CENA ARCH 2012

DISKUSIA K CENE ARCH

Cena ARCH je cenou časopisu ARCH o architektúre a inej kultúre. Redakčná rada časopisu ju ako čestnú cenu zriadila v roku 1998 s úmyslom vyzdvihnúť pozoruhodné diela domácej
architektonickej scény. Cena sa udeľuje každoročne architektonickému dielu, ktoré medzinárodná porota uzná za najvýraznejší architektonický čin reflektovaný v uplynulom období na stránkach časopisu ARCH. O udelení Ceny ARCH 2012 rozhodovala v dňoch 26. – 28. septembra 2012 medzinárodná porota v zložení: László Kalmár (Maďarsko), Ján Stempel (Česká republika), Pavol Paňák, Irakli Eristavi a Andrea Bacová (Slovenská republika). Porota posudzovala desať architektonických diel, ktoré na tohoročnú cenu nominovala redakčná rada časopisu v júni 2012. Nasledujúci text je autentickým záznamom záverečnej diskusie poroty.

Andrea Bacová: Tohtoročná diskusia poroty Ceny ARCH je pre nás trochu slávnostnejšia, keďže je výročná. Cena ARCH bude tento rok udelená po pätnásty raz. Rada by som na úvod pripomenula zásady, ktoré sú zakotvené v štatúte ceny. Cena je len jedna, nemáme kategórie, nemáme konkrétnejšie hodnotiace kritériá, okrem kritéria dobrej architektúry, resp. architektúry, ktorá odkrýva nový pohľad na riešenie aktuálnych tém. Z tejto pozície by sme sa mali pozrieť na všetky stavby, ktoré sme počas týchto troch dní videli. Na úvod vás chcem požiadať o širší záber diskusie. V čom vidíte aktuálne hodnoty súčasnej architektúry, ktoré by sme mali vyzdvihovať, uprednostňovať, pestovať a zároveň aj pertraktovať voči verejnosti a ďalším architektom?
Ján Stempel: S hodnotami architektúry to mám jasné. Hodnota je v podstate len jedna: či ten dom slúži tomu, čomu má slúžiť. To ma učil pán Hubáček, u ktorého som bol v ateliéri. To bolo to hlavné. A ak slúži, tak je to dobrý dom. A ak má v sebe ešte čosi navyše, tak je to na cenu. Beriem to teda takto jednoducho.
László Kalmár: Rád by som sa najprv venoval budúcnosti ako prítomnosti. Vidím dve cesty, ktoré dávajú architektúre perspektívu. Ani na jednej však nevidím cieľ. Ale z dnešného uhla pohľadu sa to zdá byť veľmi vzrušujúce. Prvou je vzťah k Zemi, práca s energiou, jej čo najlepšie využívanie. Tým sa už dnešná architektúra zaoberá, no zatiaľ tieto veci nesplynuli s architektúrou a často sa vnímajú skôr ako rušivý prvok. Keď sa podarí energetickú efektívnosť zušľachtiť do dobrej architektúry, môže to byť až revolúcia v architektúre. Druhým smerom je vtiahnutie spoločnosti do architektonických procesov. Úlohou architektov je, aby architektúru dostali bližšie k obecenstvu. Z toho môžu vzísť takisto veľmi vzrušujúce veci. Za takúto vec považujem aj divadielko pod mostom v Žiline (Auditórium S2 v Stanici Žilina-Záriečie, pozri ARCH 10/2009 – pozn. red.), ktoré sme včera videli.
Pavol Paňák: Môžeme predpokladať, že všetky domy, ktoré sme posudzovali, svoju primárnu funkciu spĺňajú. Dobre slúžia, energeticky sú rozumné. To považujem za prvoradé kritérium. Čo si na architektúre ctím, je, ak je súčasťou kultúry, ak identifikuje, ak predstavuje kontinuitu a mnohé iné. Porovnávam ju s okolitými architektúrami. Doslova aj v širších súvislostiach. Veľa domov totiž dobre slúži, sú energeticky rozumné, no sú bez ďalších hodnôt či dokonca škaredé. Preto je u mňa latka postavená o čosi vyššie.
JS: Pojem „slúžiť“ u mňa neznamená len funkčne vyhovovať. Znamená to vyhovieť miestu, vyhovieť spoločnosti, vyhovieť kultúre, všetkému dohromady.
Irakli Eristavi: Mohli by sme tu použiť termín „harmónia“ – spoločenská, environmentálna, kultúrna...
AB: Ide o kompaktnosť celku, ktorá vytvára fungujúce dielo...
IE: Dosť často v ateliéri diskutujeme na tému elementárnych postupov a civilného správania sa architektúry. To je v dnešnej dobe dosť zásadná téma a venoval sa jej aj David Chipperfield na ostatnom benátskom bienále. Je to to, k čomu by sa európska civilizácia mohla vrátiť – k istému prehodnoteniu po roztopašných rokoch. Treba znovu objavovať klasické hodnoty architektúry. Bytostne ma zaujíma, akú energiu dokážu domy vysielať smerom von. Čo dokážu dať spoločnosti... Čiže ide o širší kulturologický pohľad.
AB: To je to, čo by sme mali na domoch, ktoré sme počas týchto troch dní videli, objaviť. Či v ich obsahu zarezonuje nadhodnota, ktorá odhalí vyššiu kvalitu ich architektúry, alebo nie. To je v zásade všetko, čo musíme dnes večer urobiť. Rozdiskutovať všetkých desať nominovaných domov, ktoré sme aj reálne videli. Je zaujímavé, že z tých desiatich domov sú len dva, ktoré možno považovať za veľké investície – Westend Square a Stará radnica. V porovnaní s ostatnými dvoma rokmi predstavujú tohoročné nominácie podstatne skromnejšie a v niektorých prípadoch až low-costové témy – drobnejšie stavby. Nie vždy sa vyskytne takáto vzorka architektúry, ktorú treba posudzovať.
PP: Navyše každá z týchto architektúr vznikla za iných okolností, v iných kontextoch, s celkom inými investormi...
AB: Preto bude pre nás ťažké hľadať nejaký ich spoločný základ, na druhej strane to však nie je ani nutné.
JS: Skoro u každej z týchto stavieb je dôležitejší investor ako architekt. Architekt môže byť akokoľvek dobrý, ak mu investor neumožní splniť úlohu správne, architekt môže robiť čokoľvek, výsledok sa nemôže vydariť.
AB: Videli sme však na stavbách chyby, za ktoré mohol architekt... Jano Stempel ich vždy veľmi rýchlo objavil. (smiech)
PP: Na tejto cene je ešte zvláštny fakt, že kritériá hodnotenia sa formujú až v rámci rozpravy – nie sú určené vopred. Keď si spätne premietnem všetky ocenené diela, tak vidím, že raz sa dal dôraz na formálny výboj, raz sa dal dôraz na osvetové poslanie výsledku a chyby sa tolerovali, lebo osveta bola naozaj dôležitejšia. To sa mi na tejto cene celkom páči. Keď sa zamyslím nad tohtoročnými nomináciami, tak mám problém s rozhodnutím, či mám byť prísny estét alebo oceniť viac to, čo to povie verejnosti. Mám pred očami stavby, ktoré sú formálne výborné, ale majú obmedzený dosah, no sú tu aj stavby, ktoré majú svoje chyby, ale sú dôležité tým, čo chcú povedať, že by si tiež zaslúžili ocenenie.
JS: Našou úlohou je v podstate ukázať správnu cestu – hlavne verejnosti. Potľapkávať sa vzájomne medzi architektmi po pleci a hovoriť si, aké je to dielo dobré, nie je zaujímavé. Zaujímavé je, aký odkaz dáme bežným ľuďom.
AB: Ja však mám s týmto problém. Môžeme vybrať stavbu, o ktorej vieme, že je dobrá, ale verejnosť jej vôbec nebude rozumieť.
JS: Verejnosť často nerozumie veciam, ktoré sú dobré. Stane sa to až časom.
PP: Prostredníctvom toho ocenenia bude o tom rozmýšľať.
IE: Zaujalo ma to, čo Paľo hovoril o dosahu, resp. presahu. Keď sa bavíme o výbornom rodinnom dome a jeho vplyve na formovanie detí, ktoré tam vyrastajú, a aj susedov, ktorí sa na dom pozerajú a to ich možno núti prehodnotiť ich konvenčný pohľad na vec, alebo sa bavíme o bytovom dome, ktorý pracuje s komunitou ľudí v konkrétnom prostredí s nie dobrou urbanistickou či architektonickou kvalitou, tak si uvedomíme, že dosah či presah je naozaj dôležitá téma. Ide o dopad tej-ktorej architektúry na svoje okolie a na spoločnosť.
AB: Zoberme si napríklad chatu v Senci, ktorá ponúkla nový komunitný spôsob rekreácie. Z tohto hľadiska objavila čosi nové – predovšetkým novú sociálnu tému s priamym dopadom na architektúru.
IE: Pri každej stavbe si môžeme nájsť cieľovú skupinu, na ktorú by mohla mať dopad. Nemyslím si, že tu dokážeme stopercentne prehlásiť, že toto je to správne smerovanie. Predpokladám, že keď vyzdvihneme určité hodnoty, vyšleme istý signál. A možno, že budeme niektoré veci musieť tolerovať. Alebo nie... (smiech)
PP: Tento náš „výlet“ bol pre mňa ešte v jednom poučný. Na príkladoch, ktoré sme videli, sa dalo vysledovať niekoľko prúdov – boli to celkom dobré príklady istých smerov – trendov. To ma potešilo – akoby sa naša kvalitná architektúra začínala štruktúrovať.
