CENA ARCH 2011

DISKUSIA K CENE ARCH

Diskusia poroty k Cene ARCH 2011

Cena ARCH je cenou časopisu ARCH o architektúre a inej kultúre. Redakčná rada časopisu ju ako čestnú cenu zriadila v roku 1998 s úmyslom vyzdvihnúť pozoruhodné diela domácej architektonickej scény. Cena sa udeľuje každoročne architektonickému dielu, ktoré medzinárodná porota uzná za najvýraznejší architektonický čin reflektovaný v uplynulom období na stránkach časopisu ARCH. O udelení Ceny ARCH 2011 rozhodovala v dňoch
21. – 23. septembra 2011 medzinárodná porota v zložení: Marta Schreieck (Rakúsko), Andrej Hrausky (Slovinsko), Tomáš Rusín (Česká republika), Ján Krcho a Andrea Bacová (Slovenská republika). Porota posudzovala trinásť architektonických diel, ktoré na tohoročnú cenu nominovala redakčná rada časopisu v júni 2011. Nasledujúci text je záznamom záverečnej diskusie poroty.

Andrea Bacová: Na úvod sa vám chcem najprv poďakovať, že ste vydržali takú dlhú cestu. Precestovali sme za dva dni tisíc kilometrov po Slovensku, nebolo to málo. Videli sme všetkých 13 nominovaných stavieb, pričom prehliadka veľvyslanectva v Berlíne prebehla o pár dní skôr. Budeme udeľovať štrnástu cenu časopisu ARCH, pričom časopis samotný vychádza už šestnásty rok. Podľa štatútu Ceny ARCH laureát môže byť len jeden. Kritériá sú len zdanlivo jednoduché. Mali by sme vybrať architektúru, ktorá má vysoké kvality a je pozoruhodným a povšimnutiahodným architektonickým dielom s vlastnou ideou a názorom na riešenie zadnej úlohy. Čo to však pre nás znamená v konkrétnej situácii? Tu by sme mali byť naozaj zodpovední a hľadať profesionálne argumenty, ktoré odhalia kvalitu i negatíva. Mohli by sme začať rozprávať o jednotlivých objektoch postupne, ako sme ich navštívili. V prvom rade by sme sa mohli pozrieť na veľvyslanectvo v Berlíne.
Andrej Hrausky: Ja by som napriek tomu začal trochu všeobecnejšie. Ako a prečo sa takáto cena má udelovať? Nie je to ako pri olympiáde – kto bude prvý. V architektúre vidím ocenenie trochu inak. Nemalo by to byť tak, že jedného oceníme a hotovo. Keď niekoho negatívne skritizujeme, tak ten jeden bude nahnevaný a ostatní budú šťastní. Keď niekoho oceníme a povieme, že je najlepší, jeden bude šťastný a ostatní nahnevaní. Preto si myslím, že by sme mali skôr povedať, že toto je náš návrh na ocenenie, a tým v prvom rade otvoriť diskusiu. Nechceme povedať autorovi: „Ty si dobrý“, alebo „Ty si zlý“. Oveľa dôležitejšie je iniciovať debatu o architektúre. Keď vyhlásime, že je niečo tak a tak, ostatní si našu kritiku prečítajú a dosť. Nanajvýš si pomyslia: „Dobre, ale ja mám na to iný názor...“ Najdôležitejšie je preto ľudí primäť k tomu, aby začali nad architektúrou premýšľať sami, aby sami sebe stavali latku vyššie. To je možné docieliť iba takouto debatou. Pre mňa osobne táto cena nie je taká jednoduchá záležitosť – tento je najlepší a ostatní sú horší... Pre mňa je omnoho dôležitejšie otvoriť diskusiu.
AB: Určite, máš pravdu a je priam nevyhnutné, aby sme sa pokúsili prostredníctvom diskusie o domoch, ktoré sme videli, definovať aktuálne architektonické problémy. Takže bude to predovšetkým debata o architektúre...
Marta Schreieck: Mňa by zaujímalo, na akom pozadí to mám vnímať. Som v tejto krajine prvýkrát a som konfrontovaná s určitými budovami. V prvom momente som teraz trochu bezradná, čo sa týka možných odpovedí na to, čo sme videli. Zaujímalo by ma, v akých podmienkach tu ľudia pracujú, aké majú možnosti, pretože som tu videla vskutku zaujímavé nápady, čo ma však zaráža, je „kvalita“ prevedenia, materialita. Niečo mi tam chýbalo, tak všeobecne. Sú to tunajšie ekonomické podmienky, ktoré za to môžu? V akých podmienkach pracujú u vás architekti?
AB: Záleží to od konkrétnej situácie, kde sa objekt nachádza, a či to robí súkromný alebo štátny investor. Investorské prostredie dokáže koncept veľmi ovplyvniť. Videli sme to. Ak to bola súkromná investícia, podmienky boli celkom iné ako napríklad v prípade školy v Nitre. Tam sa architekt musel prispôsobiť možnostiam, ktoré mu poskytol štát – koľko má na to peňazí a aké kritériá musel splniť. To napokon na tomto projekte vidno.
Tomáš Rusín: Obecně tento problém vnímám tak, že tady máme určitou minulost, která je poměrně vysoce kvalitní. Když jsem byl například v bytech domu Viktoria (dovedu si představit ty ceny!) a podíval jsem se přes ulici a viděl jsem domy z roku 1935 a vím, jaké jsou v nich parkety, omítky, okna, byty, zimní zahrady a za jakou jsou cenu, tak vidím velký nepoměr nejen v kvalitě práce, co se týče detailů, ale i v kvalitě uvažování o prostoru, o životě. Kultura bytová nám totiž vytváří kulturu životní. Pořád nejsme schopni dosáhnout toho, kde jsme už jednou byli. V tom je to pro mne v případě nových bytových staveb vlastně zklamání. Přitom stačí tak málo – inspirovat se kvalitou, která tady byla! Možná jsme ale v pozici, že vůbec nejsme schopni finančně to zopakovat, protože na druhou stranu ty tehdejší detaily jsou tak náročné, že by je v současnosti nikdo nezaplatil. Jsou to složitá okna, kovaní a podobně. Možná to zní staromilsky, ale kvalita bytů pořád nedosahuje té kvality, kterou už jsme tady jednou měli. To se týče hlavně bydlení.
AB: Nie je to však len otázka peňazí. Prerušenie historickej kontinuity v minulosti spôsobuje dodnes problémy v určení vlastnej identity. Nie každý architekt chce alebo dokáže a aj môže bez problémov nadviazať na to, čo tu bolo, skôr hľadá niečo nové, čo však nemusí byť vždy lepšie. A detaily? Architektúra, ktorá sa o ne dôsledne nestará a nezaoberá sa nimi, nemôže byť kvalitná aj ako celok.
MSch: Čo mi udrelo do očí, je, že sa tu len vo veľmi malej miere pracuje s priestorom, že tieto koncepty sú priestorovo veľmi ploché. Uvažuje sa tu iba v jednotlivých úrovniach, čiastočne s prvkami, s módnymi, súčasnými architektonickými prvkami, ktoré sa objavujú všade, aby sa udržal krok s dobou. Sotva by sa dalo povedať, že sú to svojbytné riešenia, u ktorých by človek povedal – áno, toto je riešenie prirodzene vychádzajúce z úlohy, z miesta, riešenie, za ktorým je určitá svojrázna myšlienka.
Ján Krcho: Môžem porovnávať aktuálne nominované stavby s tými, ktoré boli nominované na Cenu ARCH pred piatimi rokmi. Keď sme teraz chodili po tých objektoch, tak som si celý čas uvedomoval, že tento rok sa dalo nájsť oveľa viac architektonickej práce ako vtedy. Pri viacerých objektoch som bol rád, že sme ich videli v skutočnosti, lebo na fotografiách sa činnosť architekta nedala ani zďaleka identifikovať do takej miery. Na druhej strane treba povedať, že je dosť ťažké tie objekty porovnávať. Hoci je zrejmé, že pri splnení architektonickej funkcie majú aj nejakú inú ambíciu. Pri Viktórii ide napríklad o šikovný predaj obrovského množstva priestoru na nejaké účely, čo sa tiež dá hodnotiť ako určitá forma produkcie. Druhá vec je, že vzájomné porovnávanie niektorých stavieb je skutočne až nemožné.
