že je napoly nedokončený. Je to zaujímavý koncept, ale je primeraný? Ak už mám peniaze na to, aby som si postavil dom, nie je až také dobré, keď mám steny bez omietky či nedokončený priestor na prízemí. Architekti akoby nemali záujem, ako je to inak zvykom, vytvoriť nový lepší svet. Taká architektúra potom podporuje, že dom pôsobí akosi neusporiadane, neupratane... Nemali to urobiť trochu elegantnejšie a precíznejšie?
SOT: Toto je ozaj veľmi zaujímavé. V prvom rade by som však chcel pochváliť architektov a veľmi výrazne, prosím. Ako som tomu porozumel, toto miesto bolo predtým nejakou rekreačnou zónou s chatkami, s dočasnými prístreškami. Na tomto dome ma hneď upútalo, že ako jediný na tejto prašnej ceste má atmosféru, ako keby tam len kempoval. Cítiť, že je to provizórne, že je to svojím spôsobom architektonický stan, aj keď majitelia v skutočnosti kempujú v betóne. Má to tú provizórnu kvalitu, koncepčne, aspoň tá časť do ulice, a to je skvelé. Ale ako si povedal, detaily majú ďaleko od perfektnosti a v mojej mysli vyvstáva otázka: je to náhoda, je to technológiou, alebo je to zámer?
AB: Je to koncept.
SOT: Ja viem. A potom sa pýtam: je to perverzné? Lebo keď rozmýšľame o architektonickom kempovaní, môžeme hovoriť o Eileen Gray a jej elegantnom maison en bord de mer, E.1027, v Roquebrune-Cap Martin z roku 1929, kde bol „le style camping“ vynájdený. Ten dom však určite nepostavili takým očividne nenúteným spôsobom, ktorý skôr pripomína územie okupované francúzskymi architektmi Lacaton  Vassal. Teraz však gratulujem architektom za to, ako pristúpili k histórii toho miesta. Je to veľmi chválitebné v porovnaní s tým, čo tam urobili všetci ostatní.
AB: Bolo to veľmi sympatické. Ten dom sa mi veľmi páčil. Zdá sa mi však, že je to príliš o koncepte, že je to gesto, ktoré musíš ozaj sledovať. Musíš presvedčiť klienta, že všetko musí byť obnažené a nič skryté. Klient sa musí pýtať, či si môže natrieť stenu alebo nie. Na druhej strane sa mi to ale páči. Ten horný pavilón v krajine – je to bláznivá vec, ten bazén je tak hlboký...
SOT: To nie je pavilón, to je bunker na kopci. Z psychologického hľadiska je to veľmi zaujímavé, že dom na úpätí kopca sa tvári, akože sa nikdy nedotkol zeme, dokonca ani na mieste, kde sa stretá s kopcom. Vidno to na tom, ako svetlo preniká úzkou štrbinou, kadiaľ sa zostupuje z terasy do záhrady. Neskôr pochopíte, že keď ste na úpätí, ste nad zemou, ale keď ste na vrchole kopca, ste v zemi. Ozaj to zvláštne pôsobí na myseľ. Fotografie domu, ktoré ste publikovali, sú úžasné. Vôbec nie sú perfektné. Nič sa neupratovalo, závesy sú nakrivo, nič nebolo naaranžované pre návštevníka, ani pre nás, keď sme prišli. Je to zaujímavý prístup, ale je to viac ako koncept. Hovorí to aj o vzťahu medzi architektmi a klientom. Zrejme nielen týmto klientom, ako vidno aj na ostatných prácach týchto architektov. Želal by som si, aby túto blízkosť rovnakého uvažovania mohlo odhaliť viac architektov: ako pracovať ozaj dôverne s klientom, lebo to je naozaj niečo mimoriadne. Klienti tu očividne nič nemenili. Nemyslím si, že by to bolo preto, že boli zhypnotizovaní. Nemyslím si, že je to preto, že sú zastrašení. Myslím, že tomu veria. Je to to, čo chcú, je to ich sen.
