CENA ARCH 2010

DISKUSIA K CENE ARCH

Diskusia poroty k Cene ARCH 2010

Cena ARCH je cenou časopisu ARCH o architektúre a inej kultúre. Redakčná rada časopisu ju ako čestnú cenu zriadila v roku 1998 s úmyslom vyzdvihnúť pozoruhodné diela domácej architektonickej scény. Cena sa udeľuje každoročne architektonickému dielu, ktoré medzinárodná porota uzná za najvýraznejší architektonický čin reflektovaný v uplynulom období na stránkach časopisu ARCH. O udelení Ceny ARCH 2010 rozhodovala v dňoch 30. septembra až 1. októbra 2010 medzinárodná porota v zložení: Ľubica Koreňová, Richard Manahl, Pavel Nasadil,Robert Špaček a Andrea Bacová. Porota posudzovala jedenásť architektonických diel, ktoré na tohoročnú cenu nominovala redakčná rada časopisu v júli 2010. Nasledujúci text je záznamom záverečnej diskusie poroty.

Andrea Bacová: Už po trinásty raz sa stretáva porota, aby rozhodla o udelení Ceny ARCH. Tak, ako to bolo v minulých rokoch, aj teraz by sme mali udeliť jednu jedinú cenu, ktorá by reprezentovala naplnenie požiadavky na dobrú architektúru. K tomu prívlastku by som priradila aj niektoré aktuálne vlastnosti – napríklad, že dobrá architektúra by mala byť priateľská k užívateľovi. Užívateľské kritérium je veľmi dôležité práve dnes v období krízy, kedy aj architektúra musí šetriť s prostriedkami a o to náročnejšie je potom splniť požadované podmienky. Skôr než pristúpime k hodnoteniu jednotlivých stavieb, bola by som rada, ak by sme sa vyjadrili, aké ďalšie kritériá by mala v súčasnosti spĺňať dobrá architektúra, kvalitné architektonické dielo. To bude základ, od ktorého sa pri hodnotení stavieb odrazíme.
Richard Manahl: Bez dlhého rozmýšlania za dôležité kritérium dobrej architektúry považujem to, že nie je len dekoráciou. Nie je to architektúra, ktorá len predstiera že je niečím, čím nie je. Naopak, je to architektúra, ktorá sa snaží presvedčiť v realite, v rámci svojich materiálových, priestorových, prevádzkových možností a na tom konkrétnom mieste v čo najjednoduchšej forme. Dnes som sa už s pánom profesorom Špačkom zopárkrát bavil o rešpekte. O tom, že architektúra sa vždy tvorí v kontexte a rozhodujúci je rešpekt k prostrediu – to, akým spôsobom zaobchádza architektúra s danou situáciou, so susediacou zástavbou, ako urbanisticky zapadá do mesta. Tak, aby vďaka tomuto rešpektu a zhodnotneniu bola prínosom pre susedov, užívateľov i samotné mesto. Nejde o to, či je veľká alebo maĺá, ale o to, aby minimálnymi prostriedkami a s maximálnym výsledkom vyriešila danú situáciu.
Pavel Nasadil: Jedním z kritérií dobré architektury – aspoň tak, jak jsme to viděli u těch nominovaných staveb – může být přesah do veřejného prostoru. Architekti mají zodpovědnost reagovat na veřejný prostor a to může být i u zcela soukromých úloh. Například u soukromého domu Pavla Paňáka tento přesah není v klasickém slova smyslu – že by vytvářel veřejný prostor –, ale přesah může být v tom, že doplňuje krajinu, například ji neničí a reaguje na ni. To je pro mne též důležitá kvalita architektury.
Ľubica Koreňová: To sú racionálne argumenty, ale pre naše hodnotenie môžeme pod dobrou architektúrou rozumieť aj istú pridanú hodnotu – moment prekvapenia –, že to niekam posúva architektonické myslenie.
AB. Keď architektúra osloví...
ĽK: Áno, keď osloví – možno aj niečím nečakaným.
Robert Špaček: Základná pravdivosť architektúry by mala byť v istom zmysle doplnená o nejaké posolstvo. Architektúra má na sebe niesť nejaké hodnoty a tu by som sa pripojil ku kolegovi Nasadilovi, čo sa týka pôsobenia do verejného priestoru – podľa môjho úprimného presvedčenia krása architektúry má byť verejná. Verejnosť má nárok na krásu architektúry, aj keď architektúra je súkromným majetkom.
AB: Možno táto naliehavá potreba vyplýva aj z toho, že v súčasnosti pociťujeme nedostatok verejných investícií a aj tie privátne, ktoré máme, sa niekedy otáčajú k verejnosti chrbtom.
PN: Ale ne ty, co jsme viděli. Z tohoto hlediska všechny stavby, které jsme viděli, jsou úspěšné, protože nějakým způsobem reagují na otázku otevřenosti architektury. Nevytvářejí negativní prostory ve městě.
LK: Alebo negatívne vnemy...
PN: Nevytvářejí negativní vjemy ve městě a v krajině.
AB: Môžeme si však položiť otázku, do akej miery uspokojujú užívateľa, a možno by sme dospeli k iným hodnoteniam.
PN: Ano, v tomto ohledu jsou v jednotlivých stavbách rozdíly.
AB: Mám pocit, že ste viacerí zdôraznili verejné poslanie architektúry a jej presah do prostredia, ktoré je užívané každým. Tento moment môžeme považovať za dôležité kritérium posudzovania. Prejdime teda k rozprave o jednotlivých domoch.
RM: Nie je to také jednoduché, ako som si myslel. Samozrejme, sú medzi nomináciami projekty, pri ktorých je jednoduchšie uvedomiť si a hodnotiť ich podľa kritérií, ktoré sme si postavili. Na druhej strane sú tu ale aj projekty, ktoré kvôli týmto kritériám prichádzajú do úvahy menej. Myslím, že by sme si mali všetky prejsť s ohľadom na kritériá, ktoré sme sa pokúsili sformulovať, a uvážiť, ktoré vyhovujú. Navrhujem, aby sme si všetko prešli od začiatku rad radom a každý z nás zvážil, pri ktorom z diel sú vo väčšej miere splnené dané kritériá – kritérium práce s verejným prostredím, úžitkovosti, pravdivosti architektúry,rešpektu atď. Nakoľko nominácie prešli predvýberom, nejde o dobrú a zlú architektúru, ale o dobrú a lepšiu. Ešte lepšie povedané – ide o projekty, ktoré lepšie a jasnejšie spĺňajú dané kritériá. Navrhujem teda, aby sme si ich zaradom prešli a každý z týchto hľadísk prediskutovali.
AB: Poďme teda po rade, ako sme ich počas týchto dvoch dní navštívili alebo ako sme o nich postupne diskutovali.
RM: Dom v Devíne bol veľmi zaujímavý, veľmi pekný. Je skvostne zasadený do toho malého sídielka. Veľmi zaujímavý je prierez domom – od vstupu, cez napojenie domu na vnútorné átrium až po výstup do dlhej záhrady. Je to výnimočne jednoducho a dobre založené. Mám s ním však istý problém – týka sa dôslednosti pri realizácií. Je evidentné, aké ťažkosti pramenia z faktu, že sa stavia pre „niekoho”, pre tretiu osobu, ktorá síce niektorým aspektom domu rozumie a chce, ale nedokáže už porozumieť domu v jeho celistvosti. Čo vo finále ústi do nutnosti uspokojiť sa s radom kompromisov. Rodinný dom v prvom rade funguje iba vtedy, keď funguje zvnútra, zo svojej podstaty a tak musí byť aj vymyslený. Inak sa nedá vyhnúť hrubému zneužitiu – v tomto prípade najmä tá klimatizácia, to, ako je naištalovaná priamo uprostred obývacej izby. Je to jednoducho dilema – nie je to chyba architekta. Je to dilema vo svojej podstate. Stavať rodinný dom je všeobecne veľmi zložitá vec. Prirodzene je to úplne iné, keď si to človek stavia sám pre seba. Keď si stavia svoj vlastný dom – tak ako sme to videli v prípade pána architekta Paňáka – ako on pristupoval k domu, k svojmu domu. To je úplné iná záležitosť.