AB: Môžeme si však vedľa seba postaviť bytové domy, ktoré sme videli: bytovky v Záhorskej Bystrici, Minergo na Kolibe a nakoniec Viktóriu. Medzi nimi môžeme postrehnúť jednoznačné rozdiely nielen v kvalite bývania, ale aj v architektonickej a priestorovej kvalite.
AH: V tridsiatych rokoch možno bolo všetko lepšie. To sa však teraz už ťažko porovnáva. Teraz je všade panelová výstavba, ako určité vyvrcholenie jednej etapy dejín architektúry. Nachádzame však ešte stále veľa postmodernej architektúry, tým viac, čím ideme hlbšie do niekdajšieho „východného bloku“. Mám pocit, akoby sa súčasný architektonický jazyk čiastočne vracal späť ku svojim koreňom z tridsiatych rokov, k moderne a k funkcionalizmu. Videli sme zopár budov, ktoré mali len dve farby – čiernu a bielu. Je to redukcia, krok ďalej od postmoderny, napriek tomu však človek očakáva viac. Problém je, že architektúra tridsiatych rokov – toho skutočného funkcionalizmu –, bola podstatne elegantnejšia ako súčasná. Všetky tie uzulinké profily, jednoduché zasklenia, tie tenučké fasády! Dnes musí byť všetko zaizolované, vyzerá to tak opuchnuto – celá elegancia sa stratila. Nie kvôli architektom, ale kvôli predpisom, ktorými sa dnes musíme riadiť – hliníkové profily súčasných okien sú tak široké! Tak napríklad klinika v Nitre – zo strany átria bola výborná – proporčne i tak celkovo. Také sme však už neraz videli. Pre mňa je aj otázkou, aké problémy má súčasná architektúra – špeciálne na Slovensku. Akú dôležitosť majú riešenia rôznych úloh? Bytovka nie je najhorúcejší problém. Rodinný dom nemá takú silnú dôležitosť ako veľvyslanectvo v Berlíne. Veľvyslanectvo v Berlíne je pre mňa jedna veľmi špecifická úloha. Počuli sme, že toto je doposiaľ druhé slovenské veľvyslanectvo, ktoré sa postavilo ako novostavba a bolo navrhnuté slovenskými architektmi. Je to skutočne dôležitý projekt. Rovnako sa mi veľmi páčila aj nábrežná promenáda. Je to nápad, ktorý sme doteraz ešte nevideli – akýsi Hyde Park pri Dunaji. Keď sa prejdete pozdĺž Dunaja od Passau, cez Linz, Viedeň, Bratislavu, Budapešť, nikde inde nenájdete takéto riešenie, takéto prepojenie mesta a Dunaja. Je to z môjho pohľadu veľmi dôležité, pretože je to naozaj jedinečné. Je to veľmi úspešné, funguje to. Inde nájdeš iba breh, kde sa prechádzajú ľudia, možno ešte tak park. V Budapešti je jedno také miesto – na druhej strane Dunaja oproti novej opere skúsili niečo podobné. Ľudia sa tam môžu prechádzať a zísť aj k vode. Tu je to však priamo v meste. Mesto samo prichádza k vode a nie len ako promenáda, ale zároveň aj ako park, lúka, kde môžu ľudia ležať. Potom tie mólka nad vodou, využívané ako kaviarne... Je to práve to zmiešanie funkcií – kaviarne, promenáda, lúka –, ktoré to robí takým zaujímavým. Architektúra v pozadí možno ani nie je taká dôležitá. Skutočne som to ešte nikde inde nevidel. Pre mňa je toto tá svojrázna odpoveď na problematiku. Všade sa snažia dostať vodu a nábrežie do mesta – aj slávna opera v Oslo – to je tiež časť práve takejto snahy. Predtým tam bol prístav. Mesto Oslo nebolo orientované k vode. Dnes majú všetky takéto kultúrne inštitúcie svoje miesto pri vode. Dlhší čas sa to už deje napriklad v Hamburgu. V minulosti nezaujímavé škaredé miesto – len transport a prístav –, sa zrazu stalo niečím celkom iným – živým a vitálnym priestorom. To považujem za veľmi zaujímavé. Tretia zaujímavá stavba bola pre mňa tiež odpoveďou na jeden obrovský problém. Keď sa prechádzame historickým centrom – vidíme perfektne upravenú centrálnu zónu. Potom prejdeme predmestiami a nachádzame vo väčšine prípadov len kilometre a kilometre architektúry nižšej kvality – autosalóny, sklady, nákupné centrá a podobne. Architektúra je tu zamieňaná za dizajn – IKEA a podobne... – a architektúra nikde. Celkom inak to bolo v areáli Phoenix Zeppelin, videli sme niečo, čo sme absolútne nečakali – veľmi príjemné riešenie. Prišli sme na akúsi zelenú lúku, prešli popri akýchsi betónových kvádroch a ocitli sme sa pri akomsi dome. A on to bol servis týchto obrovských mašín! Nikto by si nebol pomyslel, že by sa to dalo spraviť aj takto. Títo architekti to podľa môjho názoru spravili výborne – a vonkoncom nie tak, ako to už poznáme z iných riešení.
MSch: Tiež si to myslím. Je to príklad, kde sme videli svojbytnú ideu. Pokus pracovať aj v priestore – previazať tie tri úrovne. Akosi to bolo práve to správne riešenie zverenej úlohy. Je to pomerne obyčajná úloha – servis, kde opravujú Caterpillary. A pritom to bolo najautentickejšie riešenie. Tiež som mala ten pocit. Primerané v materiáloch, vydarený bol pokus o inscenáciu vnútorných priestorov, ktorý aj skutočne priniesol zamestnancom osoh, čo sa týka komunikácie. Videla som za tým skutočne nápad.
AH: Takéto objekty na predmestiach – to je v dnešnej dobe obrovský problém v Európe aj vo svete vôbec.
MSch: V príncípe je to vlastne dieľňa, určitú kvalitu to má aj v exteriérových priestoroch... to, ako vyriešili predpolie.
AH: To sú tie tri zaujímavé veľké témy: architektúra na predmestí – či je to možné alebo nie –, potom je to problematika vody a mesta a potom samozrejme to veľvyslanectvo – to je vždy niečo osobité. Také veľvyslanectvo je vskutku zaujímavá úloha – zrazu majú architekti možnosť spraviť niečo jedinečné. Peniaze sú vždy obmedzené, ale v takomto prípade nie tak veľmi ako v iných. Keď sme to veľvyslanectvo videli, boli sme všetci očarení – ako budova vyzerá, aká dokonalá je až po tretie podlažie. No, ale vyššie... Tam už sú problémy – špeciálne s tými bytmi a tým otvoreným priestorom. To skutočne nebolo dobre vyriešené.
TR: Byl jsem všeobecně překvapen rezignací na atypický detail. Říká se přece: „God is in Detail“. Práce architekta je nejen o konceptu, ale především o detailu. Paní architektka Schreieck říkala, že vyvíjí atypický dřevěný plášť. I u drahých vil (byl to i případ vily v Kynceľové) však u nás bývají osazeny vstupní dveře, které člověk každý den chytá do ruky, hliníkovým obyčejným rámem. Rezignace na atypický detail znamená i rezignaci na tvorbu tohoto rozměru, tohoto myšlení. Týká se to i všech nominací – kromě chaty a Phoenix Zeppelinu. Tam o tom architekti takto uvažovali a u Zeppelinu to bylo dotaženo do dokonalosti – od soklíků u schodů po atypické skřínky. Mohli tam také dát typové skřínky nebo typové zábradlí. Mohli tam dát typové pojízdné dveře. Ani ty dveře nebyly typové!
MSch: Výborné bolo riešenie šatňových skriniek. To bolo pre ten priestor obohacujúce. Bola to nevyhnutnosť a pri tom skutočne dobre vymyslená. Všetko to bolo veľmi jednoduché, vo svojej jednoduchosti však svedomito prepracované.
TR: Asi jste si všimli, že tam byly čtyři boxy recepce na kolečkách a ty boxy byly propojeny vzduchotechnickým krkem, kudy vedly kably. Zase atypické řešení! V tomto případě architekti o tom přemýšleli a tvořili. Mohli tam klidně posadit nějaký typový nábytek. To byly tedy dvě ukázky nerezignace na tvorbu. To je asi to nejdůležitější.
MSch: Pri tej chate som to tak nevidela. Zvonku áno, ale zvnútra... Zvnútra ma to trochu sklamalo. Exteriér bol naskrz čisto spravený, vnútri by som však čakala úplne iný priestor. Čo sa mi veľmi páčilo, bol ten ľahký zlom, vytváral veľmi pekný zakrivený priestor. Aj terasa sa mi priestorovo veľmi páčila. Žiaľ, v interiéri som už pokračovanie nenašla...
