CENA ARCH 2013

DISKUSIA K CENE ARCH

Andrea Bacová: Prešli sme viac ako 1000 kilometrov za slovenskou architektúrou. Máme teda celkom slušný obraz o tom, čo sa na aktuálnej slovenskej scéne deje. Objekty, ktoré sme videli, určujú istý tematický okruh, z ktorého by sme mohli vybrať nosné a zároveň u nás aktuálne témy. Mohli by sme sa pokúsiť rozdiskutovať, aké impulzy z nich pre súčasnú architektúru vychádzajú. Možno nás trošku naštartuje myšlienka kolegu architekta Dalibora Boráka: „Musíme sa vrátiť späť k základom uvažovania o hodnote, a nie cene toho, čo staviame.“
Dieter Henke: Napriek zhliadnutiu veľmi rôznorodého repertoáru architektúry sa mi už relatívne jasne vykryštalizovali témy. Obhliadka nominácií bola pre mňa zaujímavá aj z toho pohľadu, že na Slovensku som síce bol, ale vždy len v Bratislave. Teraz som videl celý diapazón architektúry aj mimo mesta, v prostredí menšieho mesta aj v celkom rurálnom prostredí. Rozpoznávam dve zásadné témy. Jednou je bývanie, ktoré sa dá deliť na bývanie veľkého formátu – bytovky – a bývanie malého formátu – rodinné domy –, a to ako v meste tak i mimo mesta. Druhou témou sú rôzne kultúrne intervencie – menšieho a väčšieho charakteru – a rovnako ako pri bývaní – v meste alebo mimo mesta. Od diskusie očakávam, že sa vyhodnotia jednotlivé témy samy o sebe a potom budeme hľadať ich prienik, rozhodujúce kvality, to, čo je aktuálne dôležité pre budúcnosť architektúry a ďalšej generácie.
AB: Bude to pravdepodobne neľahká diskusia, v tomto spektre nájsť podstatný moment, ktorý rezonuje ako dôležitý odkaz. Ďakujem za takýto dobrý štart.
Ľubo Závodný: Tiež som vnímal nominované diela ako dve skupiny. Jednak bývanie, či už obytné domy v meste alebo rodinné domy – v meste i mimo neho –, jednak riešenie verejného priestoru, čo bol pavilón v Slovenskej národnej galérii a Košický hrad. K tejto skupine patria aj výmenníky v Košiciach, čo boli ale skôr sociálno-kultúrne intervencie. Bol som tento rok v porote prvýkrát, ale vždy som Cenu ARCH považoval za ocenenie realizácií skôr objemovo menších. Veľké domy sa zvyčajne nedostávajú do nominácií – jednak preto, že sú to veľké investície, kde sa točí veľa peňazí, a jednak preto, že v menších veciach sa skôr ukáže čistejší vzťah architekta k zadaniu. Na tomto ročníku sa mi páčilo aj to, že opäť išlo o hľadanie čo najjednoduchšieho riešenia úlohy v sťažených podmienkach, s ktorými sa museli architekti vysporiadať. A z toho vyplynuli zaujímavé koncepty.
Juraj Šujan: Podľa mňa redakčná rada odviedla veľmi dobrú prácu. Hoci po prečítaní nominácií som si myslel, že niektoré z posudzovaných diel budú jasnými favoritmi a iné zase zapadnú, po absolvovaní cesty musím povedať, že je to veľmi vyrovnaný výber. Takže asi tu budeme dosť dlho sedieť, kým z tohto výberu vyberieme víťaza. Zrejme nebude možné postupovať tak, že niekoľkými kolami vyčleníme horšie stavby, lebo také tu nevidím. Skôr bude problém hľadať tú čerešničku na torte, to, čo víťaza odlíši od ostatných vybraných stavieb. Čo sa týka tém, vnímam to tak, že redakčná rada nehľadala projekty, aby výber nasmerovala tematicky, ale vybrala desať najlepších prác, o ktorých bola presvedčená, že sú to tie najkvalitnejšie, ktoré sa v časopise objavili. To, že medzi nimi máme šesť bytoviek a rodinných domov, považujem za normálne, lebo je to najpočetnejší typologický druh, ktorý sa počas roka urodí. Pre mňa je jednoznačne najvýraznejšia téma kultúrnych intervencií a som presvedčený, že o nich budeme v rámci dnešnej debaty ešte veľa hovoriť.
Ladislav Kuba: Jsem opravdu rád, že jsme měli možnost všechny stavby reálně vidět, protože musím říci, že z obrázků jsem měl úplně jinou představu a tu jsem si během naší cesty hodně poopravil. Mám trochu problém v tom, že některé realizace se mi zdají hodně silné myšlenkově, ale ne dostatečně stavebně a realizačně dotažené. Naopak, jiné mne překvapily v tom, jak jsou perfektně zrealizovány, ale zase tam chybí síla prvotní myšlenky. V tom mám tedy dilema.