IE: Bola tam napríklad skulpturálna aktivistická záležitosť, ktorá nie je nositeľom nejakého konkrétneho programu a jej dopad v krajine je tiež dosť diskutabilný zo širšieho hľadiska. No je to skvelý príklad aktivistického postoja. Je určite obohatením súčasnej architektonickej scény.
LK: Videli sme veľmi rozdielne domy. Ale na tvári nášho šoféra som videl len raz prejavený záujem – a to pri vyhliadkovej veži. Vidím v tom istý signál.
AB: A to je práve dôkaz, že verejnosť vníma architektúru inak ako my.
IE: To je tak skoro stále. Bolo však zaujímavé, že to bola vec, ktorá neobsahuje konkrétny program. Nerieši žiaden problém, je to v podstate svojím spôsobom isté prázdno. Samozrejme, nájdeme aj tam nejaké funkcie. Keď sme sa spýtali tých chlapcov, na čo to budú využívať, mali svoje predstavy. Keď sa takýto produkt dostane do rúk istej skupine ľudí, tá s ním akýmsi spôsobom operuje. Takáto participácia bežných ľudí je určite zaujímavá.
PP: Bol to veľmi optimistický moment, lebo z tej každodennosti, z politiky, z politiky v kultúre, čím sme stále obklopení, je človek skôr smutný. A naraz stretneš veci, ktoré sú iným prúdom a sú veľmi svieže, sú za celkom málo peňazí, sú mimo všelijakých oficiálnych podujatí. Budem aj kolegovi Kusému referovať, že to nie je tak zlé, ako si často myslíme. To, čo títo mladí robia, je fakt výborné.
JS: Percento dobrých architektov je v každej vekovej kategórii rovnaké.
PP: Mal som na mysli najmä ich oduševnenie. Lebo tieto veci vznikajú najmä z ich oduševnenia. A to je fantastické!
JS: Ale to bolo vždy. Bolo to za vás, bolo to za nás... Je ale určite dobre, že takíto ľudia sú. A tiež je dobré, že im niekto takúto šancu dá, resp. že im nehádžu polená pod nohy, ako sa to často stáva. Majú viac slobody, no o to je to ťažšie. Sú však ochotní tomu venovať čas a baví ich to. To je potom na výsledku vidieť.
IE: Chcel by som ešte upozorniť na jeden aspekt. Súčasťou našej práce sú aj nekonečné debaty s investormi a niekedy až boj o vybalansovanie predstáv investora a našich predstáv. Tu sme videli široké spektrum – od harmonického vzťahu medzi investorom a architektom až po situáciu, že si to architekti robia akoby sami pre seba. V prípade veže to bola situácia, že nie je presne zadefinovaný užívateľ a sami architekti sú investormi. V rámci rekonštrukcie Starej radnice proces vyjednávania (napríklad s pamiatkarmi) bol istotne veľmi náročný. Architekti museli odviesť obrovské množstvo aj takejto práce. Aj toto je jeden z možných pohľadov na veci, ktoré sme videli.
AB: Nominácie sú skutočne funkčne rôznorodé, všade je iný užívateľ. Všade boli aj iné kritériá, ktoré ovplyvnili konkrétnu architektúru, či už to bol investor, obsahový program alebo spoločenský kontext. Nemá význam zrovnať to na jednu rovinu. V každej z tých architektúr by sme mali hľadať niečo špecifické.
IE: V niektorých prípadoch mali architekti celkom voľnú ruku. V prípade vyhliadkovej veže to mohli urobiť akokoľvek, no nepustili sa do „crazy“ parametrických postupov – zvolili jednoduchú vec. Vedeli totiž, že to musia zaplatiť.
AB: V prípade veže to bolo istotne dané peniazmi, museli hľadať tie najjednoduchšie riešenia, aby sa zmestili do rozpočtu. V každom prípade je tu zaujímavý sociálny aspekt. Sociálnu funkciu architektúry som hľadala v každej nominácii, je to nielen aktuálna, ale aj dôležitá téma – ide o to, aby sa ľudia v týchto domoch dobre cítili. To je základ úspechu.
JS: Myslím si, že toto bolo splnené u všetkých stavieb. Splnili to, čo sa od nich očakávalo. Videli sme, že ľudia boli spokojní aj v rodinných domoch aj v bytovke. Obidve múzea fungovali...
IE: Určite by sa nedostali do tohto výberu, keby svoju úlohu nespĺňali perfektne.
PP: Pre mňa je najväčším sociálnym experimentom senecká chata. Zdá sa mi fascinujúce postaviť takýto cluster na báze dosť veľkej rodiny. Keď sa ale k tomu postavím štatisticky, ako dlho spolu rodiny držia, ako narastá počet rozpadávajúcich sa rodín... Nechcem to však vidieť pesimisticky! No preto sa mi to zdá ako sociálny experiment. Fascinuje ma to, lebo je to na tenkom ľade. Hádky začínajú na banalitách... A čo bude potom? Vidím to ako úžasný pokus. Trochu riskantný, ale nesporne zaujímavý a dobrý.
AB: Bolo to tam ale dobre priestorovo usporiadané – každá obytná jednotka mala svoje privátne zázemie. Keď by sa chceli niekde schovať, mali kde.
PP: Sám som zvedavý, ako to dopadne!
JS: Na druhej strane: je to v podstate malý dom, no keď si dám dohromady bežné metre kuchynských liniek, tak mi z toho vyjde vývarovňa pre malú školu! A to mi k tomu veľmi nesedí.
PP: To je cena za tú autonómiu.
JS: Viem, ale na jednej strane sa hráme na spoločné fungovanie v komunite, na druhej strane je tam toľko priestorov na varenie. Keby tam mal každý len malý kútik, kde si môže čosi uvariť, keď je zle, alebo keď tam ostatní neprídu... Ale nie – oni tam majú väčšie kuchyne, ako majú ľudia v bežných petržalských bytoch. To mi na tom trochu vadilo. A ešte mi vadí, že tam mali zrejme veľa peňazí na to, ako je uchopený celý koncept. Keby mi o tom niekto rozprával – o čom to je –, tak by som si pod tým predstavil niečo jednouchšie. Tam sú však presklené steny s hliníkovými rámami. Na ten koncept je to pre mňa draho postavená vec.
AB: Materiály použité na chate boli skutočne veľmi rôznorodé. Niečo tam bolo drahé a niečo zase lacné. Trošku to narúšalo čistotu a obsahovú kompaktnosť celkového konceptu.
JS: Vo výsledku je to trochu prehnané. No, stavali si to pre seba, sú v tom šťastní, tak je to úplne v poriadku.
PP: Bol to dôsledný mix – formálny, ale aj materiálový. Bolo tam pomiešané lacné s drahým. Akademicky to bolo dôsledné.
IE: Keď to porovnáš napríklad s domom v Záhorskej Bystrici, ktorý bol postavený veľmi kvalitne, tak tu to naozaj bola taká všehochuť. Je to však jeden legitímny trend.
JS: Konzekventne sa toho držali. Nebolo tam ničoho viac, ani menej, bolo to tak akurát.
LK: Nominované domy by som si rozdelil na tri skupiny. Do jednej patrí Westend Square a nájomný bytový dom. To je architektúra, kde má architekt malý manévrovací priestor. Pri Westende niektoré urbanistické súvislosti nie sú využité. Pri sociálnom bývaní som cítil, že architekt veľmi dobre hospodáril s možnosťami, ktoré mal v ruke. Ďalšia skupina sú rodinné a víkendové domy, kde úloha architekta v konkrétnom zadaní je oveľa osobnejšia. Je tam oveľa väčší manévrovací priestor, vyplývajúci zo vzťahu investora a architekta. Tretiu skupinu predstavujú múzeá, kde sú potrebné veľké odborné znalosti. Limitom tu nie sú ekonomické hľadiská alebo vzťah k investorovi, ale pochopenie mikroarchitektonických problémov a ich starostlivé zvládnutie. Vzhľadom k veľkým rozdielom medzi jednotlivými skupinami tu dnes nebude možné prijať spravodlivé rozhodnutie, ale bude možné prijať dobré rozhodnutie.
AB: Pri každej Cene ARCH musíme hľadať takéto východisko. Pozrime sa teda na tie skupiny, ako ich teraz vymedzil László. Pre pripomenutie – z vyslovene privátnych investícií sme videli rodinný dom od Ľuba Závodného v Záhorskej Bystrici, rodinný dom v Rusovciach od Martina Jančoka, víkendový dom od Paľa Pokorného v Nosiciach a chatu v Senci od ateliéru gutgut. Architekti tu pracovali priamo s majiteľmi a proklamácia ich vlastného názoru sa teda formulovala jednoduchšie, ako v prípade verejnej zákazky. Skúsme tam hľadať nejaké múdre riešenia, ktoré tu ešte neboli a ktoré dokumentujú výnimočný um architekta. Samozrejme, aj tieto stavby sú rozdielne, ťažko porovnávať dom v Nosiciach s domom v Záhorskej Bystrici.
IE: Avšak dom v Záhorskej Bystrici a dom v Rusovciach sú porovnateľné, najmä čo sa týka programu, keďže z hľadiska investície to bude asi dosť rozdielne – dom v Záhorskej Bystrici bol zrejme o dosť drahší.