HM: Pristavme sa pri vzťahu stavebníka a architekta. Tak, ako sme hovorili pri kostole, úlohou klienta je nájsť si vhodného architekta tak, aby mali podobné zmýšľanie, podobné vnímanie sveta. Myslím, že Jano Studený ozaj pracuje len pre klientov, s ktorými nájde spoločnú reč. Myslím, že aj to je súčasť jeho konceptu. On stavebníka nepotrebuje do ničoho nútiť, o ničom ho príliš presviedčať. Vytvorí určitý rámec, často veľmi hrubý rámec, v rámci ktorého sa môže stavebník slobodne pohybovať. Akoby mu naznačoval, môžeš mať svoje haraburdy, kde chceš, môžeš mať starý nábytok, môžeš si v rámci týchto stien, v tomto priestore robiť čo len chceš... Nikdy by ho ani nenapadlo vytvárať pre stavebníka dokonalý interiér. Rozmýšľa presne naopak. Nie každý by chcel žiť v takom dome, ale oni si pravdepodobne vybrali takého architekta preto, že im to vyhovuje. Ešte by som sa chcela dotknúť chodby na poschodí, ktorú spomínal Andrej. Ja považujem práve také rozloženie priestorov za veľmi dôvtipné. Spálne sú obrátené na východ. Asi preto, aby im tam svietilo ranné slnko. Chodba je zase určitým verejným, resp. rodinným priestorom. Sú z nej prístupné všetky spálne, kúpeľne... Väčšina dverí je pravdepodobne stále otvorená, deti tu pobehujú hore dole, možno aj nahé, pokrikujú po sebe. Nie je to chodba v pravom slova zmysle, je to súkromný obytný priestor rodiny, a preto je obrátený do záhrady. Nehovoriac o tom, že je orientovaná na západ, vyhrievaná slnkom a môže slúžiť aj ako teplo-technický element. Je tu ešte jeden moment. Všimli ste si, ako v tom dome žijú ľudia spolu so zvieratami? Také demokratické spolunažívanie všetkých tých rozličných obyvateľov by v nejakom elegantnom exkluzívnom objekte vôbec nebolo možné.
AB: Nie som presvedčený o demokracii v tomto dome. Môže to byť aj pravý opak. Práve preto, že všetko musí byť odhalené, dokonca aj spodné prádlo.
HM: Oni to majú očividne radi.
AB: Ale ja nie.
SOT: Klient tomu verí. Ak sa nemýlim, ten projekt sa vyvíjal dosť dlho.
HM: Projektovať začali v roku 2000.
SOT: To je dlhý dialóg, ktorý očividne fungoval. Toto nie je ten prípad, keď architekt urobí fotky a keď odíde, všetko sa zmení. Určite nie. Tomuto sa ozaj hlboko verí, hlboko sa to prežíva, je to vysoko cenené, klientom aj architektom. To sa mi na tom celom páči najviac, to, že je to taký provokatívny návrh. Veľa architektov a klientov si myslí, že návrh rodinného domu sa týka štýlu. Život je však oveľa nejasnejší a špinavší...
AB: Nie, áno, milujem ten dom, bol skvelý. (smiech)
AH: Máte pravdu, bol skvelý. Chápem ten omyl Gesamtkunstwerku. Spomeňme si len na ten výborný Loosov text o tom, ako si klient v tom Hoffmannovom dome obul nesprávne topánky či čosi také... Stále je tu však otázka kvality tých exponovaných materiálov. Sú ozaj také mimoriadne, že ich nechceme zakrývať? Nemyslím si to.
SOT: Súhlasím.
AH: Ešte jedna poznámka. Aj ja doma hádžem svoje veci všade okolo seba. Moja žena to však nepovažuje za kvalitu. (smiech)
SOT: Andrej, pokračujme, veď nás k ďalšiemu domu!
AH: Dnes sme videli dom na Dlhých Dieloch. Očividne ho navrhli veľmi kvalifikovaní architekti. Vidno to na každej veci, ktorú tam navrhli. Je však na takom nešťastnom mieste, že to okolie pre mňa znehodnocuje myšlienku celého domu. Môžeme hovoriť o hmotách, o detailoch, ale možno mal stáť niekde inde...