PN: Největším přínosem u domu v Devíně je využití parcely. Dům se podařilo postavit téměř na hraně pozemku. Zahustila se tady zástavba, která je v podstatě rozpadlá. Koncept domu je založený na velmi exaktní rafinované představě architekta a cítím tu také rozpačitost mezi představou investora (a možná jeho překvapením z výsledku) a záměrem architekta. Myslím si ale, že je to velmi podařený dům.
LK: Dom ako taký je veľmi zaujímavý, ale to zahusťovanie nepovažujem za najšťastnejšie. Bolo možné len preto, že majitelia vlastnia aj susedný dom. Tento dom je umiestnený na úkor suseda. Berie mu slnko, nie sú tam potrebné odstupy... To je ale asi jediná pripomienka. Vnútri som nepociťovala nejaké negatívne zásahy vlastníka. Myslím si dokonca, že každý vlastník má právo na takéto zásahy. Nie je možné, aby takýto dom spĺňal len sny architekta. Treba sa prispôsobovať aj klientovi – v miere, pokiaľ je to dobré.
RŠ: Som presvedčený, že ten dom je a bude užívaný s radosťou. Z hľadiska kvality architektúry však jeho vnútorný život nespĺňa to, čo sľubuje prvý vonkajší dojem. Prvý vonkajší dojem je úžasný a je potom značne limitovaný z hľadiska kvality architektonického diania tým vo vnútri.
AB: Akoby nebolo celkom naplnené užívateľské kritérium, čo sa potom odzrkadlilo vo vnútornej prevádzke domu.
RŠ: Užívateľské kritérium môže byť naplnené a dom bude krásne existovať, ale z hľadiska kvality architektúry by sme nemali zohľadňovať spokojnosť a radosť užívateľa, ktorá sa premieta do jeho zmien. Mali by sme hodnotiť kvalitu architektúry bez ohľadu na to. Užívateľ túto kvalitu buď prijme, alebo si ju prispôsobí, čo je z hľadiska užívateľa úplne v poriadku, ale nie z hľadiska kompletnej kvality architektúry.
AB: Autori veľmi dobre s odvážnou formou vstúpili do rôznorodej, heterogénnej štruktúry a to je z hľadiska architektúry v tom prostredí celkom v poriadku.
RŠ: Je to ale tak, ako povedala kolegyňa – dom čerpá z protekcie, že investor je sám sebe susedom.
AB: Architekt mal však možnosť to takto spraviť, tak to využil.
RM: Vďaka tomu je však možná omnoho vyššia hustota, čo nepovažujem za negatívne. Hustota už tak proste funguje, že si navzájom k sebe dovoľujeme viacej a nie menej.
AB: Prejdime k Digital Parku.
RM: Je to dobrá administratívna budova na veľmi zaujímavom mieste. To miesto je podľa mňa fantastické práve vo svojej zložitosti. Má výbornú dopravnú polohu s maximom vzťahu k najdôležitejším prvkom mesta. Na základe jednoduchého plánu sa podarila veľmi ekonomická realizácia, ktorá vychádza v ústrety aj investorovi. Čo sa týka architektúry, je mi to príliš málo. Aj so zreteľom na prácu s verejným priestorom. Je to neodškiepiteľne dobrá administratívna budova pre ľudí, čo tam pracujú. Okrem toho však mestu o moc viacej nedáva. Používa mesto, ale v pozitívnom zmysle slova – na rozdiel od budovy stojacej pred ňou, ktorá sa správa veľmi bezohľadne. Tá používa mesto vyslovene negatívnym spôsobom – v rozhodujúcom mieste zahatala dôležité prístupy, prvky a pohľadové osi mesta. Digital Park to nerobí vôbec. Ale jeho podieľanie sa na živote mesta je veľmi obmedzené. Môžeme si položiť otázku, či je niečo také pri administratívnej budove vôbec nutné, bolo by však fajn, keby to tak bolo.
RŠ: Kompaktne povedané, je to z hľadiska architektonického výrazového inštrumentária skvelá globálna konfekcia veľmi dobre prispôsobená lokálnym podmienkam.
ĽK: Výborná práca s okolím a terénom, je to mimoriadne dobre zvládnuté. Aj predpolia, nástupy peších... To pokladám za prínos pre okolie. V meste musia byť aj takéto enklávy. Nemôžeme všetko nahusto zastavať a pokladať to za mestotvorné. Je veľmi príjemné, že je v tom prostredí táto enkláva zelene.
AB: Medzi železnicou a diaľnicou asi ani nemôžeme hľadať mestotvornú architektúru. Ten pozemok na to nemá dispozície. Toto by som ani nehodnotila. Príťažlivý a jasne čitateľný bol koncept zelene – jej vtiahnutie z exteriéru do interiéru.
ĽK: Je taktiež pozoruhodné, že tak veľkú stavbu s veľkou plochou dokázali udržať v kompaktnom architektonickom výraze. Nebolo tam nutkanie objekt rozdrobiť, aby snáď nebol nudný. Je to také ukľudňujúce.
PN: Já jsem tu zeleň vnímal spíš jako dekoraci. Nepřišlo mi, že by ten dům byl „zelený“, nebo že by zapojoval zeleň nějak aktivně jako například ČSOB v Praze.
AB: To sa naozaj nedá porovnať.
PN: Přišlo mi to jako dílčí dekorace. Podstata tohoto domu je podle mne ve velmi jednoznačné orientaci na výhled prodávající jeho vnitřní prostory.
RM: Štyridsaťtisíc metrov štvorcových – to je obrovská budova. Keď postavím štyridsaťtisíc metrov štvorcových v centrálnej polohe, malo by to byť hodnotnejšie pre mesto.
AB: Ako na vás zapôsobil objekt architekta Šmondrka na Karpatskej ulici?
ĽK: Zastavať nárožie je vždy zaujímavá úloha. Môže sa na to zvoliť rôzny prístup – napríklad dominancia. Toto sa mi mierkovo zdalo veľmi fajn – z jednej aj z druhej ulice, ale je to tak malé a tak kompaktné, že sa tam ani nedá hovoriť o nejakom dispozičnom riešení. Pripadalo mi to ako dizajnový kúsok a v tom prípade mi chýbal dizajn vo vnútri.
RM: To myslíte vážne?
ĽK: Myslela som to v tom zmysle, že tam neboli žiadne komplikované vnútorné vzťahy. Je to jeden priestor a schodisko. Mohol by to byť jeden celok – interiér aj exteriér. Jeden dizajnový kúsok. A ten pocit som tam nemala.
RM: Rád by som si predstavil, čo by bolo, keby tu nebola táto budova, ale nejaká iná – na tom istom mieste. Veľmi ľahko si viem predstaviť, že by to bol celkom banálny roh, absolútne nezaujímavý. Pre mňa je tam postavené niečo, čo sa tam svojím výrazom veľmi hodí. Stretávajú sa tu jednoduché uličné ťahy, je to miesto, ktoré má svoju dôležitosť. Takéto tunely, takéto podjazdy nie sú časté. Táto železničná trať má očividne dôležité miesto a zrazu sa tu deje niečo, čo je iné než bežná uličná zástavba, napriek tomu, že používa jej prostriedky.
To podľa mňa platí aj pre interiér. Má to veľmi jednoduchý pôdorys, ktorý sa v tomto malom priestore maximálne vyhral s interiérom i exteriérom – ako sa orientuje smerom von, ako reaguje na ten podjazd a uzatvára sa smerom do malej ulice, ako sa dozadu otvára terasa, ktorá veľmi jednoducho, ale veľmi slušne a dobre integruje okolie. Ale je tam ešte niečo dôležitejšie. Prešli sme celou ulicou a videli sme iné stavby tohto architekta a zanechalo to obraz zhody – ako je spravený ďalší dom, ako to celé navzájom reaguje v rámci ulice, ako ten ďalší dom zaobchádza s vnútorným dvorom, ako zaobchádza s priestorom samotným jeho ateliér. Je to výborný spôsob zaobchádzania so všetkými aspektami ako verejný priestor, súkromný priestor, materialita. Urobilo to na mňa dojem.
PN: Měl jsem z toho domu rozpačité dojmy. Asi se všichni shodneme na tom, že ten dům využívá složitou parcelu velmi rafinovaně. S minimální dispozicí dokázal vytěžit z toho místa maximální podlažní plochu a zároveň citlivě reagovat na přilehlý blok. Je vidět, že architekt zná to místo velmi dobře. Má rozpačitost pramenila z otázky, čím ten dům chce vlastně být. Zda chce být exkluzivní administrativní budovou nebo obyčejným městským domem, protože ta ulice je podle mne obyčejná, není v centru dění. Je spíše taková zaprášená a pomalu se obnovuje pomocí drobných zásahů a změn. Tento dům mi připadal nejednoznačný hlavně přiměřeností materiálů a detailů, které byly na jednu stranu některé velmi luxusní a drahé (nerez a řezané kamené obklady) ale ve spojení nasraz s levnými (dřevěné obkladové palubky).