JS: Na oboch stavbách sa mi páčilo to, že majitelia, s ktorými sme mali možnosť sa tam stretnúť, boli jednoznačne spokojní. Pri rodinnom bývaní je to to najdôležitejšie zo všetkého. Myslím si, že tam ani tak nezáleží na tom, ako tie domy pôsobia smerom von – najmä v tých prostrediach, v akých sa nachádzajú. Títo ľudia boli šťastní, boli radi, že si našli správneho architekta, s domom sa stotožnili a asi ich čakajú pekné roky života.
AB: V rodinnom dome v Záhorskej Bystrici bola výnimočná intimita vnútorného átria, ktorá poskytuje kvalitné mikroprostredie. Obyvatelia nie sú ničím rušení a život v ňom môže byť veľmi príjemný. Videla som tam jediný problém – a to dispozičný, že sa vstupuje od ulice na horné podlažie a všetky nákupy sa musia nosiť dolu po schodisku, cez obývačku do kuchyne.
JS: Vo vile Tugendhat sa tiež vstupuje zhora.
PP: Za najcennejšie gesto Ľuba Závodného považujem fakt, že hoci dom je pomerne veľký a je na malom vŕšku, dokázal ho upratať tak, že tam nikde netrčí. Zapadol tam mierkou – za cenu toho, že sa ponoril do terénu. To je podľa mňa na tomto dome to najcennejšie. Čo sa týka domu v Rusovciach, tam sa mi zdá všetko správne, primerané, výborne detailované, nie je to ostentatívne. Je to veľké tam, kde to má byť. Formálne je to celkom v poriadku. Tej mladej rodine je to úplne primerané. Pritom to nie je ani falošne skromné. Je to uhádnuté.
AB: Forma domu je nekonvenčná, je to čosi, čo tu ešte nebolo...
PP: Je to jeden z trendov, formálnych prúdov – pričom to dalo dobrý výsledok.
IE: Na týchto domoch možno vidieť aj generačný rozdiel. Jančokov dom generuje isté veci, isté príležitosti a veľmi racionálne ich vie zužitkovať. Vybratia generujúce tienenie, prekryté terasy, redukcia vstupu – to sú všetko fajn veci s ohľadom na to, že tá hmota to dokáže. Kde potrebuje nabrať priestor, tam sa dokáže zväčšiť, kde nepotrebuje, sa zúži. Bezpochyby je to veľmi kvalitná súčasná vec, mimoriadne dobre zvládnutá. Na Závodného dome sa mi páčila mierka, to, že nekričí do prostredia. V mikroprostredí átria bolo podľa mňa príliš veľa vnemov, ale to súvisí so záhradnou úpravou, s altánom – asi toho bolo priveľa. Ale celková mierka je naozaj veľmi dobrá. Možno mám trochu problém s výrazom tej stavby. Exteriérové žalúzie a slnolamy vo mne evokujú iné typológie. Drevené terasy a vybratia v Rusovciach sú pre mňa asi príjemnejšie. Oba domy sú do dôsledkov radikálne, s čím osobne veľmi sympatizujem. Na rusoveckom dome mi vadí prílišné otvorenie kamsi, kde by som očakával zaujímavý výhľad. Chýba mi tam však pointa – prečo je to tak otvorené. Keby bol ten dom kdesi na samote alebo s pohľadom na les, bolo by to iné. Samozrejme, architekt parcelu nevyberá, respektíve veľmi zriedka má to šťastie, že je pri jej výbere.
PP: Tak ako Závodného dom je hodne introvertný, tento je zase extrovert.
AB: Závodného dom zapadol rozhodne lepšie do prostredia, z ulice ho ani veľmi nevnímaš.
JS: V Rusovciach sa nedá postaviť dobrý dom, ktorý by zapadol! (smiech)
AB: A práve preto vytvára istý precedens!
IE: Je to tam momentálne absolútne samostatne stojaca vec. Každopádne pre obyvateľov, ktorí sa tam motajú, bývajú v okolitých štruktúrach, to muselo byť zjavením, keď sa to tam zrealizovalo. Zrejme to vyvoláva otázky, čo je jeden z aspektov, ktoré sú pre mňa veľmi zaujímavé. Čo sa asi bežnému človeku, keď je postavený pred takúto vec, v hlave rojí? Buď to radikálne odmietne, alebo sa zamyslí nad tým, čo viedlo tých ľudí k tomu, aby si postavili taký dom.
LK: Bol by zaujímavý experiment, čo by sme z tých domov videli, keby sme z nich dali všetko dolu a ostala by len konštrukcia. Keď vidíme také dobré domy, ako sú tieto, keď je ťažko medzi nimi rozhodnúť, tak týmto si môžeme niekedy pomôcť. Posúdenie sa nedá veľmi dobre urobiť z publikovaných fotografií alebo výkresov. Ide o to, aký vzťah nastane medzi „oholenou“ konštrukciou a pôvodným domom. Či je ten vzťah harmonický. V oblúkovom dome v Záhorskej Bystrici som z tohto hľadiska videl trochu problém.
AB: Ja som bola zase úprimne šokovaná umiestnením víkendového domu v Nosiciach – prečo je práve tam, kde je. Nerozumela som tomu umiestneniu, tak ako nerozumiem, ako si môžu ľudia zvoliť na oddych takýto typ priestorového kontextu.
JS: Ja mám k nemu jednu veľkú otázku – prečo? A to sa netýka len umiestnenia, ale aj celkovej formy – od dispozície cez tvarové riešenie, materiálové riešenie až po detaily. Nerozumiem tomu domu. Na ktorúkoľvek vec som sa tam pozrel, tak prvá otázka, ktorá ma napadla, bola: prečo?
AB: Prevádzka tam bola predsa celkom jednoznačná a čitateľná...
JS: Už ten vstup! Pýtal som sa, čo to je. Dom je dosť veľký. Skoro to nie je ani chata – takto veľké domy si ľudia často stavajú na normálne bývanie. Hore sú dve regulárne spálne – dosť veľké –, no na druhej strane im tam chýba kúpeľňa a záchod. Dom je luxusný a záchod je len jeden a nie je oddelený. Človek však kritizuje, ako by to malo byť, no možno to majiteľom tak vyhovuje. Oni si zrejme určovali podmienky, takže táto kritika je možno absolútne zlá. Často sa mi stáva, že na základe fotografií v časopisoch si o niečom myslím, aké je to skvelé, a na mieste zistím, že to tak nie je. Inokedy si myslím, že to nie je „nič moc“, resp. nerozumiem tomu, a na mieste ma to prekvapí, čo je prípad domu v Rusovciach, kde som bol nadšený. Čo sa týka Nosíc, tam som sa aj strafil. Už na základe časopisu som nerozumel vydizajnovanému vstupu s drevom, pričom krb je niekde inde. Je to taká hra na dizajn. Avšak prečo je celkový tvar domu takýto a čo to celé znamená, som nepochopil. No možno to tým ľuďom presne takto vyhovuje a sú v tom šťastní. Nestretli sme ich tam, takže nevieme. Ale keby som ten dom rozoberal pred študentmi, nevedel by som im vysvetliť, prečo to tak je.
IE: Asi by si musel zavolať autora, ktorý by to istotne vysvetlil veľmi dobre... Zaujímavé bolo to, že tí ľudia tam mali postavený klasický dom a vedľa toho si postavia voľačo takéto. Keď sme sa bavili o sociálnom experimente, tak samotná idea postaviť si víkendový dom pri starom dome, v ktorom bývam cez týždeň a na víkendy chodím do toho nového, je mimoriadne zvláštne. Nehovorím, že to nemôže byť zaujímavé! Možno to prináša nejaké nové rituály a užívateľské režimy, o ktorých sa môžeme len domnievať, ako fungujú. Čo sa týka domu v Rusovciach, tam je to, podľa mňa, smelý krok na nové teritórium, teritórium novej geometrie. Autor to zvládol absolútne dobre. Keby kryštalická forma domu v Nosiciach bola sama o sebe – bez toho portika –, tak by bola možno pekná. To, že by sme si aj tak kládli otázku, prečo sú tam tie zošikmenia, je jasné. Vstup, ktorý hmota domu sama vytvorila (bez portika) – kvázi átrium s horným svetlom –, bol podľa mňa najpríjemnejší priestor domu. Treba určite spomenúť aj environmentálny rozmer domu. Súvisí to s tým, čo hovoril László – ide o hľadanie súzvuku medzi znižovaním prevádzkových nákladov a súčasnou predstavou o formovaní architektúry. Či sa to podarilo, nemôžeme asi celkom objektívne zhodnotiť, ale tiež mám s týmto domom isté problémy.
JS: To, že tento dom sa stavia do pozície nízkoenergetického, je absolútne zlé. Do tejto kategórie sa totiž dostal nie tým, že by architekt dom správne orientoval a správne ho vyprojektoval, ale len ho správne zabalil do zateplenia. Tým dosiahol tie kvality. Správny architekt však takéto kvality má dosiahnuť tak, že to bude normálny dom, okná budú na správnych miestach a budú správne osvetlené. Už len to, že dom je vlastne v tvare U, je proti logike – proti kompaktnosti. Keď takýto dom projektuje stavebný inžinier, tak požadované parametre dosiahne tak, že urobí poriadne hrubé steny, ale Architekt s veľkým A by to mal dosiahnuť inými prostriedkami. To mi na tom vadí.