AB: Na dome v Kynceľovej ma sklamala formálna stránka uličnej fasády, ktorá pôsobí prílš monumentálne. Tektonika fasády – pomer plných plôch a okien – vytvára zdanlivo dojem veľkého objemu. V princípe to však bol malý dom – oblečený do veľkých šiat. Vo vnútri nebol totožný s tým, čo prezentoval navonok. Pritom priestory vovnútri, prevádzka boli v poriadku.
MSch: Tie použité zošikmenia, tie boli podľa mňa v detaile nezvládnuté – vlastne len vytvorili problémy vo vnútorných priestoroch. Forma sa stala problémom.
AB: Garážová brána bola na vstupnej fasáde dominantná a hlavný vstup bol odsunutý – aj polohou aj významovo...
AH: ...a potom ísť zozadu ku schodom... Spomenul som si, že v Zeppeline sme videli mŕtveho vtáka na terase... Čo sa mi tam však páčilo, je, že sa architekti nesnažili sprítomniť v architektúre samotné traktory, čo sa pri takýchto typoch stavieb občas stáva – napríklad na letisku v Grazi je strecha spravená tak, aby vyzerala ako krídlo lietadla. Takéto hry nepovažujem za nutné. Pri Zeppeline si povedali: architektúra je architektúra a traktory sú traktory. Jediné, čo použili, je farba, aj to je však farba firmy.
MSch: Presvedčivé je, že tieto Caterpillary sú také robustné stroje, a ten dom má takú istú robustnosť. Akosi to pasovalo k sebe. Na túto úlohu to bola z môjho pohľadu primeraná odpoveď. Robustnosť strojov sa odzrkadluje v samotnej budove. Škoda, že som nevidela tú promenádu (Eurovea, pozn. red.), pretože to je skutočne veľmi dôležitá téma – verejné priestory. Phoenix Zeppelin je pekný objekt. Ale treba sa skutočne venovať tým dôležitým témam – témam so zreteľom na verejný priestor. Keď máme nejaké riešenie, nejaký vydarený príklad, ktorý prijali ľudia a je dobre spravený... Ak chceme s takouto cenou robiť aj určitý druh politiky, tak sa treba zamyslieť, kde sú ťažiskové miesta, čo je dôležité pre budúcnosť. To už musí človek veľmi cieľavedomo diskutovať, či by nebolo dôležitejšie prikloniť sa k dobrému riešeniu zahŕňajúcemu aj verejné priestranstvo... To je skutočne téma súčasnosti, kde je veľa nedostatkov. Ale vytvárať verejné priestory a prislúchajúcu architektúru len z rýchliku, to je skutočným problémom v dnešných dňoch. To nesmie zostať nespomenuté. Ja si nemyslím, že je jedno, ako architektúra za tým vyzerá. Potom sú to len developerské architektúry, stavebné hmoty bez akejkoľvek identity, bez ohľadu na to, že majú dobre vyriešené exteriérové priestory. Skutočne si myslím, že záleží aj na architektúre za tým. Ak sa však naozaj podarí vytvoriť z exteriérových priestorov vitálne verejné miesto pre mnohých ľudí, je to výkon. Otázkou zostáva, ako by sa malo hodnotiť, ktorá z tých tém je dôležitejšia.
AH: Verejné priestory sú dnes problematické, pretože máme kapitalizmus a každá parcela má svoju hodnotu, každý investor musí niečo zarobiť, a keď investuješ do verejných piestorov, nikto nezarobí. To sa potom prenecháva mestu, ale v Európe mestá nemajú toľko peňazí, a tie, čo majú, investujú inam.
AB: Otázka je, ako môžeme porovnávať verejný priestor s architektúrou. Ako môžeme nachádzať nejaké súvislosti pri hodnotení? Niečo iné je verejný priestor a niečo iné je architektúra.
AH: Námestie, kdekoľvek, žije iba vtedy, keď je naplnené programom. Inak nie. Keby tam nebola kaviareň, fungovalo by podstatne horšie. Rozdeliť to nejde – jedno bez druhého nie je možné.
JK: Snažil som sa porovnať nábrežie s Phoenix Zeppelinom. Dospel som k názoru, že pri nábreží je samozrejmé, že by to malo byť takto riešené, keď je takýto kontakt s vodou a je tam to obrovské nákupné centrum. Navyše mestský priestor má nejaké dlhodobejšie ambície. Pravdepodobne bude dlhšie fungovať takýmto spôsobom ako Zeppelin. Zeppelin bol však aj pre mňa elementárnym zážitkom, hoci som poznal ich starší objekt v Košiciach. Neočakával som od toho veľa nového. Je obdivuhodné, že v tej situácii dokázali všetky problémy dotiahnuť do takýchto riešení. Keď sme sa pozerali na jednotlivé časti objektu, tak nikde sa nedalo diskutovať o tom, že niektoré časti by boli nejako prešpekulované alebo veľmi komplikovane vyriešené. Všetky boli vyriešené veľmi adekvátne. Samozrejme, je tu fascinácia obrovským rozmerom tých strojov a z toho potom vychádza aj architektúra. Našiel som v tom aj istý paradox: Tu si ktosi povedal, že urobí takto precízne zariadenie pre traktory, no na druhej strane, keď sme prechádzali cez Slovensko a videli sme výkladné predajne rôznych renomovaných predajcov automobilov, tak sme si mohli uvedomiť, že veľmi málo tých predajní dosahuje takéto architektonické kvality.
TR: Říkali ale, že takový Caterpillar stojí asi 300 000 euro!
JK: To áno, ale zase ich asi nepredajú až toľko. (smiech)
AB: Keď sme hovorili o verejných priestoroch, dá sa tu nájsť predsa určitá paralela v tom, že aj budova Phoenix Zeppelinu má dopad na verejný priestor, lebo formuje krajinu pred mestom. Aj Eurovea má dopad na verejný priestor. Obe tieto stavby sa starajú o svoje okolie, vytvárajú pridanú hodnotu – vytvárajú verejný priestor. Jeden na predmestí, jeden v centre – pri Dunaji.
MSch: Čo sa ešte dá vyzdvihnúť na projekte Zeppelin, je to, že je možné pracovať s celkom jednoduchými prostriedkami. Mám na mysli, že to nemusí byť drahé. Aj s málom sa dá veľmi veľa docieliť, s jednoduchými prostriedkami vytvoriť dobrú architektúru. Z tohto pohľadu je pre mňa táto budova veľmi pekná.
AH: Možno by sme sa mali vyjadriť aj k ostatným stavbám. Napríklad k hokejovému štadiónu.
JK: Pre mňa bol Zimný štadión zaujímavý, keďže som poznal celý príbeh, ako vznikal. No podľa obrázkov som mal z neho oveľa negatívnejší dojem. V skutočnosti pôsobí pozitívnejšie, ako to bolo možné identifikovať z fotografií alebo z poznatkov o vývoji. Je tam veľa zaujímavých momentov – napríklad to, že sa nachádza na mieste staršieho štadióna. To, že rieši súvislosti námestia – pokiaľ sa pamätám, bol to vždy nejaký uzavretý priestor. Okrem toho vždy ma v architektúre fascinovali mobilné prvky. Zdvíhacie schody sú tam úplne namieste. Majú svoju logiku a odôvodnenie.
MSch: Zaujímavé boli fotografie pôvodného štadiónu na chodbách, ktoré ukazovali jednotlivé jeho etapy. Mal veľmi silnú identitu vo všetkých etapách svojej existencie. To mi vlastne pri tom súčasnom riešení chýba. S tými štyrmi rozdielnymi fasádami, naschvál rozdielne stvárnenými fasádami na všetky strany – nevidím potrebu spraviť to takto... Nakoniec je to len obal, priestorová vrstva okolo existujúcej haly s novými halami k tomu. Myslím si, že sa dalo vymyslieť podstatne radikálnejšie a čistejšie riešenie, ktoré by štadiónu prinavrátilo jeho silu. Možnosti, ktoré sa skýtajú pri takejto prestavbe, sa v tomto projekte podľa mňa dostatočne nevyužili.
AH: Pre mňa je to zvnútra omnoho lepšie ako zvonku.