AB: Je tam naozaj sporná materialita, lebo koncept je veľmi čistý, jednoznačný a poctivý, no materialita s ním veľmi nekorešponduje. Vnímala som to tak, že vzájomnou kombináciou viacerých materiálov je to trošku mimo zaužívaného poriadku a konvencií. Možno to tak autor chcel...
ĽK: Pri mojom predchádzajúcom hodnotení mi išlo o jednotu dizajnu, nie o hodnotenie kvality vnútorných priestorov.
RŠ: Zdá sa mi, že proklamovaný čiastkový nesúhlas vlastne smeruje k tomu, že diskutujúci doteraz hovorili v podstate to isté. Podľa mňa ten dom spĺňa takmer absolútne urbanistické požiadavky na miesto. Z hľadiska základnej architektonickej kompozície je to absolútne skvelý výkon a pre mňa v tejto chvíli prestáva byť dôležité, čo sa deje vo vnútri. Tam sa môže diať čokoľvek. Pridávam sa ale ku kolegyni Koreňovej v tom, že po dojme zvonka človeka zaskočí podľa mňa ľahostajné vnútro.
RM: Dotkli ste sa niečoho, čo je pre mňa veľmi dôležité. Dokonca to považujem za mimoriadne dôležité, keď to nie je iba administratívna budova alebo iba galéria alebo iba obytný dom. Keď si viem bez problémov predstaviť, že tam bývam, alebo si tam vyvesím obrazy, alebo si tam urobím kanceláriu. Všetko je možné. To je presne to, čo vytvára kvalitu. Práve jednoznačnosť by bola nedostatkom. Digital Park vie byť iba administratívou, nedá sa tam nič iné robiť. Ale v rodinnom dome od gutgut sa už dajú robiť rôzne veci. Keď si ho predstavím ako sled priestorov, dá sa tam spraviť mnoho vecí. Viem to pekne užívať ako kanceláriu, lebo to má dosť priestoru i svetla vnútri. Ak by som vyčistil steny, môžem zavesiť obrazy, vystavovať umenie. Tam je ale, žiaľ, tá realizácia nedostatočne vydarená na to, aby naozaj umožnila všetky tieto možnosti. Považujem túto nedefinovateľnosť za extrémne dôležitú – to, že existujú spriestorové kvality, ktoré pripúšťajú čo najviac funkcií.
AB: Vinárstvo Elesko v Modre má veľmi zaujímavú architektúru, no celý koncept, resp. filozofia tohto domu je implantovaná zvonku. Program domu nenadväzuje na naše lokálne tradície. Keď to porovnávame s vinárstvami v Rakúsku, vidíme, že tam veľmi poctivo regujú na domácu tradíciu – programom, objemom, mierkou... Tu sme zrazu na Slovensko implantovali celkom cudzí scénar. Z toho potom vyplýva aj prehnaná monumentálnosť celého konceptu, ktorému zodpovedá, samozrejme, aj architektúra.
RŠ: Celý objekt je exkluzívny, pre mňa však nielen z hľadiska exkluzívnosti, ako ju chápeme v zmysle kvality, ale z hľadiska exklúzie – že sám seba vylučuje. Vylučuje sa zo súvislostí a uzatvára sa sám do seba. To, že tam nájdeme celý rad formálnej dokonalosti, je z tohto hľadiska pre mňa menej dôležité.
ĽK: Možno je problém v tom, že je to v podstate výroba. Výroba bola vždy vylúčená. Je to enkláva, ktorá nemá s ostatným životom obce alebo mestečka nič spoločného. Vždy to bol nejaký areál. V tej súvislosti sa mi práve naopak zdá, že tento objekt nie je až tak vylúčený. Je otvorený presahmi do okolia a snahou o sadové úpravy. Problém je v tom, že vnímame, že je tam aj reštaurácia, galéria a vtedy by úplne sedelo, čo povedal kolega, ale stále je to v podstate výroba.
AB: Podľa mňa je to v našich podmienkach neznámy typologický druh, ktorý je osadený do krajiny pomerne neštandardne. Nič nečerpá z miestnych tradícií. Neťaží z väzieb, ktoré ponúka toto krajinársky vzácne vinohradnícke prostredie. Mohli urobiť skromnejší koncept, ktorý by bol pre danú lokalitu prijateľnejší. Ale neurobili to.
RM: Ale ono to tak nie je. Čo sa týka funkcie, je to extrémne verejné. Síce je to výroba, ale zároveň je tam aj ochutnávka, výstavné priestory, človek prechádza skrz a všade môže nazrieť. Ak by som mal iba výrobu, nepotrebujem, aby sa všade dalo nahliadať, len čistá výroba nikoho nezaujíma. Toto je myslené pre divákov, je tu galéria, popritom reštaurácia. Nie je to miesto, ktoré hovorí – som vinárska výroba a nepotrebujem verejnosť, pretože si tu všetko vyrobím a pošlem rovno do predaja. Toto vôbec nie je tento príklad. Tu sa pracovalo vo výraznej miere s prvkami, ktoré majú ohúriť ľudí, čo sem prídu. Napríklad tá zaujímavá stropná štruktúra v galérii – jasne odvnímateľná ako samostatná typológia. Sú tu potom aj celkom banálne prvky, ktoré výrobu robia naozaj len banálnou výrobou. Stretáva sa tu toho veľmi veľa, veľmi veľa dekorácie, je tu toho veľmi veľa nepravého, takého len pre efekt. Mne to môže byť jedno, keď si niekto postaví galériu na vidieku – OK. Keď má na to peniaze a chce spraviť niečo pre verejnosť, tomu nie je čo vyčítať. Je však na môj vkus príliš povýšenecké, keď to musím obaliť vysoko ušľachtilým bielym betónom, to nie je potrebné. Ak by som vytvoril pekné priestory jednoduchými prostriedkami a bez takéhoto finančného plytvania, čo je veľmi jednoduché, ak by vytvorenie takéhoto priestoru bolo omnoho jednoduchšie, tak by to úplne stačilo.
RŠ: K charakteru tejto architektúry mi sedeli výstrely z plynového dela, ktoré plašili vtáky.
AB: Objednávka tohto typu architektúry nepramenila z miestnych potrieb. Miestni ľudia možno ani nechceli takúto galériu, nechceli také veľké vinárstvo.
RM: Vo Švajčiarsku je jedno pekné múzeum od Peter Märkliho. Postavil ho pre sochára. Tam nie sú kurátorské požiadavky, pretože sochy sú robustné. Je to na vidieku, v jednom údolí v Tessine, úplne jednoduchá betónová stavba, kde rolu hrajú iba dva materiály – betón a svetlo. Sú tam vystavené iba sochy, takže sa to dá. V našom prípade máme múzeum, ktoré je veľmi veľké – cez tisíc metrov štvorcových, to je takmer toľko, čo mala na začiatku viedenská Kunsthalle. Nemôžem tu však vystavovať nič, čo je citlivé, pretože tu mám denné svetlo. Svetlo ako také je pekné, ale nemožem ho využiť pri výstave, nezodpovedalo by to kurátorským požiadavkám práve kvôli tomu dennému svetlu. Navyše musím kvôli nemu aj neustále celý priestor chladiť. Koľko energie vyžaduje len čisto prevádzka tej budovy! Áno, to je skutočne veľmi trefné s tým strieľaním, čo tam má plašiť vtáky, aby nevyžierali bobule.
PN: Myslím si, že architekti zadání naprosto nadprůměrné investice naplnili dobře. V tomto ohledu je to podle mne úspěšná stavba. Padly tady však dvě slova, která charakterizují ten výsledek – to je pocit nesounáležitosti s místem, import. Vůbec fakt, že nejdříve vznikla stavba a pak vinice, je dost zvláštní. Druhá věc je scénografie této věci. Tato stavba je koncipována na to, aby udělala dojem. Všechy ty zasklené průhledy do skladů, do archivů, do výroby, i ten efekt, kdy je návštevník nad úrovní výroby, mají jediný cíl a to je gesto, marketingový záměr. Což není špatná věc, protože to je cíl této stavby. Cítím však, že je tam príliš mnoho architektury a výsledek je v podstatě slabý. Výsledkem je předesignovanost.