PP: Korene správneho environmentálneho prístupu nie sú žiadne novinky. To sú staré známe staviteľské pravdy, ktoré sa kamsi vytratili, v rámci formálnych snažení sa rozpadli. Veľakrát by stačilo sa k nim vrátiť a ono to funguje. Kompaktnosť, masívnosť, miera veľkosti okien atď... Vzniká tu problém, že keď chcem postaviť takýto dom a mám pritom silnú formálnu ambíciu, tak si nastavím veľa mín a pascí a spadnem do toho veľmi rýchlo, pričom môžem o tom deklarovať čokoľvek. Primárne formálne rozhodnutia mi už podpílili konár. To je problém tohto domu, ktorý je formálne ambiciózny a napokon vyšiel ako nejednoznačný – s otáznikmi.
AB: Osobne by som si tam nevedela nájsť miesto, kde by som si oddýchla. Vonku bolo príliš veľa rušivých momentov... Keď si človek obstaráva víkendový dom, tak chce mať aj plnohodnotné prostredie, aby si mohol oddýchnuť. Tuto to ale nie je. V tom vidím väčší problém ako vo vlastnom dome.
PP: To, že to má pri svojom dome, tomu naprosto rozumiem, to sa mi páči. (smiech) To sú predsa známe situácie! Shaw mal svoj kabinet – domček, kde písal – pár krokov od svojho domu a bol tam celý deň, možno tam aj spával, bol tam teda doma a zároveň sa díval na svoj vlastný dom! To je predsa výborné!
IE: Ide možno o princíp Diogénesovho sudu.
PP: Je to aj princíp letnej kuchyne, hrá presne na toto a navyše je aj praktický. Veď najlepšie sa spáva v letnej kuchyni!
AB: Tu by si ale nič také nenašiel.
PP: To neviem, je to ich osobná vec, možno to majú tak radi – vo vzťahu k ich hlavnému obydliu. Do toho by som sa nemiešal. Legitímne to je.
IE: Víkendový dom Polakovičovcov pri Seneckých jazerách bol veľmi dobrý. Možno môžeme diskutovať o tom, čo nadhodil Jano – do akej miery je to pravda s tými materiálmi, či akým spôsobom sa míňajú peniaze. Keď si zoberiem pokus o formálny experiment v Nosiciach verzus chata v Senci, tak chata mi príde oveľa viac fresh. Napriek istej roztrieštenosti, že to neurobili ako jednu hmotu, ale že je to zložené akoby z viacerých elementov, aj pri istej materiálovej rôznorodosti to pôsobí ucelene.
PP: Môžeš sa pýtať, či je to takto ležérne roztrúsené, alebo to je rafinovane nakomponované – táto hravá koláž. (smiech) Mám rád domy, o ktorých musím stále rozmýšľať. K tomu ma núti tento dom – nehovoriac o tom, že je to prvá lastovička takéhoto rozmýšľania na Slovensku. To sa mi zdá výborné. Nejde im o celistvý imidž jasnej figúry, ale práve naopak...
JS: Krásne na tom je, že to k tým Seneckým jazerám pasuje.
PP: Naozaj to je veľmi kontextuálne. Mimoriadne!
AB: Chata v Senci je tým prípadom – milým prekvapením, ktoré objavíte vtedy, keď ho zažijete. Z fotiek sa jeho atmosféra nedá dobre vyčítať. Dom je v podstate veľký, aj keď je vyskladaný z malých častí, ako keď si lastovička lepí hniezdo.
IE: Vo mne chata vyvolala pocit veľmi príjemného relaxovania v spoločnosti priateľov na balkónikoch, terasách, dole nad lodenicou, na móle. Keď si to porovnám s režimom trávenia voľného času v Nosiciach – tam si takéto čosi ani neviem predstaviť. V Senci je vytvorená ideálna infraštruktúra na trávenie voľného času – s blízkymi, s priateľmi. Je to fajn.
LK: Keď sa zamyslím nad tými dvoma stavbami, ktoré sa snažia o istý formálny experiment, tak si uvedomujem, že v Nosiciach bolo veľmi ťažké pochopiť logiku fungovania. Formalistické myslenie tu malo len estetickú úlohu, v prípade rodinného domu v Rusovciach bolo možné porozumieť každému momentu pri pridávaní a uberaní objemov – úpravám mierky, presahom strechy, prekrytiam vonkajších priestorov. Pri viacbytovom víkendovom dome v Senci je reč len o pomerne jednoduchých formách. Z tohto hľadiska je ťažké ho porovnávať s predchádzajúcimi dvoma. Tam skôr vadilo okolie, že bolo príliš husto zastavané. Opakujúce sa funkcie zväčšili jednotlivé bunky. Keby sa to nebolo stalo, vzniklo by viacej priestoru medzi nimi a mohlo by to byť ešte lepšie.
IE: Hovorili sme tu o metroch kuchynských liniek. Keď sa bavíme o komunitnom spolunažívaní, tak by sa dala očakávať spoločná kuchyňa.
JS: Presne na to som myslel. A každý by potom mal len maličký kuchynský kút.
AB: Mala som pocit, že tie betónové kuchynské pulty si nacvičili na nejakej inej zákazke – a tu ich potom umne použili všade.
JS: Vyzerá to ako nejaký „collective house“, no pritom tam má každý všetko svoje. Trochu je mi to ľúto.
PP: Vy v tom vidíte kolektívne bývanie, ja v tom zase vidím model, ako keby si každý kúpil jeden apartmán a v tom môže fungovať aj sám, ale môžu byť aj spolu. No každý je autonómny. To je predsa naprosto legitímny model. Zaplatili za to veľkosťou.
LK: V tejto súvislosti mi to pripomína viedenskú Sargfabrik, kde sa argumentovalo tým, že byty síce majú maličké kuchyne, no sú tam väčšie spoločné priestory, ktoré kompenzujú malé priestory bytov. Celé je to lacnejšie, ale je tam priestor pre spoločenský život.
AB: Prejdime v diskusii k dvom ďalším nomináciám – k múzeám. Začnime bratislavskou Starou radnicou. Podľa mňa je to civilná, veľmi dobre zvládnutá rekonštrukcia, pri dodržaní náročných podmienok.
JS: Je to presne tak, ako hovoríš. Je to dobre urobené, no neupútalo ma to ničím. Je to skvele urobená práca, úžasné múzeum – najbližšie, keď sem prídem s deťmi, určite sa tam pôjdeme pozrieť. Na rozdiel od tohto, múzeum v Okoličnom sa mi javilo ako urobené s veľkou láskou, autor presne vedel, čo robí a ako to robí. Bol tam vidieť veľký súlad medzi architektom a pánom farárom – išlo im o jednu vec a tú urobili veľmi dobre. Hoci – kvôli rozmerom je veľmi ťažké porovnať tieto dve realizácie.
PP: Bratislavské Mestské múzeum bola nesmierne náročná úloha, človek tam ťažko posudzuje mieru architektových vstupov. Musím povedať, že je to druh stavby, kde by som veľmi rád počul o tom hovoriť architekta, keď chcem mať komplexný obraz. Samozrejme, dajú sa tam nájsť prvky, o ktorých si môžem povedať, že sú dobre urobené, alebo prvky horšie zvládnuté. Neviem, nakoľko boli architekti autormi výstavníckeho scenára. Bolo vidno, že fundus je ich dielo. Ale v niektorých priestoroch toho bolo príliš veľa. Boli presýtené vystavovaným materiálom. Neviem však posúdiť, či to bol investorský tlak – toľko toho chceli múzejníci a architekti boli v tom bezmocní –, alebo ako to bolo. To ma na tom trápi, lebo to je asi tá najťažšia vec na múzeu – nájsť správnu mieru. V tomto múzeu je totiž cenný aj priestor aj exponát. Treba to správne vybalansovať, aby jeden s druhým dobre spolupracovali, aby jeden druhého neprebíjali. Boli tam krásne miestnosti, kde nebol žiaden exponát. Exponátom bola tá miestnosť. Také tam boli tiež a boli úplne v poriadku. A boli tam miestnosti, kde bolo veľa exponátov, a nemal som pocit, že dobre „spolupracujú“ s priestorom. To sú však len domnienky – je to o pocitoch. Mám ale jeden vážnejší problém. Nádvorie Starej radnice má skôr drobnejšiu mierku – veľmi príjemnú. Autori rekonštrukcie však gesto nástupného schodiska urobili podľa mňa príliš monumentálne k celkovej mierke nádvoria. To ma tam vyrušuje. Je to však jedna z mála vecí, kde viem posúdiť postoj architekta.
JS: Keď sme na nádvorie vstúpili, pozerali sme na kamene dlažby, ktoré boli veľmi jednoduché, a naraz sa tam zjavila takáto vec. Upozorňovala na seba viac, ako by mala.
PP: Bolo to príliš ambiciózne.
AB: Možno autori chceli zámerne zdôrazniť nový vstup po tom, ako otvorili arkády.
PP: Neviem, nechcem o tom špekulovať. Nasadenie schodiska mi neharmonizovalo s mierkou historického prostredia.
AB: Na druhej strane, vstup je veľmi kultivovaný a elegantný.