AB: Chcel by som sa zastať architekta. V prvom rade preto, že ten dom má kvalitu, akú má mať obytný dom. Má vstup, má priestor pred dverami, je urobený normálnym spôsobom, bez nejakých gest. To mám rád. Keď niekto architekta požiada, aby navrhol obytný dom, samozrejme môže odmietnuť, toto je však pravdepodobne v územnom pláne obytná zóna. Takže to musí dajako vyriešiť a podľa mňa to vyriešil veľmi múdro a má to kvality, ktoré taký dom má mať. Podľa mňa to však nemá také kvality, aby to bol víťaz. Musím však povedať, že ten dom sa mi páči.
AH: Samozrejme. Neočakávam, že architekt nezoberie takú prácu. Ale to prostredie tomu domu jednoducho škodí. Nie je to však zodpovednosť týchto architektov.
SOT: Určite to nie je otázka architekta. Tento architekt je výnimočne vzdelaný, kompozície sú veľmi elegantné, celkové riešenie je veľmi jednoduché. Dostali ma napríklad odvody dažďovej vody. Prechádzajú dolu cez balkóny – úplne jednoducho, veľmi pekne. To sú veci, ktoré sú v Írsku vždy zlé. Tu sú urobené ozaj jednoducho, ako miznú dole v stĺpoch na prízemí... ozaj dobré. Aj pri tom projekte je však pár nervóznych tikov. Len tak mimochodom, myslím, že je to najlepší dom v okolí, ale to okolie je urbanistickou katastrofou! Je to taká hanba, že jednoduchú budovu, bez samoľúbosti a veľmi dobre vyrovnanú na zložitom trhu, postavili v takej skazenej oblasti. Pri skazenosti nemám na mysli obyvateľov. Mám na mysli architektov, ktorí tam odviedli tak skazenú prácu. Mohlo to byť jedno z najlepších miest v Bratislave s pohľadom na Dunaj. Ktokoľvek tu mal možnosť urobiť skvelé sídlo s pohľadom na rieku, možno jedno z najlepších v meste. Urbanistický plán prichádza dávno pred prácou jednotlivých architektov, ale aj v tom procese sú zapojení architekti a tí majú zodpovednosť, ktorú v tomto prípade nevyužili poriadne. Budova sama o sebe je v poriadku. Aj keď tie zvláštne okrúhle okná na garáži nie sú ozaj potrebné, sú len formálnou dekoráciou. Dovoľte mi však poznamenať pri tomto dome niečo všeobecne. Na západnej fasáde má niečo takmer ako zimnú záhradu, sériu chodieb, z ktorých sa vstupuje do jednostranne orientovaných bytov. Byty sú orientované na východ. Nebudú mať poobede slnko, ale možno práve tieto chodby sa stanú ich zimnými záhradami. Sú natreté na zeleno. Tieto dva dni som veľa hovoril o farbení. Na niektorých miestach tejto krajiny farbenie zhmotňuje prístup, ktorý akoby veril, že zlú architektúru možno zachrániť tým, že sa nafarbí. Nemá to však s architektúrou nič spoločné. Tento konkrétny náter však považujem za absolútne akceptovateľný, lebo je v interiéri a za sklom. Tá budova je veľmi decentná. Zvonku je nadčasová. Mohla by byť z roku 1920, ale je z 2009. Rovnako ľahko by však mohla byť aj z roku 2080. Je nestarnúca, s nadčasovou kvalitou. Interiér možno namaľovať kedykoľvek a dať tak individualitu a iskru svojmu životu. V týchto dňoch som však videl toľko farby na vonkajších fasádach domov... Musel som to povedať, prepáčte.
HM: Nebudem komentovať dom. Chcem sa len dotknúť problému farby v architektúre. V modernej architektúre bolo zvykom ponechať fasádu bielu, ale vnútro bohato vymaľovať. Spomeňme len všetky tie slávne moderné vily z dvadsiatych a tridsiatych rokov...
SOT: Áno a čo možno najviac takého prístupu, prosím!
AH: Hovorili ste o tých zasklených chodbách. V tejto našej klíme máme zlé skúsenosti s otvorenými pavlačami. U nás sa začali robiť v päťdesiatych rokoch, bol to nejaký vplyv z Holandska, a vôbec sa neosvedčili. Tu je na to príliš zima. Tu vidím, že architekti sa snažili tie chodby nejako využiť. Ľudia sa tam môžu stretať, môžu si tam dať kvety alebo stoličku, na ktorej si môžu posedieť. Ten priestor sa dá normálne užívať.