AB: Zdá sa, že naše pocity z tejto architektúry sú veľmi podobné. Čo si myslíte o Obydicku, resp., po novom, o Manhattane? Aký ste z neho mali dojem?
RM: Manhattan je ťažký prípad. Dokážem si predstaviť, pozerať sa na to ako na urbanistický zásah, ako na pokus vyvinúť typológiu obytného výškového domu, ktorá má svoje korene práve v Manhattane. Je to zmysluplná snaha ďalej pracovať s čímsi, čo už vo veľkom merítku bolo vyvinuté a dobre funguje. Aj ten formálny rozpad domu na tri dosky, ktorý naznačuje, že pôdorys je poposúvaný, aj keď v skutočnosti sa tak nespráva... Celkovo však všetko, čo tam má zohrávať dôležitú úlohu – úžitkovosť pre verejnosť a úžitkovosť pre obyvaťelov domu – je, žiaľ, veľmi veľmi skromné až nedostatočné. Dom nie je správne posadený, je v konflikte s ostatnými budovami na pozemku. Musím povedať, že i pôdorysy sú na môj vkus zlé. Mali by byť lepšie. Napríklad tie penthousy... alebo schodisko... keď si predstavím schodisko z dnes rána z ateliéru architekta Paňáka, a to je ten istý architekt, tak je to úplne iná liga. Architektova evidentná schopnosť sa tu však akosi neprejavila.
RŠ: K tomuto domu som sa už vyjadroval na stránkach ARCHu. Tvrdím, že mesto vysoké obytné domy potrebuje a špeciálne Bratislava je veľmi riedke mesto. Je možno trikrát redšia ako napríklad Budapešť. Urbánna situácia je podľa mňa v podstate v poriadku, pretože tento dom vytvára isté kryštalizačné jadro a motiváciu pre svoje okolie. Je to skrátka poctivo vysoký dom. Pokiaľ ide o jeho „vnútornosti“, tam sa pripájam.
AB: Každý vysoký dom má svoje pole pôsobnosti. Tu to pole pôsobnosti, resp. ochranná zóna domu, nie je vôbec dodržaná. Tým, že sa tam dostali stavby celkom blízko, nielen že úplne znehodnotili niektoré byty na prvom podlaží, ale taká stavba jednoducho potrebuje svoje okolie, svoju ochrannú zónu. A to tento dom nemá. Nemá žiaden verejný priestor – presah do verejného –, deti sa tam nemajú kde hrať. Užívateľské hľadisko je tu z môjho pohľadu veľmi podcenené. Vonku aj vo vnútri budovy.
ĽK: V interiéri nástupné priestory, vybavenosť k takému počtu bytov... Je to klasický chodbový dom bez zázemia. Je to stiesnené.
PN: Podle mne je to strašně těžká typologie. Takhle vysoký dům, který je obytný, potřebuje mít jiný přístup, co se týče stratifikace bydlení. Nejlépe na to poukazuje kolektivní bydlení Le Corbusiera, který vytvořil individuální buňku pro člověka, prostorovou jednotku, ale zároveň je v jeho domě cítit komunita – náležitost k celku. V tomto domě necítím ani kolektivitu, ani exkluzivní individualitu. Je to dům, kterému chybí vnitřní velkorysost, možná pozornost k individualitě exkluzivních klientů – protože tento dům je nakonec koncipován jako exkluzivní bydlení.
RM: Ten dom má veľmi malý pozemok a prakticky žiadne exteriérové priestory. Býva tam veľa ľudí, ale čo tam robia? Nie sú tam vôbec žiadne exteriéry. To by bolo vo Viedni nemysliteľné. Aspoň teda nie v takej miere. A to Viedeň skutočne nie je dobrý príklad, čo sa toho týka... Medzičasom staviame vo Viedni mrakodrapy a považujem to za mimoriadne dôležité a správne – to nie je ten problém. Mrakodrapy sú pre mňa kvalita a aj bývanie v nich považujem za výnimočne kvalitné. Je však potom veľmi dôležité, aby stáli ako solitéry. Vo Viedni sa spravila tá chyba, že sa obytné výškové domy postavili jeden vedľa druhého. Potom mám výhľad z jedného domu tak akurát na ten ďalší. Je to naozaj hlúpe. Je nevyhnutné, aby bol výhľad zachovaný. Špecifikum obytnej výškovky je, že síce nemám priamy kontakt so zemou, ale zato všetko vidím. Vidím poveternostné javy, ktoré sú inak neodvnímateľné. Ale aby to len tak „šup“ priamo do zeme zavŕtalo a nezanechalo žiadnu stopu, to je skutočne extrémne. V takomto prípade si človek naozaj želá územné plánovanie mesta, ktoré by to zregulovalo, ktoré by zasiahlo.
AB: Odzrkadlila sa tu územno-plánovacia nepripravenosť. Keby mesto zadalo jednoznačné regulatívy, tak architekti by boli predsa bez problémov vyriešili a projekčne pripravili aj okolie. Som o tom pevne presvedčená. Tu sa však ukázalo, že Bratislava nie je koncepčne pripravená na takéto výškové domy a potom sa dejú aj také veci, že mesto dovolí postaviť vedľajší dom len o pár metrov ďalej. Je to absurdné...
PN: Bavili jsme se o Manhattanu jako o inspiraci – tam jsou velmi dobře vyvinuty regulační mechanizmy v prospěch města. Město má možnost investora donutit, samozřejmé za cenu té výšky za hranici regulace, k tomu, aby vytvořil veřejný prostor, případně aby kontribuoval městu jiným způsobem, třeba finančně, k rekonstrukci stanice metra, divadla, nebo jiných veřejných staveb.
AB: Vidím to teda aj ako zlyhanie mesta, ktoré nedokázalo jednoznačne definovať požiadavky pre investora. A práve aj v časti vymedzenia verejného okolia – širšieho obytného zázemia domu.
RM: Aj vo Viedni máme tento problém, že mesto sa riadi investormi. Porr má veľké pozemky, Wienerberger má veľké pozemky len tak kdesi, bez napojenia na verejnú infraštruktúru, zato vyhradené pre stavbu výškových domov. Nie je to problém iba v Bratislave. Aj územné plánovanie mesta Berlín: Berlín je mesto, kde sa regulovalo veľa, a aj neskutočne veľa zle – v prospech veľkých koncernov. Územné plánovanie v mestách má čoraz slabšiu pozíciu, nechávajú si kĺzať regulatívy medzi prstami, nepožívajú ich. U vás je to, samozrejme, naopak – musíte si regulatívy najprv vytvoriť, zobrať prostriedky plánovania do vlastných rúk. U nás to ide presne opačným smerom. My si prostriedky plánovania, ktoré aj existujú, z rúk púšťame.
ĽK: Nie je to problém regulatívov, je to aj problém prístupu. Je možné individuálne zhodnotenie zastavanosti, je to v záujme kvality investície.
AB: Tu by som protirečila, lebo pri takto zložitom projekte, ktorý prináša novú formu, je veľmi nezodpovedné nechať to len na architekta a na investora. Tu už musí existovať a fungovať vyšší spoločenský záujem, lebo práve takéto domy vytvárajú precedens. A Manhattan je jeden z takých dôležitých precedensov v meste, ktoré by sa mali veľmi striehnuť a byť pod kontrolou mesta a nielen architektov. To jednoducho nestačí. Myslím si, že architekti Paňák s Kusým v tomto ohľade na to nemohli sami stačiť.
RM: Stále som toho názoru, že architekt musí preberať verejnú zodpovednosť. Je to mimoriadne dôležité. Nešťastné je len, že architekt sa dá proste vymeniť. Ak nejde s investorom, vymení ho a príde nejaký iný architekt. Napriek tomu som principiálne toho názoru, že architekt svojím počínaním reprezentuje zodpovednosť voči verejnosti, že ju musí vykonávať. Je zástupcom verejného záujmu.
RŠ: Je otázka, nakoľko sa môžeme spoliehať na všeobecnú etickú a kultúrnu úroveň.