TR: Fenomén těchto stánků se trochu posunul. Pro mne je to trochu stroj na „chléb a hry“. Lidé potřebují hry, k tomu tam přijít najezeni, zařvat si tam, občas vypustit agresivitu. Ten stroj by jim to měl poskytovat, ale zároveň se to stalo takovým kostelem. Navíc, když jsme tam viděli ty pomníčky a stopy po svíčkách... Dostalo se to do polohy, kdy lidé tam chodí někdy vypustit agresivitu, bavit se, zabíjet čas, ale zároveň jsou tam bozi. Na bruslích tam jezdí bozi. Pak by se tedy ale slušelo dát tomu takový až římský kabát. Až v takové poloze to je! Hráči lidem říkají, jak se mají oblékat, co mají jíst, v jakých domech mají bydlet a co mají mít na stěnách pověšené, protože to vidí v časopisech. To samé zpěváci nebo různí kuchaři. Tato vrstva dnes vytváří kulturní, resp. pseudokulturní milieu. Chápu toho architekta, že sa snažil fasádu nějakým způsobem zdobit. Mohl to ale být i úplně jednoduchý stroj na zábavu – na „chléb a hry“. A na klanění se bohům, kteří tam v tom figurují. Jsou to lidé, kteří od svých tří let neznají nic jiného než puk. Vydělávají s tím krásné peníze a vytvářejí tenhle svět.
AB: Športovci patria k tým celebritám, ktoré vytvárajú pre mnohých vzory, vzorový životný štýl. Architekt možno zámerne zvolil zdobivejšiu formu. Bolo to možno jeho vyjadrenie k tomuto štýlu. Môžeme sa aj tu pýtať, či to nie je formálne.
AH: Každý dom má dva životy. Jeden pre ľudí, ktorí chodia dnu – ako títo hokejoví fanúšikovia. Pre tých je to OK. Možno je to aj lepšie ako ostatné hokejové štadióny. Problém ale je, ako je to vonku. Zvonku to nie je také dobré ako vovnútri. Exteriérová fasáda je však pre ľudí, ktorí chodia a jazdia okolo. To sú všetko konzumenti tej formy. Fasáda domu nie je taká nedôležitá, patrí totiž všetkým. Tu je ale horšia.
AB: Je to podobné ako dom v Kynceľovej. Fasáda nezodpovedá vnútornému obsahu, aj keď je jednoznačné, že to tak malo byť, taký bol koncept. Vnútorná prevádzka – ako sa doposiaľ ukázalo – funguje veľmi dobre, štadión okrem majstrovstiev zažil viacero veľkých podujatí vrátane koncertov – a nič tragické sa neudialo, doprava neskolabovala...
TR: Absurdně působil ale i starý Zimní stadión, který zvenčí vypadal jako bytový dům. Byla tam normální okna a za nimi se skrývala hala. Funkce byla úplně zamaskována.
MSch: Pre mňa je nepochopiteľné, prečo má tá fasáda z každej strany iný výraz. Pritom funkcia za ňou je všade rovnaká – rozptylové zóny. Pre mňa to nie je presvedčivé. Prečo to nechcú ukázať? Pri tom tu bola jedinečná možnosť túto funkciu trochu viac preniesť aj von. Teraz je to len obal, ktorý neprezráda, čo je za tým.
TR: Člověk by čekal, že fasáda bude odrážet funkci, která je uvnitř zcela stoprocentní.
AB: No, neodráža ju. Ale architekt to asi ani nechcel.
AH: Ďalej sme videli ten víkendový domček – aj keď v tme. Spomínam si, na Slovensku boli pred pár rokmi viaceré lepšie riešenia. Od Kopeckého a Studeného bola tiež chata z dreva – v Senci – a spomínam si ešte na jednu ďalšiu – obe boli pre mňa omnoho lepšie, radikálnejšie. Studený a Kopecký boli vždy radikálni. Preto to nevnímam ako krok napred. V minulosti sme mali na túto tému už lepšie riešenia. Téma malého domu na brehu jazera.
MSch: Je to tak malý objekt! Treba myslieť na význam. Takouto cenou by sa mala sledovať určitá osveta. Toto je malý objekt pre súkromného investora. V tom prípade by to muselo byť dokonalé. Muselo by to ponúknuť viac ako len príjemnú exteriérovú formu, muselo by to ponúknuť iné priestorové riešenie v interiéri. Je to proste príliš málo na udelenie ceny. Nepoznám tie lepšie riešenia, pre mňa to však nebolo homogénne. Pritom to bola téma – ako sa vysporiadať s takýmto obytným priestorom, ako ho vyriešiť. A tu som nenašla progresívne idey.

AB: Osobne si myslím, že v tomto prípade je podstatné, že koncept chaty bol založený najmä na exteriéri – na terase a na vzťahu k vode. To, čo je vo vnútri, nie je až tak dôležité. Využitie chaty je sezónne a je orientované hlavne na letnú prevádzku. Vtedy tí ľudia žijú najmä vonku a tento kontext je aj pre nich najdôležitejší. Je pravda, že kontrast medzi tým, čo je vonku, a tým, čo je dnu, je čitateľný, ale nevadí. Vonkajšia forma chaty je jednoduchá, ale veľmi dobre tam zapadá. Bolo to jednoznačne dobre premyslené.
MSch: Obávam sa, že architekti vychádzali z čisto formálnej predstavy, ktorú ďalej nerozpracovali. Po nájdení formy bol koniec.
AB: Chata nebola vo vnútri ešte zabývaná. Nábytok tam bol len porozmiestňovaný – akoby podľa výkresu. Vo vnútri ešte chýbala výraznejšia atmosféra.
TR: Pravda je, že to myšlení o obvodovém plášti nebylo dotaženo dál.
AB: Terasa a vzťah k vode boli tou podstatnou témou, s ktorou sa architekti naozaj zaoberali, to ostatné bola rutina. Užívateľsky je to však nakoniec veľmi príjemná záležitosť. Pre mňa bolo toto riešenie veľmi sympatické.
JK: Pre mňa je veľmi ťažké porovnávať chatu s ostatnými objektmi – toho sa vzdám, lebo veľmi dobre poznám ďalšie stavby týchto architektov a navyše dosť dobre ich poznám aj osobne.
AB: Takže sa nechceš bližšie k chate vyjadriť?
JK: Nie, že nechcem, ale jednoducho viem, že to neviem objektívne porovnať. Úplne iná situácia je, keď idem do nejakého objektu, o ktorom viem, ako sa vyvíjal a prečo sa tak vyvíjal, kto ho robil a zhruba, kde sa mýlil v tom predchádzajúcom vývoji, ako keď idem do nejakej neznámej stavby a poznám len nejaké súvislosti. To sú, podľa mňa, nevyriešiteľné dilemy. Jednoducho sa to nedá porovnať.
TR: Po cestě jsem vnímal ještě jeden problém. Nazval bych to kontaminací barvou. Kontaminace barvou je v podstatě to samé, jako když jsem obtěžován hlukem, na což jsou normy, čili je to omezeno jakousi legislativou. Kontaminace barvou omezena není – nijak. Viděli jsme to na sídlištích i na okolí vily v Kynceľové. Kde to však na mne působilo úplně zdrcujícím dojmem, byla ta škola. Myslím si, že to může poznamenat i děti – nelze to vůbec brát na lehkou váhu. Jestliže ty děti budou každý den chodit do školy po schodišti této barvy... Existuje jistě psychologie barev. Jestliže jsou děti vystavovány takovému barevnému ataku – každý den –, tak to může působit i na jejich učební výkony!
MSch: Práve v škole by mali farby pochádzať od detí. Zdržanlivosť vo farebnosti je pri školských zariadeniach veľmi dôležitá záležitosť, pretože deti za normálnych okolností veľmi rady kreslia. Tam neboli na stenách zavesené žiadne detské obrázky.
AB: V triede boli prázdne steny, visel tam len štátny znak a text hymny. Pre mňa škola bola sklamaním. Pôvodné hodnoty vynikajúceho holandského pavilónového konceptu (odtiaľ názov Tulipán), ktoré sú tam čitateľné dodnes všade naokolo a ktoré architekt mohol dať do novej budovy, príliš nezohľadnil. Nie je tam tá ľahkosť, svetlosť ani farebná elegancia, ktorá je na starých pavilónoch jednoznačná.
MSch: To nemá s pavilónom absolutne nič spoločné – ani materiálmi, ani tvarovaním. Tie staré pavilóny boli neuveriteľne radikálnym konceptom – tá štruktúra, priestorový účinok, tie cez roh presklené miestnosti! Prirodzene, malo to problémy s prehrievaním, to je jasné všetkým, ale ten pocit voľnosti, ktorý tieto miestnosti sprostredkúvajú, to v novej prístavbe nebolo ani v najmenšom prítomné.