SOT: Mohlo by to aj ďalším projektom ukázať spôsob, ako ozaj vytvoriť spoločný priestor. Traja či štyria susedia sa môžu deliť o takú zimnú záhradu. Sú dosť veľké, dlhé a s určitým prídavkom na šírku by sa ozaj mohli stať spoločenským priestorom, najmä pre byty, ktoré majú len východné slnko. Mohlo by im to priniesť popoludňajšie slnko.
AB: Bol by tu asi problém s požiarnou normou, je to totiž únikový východ. Môže tam byť železná stolička, ale nič iné. Ale aj tak to môže fungovať.
HM: Poďme sa pozrieť na hotel Falkensteiner.
AH: Vieme, že architekti robili budovu a interiéry sú už od niekoho iného. Očividne sa tam veľmi angažoval aj stavebník, ktorý má na všetko svoj vlastný názor. V takej situácii je potom ťažké povedať, koho vinou sa stalo, že kongresové centrum na poschodí je prístupné nejakým zadným schodiskom. Nie je to vhodné. Človek by očakával čosi iné. Neviem však, či to náhodou nebola požiadavka vedenia hotela, nebudem tu teda asi rozoberať ich hotelovú filozofiu...
SOT: Nie, lebo architekt za to nezodpovedá. Je veľmi zvláštne, že keď idete z lobby výťahom do kongresového centra, vystúpite na chodbe s hotelovými izbami. Musíte prejsť po zalomenej chodbe niekoľko desiatok metrov, pričom stále míňate hotelové izby a až potom dorazíte ku kongresovému centru.
AH: A výťah možno použiť len s hotelovou kartou.
HM: Dá sa ísť po schodoch.
AH: Áno, ale aj tak sa pohybuješ v rámci ubytovacej časti. To riešenie nie je v poriadku. Ak si povieme, že architekti za to nemôžu, skončíme pri fasáde. Žiaľ, len pri fasáde.
SOT: A pri urbanistickej situácii. Myslím, že hotel je pozitívnym príspevkom k urbanistickej situácii v meste, ale sú tam aj premárnené príležitosti. Nesúhlasíš?
AH: Súhlasím. Myslím, že výborne zapadá do toho miesta, do tej štruktúry.
SOT: Reaguje na susedov.
AH: Reaguje na susedov a má určitú mestskú fasádu, ktorá prospieva mestu. Je to mestský dom, bez pochýb. Na tej strane, kde je vybavenosť v parteri, je všetko veľmi prosté, ale keď sa človek pozornejšie zapozerá, zbadá tie šikovné triky. Niektoré okná sú trošku posunuté, niekde je trochu porušené pravidlo a to je veľmi dobré. Nevidno to hneď a je v tom čosi znepokojivé, nie je to nudné, je v tom niečo. Práve to hovorí o majstrovstve tých architektov. Vedia, čo robia. Urobia obyčajnú mestskú fasádu, ale pridajú jej to niečo extra, ktoré si ani nemusíte všimnúť. A ak si to aj nevšimnete, nič sa nestane, stále je to normálna fasáda.
HM: Ten dom nielenže zaplnil dlhodobú dieru v mestskej štruktúre, ale je aj kontextuálny. Možno na ňom objaviť vzťah k okoliu, ale aj k bratislavskej architektúre všeobecne – tie omietnuté fasády, kamenný obklad v parteri... Je to charakteristické pre tunajšiu zástavbu, aj to oceľové zábradlie či ustupujúce podlažia. Nejde o žiadne postmoderné citácie, ale o veľmi jemný spôsob pripomínania, ako sa tu zvykli stavať domy, napríklad v medzivojnovom období. Na druhej strane však treba povedať, že vnútorné priestory nie sú nijak presvedčivé, možno okrem toho pekného veľkorysého vstupu.