RM: Je to stará známa téma, či je architektúra služba alebo čosi iné. Nerád by som pripustil, aby ma niekto označil za osobu poskytujúcu služby. Pretože sám seba vidím, napriek všetkému rešpektu voči povinnostiam a zodpovednoastiam voči svojmu investorovi, ako niekoho, kto pracuje pre verejnosť a nie ako niekoho, kto podľa zadania čokoľvek nekriticky realizuje.
RŠ: Nakoľko má však územný plán ako legislatívny nástroj tieto vzťahy garantovať? Keby sme sa mohli spoliehať na to, že eticky všetko skvele funguje, tak nepotrebujeme silné nástroje. Ale na to sa asi spoliehať len tak ľahko nemôžeme.
PN: Samoregulace podle mne fungovala naposledy ve středověkém městě. Byla daná technologickými a ekonomickými možnostmi investorů. A také nějakou společnou dohodou, že horizont se nepřekračuje, že horizont patří Bohu, sakrální stavbě. Jedině kostelní věže měly právo být vyšší než horizont běžné zástavby. Neumožnily to tedy společenské postoje, což je přidaná hodnota k těm technologickým možnostem a ekonomickým možnostem investorů.
ĽK: Nemyslela som to ani tak špeciálne na architektov, ako skôr na investorov. Pre nich nemôže byť výhodné, že dom je síce o niekoľko štvorcov väčší, ale má taký vážny deficit verejných priestorov. Je možné teda očakávať iné stanovisko aj od nich. Samozrejme to nenahradí územný plán.
AB: Investor tam ale určite chcel mať veľa bytov a možno až teraz príde na to, že je potrebné aj niečo viac ako len počty bytov.
ĽK: Možno napokon to jedno podlažie neobsadí a spraví z neho vybavenosť domu.
AB: Je to možné, ten dom sa iste životom postupne vyprofiluje.
RM: Tak napríklad, v rámci bytovej výstavby vo Viedni platia veľmi rosiahle regulatívy. Akonáhle sa pozemok patriaci mestu dostane na trh, je vyhlásená verejná súťaž pre developerov, kde architekt s developerom vypracujú projekt, kompletne ho prepočítajú cez rozpočet až po stavebno-fyzikálny posudok a potom ten projekt – spoločne – odovzdajú. Súčasťou odovzdania súťažného projektu je aj zmluva, ktorú všetky zainteresované strany podpíšu a ktorú musí developer následne dodržať. Ak by tento systém neexistoval, neexistovala by ani vo svojej podobe viedenská bytová výstavba. Som si tým viac než istý. Viem, že by sa developeri ani zďaleka tak nesnažili, keby neboli nútení ísť cez takúto súťaž s architektom a navrhovať výnimočné veci, aby mali vôbec šancu ju vyhrať. Nikdy by to nerobili, keby to boli priame zákazky, keby neexistoval tento kontrolný systém. Porušenie zmluvy – ak sa bez vzájomnej dohody stavia lacnejšie – sa dokonca trestá väzbou. Samozrejme, existujú možnosti, ak sa zistí, že niektoré veci sú z nejakých dôvodov nie úplne presne realizovateľné. V tom prípade sa musí ísť za kontrolným grémiom a nechať si potvrdiť, že zmena je v poriadku. Ak sa to však ignoruje, ide developer do väzby – na tri roky –, žiadna súťaž, žiadna účasť, žiadna šanca. Takto môžu developer a architekt skúsiť presadiť mnoho dobrého, nielen obyčajnú obytnú budovu. Dá sa to integrovať do mesta, dajú sa vytvárať pridané hodnoty, čo by inak nebolo možné.
AB: Pri tomto dome bolo naozaj nutné odbočiť k takejto širšej diskusii, lebo problém sme všetci nielen cítili, ale aj videli. Poďme sa však porozprávať o nadstavbe na Račianskej ulici.
PN: Velmi příjemně mne překvapila. Je to nástavba naprosto adekvátní zadání, naprosto adekvátní cílové skupině lidí, pro které je tvořena. Jsou v ní úplně bezchybné bytové dispozice, které jsou funkční a velmi komfortní. Myslím si, že je to zcela legitimní cesta jak město doplňovat, zahušťovat tím, že se zvedá do výšky. Pro mne je to bezchybná věc, i když není tak exkluzivní jako jiné byty. Nicméně je to kvalita za přijatelnou cenu.
RM: Sú to obstojné pôdorysy – obojstranná orientácia, dokonca dva rôzne exteriérové priestory. Ten malý byt s 50 metrami štvorcovými má dokonca exteriérové priestory na oboch stranách. Viem využiť ulicu, keď chcem, a viem využiť i dvor, keď je to potrebné. Je tu okamžite jasná problematika adekvátnej kvality realizácie – ako niečo postaviť za tie prostriedky. Architekt by si tu samozrejme želal, aby sa to dialo na celkom inej úrovni. Nie je to vecou návrhu. Nie je to trvalé, je to veľmi lacné a nevydrží to bez ťažkostí dvadsať – tridsať rokov. U nás pri prestavbách existuje rovnaký problém – ako tam dostať kvalitu, ktorá aj nejakú dobu vydrží. Aspekt zahusťovania mesta týmto spôsobom je však veľmi dôležitý. Použitie existujúceho stavebného fundusu a nielen nová výstavba – že sa rozvíja a dostavuje existujúca zástavba.
AB: Veľmi dobre hodnotím, ako sa architekt tejto úlohy zhostil, lebo dokázal s malým rozpočtom spraviť dobrú vec. V rámci podmienok, ktoré mal, nemohol urobiť luxusnejšiu a komfortnejšiu architektúru. Za peniaze, ktoré mal k dispozícii, to urobil veľmi dobre. Architektonický koncept aj dispozície sú kvalitné a zároveň veľmi dobre nadviazal na sociálny status toho domu. Nerobil žiadne nadštandardné veci, vycítil podstatu society, ktorá tam je.
RŠ: Toto všetko je nepochybne pravda, ale myslím si, že v normálne fungujúcom meste by takéto riešenia nemali byť predmetom nejakej osobitnej diskusie. Mali by vytvárať v podstate štandard.
ĽK: Pekné čisté dispozície, čo potvrdzuje, že väčšia šanca na dobré dispozície je pri sekciovom dome ako pri chodbovom. Je trochu nadštandardné mať v tak malom byte dva balkóny. Do rušnej ulice by bol vhodnejší zasklený odizolovaný priestor, ktorý by zamedzil prenikaniu hluku. Nekvalita prevedenia sa netýkala ani tak nadstavby, skôr zvyšku domu. To sú ale negatíva, ktoré prinášajú zatepľovania.
AB: Aký je váš názor na objekt na Dunajskej od ateliéru gutgut?
RM: Čo sa týka zadania, je tento projekt jeden z najzaujímavejších. Pokus o výrazné zahustenie v rámci fungujúcej, nie celkom centrálnej, ale peknej mestskej zóny, pri rešpektovaní stavebných výšok, čo tu inak ani nejde. Čiže snaha o rozvrstvenie stavby, ktoré by umožnilo maximálne využiť plochu a zároveň zabezpečilo aj maximálnu kvalitu. To sa týmto projektom, jeho rozložením, podarilo skutočne výborne – teda skĺbiť kvality vonkajšie i vnútorné. Má to však niekoľko výrazných obmedzení. Kompletne sa odignoroval fakt, že si ľudia navzájom bez prekážky vidia do bytov. V hustej zástavbe sa tomu, samozrejme, celkom zabrániť nedá. Nedá sa to postaviť tak, aby sa úplne zabránilo nahliadaniu. To nie je možné. Ide skôr o to, ako s takouto situáciou zaobchádzať, musí byť, v prenesenom zmysle slova, možné, si zatiahnuť záves, keď chcem ísť na záchod. Mladí ľudia možno nemajú také zábrany, nepoznajú ten problém, že sa ľudia prípadne môžu cítiť navzájom obťažovaní, že by mala existovať možnosť vytvoriť si intímny priesor. gutgut realizovali veľmi rozvoľnenú štruktúru, ktorá zo svojej podstaty ponúka výhodu rôznorodých a hojných exteriérových priestorov. Tomu rozumiem úplne dokonale, pretože sa o to isté snažíme aj v našom ateliéri – správnou hmotovou konfiguráciou, správnym umiestnením a rozložením stavby získať pridané hodnoty pre vútorné priestory, získať exteriérové priestory, ktoré sú súčasťou konceptu. Problematické pre mňa však je, že tu sa už potom koncepčne neuvažovalo z hľadiska technického zabezpečenia budovy – jeho súčasti kdekoľvek a bez obmedzenia vystupujú na povrch. Napríklad tie nádherné byty v strešnej úrovni – kde mám výhľad na všetky štyri strany a zo všetkých štroch strán vidím klimatizačné jednotky, vzduchotechnické potrubia a výustky a potom niekde za tým až mesto. Je veľmi dôležité, aby takéto veci neboli len následnými prílepkami. Určite to súvisí aj so skúsenosťami, že sa potom nestáva, že sa popri želaných výhodách objavia aj nechcené nevýhody. Napriek tomu považujem túto budovu za jednu z najdôležitejších spomedzi tých, čo sme videli.