TR: Nebyla tu zohledněna zkušenost ze škol ze šedesátých let, které měly atria, které měly ochozy. To tam vůbec nebylo. Byla tam střední chodba, schodiště – a to nemluvim o těch klecích na žáky v šatnách.
MSch: Veľmi plošný priestorový koncept, aj keď zvonku bola snaha spraviť niečo výnimočné, vnútri je to jednorozmerné.

AH: Okná neboli tam, kde by ich človek potreboval, tak napríklad jedáleň bola úplne tmavá. Nerozumel som tomu umývadlu – prečo tam bola tá stena zo sklobetónu. Prečo to nevyriešili inak? Bolo tam veľmi veľa prečo...
JK: Bol to jeden z objektov, ktorý bol v skutočnosti aj pre mňa sklamaním. Na fotkách bolo vidno pavilón, ktorý sa zdal byť celkom zaujímavý. Po formálnej stránke som to vnímal tak, akoby sa isté veci nie dobre podarili. Najlepší príklad sú šikmé stĺpy na markíze vpredu. Keď som to tretí raz pozrel, tak som zistil, že boli zámerne robené šikmo, ale najprv som si myslel, že sa nepodarili. Takýchto momentov je tam viac.
TR: To bylo na tom jedině holandské.
AB: Povedzme si niečo o klinike v Nitre. Krásna modelka na recepcii sa veľmi hodila k celému domu a hlavne k jeho funkcii. (smiech) Vadila mi tam orientácia miestností. Do átria mali byť otočené izby a nie operačky. Tam, kde to bolo najkrajšie, boli chodby a veľa prázdnych priestorov.
MSch: Na tejto budove skutočne nedokážem nájsť veľa pozitívneho. Čo bolo pre mňa nepochopiteľné, bol do záhrady orientovaný portikus so stĺpmi, ktorými sa za normálnych okolností ukazuje určitá reprezentatívnosť, vnáša určitý význam, čo s touto budovou absolutne nesúvisí, už vôbec nie tam zozadu.
TR: Tyto zákroky jsou asi v současnosti spojovány s uvažováním o luxusu. To není standardní záležitost, kterou si podstupuje každý. Kdybych si tam třeba já šel nechat odsát břicho (smiech), tak bych tam chtěl mít uklidňující intimní prostředí a nikoliv okázalost. Kdybych tedy měl ty peníze a šel tam, tak bych chtěl, aby už to átrium na mne působilo velice příjemným sebestředným dojmem – i ta čekárna. Ale ono to bylo spíš takové hotelové, ale bez hotelového konceptu. Bylo to takové neosobní – trošku nádraží.
AH: Ale tá budova chce vyzerať ako klinika – taká biela, taká čistá –. presne ako ty, keď z nej vyjdeš.
AB: Pre mňa klinika postrádala priestorovú intimitu. Jej scenár prebral koncept objemovo dobre vyriešenej luxusnej vily otočenej do záhradného átria. Ja by som však v takomto prípade spájala luxus radšej s luxusným výkonom, za ktorý sa tu tiež platí!
JK: Asi najväčší problém je (čo bolo aj napísané v recenzii) nástup do operačnej sály. Keď som bol v podobnej situácii, skôr som hľadal intimitu a chcel som sa uzavrieť do seba, no tu pacient prejde presklenou chodbou.
MSch: Na rozdiel od Zeppelinu, tu sa nepracovalo s materiálom. Je tu farba, ale nie je tu materiál. Materiál ale predsa dáva farbu. To som vlastne pri máloktorej budove videla. Vždy len biela omietka a podlaha. Nepracuje sa s materiálmi.
AH: Na Viktórii bola mozaika.
MSch: Áno, tam bola mozaika. To bola ale výnimka, ktorá mi bola veľmi príjemná. Inak sa s rôznosťou materiálov pracuje veľmi málo. Pritom práve materiál dodáva atmosféru.
AH: Videli sme ešte T-Com budovu v Košiciach. To bola dobrá architektúra na vysokej úrovni. Závodný je predsa dobrý architekt, to vieme všetci. Ale v súčasnosti to nie je problém – postaviť takúto budovu. Je toho všade spústa, aj v dobrej kvalite. Mňa zaujímajú riešenia problematických záležitostí. Nie riešenia bezproblémových vecí. Závodný vo svojom štýle – všetko perfektné, každý detail, všetko funguje, vždy je tam nejaká zvláštnosť – konzola alebo čosi, čo dodáva charakter (a je iné ako u ostatných budov) –, všetko je na pomerne vysokej úrovni, ale nie je to otázka súčasnej architektúry alebo otázka do budúcnosti. Tento problém je už vyriešený, dobre vyriešený dávno.
AB: Ale Závodný splnil tú úlohu predsa veľmi dobre!
AH: Áno, vynikajúco!
TR: Líbí se mi tam taková poučená skromnost detailů. Podhled z dřevěných lamel je čistý, na nic si to nehraje a nedělá to nějaké zbytečné efekty. Je to dotažené, naprosto perfektní. Není to jako nákupní centrum Eurovea, kde je to erupce peněz a „nápadů“. Je naprosto pozitivní, že někdo může udělat obchodní pasáž, která je pravouhlá – včetně podhledů atd.
JK: Je to asi najpozitívnejší vstup do existujúcej štruktúry, aký sme videli. V Košiciach je táto lokalita dlhodobý problém, ktorý sa objavil na všetkých predchádzajúcich urbanistických plánoch. Bolo potrebné predĺžiť líniu od západnej fasády Dómu sv. Alžbety po sídlisko Terasa zo šesťdesiatych rokov. Cassovar je architektonickým vstupom, ktorý tento problém začal riešiť. A celkom slušne.
AB: Hlavne to vidno vo vzťahu k okoliu. Cassovar je v kontexte ostatných domov jednoznačne posunutý na podstatne vyššiu úroveň. Kvalitou architektúry Cassovaru dostáva priestor nové – vyššie – hodnoty.
MSch: Tie neďaleké terasové domy boli dobré! Áno, aj ja si myslím, že to bola skutočne dobre spravená administratívna budova so zmiešanými funkciami, čo je tiež veľmi dôležité – že dom má viacero funkcií. Monofunkčná administratíva, ktorá nie je pre verejnosť prístupná, už nie je zaujímavá. Verejnosť musí byť vtiahnutá. Považujem to za veľmi pozitívne. Tomuto prostrediu to vytvára infraštruktúru. Administratíva je dobre prepojená s malým obchodným centrom – vo vnútri. To som ešte nevidela. To bol veľmi zaujímavý moment. Vo svojej podstate je to však riešenie ako tisíc ďalších, aj keď má zopár naozaj pozitívnych výnimiek. Je dobré, že aj investori už myslia takýmto smerom. Že Telecom už nepostaví len svoju správnu budovu, a o zvyšok sa nezaujíma, ale že ponúkne niečo aj verejnosti.
AH: Veď oni to tam prenajímajú – na tom predsa zarábajú ešte viacej! (smiech)
MSch: Áno, ale na to sa nedá pozerať tak jednostranne. Ja považujem monofunkčné štruktúry za nanajvýš problematické. Medzičasom prichádza k návratu k polyfunkčým budovám, ktoré združujú viacero funkcií a tým sa stávajú prístupnejšie. Považujem to za nanajvýš pozitívne, že sa takéto budovy otvárajú verejnosti, všetkým ľuďom, nielen tým, ktorí tam pracujú.
AB: Napriek tomu, že ťažisko budovy tvorí administratíva, dom má svoj živý parter a nákupnú galériu – čím sa stáva dobrým partnerom pre verejnosť. Vplýva na okolie po všetkých stránkach veľmi pozitívne. Závodného jasná architektúra vyriešila problém zložitého priestorového kontextu celkom jednoznačne.
MSch: Páčilo sa mi, že tam nechali stáť ten komín.
TR: Pojďme probrat dům u fary. Připomínal mi hlemýždě, který měl v ulitě ještě jednu ulitu.
MSch: Presne – ako tá ruská bábika Matrioška.
TR: Byla tam zeď, kostel a farář si tam najednou nechal postavit svoji další zeď, svoji ulitu. Je tam jakoby schovaný a to i před těmi farníky! Je to opačná funkce, než by měl mít farář.
AB: Problém bol v tom, že z fotografií sme kontext vôbec nepostrehli a ani nemohli takto postrehnúť.
TR: To se asi ani nedá.