SOT: Nemyslím si, že každá budova, dokonca ani na takom prominentnom mieste, musí byť heroická alebo zvláštna. Myslím, že na tej budove je najlepšia jej snaha byť obyčajnou, byť len dobrým susedom, tichou, dôstojnou budovou v uličnej štruktúre. To je to, čo naznačuje skúsenosť týchto architektov, ich majstrovstvo. Dostali dobré miesto, hotel, značku a napriek tomu neurobili nič spektakulárne. Je tu fantastický pohľad, ktorý som si uvedomil, až keď sme opustili budovu a vyšli sme na ten nadjazd. Pozeráte sa na niečo, o čom som si myslel, že je to zahnutá fasáda, urbanistický čin podobný Cerdovým nárožiam v Barcelone. Keď ste hore na nadjazde, táto fasáda je rovno pred vami a je to hlavná fasáda. Veľmi šikovné. Bočná fasáda je tiež nádherná, ale som sklamaný z ustúpenej časti na druhej strane. Myslím, že tvorba ulice má mať prednosť pred regulatívmi v súvislosti s osvetlením, ledaže by sme boli v New Yorku a potom by všetko zodpovedalo takej regulácii. Nemyslím si, že v tradičnom európskom meste môžete porušiť uličný front kvôli svetelným podmienkam. Musí existovať lepšie riešenie. Je tu jedno miesto, ktoré je pre mňa veľkým sklamaním a predpokladám, že je sklamaním aj pre architektov, a to sú tie schody vedúce do podchodu umiestnené rovno pred hlavným hotelovým vstupom. Som si istý, že keby mali architekti túto situáciu pod kontrolou, zavreli by súčasný výstup zo schodov a otvorili ho niekde smerom k nárožiu pozemku, ďalej od vstupu do hotela. Profitovalo by z toho mesto, hotel a som si istý, že aj vstup do podchodu by bol oveľa príjemnejší, ako je dnes. To je opäť otázka toho, ako sa môžu angažovať predstavitelia mesta a či podnikateľ je ochotný zaplatiť za urbanistické zlepšenie, ktoré tým vyvolá. Jedno je však isté: pre hotel nie je dobré mať tie schody tam, kde sú.
AB: Hotel je ozaj dobrý z urbanistického hľadiska. Aj tak ma tam niečo znervózňuje a neviem prísť na to, čo to je. Počúvam pozorne všetko, čo hovoríte, ale už keď som bol pred pár týždňami v Bratislave, šiel som okolo toho domu a mal som ten ambivalentný pocit. Nemôžem teda povedať, že je to výborná práca, niečo mi tam chýba.
AH: Je to také perfektné, že sa vám zdá, že to tam stojí už roky.
SOT: Sú tam dve slabé miesta, ktoré ma vyrušujú. Jedno sú tie zasunuté okná na rohu a druhou je to, čo spôsobilo to zalomenie strešného podlažia, ktoré je posunuté dozadu. Prečo to tak je? Nemá to žiadnu súvislosť s uličnou čiarou a okolím. Neviem pochopiť, prečo to tak urobili.
AB: Áno, to je ono!
AH: Necítil si ten dotyk Paríža?
SOT: Určite nie. Je to skôr nemecké ako francúzske.
AB: Áno, je to nemecký dom.
AH: Hovorili sme o tom, ako by architektúra mala byť schopná vydržať určitú dobu. Môže vydržať, ak má určité kvality, ktorým ľudia rozumejú aj po sto rokoch, o ktorých sú presvedčení, že sa dajú dáko využiť. Musí v nich byť určité posolstvo. Ten vodojem je typickou industriálnou architektúrou a tá zvyčajne, keď prestane slúžiť, tak nevieme, čo by sme s ňou robili. Tu ide o veľmi dobré nové využitie, o využitie, ktoré by nikto nepredpokladal. Pre mňa je to veľmi dobrý príklad, ako narábať s takou stavbou. Ponúka úplne nové možnosti využitia takých stavieb. Všetci vieme, ako možno využiť napríklad starý obytný dom, ale taký vodojem je predsa len problematickejší. Súčasne je to veľmi symbolické, že architekti hľadia na mesto, ktoré navrhujú.