PP: Elegantný je málo. Eleganciu – kultivovanosť – by som prirodzene očakával od prvej bratislavskej muzeálnej inštitúcie. Inak ale – klobúk dolu! Pamiatkarsky je to úplne nabité, nebolo to vôbec ľahké, čo tam museli architekti zvládnuť. Ešte jednu problematiku som však v tomto múzeu objavil – a to bola problematika podláh. Jasne sa dali rozpoznať staré a nové podlahy. V tom rozmanitom výzorovom a priestorovom spektre vnútorných priestorov nová podlaha bol jeden z mála nástrojov, ako dosiahnuť celistvosť tejto veľkej rekonštrukcie. Nerozumel som tomu celkom a nevedel som to čítať. Bez toho, aby to niekto komentoval, si pri rekonštrukcii tak mnohovrstevnej stavby viem ťažko vytvoriť názor. Musím sa spoliehať len na svoje dojmy, ktoré, ak by som sa dozvedel pozadie, sa môžu ukázať ako chybné.
JS: A majú byť domy komentované? Sú domy o tom, že ich má niekto vysvetľovať?
PP: Niekedy by som tú príčinu rád vedel.
AB: Stará radnica je predsa len komplikovanejšia záležitosť. Je tam veľké množstvo historických vrstiev, rozmanitých funkcií a obmedzení, ktoré určite architektom zväzovali ruky.
PP: Múzeum v Okoličnom sa mi zdá veľmi príma. Jeho návšteva bola zážitok, aj vďaka výkladu pána farára. Celé sa to uskutočnilo na jeho popud. Bola to jeho iniciatíva, že sa táto rekonštrukcia udiala. Zase je tam len niekoľko vecí, na základe ktorých sa dá hodnotiť postoj architekta. Dvere do múzea a tých par schodíkov sa mi javia skôr ako scarpovská maniera než minimalistická – to je ale celkom v poriadku. Spôsob vystavenia exponátov sa mi zdal veľmi dobrý. Mám len jeden, možno akademický, problém – spojenie podlahy a steny.
JS: Ten plech tam nemal byť.
PP: Keď sa dnes robí do historických priestorov nová podlaha, tak sa to takmer vždy robí tak, že podlaha sa steny nedotýka, vynechá sa tam cezúra a tak sa dá čítať, že je to nová vložená podlaha. Toto však nie je nová podlaha – ale nie je ani historická. Je to podlaha z 19. storočia, ktorú teraz odkryli. Architekt ju vloženou medzerou interpretuje ako vloženú – ale nie teraz, ale v 19. storočí. A ešte to zdôraznil aj tým plechom... To sa mi zdalo už príliš brutálne.
AB: Celkový dojem a pôsobenie priestoru boli však veľmi dobré.
PP: To áno, opakujem, že to bolo výborné. To tak už býva: keď je výborná stavba, tak sa začnem zapodievať maličkosťami. Naozaj to bol zážitok!
AB: Bolo v tom celom cítiť kus človečiny....
PP: Aj množstvo exponátov a spôsob ich prezentácie boli uhádnuté a pôsobivé.
JS: Veľmi dôležité je to, ako hovorí užívateľ o architektovi. Keď to dopadne tak, ako v tomto prípade, tak je to úžasné.
IE: V prípade Starej radnice bolo vidno, že je za tým obrovský kus práce. Za každým krokom bolo vidno dlhé zvažovanie. Ale ak by som sa mal rozhodnúť medzi týmito dvoma stavbami, tak sa aj ja jednoznačne prikláňam k múzeu v Okoličnom. Z hľadiska elementárnosti a jednoznačnosti riešenia to bolo podľa mňa ďalej. Tiež mi tam vadil ten plech. Rozmýšľal som nad tým, keď som sa dozvedel, že tam sú rozvody, resp. káble k jednotlivým exponátom. Nevadil mi plech ako taký, ale ten spôsob aplikovania. Bola to taká 2D vec položená na podlahe. Nevedel som sa s tým nijako zrovnať. Ale na celkový dojem z toho celého to u mňa nemá až taký dopad.
LK: Obidve múzeá sa mi veľmi páčili. Múzeum v Okoličnom trochu viac. Cítil som, že tam to architekt, asi aj vzhľadom k veľkosti, vedel lepšie uchopiť a lepšie udržať jednotu prvkov, z ktorých bol celok zložený. V múzeu v Starej radnici na zosúladenie prvkov – podlahy, rampy, vitríny, svietidla – bolo treba vynaložiť iste viacej úsilia. Bolo tam určite viac skrytej práce – požiarna ochrana, vetranie... Aj keď z toho nebolo veľa vidno, určite to bolo urobené dobre. To kvantum práce určite treba brať tiež do úvahy.
AB: Poďme sa teraz chvíľu venovať administratívnej budove Westend Square. Tento dobre zvládnutý administratívny komplex sme videli prvý deň. Na niektoré maličkosti nás však Jano Stempel upozornil hneď, ako sme vošli dovnútra...
JS: Architekti veľmi dobre splnili to, čo po nich vyžadoval investor. No takto sa domy stavať nemajú, pretože musíme myslieť do budúcna. Ako povedal László na začiatku – to je dôležité. Vyzerá to tak, že v tomto prípade chcel investor postaviť dom za rozumné peniaze a ďalej sa už tým nezaoberá. Nezaoberá sa tým, že dom bude niekto prevádzkovať a za prevádzku bude platiť. Dlhodobo tento dom nie je správny. Sú tam obrovské okná a nie je tam žiadne tienenie. V súčasnej dobe by sa takýto dom nemal postaviť. Je to zlé, hoci fasáda z architektonického hľadiska vyzerá veľmi dobre a architekti splnili to, čo mali. No vadí mi, že to dopadlo takto.
AB: Napokon to zaplatí užívateľ.
JS: Zaplatíme to my všetci, keďže to odčerpá kvantum energie. Naozaj som presvedčený, že dnes sa takýto dom nesmie postaviť.
AB: Parter domu bol však veľmi dobre vyriešený. Bolo sympatické, že sa ním pokúsili nahradiť chýbajúcu vybavenosť okolitého prostredia a vytvorili v dome fungujúcu ulicu.
IE: Keď to zoberieme z urbanistického hľadiska, tak takýto dom na tomto mieste nikomu asi nevadí, do tejto časti Bratislavy objekt tohto typu patrí. Je to legitímna výškovka. S jeho formou nemám žiadne problémy. Betónové prefabrikované panely sú mi sympatické ďaleko viac ako iné materiály. Práca s rozdielnou výškou parapetu je mi tiež pomerne sympatická. Keď sa však na to pozrieme z iného, napríklad environmentálneho, hľadiska, tak sa jednoznačne pripájam k Janovi. Keď je pri malom dome otázka prevádzkových nákladov témou, tak pri takomto veľkom dome to musí byť zásadné rozhodnutie hneď na začiatku. Pravdepodobne až čas ukáže, ale nepovažujem tento stav za správny. Ak by takýto dom mal byť v dnešnej dobe dávaný za príklad alebo oceňovaný, tak by mal byť komplexnejšie zameraný – nielen ako stroj na metre štvorcové, ale komplexne dobrý. To sa asi v tomto prípade nepodarilo.
PP: K tomu v podstate niet čo dodať. To, čo mali architekti v právomoci, je v poriadku. Dom má dobrú figúru, má primerane dobré materiály – prosté, ale pritom reprezentujú. Nie sú tam žiadne falošné „natriasačky“ – to všetko je úplne v poriadku. Je to však tiež jasný obraz developerského rozmýšľania. Kým nebude nástroj, ktorý jednoducho prinúti developera k rozhodnutiam, ktoré nie sú riadené len jeho ziskom, dovtedy sa budú diať takéto veci, že máme jeden dobrý dom, kde architekt urobil to, čo mohol, a urobil to s talentom, dobre a primerane – to všetko sedí – a oproti tomu je tento obrovský deficit. Dnes nemožno robiť domy bez vonkajšieho tienenia, to patrí k základnej abecede. Keď sme sa tam rozprávali so zástupcom developera, on, myslím, ani nechápal, o čom to hovoríme.
AB: Riadil sa číslami, mal to prepočítané na metre štvorcové...
PP: Nerozumel tomu!
AB: Keď sme sa spýtali, ako to chcú riešiť, tak odpoveď bola, že je to klimatizované.
PP: Vo vyspelých krajinách sa developeri už takto nesprávajú. Toto je naozaj ešte taká stará surová podoba developerstva. Samozrejme, aj vo vyspelom svete chcú developeri zarábať, ale istú povinnú jazdu musia splniť, pretože by nemali šancu pri ďalších akciách byť úspešní. Developer, ktorý nevystrojí svoju stavbu takýmto elementárnym vybavením, stráca kredit aj vo svete zisku. U nás toto ešte, bohužiaľ, nefunguje.
JS: Ani nájomcovia nie sú hlúpi a vedia, čo ich v takomto dome čaká. Jedna vec je, ako sa k tomu budú správať firmy, ktoré si to prenajmú, a ďalšia, ako sa tam budú cítiť ľudia, ktorí tam budú pracovať.