RŠ: Hodnoty priestorového riešenia by nemali byť skresľované týmito nevýhodami.
ĽK: Je to experiment. Dočasne človek nepociťuje ako deficit, že nemá intimitu, avšak pri trvalom bývaní s rodinou, so všetkými pozitívami i negatívami, čo rodinný život prináša, je súkromie absolútne najdôležitejšie.
AB: Podľa mňa je tento dom veľmi dobrý a je to presne také bývanie, aké by v meste malo byť – aj s tou nedokonalou privátnosťou, o ktorej tu hovoríme. Myslím si totiž, že kolektívne bývanie v meste má byť aj o tom, že niekde sa intimita poruší, že chcem komunikovať so susedom a chcem žiť s ľuďmi v dome. Kto nechce žiť s ľuďmi a nechce komunikovať so susedmi, nech si kúpi rodinný dom niekde mimo mesta! Myslím si, že v tomto je ten koncept veľmi dobrý – že hľadá odpoveď na nové formy bývania v meste a pre mladú generáciu nebude problém, aby sa stotožnili s takýmto bývaním. Vo Viedni ateliér BKK 3 pre niekoľkými rokmi realizoval objekt Sargfabrik. Autori tu vytvorili komunikatívny poloverejný priestor, kde byty v parteri sú otvorené k vodnej ploche a exteriérové priestory k jednotlivým bytom nie sú nejako špeciálne delené. Existujú teda aj takéto koncepty bývania, ktoré ponúkajú istú mieru narušenia privátnosti alebo vyzdvihnutia sociálnej komunikatívnosti medzi ľuďmi. Sú zamerané na tvorbu poloverejných a poloprivátnych priestorov.
ĽK: Architektúra objektu ma nadchla – osobitne riešené fasád – asi najviac zo všetkých nominovaných, problémom pre mňa sú vnútorné štruktúry. Je rozdiel, či si v rámci bývania volím, kedy chcem a kedy nechcem komunikovať. Aj na vidieku má človek záhradu, kde sú obyčajné paličkové ploty – a keď vyjdem na záhradu, to znamená, že chcem komunikovať, a keď vojdem do domu, nechcem komunikovať. V tomto dome tá voľba často nebola. Nejde len o to, že z terasy vidím na terasu, ale je tam veľa bytov takých, že z jedného rohu mi do bytu pozerá jeden sused a z druhého druhý.
RM: Ak je to násilné, tak to v mojich očiach nie je dobre vyriešené. Milujem otvorenosť, ale chcem mať možnosť uzavrieť sa. Dobre, môžem síce celkom banálne zatiahnuť závesy, ale nemôžem používať záhradu bez toho, aby sa mi prizeralo celé sídlisko. Takto sa hrať nebudem. Ako bolo povedané, aj vo viedenskom kontexte existuje jedna veľká výnimka – Sargfabrik. Tá ale vznikla na základe spoločného programu združenia budúcich obyvateľov – ktorý presahoval rámec obyčajného obytného domu a rátal s integráciou ďalších zariadení a infraštruktúry od penziónu, až po viacúčelové sály a plaváreň, ktoré zase spätne môžu byť využívané verejnosťou. Je to skutočný hybrid, niečo také existuje iba tam. Tu sú to na prízemí obchody, nad tým je administratíva a nad tým byty. Nie je to premiešané, z tej budovy konkrétne verejnosť veľa nemá. Pri Sargfabrik sa to podarilo, pretože sa tí ľudia dali dokopy a celých desať rokov sa držali svojho programu. Iné podobné stavby u nás neexistujú, pretože viedenská podpora bývania financuje iba bytové priestory, žiadne iné. To znamená, že ak niekto stavia bytový dom, je ťažké tam umiestniť čo i len jeden obchod, pretože na to nedostane podporu a developeri chcú podporu využiť v čo najväčšej miere. Všetko ostatné nie je financované. Je to veľký problém viedenskej bytovej výstavy – táto monofunkcionalita. Existuje, ako bolo povedané, len táto jedna výnimka, malo by sa to však stať cieľom, pretože to je presne to, čo tvorí mesto – verejné funkcie a bývanie. V Sargfabrik sa však dá bývať aj veľmi pekne súkromne, keď človek chce.
RŠ: Súhlasím s výrokom, že je to skvelé hľadanie odpovedí.
PN: Je to experiment, ale pro mne je ten dům neuvěřitelně městský. Chápu ho jako strukturu, která se může, dejme tomu, proměňovat v čase – možná i negativně. Možná všechny ty připomínky, o kterých mluvíme, se odrazí v nějakých změnách, které tam lidé přinesou sami. Myslím si ale, že je to příležitost, protože se tam třeba vytvoří komunita se svojí kontrolou jednotlivých prostorů a ti lidé budou neuvěřitelně pyšní na svůj dům. Samozřejmě, může to být i neúspěšná věc.
AB: V niektorých momentoch sa dom prejavuje ako experiment. Každý experiment nesie riziko, že nevieme vopred, ako dopadne. Napriek tomu si veľmi cením, že v takomto priestore vznikol dom s nespornými kvalitami, ktorý posúva ďalej myslenie o tom, kam môže smerovať mestské bývanie v budúcnosti. Považujem to za podstatnú nadhodnotu celého konceptu aj napriek tomu, že sú oprávnené všetky pripomienky, o ktorých sme tu hovorili.
Prejdime však v rozprave ešte k Palácu Motešických...
RM: V prípade Palácu Motešických som si od neho najskôr nič nesľuboval. Myslel som si, že je to zvláštna voľba do nominácií. Bol som však prekvapený mnohými kvalitami, ktoré sme tam následne našli. V princípe to však nie je môj prístup k architektúre. Je to dobre spravené a keď niekto na to má peniaze, viem si predstaviť, že sa nasťahuje, že bude bývať pekne v meste na troch úrovniach – vrátane úžasnej strešnej roviny – a vo veľkorysých priestoroch. Aj realizácia je na vysokej úrovni. Tam sú tie kvality. Ťažko sa mi to však posudzuje v porovnaní s tými ostatnými. Nemá to žiaden priamy úžitok pre mesto, žiaden pridružený význam pre verejnosť, má to výhody iba pre ľudí, čo tam bývajú.

PN: Ani já nedokáži hodnotit architekturu této nástavby. Myslím si, že je to přesný opak objektu na Dunajské ulici. Není to experiment, ale je to naprosto dokonalé přizpůsobení situaci a tomu, komu je ten objekt určen. To znamená – naprosto nadprůměrné klientele. Tato architektura je pro mne osobně cizí, ale myslím si, že ten dům ve výsledku zcela naplnil své zadání.
ĽK: Páčilo sa mi, akým spôsobom sa autor v klasickej vnútroblokovej situácii vysporiadal s vjazdom do podzemia. Na prvý pohľad si človek vjazd vo dvore ani nevšimne. Čo sa týka architektúry nadstavby, ani si neviem predstaviť, že by to v danej situácii niekto riešil výrazne inak – z hľadiska kontextu. Strešné terasy možno mohli byť trochu menšie, lebo hoci sú veľmi exkluzívne, s nádherným výhľadom, postrádajú súkromie. Luxus by mal byť chránený.
RŠ: Myslím si, že keď je v hre toľko peňazí, tak ony už samotné nedovolia, aby kvalita padla príliš nízko. Z hľadiska architektúry si myslím, že je to trochu preexponovaný exhibicionizmus. V tom objeme je natlačených toľko tvorivých názorov, že je to pre mňa až únavné.
AB: A plastika od Bořka Šípka to dopovedá...
RŠ: Je to explózia barokového názoru na architektúru.
ĽK: Plastika možno ani nepatrí k nadstavbe. Môže to byť celkom iná kauza.