SOT: Je zaujímavé, že dva z projektov, ktoré sme videli, boli architektonické kancelárie vo výškach. Aj v tom dome vo Zvolene bol v strešnom podlaží ateliér. Možno to hovorí niečo o architektoch, keď radi obsadzujú také miesta. Videli sme tiež tri staré budovy, ktoré majú nový účel. Taký druh vyslúžilých industriálnych stavieb sa zvyčajne vníma ako problém, lebo väčšina ľudí si myslí, že ich treba zbúrať. Zbúranie je však drahé. V tomto konkrétnom prípade by sa narušilo aj to jedinečné prostredie, a to by bola hrozná hanba. Prístup k veži je nádherne úzky a kľukatý, lebo nevyrúbali stromy, ktoré stáli na pozemku. Všetko na tomto projekte ukazuje rešpekt a bystrý úsudok, nielen vo vzťahu k architektonickému dedičstvu, ale aj k prostrediu. Tento osviežujúci prístup – že existujúceho prostredia sa treba dotýkať s maximálnou ľahkosťou – je príliš zriedkavý v súčasnej architektúre, takže architekti si zasluhujú veľké uznanie. Bravo! Súčasne ide o budovu, ktorú ozaj nemožno oceniť z fotografií. Plynúci kruhový priestor stále mizne z uhla pohľadu, takže žiadna fotografia, ktorá sa snaží reprodukovať tento zážitok na plochom povrchu, si s ním nepodarí. Myslím, že je to ozaj oslobodzujúce. Množstvo architektonických fotografií, ktoré sa, žiaľ, stali dominantným spôsobom vnímania architektúry, sa snaží zachytiť perfektný plochý obraz pre budúcnosť a tým len znehodnocuje ozajstné potešenie z architektúry. Veď tá je trojrozmerným zážitkom prostredia v čase..., čo táto budova evokuje znamenite. Je to ozaj zriedkavé, že človek nemôže z fotografií získať ani len základný dojem o skutočnom priestore. Každému, kto bude čítať tieto riadky, by som povedal, opýtajte sa architektov, či ich môžete prísť navštíviť, lebo ten zážitok je úplne iný ako to, čo by ste očakávali. Je úžasné byť v tej veži. Súčasne sa tam rieši jeden z najťažších problémov architektúry, a to je delenie kruhového priestoru, lebo hrozí, že z toho vyjdú čudne tvarované izby. Oni to na vstupnom podlaží rozdelili veľmi úspešne, získali kanceláriu partnerov, nejaké skladovacie priestory a vstupné foyer. Všetko funguje bez pocitu kompromisu. Necítite, že by ich geometria ubila, ani že ju ignorovali. Ozaj z nej urobili niečo fantastické. Je v tom invencia. Pôvodnú nádrž rozdelili na niekoľko odlišných úrovní. Nové oceľové stĺpy spočívajú veľmi delikátne na existujúcich betónových nosníkoch. Je to nádherne urobené, veľmi jemne. Požiarny únikový východ, potenciálne veľký problém v takej budove, je vyriešený s ľahkosťou v exteriéri. Dokonca aj výstup na strechu je vybavený vahadlom. Nádherné, dáva to ten jemný pocit nebezpečenstva pri výstupe von a vstupe dnu. A je tu ešte úžasný kúsok moderného inžinierstva, kladka, na prepravu ťažkých predmetov zo zeme na strechu a potom dnu cez svetlík. Myslelo sa na všetko. Je to urobené so zmyslom pre humor, s ľahkosťou a radosťou. Bol som týmto projektom ohúrený. Nikdy som niečo podobné nevidel... Nemyslím si, že architekti už niekedy niečo podobné urobili od tých čias, ako Ricardo Boffil umiestnil svoju kanceláriu do starej cementárne na okraji Barcelony. Tento projekt by mal byť oveľa známejší, než je. Zo všetkých strán by chodili ľudia, aby si to mohli pozrieť.
AH: Zabudol si spomenúť tú hru okien. Sú tam dva druhy okien – na vonkajšej stene a na vnútornej stene. Bolo by jednoduché vyrezať okná rovnakej veľkosti a tvaru do oboch múrov. Ale nie, tu je to určitá hra. Podobne ako v projekte Stevena Holla v New Yorku, kde sú na vrchole mrakodrapu pre nejakú burzovú spoločnosť podobne rozihrané okná – niektoré sa stretajú, iné nie, cez jedny vidno dole, cez druhé zase niečo iné. Táto dvojitá vrstva otvorov je niečo, čo treba spomenúť. Je taká krásna!
SOT: Nielen krásna, ale chráni aj vnútorné prostredie. Bolo neskoré letné popoludnie, keď sme tam prišli, a nebolo tam žiadne oslnenie, ale výhľady na kopce a vinice, na centrum mesta a na priemyselnú štvrť. Tvarovanie okien pôsobilo vždy inak, v závislosti od toho, či človek stál alebo sedel.