AB: Až tam sme zistili, že vo dvore je postavený ešte ďalší múrom vymedzený dom.
JK: To je problém ARCHu, že tieto projekty nie sú korektne publikované. (smiech) Keby tam bola tá situácia riadne nakreslená, tak sa na to pozeráme celkom inak. Asi by sa to ani nedostalo do tohto výberu, respektíve aspoň ja by som veľmi vehementne protestoval.
AB: Na fotografiách sa mi ten objekt veľmi páčil a myslela som si, že zamotá diskusiu.
MSch: Podľa zverejnených obrázkov to vyzerá ako solitér. Keby to skutočne solitér vo voľnom priestore bol, fungovalo by to nádherne. Ja som mala problém s kontextom. Veľmi sa mi to páčilo zvnútra – ako bola riešená vstupná hala, obytná miestnosť s kuchyňou –, to všetko bolo fajn. Veľký zlom pre mňa bola záhrada – ten centrický kruh, tá forma, kde sú umiestnené stoličky – Pantonky. To bol pre mňa veľký zlom. A tak celkovo, ako bola materiáĺovo riešená celá vstupná situácia s tými betónovými kameňmi, tá zakrivená cestička dozadu. Tá jednoduchá situácia, dom s kostolom a tým dvorom... dalo sa to urobiť celkom inak. Dom ako taký mal nesporné kvality, ale kontextuálne ma to nepresvedčilo.
AH: Nerozumiem, prečo bolo nevyhnutné nosiť macedónsky kameň na Slovensko. Rovnako som nepochopil hru s krížom. Rozumiem, že slnko má vrhať tieň na fasádu, ale slnko len na chvíľu zájde a kríž kamsi zmizne. Kríž je symbolom katolíckej cirkvi, nemal by byť konzolou, ktorá má nosnú funkciu. Je to stret významov. V architektúre je pre mňa dôležitá otázka morálnosti. Čo je prípustné a čo nie. Je to v poriadku v tak malej obci použiť macedónsky kameň? Tam hore je veľmi pekný románsky kostolík. Orientovala sa na neho architektúra tohto domu?
MSch: Celkom tam chýbala citlivosť k miestu. Citlivosť voči okoliu musí byť prítomná – čo je adekvátne vo vzťahu k okoliu, k obci.
TR: Nemálo architektů má v současnosti jako motto „Fuck the Kontext!“. Největší kontext jsem na této cestě cítil, když jsem se vyhýbal babičce v kroji, která šla nahoru na mši do kostela v Žehře. Vyhýbal jsem se jí ve vchodě do kostela, který byl úplně oleštěný dokola, jak tudy chodily celé generace. To byl kontext místa! To ve většině případů člověk postrádal. Nemluvím o Zeppelinu, kde je ta urbánní kaše. Tam se neměli čemu přizpůsobovat, naopak.
AB: Tam dávali oni nový impulz.
MSch: Uchopiť kontext sa dá na rôznych úrovniach. Rovnako, ako sa dá interpretovať na mnohých úrovniach miesto. A nie je to vždy len to bezprostredné miesto, je to celé okolie, hľadanie primeraného riešenia pre celé spoločenstvo. Je to pre mňa otázka kontextu. Nie je to len otázka architektúry, je to aj spoločenská otázka – ktoré riešenie sa vyberie pre určité miesto.
JK: Architektúra by mala usporiadaním vecí riešiť problémy. Napriek tomu, že sa dá povedať, že tento dom má zaujímavé, resp. atraktívne črty, jeho riešenie oveľa viac problémov vytvára ako rieši. Bavili sme sa pred chvíľou o korčuľujúcich celebritách a rozmýšľali sme o tom, či je to v poriadku. V tradičnej kultúre bol aj farár do určitej miery „celebrita“. Minimálne bol vzorom. Keď v architektúre prichádza také riešenie, že farár sa niekde celkom skryje, musíme sa pýtať, či je to v poriadku. Problém je, že farár asi nemá ambíciu byť otvorený voči spoločnosti, resp. chce, aby aspoň v architektúre táto potreba nebola čitateľná. Resp. identifikuje tento problém vôbec? Druhým problémom je, že svoju pozíciu v štruktúre istým spôsobom dehonestuje, keďže na tom mieste boli v tradičnej vidieckej štruktúre hospodárske priestory.
TR: Fara byla přece vždycky na návsi!
AB: Fara musí byť viditeľná, nie schovaná dovnútra! Marta to vystihla – ten dom je dobrý ako solitér postavený vo voľnej v krajine. To je primárny problém, ktorý sme asi všetci pri návšteve postrehli.
MSch: Idea je nesprávna z typologického hľadiska. V chránenom vnútornom dvore sa predsa nemusím ohraďovať ešte raz.
AB: Porozprávajme sa teraz o troch nominovaných bytových domoch: domoch v Záhorskej Bystrici, Minergu na Kolibe a Viktórii na Košickej. Z nich bol na prvý pohľad architektonicky presvedčivý komplex Minergo, hoci urbanizmus bol komplikovaný. On sa však do toho dostal ex post.
AH: Problémom bolo skutočne okolie – kam to umiestnili. Budova vpredu je príliš vysoká – v rozpore s urbanistickými regulami. To je veľká škoda. Samotná idea stavby, to stúpanie a klesanie, ten byt – to všetko bolo veľmi pekné.
TR: Oceňuji na tom velmi kvalitní práci s materiálama. Už to, že tam byl ušlechtilý umělý kámen na schodech, že nerezignovali a nedali tam keramiku! Chodby měly dobré proporce i ty pokoje měly dobré proporce a normální okna – všechno dobře fungovalo a dovedu si představit tam bydlet. Na rozdíl od domu Viktoria, kde ty zimní zahrady vůbec nechápu, nerozumím tomu, nedovedu si představit, jak je v tom bytě využívají.
MSch: Z môjho pohľadu sa pri takýchto objektoch vynára zásadná otázka, či je takáto hustota legitímna. Samozrejme, je to súčasná téma – ako zaobchádzať s veľkými štruktúrami. Ak by sme teda akceptovali tú hustotu, tak rozdelenie hmôt nebolo vôbec zlé. Ale zostáva zásadnejšia otázka – je vôbec potrebné na takomto mieste stavať s tak veľkou hustotou? Nie je to len prosté maximalizovanie zisku, neobhájiteľné na takomto mieste? Mimoriadne nepríjemná bola pre mňa tá biela budova. Z uličnej strany to bolo celkom zaujímavé. Ten mozaikový materiál tomu dodával mierku. Tá hnedá časť, s jej okennými proporciami, mi neprišla taká nepríjemná. Nepochopiteľné sú tie konzoly. Nerozumiem, načo tam tie obrovské konzoly sú potrebné. Problémom sú ale tie malé byty s maličkými izbami. Na takom mieste by mali byť byty vysokej kvality, tam sú však len minilodžie, s ktorými si človek nič nepočne. Ponuré boli komunikačné priestory v budove. Človek vyjde zo svetla a skončí v tmavej chodbe, potom cez ďalšie dvere... no, naozaj, bolo to prevádzkovo nevhodne riešené – žiadne priestory na stretnutie a komunikáciu –, je to proste čistá maximalizácia zisku. Obyvatelia nemajú žiadne priestory na stretávanie... Pritom prístupová cesta do bytu je tiež téma sama o sebe – z ulice až po dvere môjho súkromného bytu. To je predsa téma, ktorej sa treba venovať, tu je to kompletne znegované...
TR: V třicátých letech moc dobře věděli, že vstupní hala je to, co prodává ten dům. Vždycky tam byl mramorový nebo travertinový obklad, bylo tam zrcadlo, atypický portál a krásné chromované schránky.
AB: Po tejto stránke bol vydarený komplex v Záhorskej Bystrici. Domy boli navzájom vhodne usporiadané, štruktúra nebola prehnane hustá. Bolo to v podstate sociálne orientované bývanie, ale veľmi slušne urobené. Nielen po stránke urbanistickej, ale aj architektúra, bytové dispozície zodpovedali nasadenému štandardu. Farebnosť, použité materiály zvyšovali celkovú kvalitu. Vstupy do domov boli priestranné – rovnako aj pavlače. Bola to dobre odhadnutá investícia. Aj vo vzťahu k Záhorskej Bystrici.