IE: Takýto dom by mal obsahovať aj po architektonickej stránke istú pridanú hodnotu. Jedna vec je tienenie a prevádzková rentabilita – je tam komunikačné jadro a na to sú navešané kancelárske priestory. Keď sa vrátime o desať – dvadsať rokov naspäť, keď sa začali takéto domy robiť, tak si spomenieme, že tam boli možno nejaké vybratia, nejaké spôsoby prirodzeného vetrania, no z priestorového hľadiska tam neboli žiadne možnosti stretnutí – bolo tam jedno komunikačné jadro a nič viac. Je pravda, že keď poviete developerovi, že chcete pridať nejakú priestorovú kvalitu, miesto sociálnej interakcie, tak sa na vás pozerá, že čo, preboha, chcete, veď oni potrebujú čisté štvorcové metre, na ktorých budú zarábať. Myslím si však, že úlohou nás architektov je (narážam na to, čo hovoril Jano) dosiahnuť, aby ľudia, ktorí tam pracujú, mali z toho príjemný pocit. A súčasný dom by nejaké takéto priestory mohol ponúknuť.
PP: Všetky pridané hodnoty vo Fosterových stavbách, či už ide o Commerzbank alebo „uhorku“, mohli vzniknúť len preto, že investorom bola prestížna finančná, veľmi bohatá, inštitúcia. Keby to robil pre developera, tak developer by to takto nespravil. Však, keď si pozriete posledného Piana v Londýne, čo je developerská záležitosť, tak tam nie je ani centimeter štvorcový takéhoto luxusného priestoru navyše. To je surové kapitálové rozhodnutie. Buď robíš na zisk alebo robíš na reprezentáciu. Je zrejmé, že priestorové nadhodnoty, ktoré vznikajú v podmienkach potreby reprezentovať, postupne preniknú aj do developerského sveta, lebo sa ukáže, že vďaka tomu sa tie priestory budú lepšie prenajímať. Zatiaľ to ale tak nie je – ani v Londýne.
JS: S tým by som trochu polemizoval. V Prahe sa postavilo veľa administratívnych budov, z ktorých, samozrejme, nie všetky sú prenajaté. Že väčšinou majú žalúzie a prirodzené vetranie, je jasné. Ale práve tie, ktoré majú niečo naviac, napr. administratívny komplex Park pri diaľnici na Prahe-Chodove, sú prenajaté kompletne. Pritom každá administratívna budova je tam rovnaká, nič sa tam nedeje, ale pridali priestor okolo, a preto si to firmy prenajímajú. Napokon to ani nebolo až tak drahé, lebo sú to parky, ktorými vytvorili ďalší priestor medzi budovami a tým je to veľmi úspešné.
AB: V prípade Westendu bolo sympatické a úplne v poriadku, že do parteru sa dostali jednotlivé obchodíky, že je tam stravovanie pre zamestnancov, že je tam vytvorený priamy kontakt na vnútorný dvor.
JS: Dôležitá je zeleň, aby sa ľudia mali na čo od stola pozerať. Potom budú podávať aj kvalitnejšie výkony, ako tí, na ktorých pečie cez okno slnko, musia si na sklá lepiť papiere, aby tam mohli vôbec prežiť.
AB: Vo Westende ma prekvapila ešte jedna vec. Celý dom je v zásade koncipovaný ako veľkoplošné kancelárie. Keď tam prišla spoločnosť J&T, tak si s iným architektom spravila nové rozdelenie priestoru. Neviem, do akej miery architekti vopred pripravili a rozmýšľali nad tým, ako to bude fungovať, keď klienti začnú jednotlivé priestory takto upravovať.
PP: Modul 7,80 metra je deliteľný na tri bunkové kancelárie.
JS: Pôdorys je tam ukážkový, to sa dá učiť v škole, že tak je to najefektívnejšie.
PP: Musí to tak byť, keď to chcú prenajímať ako celé spektrum kancelárskych priestorov
LK: Čo sa tejto budovy týka, všetko podstatné už odznelo. V architektonickej hmote a vo vonkajšom stvárnení som videl aj nekonzekventné prvky – napríklad kŕčok medzi výškovou budovou a vedľajším objektom bol rovnako stvárnený ako vežový objekt, no prízemná jedáleň zo zadnej strany už pracovala s iným materiálom. V tomto myslení cítim istú neistotu. Okrem toho, keď máme vyššiu a nižšiu budovu vedľa seba a z tej vyššej na nižšiu vidíme, treba si starostlivejšie zvážiť umiestnenie vzduchotechniky.
JS: Presný opak tejto stavby je bytovka v Liptovskom Mikuláši. Za málo peňazí sa tu postavil slušný dom – nedá sa mu nič vyčítať. Jediná vec, ktorá nefunguje, je nadstavba, čo ale nie je spojené s architektúrou, ani s developerom, ale so zlými predpismi, ktoré tu fungujú, resp. nefungujú.
AB: Mám výhrady k oknám v spálni. Boli úzke a len jedna časť sa dala otvárať. Spálne sa mi zdali málo osvetlené. Neviem, ako to vyšlo svetlotechnicky...
JS: Spálňu nie je potrebné osvetľovať.
AB: Dvojizbové byty mali v spálni aj pracovné kúty.
JS: No práve. Všetci pracujú na počítačoch a nepotrebujú svetlo. Ja by som tie normy trošku pozmenil. (smiech)
IE: Bytovka bola veľmi sympatická. Tou každodennosťou, bežnosťou, pritom veľmi príjemnou geometrickou hrou okenných otvorov. Hoci niekomu to môže pripadať banálne, podľa mňa sú to témy, ktoré vedia na takomto dome fungovať. Lodžie boli priestranné, vyzývali k svojmu využívaniu a tráveniu času. Myslím si, že je to jeden slušný dnešný barak za rozumné peniaze.
PP: Zo všetkých domov, ktoré sme videli, v tomto vidím najsilnejšie posolstvo v súčasnej mizérii developerských okolností, v stláčaní ceny domov dole. Je to príklad toho, že sa dá urobiť dobrý dom za málo peňazí – fakt dobrý. V prostredí mestečiek tejto veľkosti, je to naprosto výborný príklad. Pre mňa je to určite jeden z favoritov na cenu. Nechcem sa baviť o drobnostiach. Tie na tom nie sú dôležité. Tento dom má v sebe výborné posolstvo a nemá význam sa rozprávať o nejakých dielčích formálnych otázkach či chybách. Jeho zjav a posolstvo sú prosto skvelé.
JS: Jedinou nevýhodou ľudí, ktorí v ňom bývajú, je, že sa musia pozerať aj na jednu, aj na druhú stranu na tie otrasné bytovky, ktoré tam vedľa stoja.
PP: A znášať posmešky týchto susedov, ktorí sa im posmievajú, v akom škaredom dome to bývajú. (smiech)
IE: Takýto dom v takomto prostredí môže pôsobiť až katarzne. A to je veľmi dôležité. Ten aspekt výchovy okolia atď. Keď sú tam ľudia konfrontovaní s čímsi, čo je pre nich možno až škaredé, a vidia to každodenne, tak to na nich môže pôsobiť napokon očistne.
PP: Pritom na tom dome nie je nič objavné.
AB. Ešte by som ocenila, že i prízemie sa využíva na bývanie. Pokojne by som tam dala väčšie predzáhradky. Ľudia by sa o ne určite radi starali.
PP: Určite je tam zase problém nejakého predpisu – úradnícky problém. Veď tie byty tam boli na zemi – bolo by to skvelé, keby mali predzáhradky.
AB: V Rakúsku to predsa normálne funguje a nie je s tým problém, len tu sa to nedá! Takto vznikol aspoň konkrétny príklad, ku ktorému už len chýba patričný predpis – zvolenie, že aj takto to môže byť.
LK: Je to jeden z nominovaných domov, čo sa aj mne najviac páčia. Veľmi dobré je, že sú tam rôzne veľkosti bytov bez ohľadu na to, či to priniesol investor alebo architekt. Jedným z najväčších rizík takéhoto bývania je totiž to, že sa tam zhromaždí veľmi jednoliate spoločenstvo a dôjde k istej sociálnej segregácii. Záujmom mesta i štátu je, aby k čomusi takému nedochádzalo, a preto by mali takéto riešenia podporovať. Je tiež dôležité, že na najvyššie podlažia sa dostali byty s väčšou výmerou.
IE: V západnej Európe je dávno overený model kombinácie rozličných príjmových skupín, čo robí komunitu heterogénnou a silnejšou. U nás kombinácia nájomného bývania s bytmi určenými na predaj nie je stále legislatívne podchytená, čo vedie k sociálne homogénnym komunitám, ktoré môžu generovať určité spoločenské problémy.
AB: Veľké byty sa dnes veľmi nepredávajú a prerábajú sa často na malé, čiže aj trh si vyžiada formy zmiešaného bývania. Postupne sa to možno vyčistí.
IE: Život predbieha legislatívu, teraz je na našich zvolených zástupcoch, aby sa racionálne zamysleli a pokúsili sa reagovať na pestrofarebnosť reality.
AB: To sme videli v Senci. Život tam vytvoril istú komunitu a funguje to bezvadne. Tuto by to mal niekto zaregulovať.
AB: Posledný deň sme navštívili Dom smútku v Uhorskom. Mala som pocit, že ste z neho boli „smutní“. Paľo Paňák, tuším, najviac.