AB: Je to mimoriadny projekt. Veľmi sa mi páčil. Už len myšlienka, urobiť kanceláriu v starom vodojeme, je skvelá. Ozajstným úspechom však je spôsob, akým to urobili. Je ozaj výnimočný. Správali sa tam veľmi normálne. Nie je tam ten koncept, ktorý mi vadil v Košiciach, tá silná vôľa ukázať koncept. Človek nemusí špekulovať, ako urobili to či ono, prosto sa tam cíti dobre. Rozmýšľa o tom, že by to bolo skvelé miesto na prácu. Pri detailoch tam bolo opäť pár drobností, ktoré ma znervózňovali: ako je drevená konštrukcia, hlavný drevený nosník pripojený k oceľovým nosníkom nesúcim podlahu. Až na tento detail to bolo ozaj perfektné.
SOT: Ďalší malý problematický detail, vnútorné točité schodisko, to, ako sú stupne podopreté zvonka....
AB: Áno, tie schody, tie malé točité schody.
SOT: Ľudia neuveria to, čo tu hovoríme o tomto projekte, ak nepripustíme, že je tam pár malých vecí, ktoré odišli a ktoré, ak by ostali, mohli ten projekt urobiť ešte lepším. Veľké veci, ako napríklad vstupné oceľové dvere, ktoré vyzerajú ako na ponorke, sa však nezmenili. Tam, kde bol betón poškodený alebo kde odpadla omietka, to ponechali tak, ako to bolo. Veľmi dôstojné. Nič nenatierali. Cítiť tam pôvodný účel rovnako ako ten súčasný. Nezmazali minulosť, aby vytvorili priestor pre budúcnosť. Budúcnosť tu žije simultánne s minulosťou.
AB: Bola tam niečo, čo mi ozaj chýbalo v Nitre – že človek ozaj necítil, že to bola kedysi stará tabaková továreň, nebolo tam ani stopy po histórii. Tu neboli žiadne agresívne detaily, ktoré by na seba chceli upozorňovať, práve naopak, boli urobené tak, že si ich človek takmer nevšimol.
SOT: Nie je to skvelé, že na konci dňa sme našli projekt, kde architekti nemuseli, nepotrebovali, povedať – aha, tu som?
HM: Neostalo už veľa toho, čo nebolo povedané. Je tu však predsa niečo, čo by som rada spomenula. Nechcela by som tento projekt vyzdvihnúť len ako niečo, čo si architekti navrhli sami pre seba. Toto dielo nie je dôležité ani preto, že nejakí architekti objavili starý vodojem a teraz tam kdesi zhora pozerajú na mesto. Význam tohto projektu spočíva práve v tom, že ukazuje, ako možno čítať potenciál starých stavieb či mestských situácií a navrhnúť pre ne budúci pozitívny vývoj. Ako vidno, často sú to práve architekti, ktorí majú schopnosť tento potenciál rozpoznať. Prestavba bývalého vodojemu je teda pre mňa vynikajúcim príkladom toho, ako možno rozmýšľať napríklad o starých industriálnych stavbách, ale nielen o nich. Ako možno objaviť a využiť tú užasnú energiu, ktorá v nich je. Spôsob, akým architekti pracovali s pôvodnou štruktúrou, je ukážkou rešpektu k starým veciam. Ukázali, že pôvodný starý betón môže byť krajší ako čokoľvek nové, že môžeme mať hrdzavé dvere, že do nového domu si možno prisťahovať aj starý nábytok... a všetko to pritom môže perfektne fungovať. Je to nasledovaniahodný príklad. A práve toto by som považovala aj za najsilnejší odkaz tohto diela vo vzťahu k verejnosti.
SOT: Máš úplnú pravdu, Henrieta. Lebo aj keď to je, ako hovoríš, projekt architektov pre seba samých, nie je to márnomyseľný projekt. Nie je tam ani stopa márnivosti. Je to verejná služba. A viac architektov by malo poskytovať lepšiu verejnú službu.

Laureátom Ceny ARCH 2009 sa na základe jednomyseľného rozhodnutia poroty stala Veža – ateliér A-BKPŠ v Bratislave architektov Martina Kusého a Pavla Paňáka.