AH: Boli tam balkóny, všakže? Balkón je v dnešnej dobe už prežitkom. Potrebná je lodžia alebo niečo z priestorového hľadiska ešte lepšie. Tiež som nepochopil, prečo boli miestami chodby na fasáde a potom zase zdvojené okolo vnútorného „átria“. To bolo zvláštne riešenie. Bolo by bývalo lepšie, keby bola chodba iba na jednej strane a mostíkmi by sa vchádzalo do bytov. Potom by aj átrium mohlo byť väčšie. Takto sú tam dve paralelné chodby a tie malé svetlíky. A tie balkóny – dnes potrebuje človek na život priestor! Balkón je už len na fajčenie.
AB: Boli tam predsa aj byty s peknými veľkými terasami.
AH: Tá veľká terasa bola ale len na jednom poschodí. Takáto terasa je z môjho pohľadu nie úplne dobre využiteľná. Potom k tomu potrebuješ ešte pergolu alebo strechu – aby sa dalo sedieť vonku, aj keď praží slnko. Bez pergoly alebo strechy sa to dá len večer. Potom sú ľudia nútení kupovať si slnečníky – čo však nie je to správne riešenie. Lodžia je omnoho lepšie riešenie, pretože máš aj vzduch aj strechu.
JK: Ešte by som chcel čosi povedať k Viktórii. Oveľa lepšie som sa cítil v tej prízemnej časti, kde bol kontakt s vnútorným priestorom. Videl som veľký rozpor v obrovských otvorených oknách, za ktorými je nejaký priepastný priestor. Viem si však predstaviť, že niekto sa v tom cíti dobre a postačí mu výhľad. Na komerčné účely to môže fungovať. Ide skôr o širší problém – či sa dá takto robiť architektúra.
MSch: To som tiež považovala za pozitívum – tie veľké okenné plochy, ktoré dali vnútornému priestoru úplne iné dimenzie. Mala som však neustále pocit pri tých farebných platniach, že by som ich chcela dať preč. Na jednej strane je tam veľký otvor, na druhej strane hrubé priečle a ešte aj zábradlie predtým. Vlastne sa to tým potrelo – tá idea otvoreného vizuálneho kontaktu. To delenie a tie potlačené platne zábradlia...
TR: To byl jen dekor.
MSch: Áno, ale bolo to nepríjemné, vadilo to, mala som stále pocit, akoby na tom bola ešte zabudnutá ochranná fólia.
AH: Ten dvor bol ale dobrý. Bude však problematický. Je dobré, že sa na dvore môžu stretávať ľudia. Budú musieť dávať ale veľký pozor, keď prídu deti a začnú hrať fotbal, potom to bude veľmi nepríjemné.
TR: Ten dům jsme viděli prázdný. Nedovedu si představit, že ty byty jsou plné lidí, že jsou plné dětí, že se tam opravdu žije, že lidé jsou na balkónech. Ta hustota je tak obrovská! Proti tomu sídliště v Petržalce je paráda. Je to hrůza, co se dnes staví za hustoty. Když si vezmeme i to prostředí kolem Minerga – nedovedu si představit, že by se za socializmu stavěla taková hustota domů. V současnosti si změříme jenom oslunění a každý to tam práskne, jak to vyjde, na maximum. A to nemluvím o šedesátých letech, kdy opravdu byly široké odstupy.
JK: Takáto veľká štruktúra by mohla mať také ambície, že dlhodobým prebývaním v nej by si človek vyriešil všetky potreby. V tom dome to zrejme nie je možné. Keby tam niekto býval, iste by mal potrebu z toho veľmi často uniknúť. Teoreticky by tam mohol bývať a pracovať, ale...
AB: ...musel by veľmi často odtiaľ unikať. Čo sa ešte Minerga týka, je paradoxné, že Koliba patrí k tým najlukratívnejším mestským lokalitám. A takýmto prílišným zahusťovaním sa postupne znehodnocuje. Minergo je dobrý dom so zodpovednou architektúrou, ale jeho urbanistický kontext mu uberá na na komplexnej kvalite.
MSch: Aj kedysi existovali nahustené koncepty, boli však inak prevedené. Vo Viedni máme zástavby s veľmi vysokou hustotou – napríklad Karl Marx Hof, kde sú tisíce bytov, ale s veľkorysými vnútorými dvormi. Keď sa stavia v tak vysokej hustote, musí sa ponúknuť aj adekvátny voľný priestor. Dvor vo Viktórii bol síce z estetickej stránky veľmi pekne urobený, neviem si však predstaviť, že sa tam budú všetky deti z domu naraz hrať. Za prvé je to tam príliš malé, za druhé by to bolo mimoriadne obťažujúce pre všetky byty vo dvore. Som však toho názoru, že na tomto mieste takáto hustota nie je obhájiteľná. Prečo aj? To je zásadná otázka, či musíme neustále všetko zahusťovať aj v situáciách, kde by stačilo o päť poschodí menej. A keď už sa pripúta toľko ľudí na jedno miesto, malo by sa pravdepodobne predsa len inak reagovať v štruktúre a exteriérových priestoroch.
AB: Musím však povedať, že to nebola chyba architektov, bola to požiadavka investora, dostať tam toľko bytov.
MSch: Je mi jasné, že investor chcel mať čo možno najvyšší profit. Keď sa však husto stavia, musí byť vytvorená adekvátna infraštruktúra. Najmä komunikačné priestory. Už i sociálna výstavba má viacej kvalít v spoločných priestoroch ako tento dom.
AB: Pri takejto veľkosti domu a počte bytov nie je asi vhodné sústrediť aktivity a orientovať ich na jeden jediný vnútorný priestor. Ten ich nebude môcť bez problémov absorbovať. Asi by to malo potom mať viac dvorov.
TR: Tady šlo o maximální zpeněžení pozemku, dojde ale na to, že lidé tyto věci už nebudou kupovat. Je absurdní takovou hustotu vytvářet ve městě, kde o sto metrů dál je volné pole. Je tam tržiště a prázdné plochy. Opravdu šlo o to, udělat na tom pozemku maximální biznis. Je ale otázka, jestli někdo v takovém prostředí chce ještě bydlet, když má v současnosti možnost výběru. A když si za ty peníze může koupit celé patro vedle v domě ze šedesátých let, který je v parku a může si tam udělat volný Raumplan taky.
AB: Chcela som začať diskusiu ambasádou. Vidíte, ako je to, keď diskutujú architekti – je to úplne inak. Mohli by sme sa teda vyjadriť k tejto architektúre?
TR: Co se berlínské ambasády týče, líbí se mi tam ten beton. Budovy velvyslanectví obvykle prezentují i na základě materiálu bohatství krajiny. Je mi sympatické, že tady architekti použili beton (i když my, architekti, víme, že betonové stavby nejsou nic laciného, jsou spíše drahé). Budova se mi tedy líbila, co se týče materiálu a detailů. Skromnost jako reprezentace státu je mi nesmírně sympatická. Na margo temat, o kterých jsme se bavili, tak v případě velvyslanectví je zvládnutý i detail. Kdyby jsme to brali z pedagogického hledsika, že architektúra má vychovávat okolí nebo veřejné mínění, tak je na tom opravdu sympatická ta skromnost. Není to okázalá stavba, je moderní. Materiál je asi pro mnoho lidí nepřijatelný, protože si myslí, že jde o chladící věž. To, samozřejmé, není problém Rakouska nebo Švýcarska, u nás je však beton pro reprezentativní budovu pořád něco velice nepřijatelného. V tom je to velký přínos. Problém je jen v těch dvou patrech bytů. Tam je to velice formální.
AB: Na veľvyslanectvo som písala recenziu. Tiež som vyzdvihla materiálovú jednoznačnosť, čitateľnosť. Cenné na objekte je to, že je napriek svojej funkcii transparentný, je situovaný na jednu os, pozdĺž ktorej je dom skutočne priehľadný – od vstupu až po zadnú fasádu. Bol to koncept, ktorý autori dôsledne držali. Na druhej strane som už v recenzii upozornila na nedostatok prázdneho priestoru vo dvorane nad 2. nadzemným podlažím. Je škoda, že tam vznikli ťažko využiteľné kubíky priestoru. Myslím si, že je to nedostatok, ktorý vygenerovala komlikovaná parcela – úzky a dlhý pozemok a podmienka štítovej bočnej fasády, kde sa bude v budúcnosti dostavovať ďalší objekt.
AH: Veľvyslanec nám povedal, že najdôležitejšou úlohou tohto veľvyslanectva je, aby sa páčilo Nemcom. To sa aj stalo, je to taká architektúra, ktorej Nemci z Berlína rozumejú. Nie je dôležité, aby mali túto budovu radi Slováci. Je reprezentantom v Nemecku, preto sa musí páčiť Nemcom. Je to úspešné vtedy, keď prídu ľudia a povedia, aké je to pekné.