PP: Slovenskej architektúre celkom iste čosi najviac chýba. Ide o to, že rôznych prúdov a trendov sa dotýka, pozerá sa okolo seba, len na jednu vec sa nedíva. Nedíva sa dovnútra, do svojho potenciálu, do svojho dejepisu a neťaží z toho to, čo veľmi zhruba môžeme nazvať regionalizmom. Niektorí tvrdia, že tu je, iní, že nie. Keď som videl fotografie tohto domu smútku, sľuboval som si, že tu máme nejaký prvý výhonok takejto snahy. Veľmi som sa tam tešil, bol som mimoriadne zvedavý, najviac zo všetkého som bol zvedavý na tento dom. Mal som pocit, že ktosi ustál prostotu figúry, že narába s vernakulárnou formou – veľmi jednoducho. Musím však povedať, že o to väčšie boli potom moje rozpaky. Ten dom je protirečivý. Je dobrý v mierke, je dobrý v prvotnom veľkostnom rozhodnutí, rozhodnutí o rozložení hmôt. Je tam niekoľko dobrých rozhodnutí a niekoľko rozhodnutí zlých, ktorým nerozumiem a ktoré celú stavbu banalizujú. S archetypálnou formou sa už dnes robí všelikde. Autori ani nehrali na všelijaké tie fígle, že sa ríny schovávajú a podobne. Priznali to, v tom boli priami. Nehrali sa so všelijakými drobnosťami, nehanbili sa za rôzne prvky, škridlu priznali, kde bolo treba... Bolo to miestami bez nepatričnej štylizácie a miestami naivne štylizované. Do toho však vstúpilo niekoľko naivností. Stále som si napríklad myslel, že sú tam originálne kamenné múry. Sú však nanovo vymurované, podľa recenzie zrejme súvisia s nejakými zvyškami pôvodného kamenného muriva. Tomu som nerozumel, takisto ako som nerozumel, prečo treba takýto dom zatepliť, prečo musí byť tým pádom akoby podseknutý. Na druhej strane jednoduchosť interiéru, tá prázdnota, napríklad v porovnaní s domom smútku v Modre, ktorý bol tiež kedysi nominovaný na rôzne ceny, sa mi páčila. Nechápal som však, prečo autori v tomto prípade siahli po banálnych hrách s oknami. Neštudoval som príliš vstupné dvere, ale páčilo sa mi na nich, že sa dali všetky tri otvoriť bez toho, aby tam autori vymýšľali nejakú zložitú skladaciu stenu. Veľmi dobré samozrejmé veci boli pomiešané s akýmisi umelými naivnosťami. Som z toho v rozpakoch a je mi to ľúto. Napriek tomu si myslím, že je to určite jedna z prvých lastovičiek na Slovensku, čo sa týka hľadania akejsi kontinuity, či, ak chcete, regionalizmu – v materiáli alebo v primárnej forme. Čiže cez toto všetko ma to potešilo. To musím povedať.
JS: Pozrel by som sa na to ešte z inej roviny. A tou je kritika, architektúry. Akým spôsobom sa píšu kritiky či recenzie do časopisov. V tomto prípade to bol veľkolepý text o tom, aké je to úžasné, aké je to skvelé. Myslím si, že všetci sme sa tu zhodli, že to nie je úžasné. Vadí mi, že kritika nie je v časopisoch kritikou. O každej stavbe, ktorá sa v časopise objaví, sa píše pozitívne. Myslím si, že už to, že sa nejaká stavba objaví v takomto časopise, niečo znamená. Ale potom to už kritizujme! Povedzme, čo je tam dobré a čo je zlé! V tomto prípade je to opis úžasnej stavby a nie je to pravda.
AB: Tu by som len poznamenala, že recenziu písala kunsthistorička. Bol to teda trochu iný pohľad, chýbala tam architektonická skúsenosť. Témou kritiky sa už zaoberáme roky. Nabádame, aby autori recenzií písali kriticky, no stále sú nejaké dôvody, prečo sa niekto úmyselne vyhýba kritike, alebo to napíše medzi riadkami príliš skryte. Je to predsa len jedna komunita a nie každý je ochotný o svojom kolegovi písať kriticky. Viem, že ty by si s tým problém nemal. (smiech)
JS: Ono by nám to ale pomohlo všetkým! Poďme sa naučiť prijímať kritiku! Je to oveľa lepšie, ako keď sa budeme stále len poklepávať po pleciach a hovoriť, akí sme skvelí a úžasní. My vôbec nie sme skvelí, vôbec nie sme úžasní! Poďme sa kritizovať a všetkým nám to pomôže!
AB: Bolo by veľmi dobre, keby sme si to všetci zobrali za svoje. Len nie je to také jednoduché...
LK: Aj ja pozerám na túto budovu veľmi kriticky. Chcel by som však o tom povedať najprv pozitívne postrehy. Rozlúčka so zosnulými sa kedysi odohrávala vo vlastných domoch. Domy smútku sú teda pomerne nová funkcia. Viem si predstaviť, že ľudia si na to ešte celkom nezvykli. Keď bolo zámerom architekta priblížiť tento dom smútku starej tradičnej domácej forme, tak to bol dobrý cieľ. Ale keď niekto čosi podobné robí, jeho povinnosťou je si naštudovať takéto práce iných architektov na Slovensku. Napríklad aj krematórium pri Bratislave, ktoré bolo postavené o štyridsať rokov skôr, no ideovo predbieha túto stavbu. Zároveň pri tomto type stavby s malou mierkou a s minimom výrazových prostriedkov je tvorba detailu ešte dôležitejšia. Pri tomto dome som necítil príliš veľkú starostlivosť o detaily. IE: Aj ja som mal dosť veľké očakávania, keď sme sa k tomu miestu blížili. Podľa fotografií som mal pocit, že je to možno favorit, ku ktorému by som sa vedel prikloniť. Z fotografií som mal dojem jednoduchosti, prostoty, lapidárnosti celého konceptu. Veľmi som bol zvedavý na miesto a vzťah ku kostolu. Výsledný dojem bol ale pre mňa takisto sklamaním. Rozporuplne na mňa pôsobila hra s oknami, ale neprikladal by som tomu zase až takú dôležitosť. V tom kontexte, na tom mieste tento dom však určite nemožno považovať za nepodarenú architektúru. To v žiadnom prípade nie! Koncept, hmota, krása miesta urobili z tohto objektu dom smútku, ktorý budú ľudia ctiť a dôstojne užívať. A to možno nie je málo. Platí, samozrejme, všetko to, čo povedal László, že pri stavbe tohto merítka by každý jeden malý detail mal byť adekvátne prepracovaný, na druhej strane si viem predstaviť, že dedinský kontext, ľudia, ktorí sa na stavbe fyzicky podieľali a hovorili do toho, tam odtlačili svoju stopu – aj improvizáciu, aj zásahy, ktoré architekt nemal šancu ovplyvniť.
JS: Pokiaľ by sa takto stavali domy smútku inde na dedinách, tak by to bolo skvelé, bolo by to úžasné! Akurát v tomto prípade to nie je hodné veľkého architekta. Bohužiaľ.
AB: Na záver nám ostala diskusia o vyhliadkovej veži, ktorú sme tiež dnes videli.
JS: Mám takéto stavby strašne rád. A keď nás náš sprievodca upozornil, že sa na to máme pozrieť zospodu, z dediny, tak to bol jeden z najlepších pohľadov na barak, aký som za tie tri dni videl! Bolo to úžasné! Bolo krásne počasie a tá čierna bedňa tam tak stála... ako obelisk.
PP: Asi pred rokom a pol som bol pozrieť Zumthorovu kaplnku vo Wachendorfe. Tamojšia krajina nie je až tak strmá, sú tam len mierne pahorky. Kaplnka stojí na malom návrší, blížili sme sa k nej pešo, lebo autami sa tam nesmelo – chodili tam v tom čase už celé procesie architektov. Mal som vtedy z toho taký istý pocit. V krajine tam stál betónový hranol – úplne prostý. To je sila – artefakt! Je to kozmické miesto. Aj teraz, keď bola veža ešte zavretá, tak v krajine stál len jeden čierny prostý hranol.
AB: Spornejšia u tohto objektu bola funkcia a s ňou spojená bezpečnosť, i keď musím priznať, že v tomto prípade ide predsa len o silu konceptu a toto snáď nemusíme riešiť.
JS: To je nepodstatné. Mohlo to byť akékoľvek, mohlo to byť „zbúchanejšie“, ale sila tohto je skutočná.
PP: Oproti Zumthorovej kaplnke má veža jednu nadhodnotu – že ju môžeš vsadiť do krajiny hocikam.
AB: Škoda, že to nemali vymyslené tak, ako tam ktosi z vás hovoril, že by jednotlivé miesta, na ktoré sa bude veža postupne premiestňovať, mali nejaký symbolický význam a vytvárali by nejakú zmysluplnú odkazovú mapu.
JS: To sa ešte stane.
AB: To je možné, veža bude mať iste svoj život.
LK: Tento objekt vo mne prebudil moju dávnu túžbu. Kedysi bolo súčasťou architektúry aj nájdenie miesta pre budovu. Toto už dnes architektovi vlastne neprislúcha. Bolo by veľmi dobré tento starý pud znovu dostať do architektúry, tak ako sa kedysi našli miesta pre malé kostoly na vŕškoch. Táto veža sa mi veľmi páčila, a to z rôznych hľadísk.
JS: Spomínal som čiernu debnu na kopci, no mal som ešte jeden pocit – pripomínalo mi to situáciu, ako keď našli opice v Kubrickovej Vesmírnej odysee obelisk. Aj my sme tak okolo toho chodili, pozerali sme sa na to, čo to vlastne je a ako to funguje.