RŠ: Tá plastika mi vadí najmenej zo všetkého. Je tam navyše.
AB: V Bánovciach nad Bebravou sme videli sugestívny a pôsobivý Pamätníku holokaustu. Ako by ste ho zaradili do kontextu našej diskusie?
RM: Je to situácia, ktorá je, úprimne povedané, mimo konkurencie. Snaží sa zhmotňovať príbeh, ktorý je jedinečný, je neporovnateľný a aj obdobie, ktoré je neporovnateľné, snaží sa o oživenie a zachovanie spomienky. Takéto príbehy sa veľmi ťažko uchopujú prostriedkami architektúry. Spĺňa síce požiadavku, že je pre verejnosť, to je ale pri každom pomníku. Mal by dostať cenu už len za to, že vznikol. Je to však ťažké porovnávať v súvislosti s ostatnými nomináciami, pokiaľ ide o udelenie ceny za architektúru.
AB: Môj prvý dojem bol, že v tomto prípade je príbeh silnejší ako architektúra.
RM: Je to ťažké – už len fakt zhmotnenia toho obdobia, ktoré niečo takéto spáchalo, už len skutočnosť, že to zrealizovali... ale je to proste ťažké porovnávať prostriedkami architektúry. Pravdepodobne ani neplatí, že ak by to bolo aj architektonicky lepšie, že by to malo výraznejší účinok, pretože je tam dôležité úplne iné pozadie. Nie som si ale istý.
PN: Pro mne to byl velmi silný zážitek. Možná by si to zasloužilo ticho, když se však budeme snažit nemyslet na příběh a posoudit památník jako architekturu, tak mohu konstatovat, že se mi velmi líbila haptičnost, materiálovost té věci. To znamená způsob, jakým se pracovalo s povrchy, s materiálem, který začíná stárnout, začíná se projevovat jeho patina, začíná se spojovat s tím hřbitovem jako součást jeho hmoty. Nahrazuje totiž vstupní objekt, který tam kdysi stával. Cením si velmi výběru toho místa. Vytváří se hřbitovem jeden celek, podobně jako kostel ze 13. století, který je na tom vedlejším hřbitově. Podle mne je to dobrá architektura. Je to výborný počin.
ĽK: Myslím si, že má aj iné roviny okrem silného príbehu. Tvorcovia dostali v zadaní určené miesto – židovský cintorín. To, ako z určenia miesta vznikla symbolika – brána, návrat domov, pokoj – ma oslovilo. Aj premietanie do architektúry. Samozrejme, pamätník mohol mať mnoho podôb. Na tomto mieste volili autori to najlepšie.
AB: Cenné je aj to, že za málo peňazí vytvorili vhodnú odpoveď na celý príbeh. Pôsobivý je motív prechodu chodníka cez objekt až do krajiny.
ĽK: Väčšina pamätníkov je verejne prístupná – ide o možnosť vyjadrenia piety a spomienky.
AB: Áno, pamätník by mal byť otvorený, ale, bohužiaľ, riziko vandalizmu je tu veľké.
RŠ: Pieta je takto príliš privátna.
ĽK: Neverejnosť toho miesta je jediné negatívum.
AB: Je to mimoriadny a vznešený koncept, veľmi dobre vymodelovaný objem, ktorý však vylučuje širšie verejné pôsobenie. Nie je to ale chyba architektov. To je v tom samotnom zadaní. Bolo asi tak koncipované.
RŠ: Hrdličkov pamätník vo Viedni „Žid umývajúci dlažbu“ je absolútne verejný. Je v strede verejného priestoru a všetci, ktorí tam prídu, sa príbehu zúčastňujú. Toto je však takmer implózia smerom dovnútra objektu. Nie je to, samozrejme, negatívne riešenie, je to iné ponímanie, ako sa s úlohou vyrovnať.
ĽK: Keby u nás neexistoval vandalizmus namierený voči židovským artefaktom a cintorínom, aj tento pamätník by mohol byť verejným miestom. Nie je to ani chyba architektúry, ani chyba zadania, ale stav spoločnosti.
AB: Tým pádom to ale dobre neinterpretuje odkaz. Tento odkaz by sa mal interpretovať širokej verejnosti a zrazu sa uzatvára do seba. Akoby som chcela čosi vysvetliť verejnosti a nemôžem, lebo nemôžem nechať otvorené. Tam ten rozpor veľmi cítiť.
PN: Na druhé straně, mluvili jsme o momentu překvapení. Když se otevřou dveře a získáme průhled do krajiny, který je naprosto úchvatný, tak ten zážitek je neskonale silný.
ĽK: Možno, že presah k verejnosti sa dá vykladať aj tak, že je úspech, že pamätník bol vôbec zrealizovaný. V tom zmysle táto architektúra zmysel tohto kritéria naplnila.
RŠ: V recenzii na tento objekt som sa snažil nastoliť otázku, či je možné sa s príbehom v pozadí – teda holokaustom – vôbec vyrovnať prostriedkami estetiky.
RM: Čo sa týka kontextu v meste a všetkých nárokov, ktoré sme si predtým sformulovali, je to, pravda, úplne odlišná záležitosť. Proste ju nemôžem porovnávať na základe kritérií architektúry a iných kritérií, ktoré potrebujeme. Okamžite by som tomu dal špeciálnu cenu, ale nedával by som to do konkurencie s ostatnými nomináciami a nehovoril, že toto je lepšie a toto horšie.
ĽK: Myslím si, že porovnávať sa to musí dať, lebo je to takisto architektúra. Určite by som to nevylučovala. Načo sme to potom nominovali? Z toho hľadiska je to hodnotiteľné.
AB: Je to dané už samotnou funkciou. Interpretuje predsa odkaz holokaustu a ten nie je možné porovnávať s nejakou pragmatickou funkciou iného domu – či už bytového alebo administratívneho.
PN: Myslím si, že je to ve velikosti, ve srovnání s těmi dvacetipatrovými domy. Architektura může být i naprosto malá věc.
AB: Poďme diskutovať o ateliéri architekta Paňáka.
RM: Verejnosť je tu vylúčená. Je to niečo, kde môžeme použiť všetky kritériá architektúry, ale je to čisto súkromná záležitosť, ktorú si jeden výborný architekt postavil sám pre seba. Rešpekt k okoliu, k miestnym danostiam a k možnému vývoju – to všetko prepojil v úžasnom vzťahu. Je to veľmi pekné dielo.
AB: Objekt – „pustovňa“ – je citlivo zapojený do prírodného prostredia, so záhradou vytvára harmonický dialóg. Asketizmus, asketické stvárnenie priestoru chvíľami až vyrážal dych, ale mimoriadne vystihuje filozofiu a poslanie tohto domu. Nedá sa mu nič vyčítať.
PN: Líbilo se mi na té stavbě, že vznikala pomalu. Bylo to na ní vidět – na rozdíl od všech ostatních, které vznikaly ve standardním čase. Způsob přemýšlení o tom, že stavba je součást krajiny, ke které se může organicky i něco přidávat, a že vyrůstá z paměti místa – to je úžasný koncept. Líbila se mi vertikálnost toho objektu, to znamená poloha, kdy je člověk pod klenbou korun jabloní, pak je v prostoru mezi střechou a je v určitém rozhledovém pásmu mezi korunami stromů a pak je ještě další poloha, kdy je člověk nad střechou a má zase úplně jinou možnost pozorovat krajinu. Pro mne je to naprosto dokonalá stavba.
ĽK: Je to pekný zásah do prírody. Veľmi vydarený. A nemusí to byť navždy neverejné. Vôbec to nemusí byť ateliér – môže tam byť čokoľvek. Môže tam byť vystavený artefakt. Možno, že to raz zmení funkciu.
AB: Navyše korešponduje s osobnosťou architekta. Je to úprimná a ničím neobmedzovaná privátna výpoveď, ktorú autor urobil sám pre seba a nemusel sa štylizovať do žiadnej pózy. A to tam cítiť – jeho osobnosť, introvertnosť, slobodu citlivo pestovanú v tejto „pustovni“...
PN: Samozřejmě člověka napadne souvislost s Le Corbusierem. V té stavbě je taková Corbusierova touha být sám a tvořit, žít jako mnich uprostřed přírody, ve které je vlastně všechno.