JK: Nie je to veľmi jednoduchý objekt a vstupná fasáda je riadne prešpekulovaná, resp. premyslená. Nedá sa okamžite prečítať. To považujem za pozitívum. Na druhej strane sú tam čitateľné aj nejaké tradície modernej slovenskej povojnovej architektúry. Dá sa to vnímať aj ako ikonický objekt. Pozeral som sa teraz opäť na tie priečelia. Z pohľadu poroty nie je asi korektné sa vyjadrovať k tomu, ako by sa veci dali robiť inak... Celé členenie vstupného priečelia s akcentom veľkého okna má z vonkajšej stránky určitú logiku. Otázne je, ako to funguje zvnútra – keď rozmýšľame Venturiho mozgom. Či sa to nedá akceptovať v tom zmysle, že to sú tie nutné horšie, respektíve zvyšné priestory. Neviem, do akej miery by sa architekti tešili, keby sme ich stavbu čítali ako nejaký postmoderný objekt. (smiech)
AB: Formálnu stránku – objemové riešenie – mali architekti poctivo prešpekulovanú: aj s rastrom, aj s motívom vstupnej brány v priečelí, aj s parafrázou „haluškovej diery“ na streche. To všetko bolo dobre premyslené a to by som na objekte veľmi ocenila. Z hľadiska utilitárneho (keďže si myslím, že architektúra má slúžiť užívateľom a má byť pre užívateľov priateľská) sa mi zdá, že objekt nesplnil optimálne všetky funkcie. Vo využiteľnosti objektu, hlavne v jeho rezidenčnej časti, je viacero nedostatkov. Ide o peknú premyslenú skulptúru, no miestami ako keby architekti predsa len trošku podcenili prevádzku.
AH: Dole je to veľmi dobre zorganizované a myslím, že to aj veľmi dobre funguje. To je najdôležitejšie, keď tam prichádzajú ľudia. Recepcia, veľká hala, viacúčelová miestnosť, kde sa dajú robiť výstavy, rokovania, to je všetko veľmi pekné. Dá sa využívať aj záhrada vzadu. Hore je to však veľmi otázne. Dokážem pochopiť ten voľný priestor hore. Stalo sa to, že vedľa stojí turecká ambasáda a tá je o kúsok vyššia. So susedmi sa musí tak trošku súperiť a tak sa šlo do výšky, napriek tomu, že nebol program. Dom tak pôsobí trochu dôležitejšie. Nafukuje sa. Tomu rozumiem. Keď sme tam boli, bolo slniečko, ale vnútri bol katastrofálny vzduch. To nefunguje, je to problém. Už som hovoril, že mám občas pocit, že na Slovensku ešte stále žije postmoderná fáza, aj títo architekti ju mali. A ľudia sa chcú vracať ku koreňom – do tridsiatych rokov alebo ešte viacej do minulosti. Všetky použité elementy, ktoré tam môžeme vidieť – pohľadový betón, „haluška“ hore, okná – to je všetko repertoár architektúry, ktorú dobre poznáme. V skutočnosti nie je žiaden detail nový. Je to proporčne veľmi pekné, ale nové to nie je. Architekti mali možnosť, mali trochu viacej peňazí a mohli robiť, čo sa im zachcelo. Spravili teda krok späť, k tej pravej architektúre. Nadviazali. To nie je ale nič, čo smeruje napred, do budúcna. Nechcem tým povedať, že každá architektúra musí bezpodmienečne priniesť niečo nové – víziu. Možno práve preto sa to Nemcom páči. Na opačnej strane ulice je Gropiov Bauhaus-Archiv, ten je spravený rovnako – pohľadový betón –, je to perfektné, má to veľmi podobné princípy. Nájdeme trochu funkcionalizmu, trochu Corbusiera, trochu Gropia. Všetko je tam veľmi pekne spravené, radosť pozrieť. Možno by sa ale dalo predsa trochu viac.
AB: Myslíš si, že Zeppelin mal v týchto súvislostiach väčšiu pridanú hodnotu?
AH: Áno, Zeppelin je zaujímavý, neobracia sa tak veľmi do minulosti. Napríklad Šmondrkov obytný komplex v Záhorskej Bystrici sa vracia k funkcionalizmu. Používa funkcionalistický repertoár, ktorý je dobre známy. Aj to Minergo čiastočne. Aj klinika v Nitre – detto. Už od čias Fuchsa poznáme takéto stavby. Všetko je to už známe. Možno je to po pestrofarebnej postmodernej fáze trochu lepšie. Phoenix Zeppelin je iný. Nemá tieto problémy.
TR: Na promenádě jsem objevil jednu pozitivní věc, ale to není architektura. Postavili tam vlastně divadlo – amfiteátr, který otočili k vodě. Lidé se dívají na sebe, jak tam chodí – je to trochu voyerská záležitost, což je vlastně příjemné. Zároveň jsem tam viděl hodně mladých lidí sedět na těch vacích, což bylo vynikající. Bez zábran se tam líbali... Asi to všechno byli lidé, kteří nemají zrovna peníze na to, aby je utráceli v těch super drahých restauracích, které tam jsou. Sociální rozměr to tedy mělo nezanedbatelný. Nedomnívám se však, že to je na Cenu ARCHu. Kdyby tady byla kategorie Urbanizmus, tak to by byla jiná věc.
AB: Andrej začal diskusiu otázkou, aké problémy nás v architektúre momentálne trápia, čo je dominantné. Jednou z diskutovaných tém je aj verejný priestor. Presah do architektúry tu však nie je až tak výrazný, aby sme mohli takéto veci oceňovať. Lepšie povedané, verejný priestor nie je architektúra, i keď ho architektúra spoluvytvára a mal by byť k nej priraďovaný v partnerskom vzťahu.
Mohli by sme sa vrátiť k užšiemu výberu, k domom, ktoré sme viac vyzdvihli. Rezonuje tu Phoenix Zeppelin, rezonuje tu chata na Domaši, možno aj Minergo.
MSch: Z tých stavieb, ktoré sme videli, mám jednoznačného favorita – Zeppelin. Je to architektúra budúcnosti, je v nej pochopenie miesta, pochopenie úlohy a z toho rezultujúce logické a primerané riešenie, svedomito spracované, nezávisle od výšky finančného stropu. Aj s málo prostriedkami sa dá robiť dobrá architektúra. Tento projekt bol pre mňa najpresvedčivejší.
JK: Pri veľvyslanectve človek, samozrejme, očakáva, že tam treba urobiť to najlepšie, čo sa dá. Je to predsa reprezentácia krajiny. Túto úlohu berlínske veľvyslanetvo do značnej miery aj splnilo. Na druhej strane podobná je situácia Eurovey, lebo tam je už dosť dlho pripravovaná nová mestská štruktúra, ktorú táto záležitosť, podľa mňa, povinne musí riešiť. To, že to takýmto spôsobom funguje, je istým spôsobom skôr zaujímavé, ale malo by to byť samozrejmé. V prípade Zeppelinu vidím moment prekvapenia v tom, že sme tam našli architektonické momenty, ktoré nikto neočakával a nikto si nemyslel, že by to tam v tej situácii malo byť. V tom je obrovské pozitívum – aspoň pre mňa.
AB: Čiže smerujeme zrejme k Zeppelinu...?
TR: Byla tam obdivuhodná komplexnost architektonické úvahy. Architekt to řešil od květináče venku nebo patníku až po klíč ve skřínce.
AB: Je obdivuhodné, že niekto sa vôbec rozhodol pristúpiť k servisu a predaju stavebných strojov s takou dávkou kultúry a vytvoril podmienky pre architektov, aby mohli realizovať výnimočne komplexné dielo v prímestskej lokalite. Phoenix Zeppelin je v tomto prípade nasledovaniahodným precedensom.
Môžeme to teda uzavrieť? Štrnástu Cenu ARCH prisúdime budove Phoenix Zeppelin.
MSch: Každý dom musí mať ideu, ktorú treba dôsledne zrealizovať. Robustnosť tých strojov sa zrkadlí v samotnej budove. To je to najlepšie, čo sa dá dosiahnuť.


Laureátom Ceny ARCH 2011 sa na základe rozhodnutia poroty stala budova centrály Phoenix Zeppelin v Banskej Bystrici od architektov Branislava Hovorku, Štefana Moravčíka a Martina Paulínyho.