IE: Keď sme sa zastavili v Žiline a pozreli sme si S2 na Stanici, bol to veľmi príjemný zážitok, na čom sa iste zhodneme všetci. Toto je čosi podobné – nielen tou príbuznosťou, tou partizánčinou –, ale bol to veľmi príjemný, pre mňa identický, pocit. Ďalší silný pocit vo mne vyvolala návšteva Behrensovej synagógy – keď som stál pod jej kopulou. To boli pre mňa tie najpríjemnejšie zážitky, hoci tu nešlo o nominované stavby.
PP: No, a ako to teraz celé porovnať a zvážiť?
AB: To je vždy problém jednej jedinej ceny...
PP: V tom je táto cena trochu nespravodlivá. Myslím si však, že je to jasné. Z tohto všetkého, čo sme videli, sa vynímal Jančokov dom v Rusovciach, mikulášska bytovka, malé múzeum v Okoličnom a vyhliadková veža.
JS: Máme teda štyri veci na približne rovnakej úrovni a treba už len vybrať víťaza.
PP: Každá z nich je dobrá v niečom inom.
JS: Poviem teda svoj názor ako prvý. Všetky tie veci sú dobré, ale vždy sa tam nájde nejaká, hoc aj drobná, chyba. U jedinej jednej stavby som nenašiel chybu, ktorú by som skritizoval. A to je rodinný dom v Rusovciach. To je, myslím si, od začiatku do konca tak, ako má byť. Vždy sa na baráky pozerám tak, že by som tam čosi ešte opravil, niečo pridal alebo ubral, alebo spravil aspoň trošku inak. V tomto prípade by som však bol rád, keby som bol pod tým podpísaný sám. Tak!
AB: To je vážne ocenenie.
IE: Ja to takto jednoznačné nemám. Samozrejme, veľmi sympatizujem s týmto domom. Veľmi sympatizujem s bytovým domom. A tak trochu aj s tým múzeom. K „nomádovi“ mám vzťah nasledovný: Myslím si, že je veľmi dobre, že takéto veci vznikajú. Treba ich podporovať a treba ich brať ako celkom legitímnu súčasť toho, čo robíme, napriek tomu, že neriešia konštrukčné, typologické a vôbec zásadné problémy, ktoré ostatné domy riešili. Bolo by pre mňa isté gesto, keby sme povedali, že napriek tomu, že tento objekt nie je nositeľom konkrétneho programu a nerieši zásadné konštrukčné alebo dizajnové otázky, je to vec hodná vyzdvihnutia. Aj kvôli tomu, že je to protiklad už spomínanej formálnej roztopašnosti nedávnej aj súčasnej architektúry. Ale na druhej strane, keď vidím množstvo práce, ktoré odviedol Martin Jančok v Rusovciach, vidím bytovku, ktorá je naozaj zvládnutá, hoci aj s istými chybičkami, či sa premiestnim do spirituality františkánskeho kostola a celého jeho komplexu, kde si musím veľmi vážiť toho, čo tam Julo Rybák predviedol, tak jednoducho tento „monument prázdnoty“ nemôžem vyzdvihnúť na prvé miesto. Ide o to, že na jednej strane je ľahkosť a na strane druhej množstvo práce. Nemám to ale zatiaľ rozhodnuté.
PP: Všetky nami teraz vybrané realizácie sú vážne a dobré, každá z iných dôvodov. V takejto situácii si dávam pre slovenskú architektúru asi to najdôležitejšie kritérium – a to je spoločenský či kultúrny presah stavby. Jej význam pre spoločnosť. A to je pre mňa mikulášska bytovka. Všetky štyri sú výborné, naprosto rozdielne stavby, každá je dobrá v čomsi inom. Posolstvo mladých mikulášskych architektov sa mi zdá však najdôležitejšie. Kultivuje totiž najmasovejšiu architektonickú substanciu – bytové domy, stavané v réžii bezohľadne ziskuchtivého developerstva.
JS: Ide o to, ktorý pohľad zvolíš. Pre tieto stavby je to teraz šťastná situácia, ale aj nešťastná, lebo je nespravodlivá.
LK: Rodinný dom v Rusovciach sa mi z tých rodinných domov páči najviac, ale necítim v tom taký klad, aký by som rád videl pri práci ocenenej cenou. Veľmi sa mi páči aj to malé múzeum, ale rozhodujem sa medzi bytovým domom a nomádskou kockou. Architekti bytového domu si zaslúžia všetku chválu. Nomádsky objekt je zase taký, s akým som sa ešte nestretol. Tento typ myslenia presahuje za hranice slovenského a možno až stredoeurópskeho priestoru. K pojmu Architektúra s veľkým A prispieva tak ako máloktorá iná stavba.
IE: Kolektívnosť bytovky predstavuje istú kolektívnu skúsenosť a to normálne správanie sa, bez hrania sa na ľúbivé gestá, napriek tomu, že to nie je ničím zásadne nové, je jej hlavná hodnota. Čiže ja smerujem tam.
AB: Keď by som si z tých štyroch mala vybrať dvoch, tak by som povedala rodinný dom v Rusovciach, ktorý bol veľmi dlho a stále ešte je mojím favoritom, a druhým by bola mikulášska bytovka. Dom v Rusovciach sa mi zdal byť kompaktný z hľadiska dobre nastavenej úrovne, zdal sa mi komplexne dobrý. Splnil všetky kritériá – nielen pre užívateľa, ale aj v architektonickom výraze. Každá (na prvý pohľad zdanlivo) formálna úprava, ktorá na tom dome bola, mala premyslenú funkciu. Všetko bolo funkčné a to sa mi veľmi páčilo. Myslela som, že tam bude chýbať zádverie, ktoré v pôdoryse očividne absentuje. V skutočnosti vôbec nechýbalo, lebo zádverie tvorila zadná stena kuchyne. To bolo výborné. Druhá vec bola atmosféra v tej rodine. Bolo cítiť, že tí ľudia sú tam šťastní. Vôbec nevadilo, že v dispozícii bol porušený konvenčný kánon delenia na dennú a nočnú zónu – rodičia sú oddelení od detí, no srdcom domu sa tak stal spoločný priestor obývacej izby. To bolo tiež výborné. Pôvodne som mala problém s celkovou formou a sivým fasádnym Rheinzinkom. Keď som však dom videla v reáli, získal si ma svojou komplexnosťou a poctivosťou vo svojej celkovej výpovedi. Zdá sa mi, že je predsa len formálne ďalej ako bytovka. Bytovka je dobrá, okrem nejakých drobností jej niet čo vyčítať. (Trochu mi vadili malé kuchynky v bytoch.) No dom v Rusovciach posúva hodnoty, o ktorých sme hovorili na začiatku, predsa len trochu ďalej. Keď si však pomyslím na leitmotív tohtoročného benátskeho bienále – aktuálne otázky hľadania spoločného základu v architektúre –, tak v tom prípade by som sa musela prikloniť k bytovke.
JS: Myslím si, že ktokoľvek z vás, keby projektoval takúto bytovku, dopadlo by to lepšie. Je tam dosť chýb. Architekti dostali úlohu, ktorú splnili nie na sto percent, ale splnili ju. V tom regióne sa ale takéto veci nestavajú, preto sa to snažíme vyzdvihnúť. Viac ako o architektúre je to o posolstve okoliu – že by sa tým malo zaoberať. Posudzujeme tu ale toto, alebo posudzujeme dobrú architektúru?
PP: Každý rok to pri tejto cene osciluje – medzi posolstvom a medzi dokonalosťou.
IE: Keby sme sa mali baviť len o formálnych záležitostiach, tak tu nie je žiadna pochybnosť. Z hľadiska geometrie, výrazu formy a materiality je najlepší dom v Rusovciach. Keď sa vrátim k „nomádovi“, je to zo starého kontajnera urobený obelisk. Je to teda niečo, čo treba formálne diskvalifikovať?
JS: Hovoril som o bytovke, lebo o nej bola reč. Ale keby som mal čosi dať na druhé miesto, tak dám vyhliadkovú vežu, lebo tá sa mi zdala úžasná.
LK: Pre mňa je číslo jedna nomádsky objekt. Ak sa pozriem trochu dopredu, hoci nie som guru, aby som mohol niečo prorokovať, maximalizmus hľadaný v architektúre je prítomnosť alebo možno blízka budúcnosť, ale vo vzdialenej budúcnosti to bude hrať menšiu úlohu. Ak je táto moja veštba pravdivá, tak pozerajúc odtiaľ naspäť, prísne formálne hľadiská sa dostanú trochu do pozadia. Takže pre mňa je favoritom nomádsky dom. Ale ak väčšina bude inak hlasovať, nebudem proti.
AB: Hľadanie nových prístupov v architektúre je mi veľmi sympatické. Hoci nie sú overené časom, stále si myslím, že dom v Rusovciach je komplexne dobrý a hlasujem za neho.
PP: Tuším nastala patová situácia. Dvaja sme za bytovku, dvaja za rodinný dom a jeden za vežu.
LK: Ak by som si mal vyberať z týchto dvoch stavieb a nomádsky dom by nemal šancu, tak by som uprednostnil bytový dom.
AB: Tak je to potom jasné. Máme laureáta.
PP: Myslím si, že dať cenu obyčajnej bytovke je ťažšie ako brilantnému domu v Rusovciach. Cena ARCH nebola napokon nikdy celkom tradičná...

Laureátom Ceny ARCH 2012 sa stal bytový dom s 34. b. j. v Liptovskom Mikuláši-Palúdzke od Martina Bobáka a Martina Bátika v spolupráci s Pavol Bobákom.