RM: Je to architektonický inštrument – úroveň záhrady, úroveň medzi stromami, úroveň nad stromami – to, ako sa s tým dá pracovať. Na úrovni nad stromami sa iba pozerám, nezdržiavam sa tam, hneď idem naspäť. Na úrovni medzi stromami sa môžem zdžiavať veľmi dobre – je tam dostatok priestoru. Úroveň záhrady je určená pre všetky ročné obdobia, je tam na to dosť priestoru. Je to skutočne veľmi pekný architektonický nástroj.
AB: Samé dobré hodnotenia!
RŠ: Áno, ale je to architektúra, ktorá bola vopred oslobodená od všetkých trápení, ktoré sprevádzajú architektonickú tvorbu. Je to výraz čistej pokojnej radosti. Žiadne vstupy, ktoré komplikujú robotu architekta, tam neboli.
AB: Áno, to sme už spomínali, je to naozaj privátna výpoveď. Diskusiu sme začali aj o verejnom odkaze architektúry, tak by sme sa mohli z tohto hľadiska pozrieť aj na administratívnu budovu v Košiciach.
PN: Myslím si, že dům má snahu v rámci své parcely vytvořit veřejný prostor, ale architektonické řešení, ktoré autoři zvolili, to naprosto popírá. Vytváři si jakousi nárožní pozici, kde ustupuje, ale ten prostor, kterým ustupuje, se stává soklem, který je téměř privátní. Nedá se přes něj přejít. Druhá věc, která mne na tom domě nepřesvědčuje, je měřítko jeho „nástavby“, která je předimenzovaná vůči svému okolí. Možná je to dané snahou ji jednoznačně oddělit od spodní části domu. Ten kontrast je pak o to větší. I tou římsou, která je sice na Mlýnské ulici přesvědčivá, ale v momentě, kdy přechází za roh, je neukončená, není domyšlená.
ĽK: Keby som nevedela, že je to novostavba, tak by som si myslela, že je to nadstavba. Možno ani nejde o proporciu, lebo keď si zoberieme susedné domy s klasickými strechami, sú rovnako vysoké ako táto „nadstavba“, sú však integrované do tých domov. Sú súčasťou domu a tu vzniká pocit, že sa niečo nadstavovalo.
AB: Tiež sa mi proporcia „nadstavby“ nezdá správna, možno preto je tam tá rímsa, ktorá maskuje, čo je hore. Z pohľadu chodca nie je potom táto časť vnímaná.
PN: Otázka je, jestli architekty k tomu nedonutila památková péče. To těžko říct. Je však potřeba, jak už tu bylo řečeno, nést za své rozhodnutí zodpovědnost.
RŠ: Takéto veci sa robia vtedy, ak sa na existujúci objekt čosi pridáva. Robiť to apriori vopred, akoby predstierať, že taká situácia nastala, je sporné.
RM: V princípe to považujem za architektúru nesprávneho gesta. Pokúša sa reagovať na historickú situáciu nesprávnou gestikuláciou, slabými hmotami a to nemôže fungovať. Nestačí to.
PN: Mám dojem, že ten dům se snaží reagovat na naprosto všechno, co je kolem něj. Například na historizující palác v sousedství, který možná není tak architektonicky významný, aby se na něj muselo tak razantním způsobem reagovat.
RM: Z môjho pohľadu a aj pri zosumarizovaní názorov a duševných pohnutí celej poroty by cenu mal získať projekt, ktorý komunikuje s mestom, ktorý ho tvorí. Projekt, ktorý je s mestom v súvislosti a nie mimo konkurencie. Dôležité je pracovať skutočne s tým, čo môže Bratislavu a Slovensko posunúť ďalej. Niečo, čo má pozitívny účinok na mestský organizmus. Z môjho pohľadu by to bol buď dom na Dunajskej ulici od ateliéru gutgut alebo nárožný dom na Karpatskej od Štúdia K.F.A.

RŠ: Tiež by som hlasoval za atelier gutgut so zohľadnením pripomienok, ktoré tu boli povedané. Je to silné rozhodnutie. Architekti preukázali veľa odvahy. Je to čin, ktorý je pre mesto veľmi dôležitý a veľmi „gutgut“. (smiech)
AB: Rada by som podporila kritériá, ktoré sme v diskusii našli, ako aktuálne a podstatné. Kritériá, o ktorých sme na začiatku hovorili – užívateľské hľadisko, presah do verejného a poloverejného prostredia a verejné komunikovanie –, Dunajská naozaj spĺňa. Myslím si, že cenu môže plným právom dostať. Je to koncepčne kvalitný mestský bytový dom postavený v pomerne komplikovanej urbanistickej situácii. Aj keď v niektorých momentoch experimentuje, určite je to dom, ktorý posúva myslenie o mestskom bývaní dopredu.
ĽK: S tým môžem súhlasiť, ale mali sme si to povedať už pri nominovaní diel.
AB: To s tým nesúvisí, každá porota si stanoví svoje kritériá. Rôznorodosť nominácií je dobrá, lebo keby to tak nebolo, boli by sme orientovaní veľmi jednostranne.
ĽK: Nemali by sme si však stanoviť kritériá, ktoré niektoré nominácie vylučujú.
RŠ: To je ale produkt tejto diskusie. Je to špecifikum našej súťaže. Víťaz je vždy generovaný až diskusiou.
RM: Porota musí mať dostatok možností na reagovanie. Ak je rámec rozhodovania príliš úzky, môže byť od začiatku vylúčené aj to, čo by tam porota vlastne rada mala. Viem, je to ťažké, že spôsob nášho hodnotenia možno neumožnil adekvátne hodnotiť pamätník v Bánovciach. Je to otázka, kde sa musíme spoločne dohodnúť. Čo je dôležitejšie pre rozvoj mesta? Architektúra, ktorá sa tvorí v (a tvorí) mesto, alebo iná? Ak sú v rámci nominácií vhodné projekty, nie je rozvoj mesta prioritne dôležitý? Nebolo by namieste ich podporiť v čo najväčšej miere?
ĽK: Rozumiem, len keď sme si na začiatku hovorili, čo je dobrá architektúra, tak toto kritérium bolo jedno z viacerých. Nebolo striktne povedané, že veci budeme hodnotiť práve podľa neho. Zdá sa mi to nefér voči stavbám, ktoré boli nominované, ktoré sme si išli pozrieť, že sme vybrali jedno kritérium, podľa ktorého sú ony vylúčené. Možno by sme k tomuto výsledku dospeli tak či tak, ale povedať to takto, nie je celkom v poriadku.
RM: Ak by sme v prípade pamätníku naozaj použili nejaké architektonické kritériá a vynechali jeho pozadie, tak tam tiež pociťujem pomerne veľkú rezervu. Určite by sa to dalo urobiť jednoduchšie. A to už je rozhodujúce kritérium.
ĽK: Mojím favoritom nemusí byť pamätník, ale mohol by to byť napríklad počin pána architekta Paňáka. Keď si však povieme, že kritériom je prínos mestu, tak nemá šancu zvíťaziť.
AB: Nemám pocit, že sme sa zaoberali len týmto kritériom, hodnotili sme súčasný stav architektúry ako takej. Už to, že sa tie diela dostali medzi nominácie, ich predsa svojím spôsobom ocenilo. Ťažko je v takejto súťaži dopredu stanoviť, čo je podstatné kritérium. To naozaj vychádza z diskusie...
PN: Osobně souhlasím s tím, aby se cena udelila ateliéru gutgut, protože jejich dům má všechny náležitosti dobré architektury – i když je to tak složitá stavba a má možná pár problémů, ale pro mne je to jednoznačně favorit. Stejně dobrý pocit jsem měl při návštěvě ateliéru Pavla Paňáka, ale přínos městu je tak důležitý, že by stavba na Dunajské ulici měla být oceněna jako možný precedens.
RŠ: Ide o najsilnejší architektonický výkon z toho, čo sme videli, a okrem toho je to mestotvorné dielo.
ĽK: Rada by som to teda uzavrela za mňa. Podľa môjho presvedčenia najzaujímavejším a bez jedinej chyby je ateliér architekta Paňáka a najväčším prínosom pre mesto je dom na Dunajskej od ateliéru gutgut.

Laureátom Ceny ARCH 2010 sa na základe rozhodnutia poroty stal polyfunkčný objekt na Dunajskej ulici v Bratislave od ateliéru gutgut architektov Romana Halmiho, Petra Jurkoviča, Lukáša Kordíka a Števa Polakoviča.