AB: Môžeš to aj nejako bližšie konkretizovať?
LK: Dostaneme se k tomu. Jako příklad bych asi uvedl výměníkové stanice, kde mi jejich myšlenka připadá velmi silná, ten nápad mne velice zaujal, ale pokud jde o architekturu, tak ta v tomto případě není tak podstatná. Je to případ velice silné sociální myšlenky, kterou asi nemůžeme hodnotit jako architekturu.
AB: Mali by sme ale ostať pri hodnotení architektúry.
ĽZ: Pripojil by som sa k tomuto deleniu myšlienkovo silných, ale slabšie realizovaných zámerov a naopak. Je to vidno aj na niektorých iných stavbách. Napríklad rodinný dom v Nitre je myšlienkovo silný, ale v mnohom nie je kvalitne a možno ani štandardne zrealizovaný. Naopak pri usadlosti na Orave je myšlienka jednoduchá, ale realizácia je veľmi poctivá. Je to urobené kvalitne od začiatku do konca. Týka sa to aj Košického hradu. Je to výborná myšlienka, no z pódia odskakovali drevá a podobne. Je to zrealizované trochu „halabala“.
DH: Tiež sa prikláňam k názoru, že treba rozlíšiť ideu a prevedenie. Bol by som rád, keby diskusia ešte ostala pri téme konceptov. Pre mňa je idea a koncept dôležitejší ako prevedenie. Keď sa dohodneme na dôležitých projektoch, potom môžeme diskutovať o kvalite ich prevedenia. Rovnako ako ostatných aj mňa však ohúrila kvalita prevedenia usadlosti na Orave.
JŠ: Prikláňal by som sa k tomu, čo hovoril Dieter, lebo sme príliš rýchlo preskočili ku kvalite – o nej môžeme hovoriť trochu neskôr. Rád by som navrhol, aby sme o tých prácach hovorili v blokoch. A navrhujem tri bloky. Skúsme hovoriť samostatne o rodinných domoch – máme ich štyri, ak do toho zaradím aj víkendovú usadlosť na Orave. Máme dva väčšie bytové komplexy. A potom máme tri intervencie, ku ktorým by som pridal aj Refinery Gallery, ktorá je svojím spôsobom taktiež intervenciou. Ak by ste súhlasili, mohli by sme debatovať o týchto blokoch, aby to bola príbuzná debata. Začal by som bytovými súbormi – Slnečnice verzus Nová Mýtna. Cítim tam tiež isté disproporcie, hoci iným smerom, ako hovoril Láďa. Chápem dobrú architektúru tak, že musí mať, samozrejme, fungujúcu dispozíciu, musí mať kvalitne vyriešené detaily, musí byť konštrukčne a technologicky dotiahnutá, ale to, čo robí architektúru vynikajúcou, je pre mňa urbánny kontext. Z tohto hľadiska sa mi Nová Mýtna zdá veľmi dobre urobená. Slnečnice sa z tohto kontextu úplne komplexne hodnotiť nedajú, lebo sú zatiaľ v takej neukončenej pozícii na okraji lesa za humnami Petržalky. Bude sa dať k tomu vyjadriť asi až po tom, ako budú dobudované aj vrátane ďalšej etapy, ktorá vyplní pole smerom k jestvujúcej sídliskovej zástavbe v Petržalke. Vidím tam však zatiaľ isté drobné napätie medzi mestskými vilami a rodinnými domami, pričom však veľmi oceňujem intenzívnu formu zástavby rodinných domov. Ale na druhej strane chcem povedať – a to je to, čo to celé znejasňuje –, že z hľadiska kvality samotnej architektúry sú Slnečnice pre mňa jednoznačne lepším riešením. Osobne ma najviac oslovili schodiskovou halou, kde sme videli jeden veľkoryso vyriešený, ale plošne primeraný, materiálovo a farebne dotiahnutý priestor s prirodzeným presvetlením zhora, s vynikajúcim detailom zábradlí. Na Novej Mýtnej bolo oproti tomu vidno, že do detailov a materiálov bolo investovaných viac peňazí, ale podľa mňa s horším výsledkom.
AB: Možno by sme sa mali držať aj rozdelenia, o ktorom hovoril na začiatku Dieter, a to rozlišovať prostredia – mestské a prímestské. Úplne iná koncepcia sa dá použiť v meste, kde sa máme čoho držať, sú tam pevné priestorové body a tým, samozrejme, Nová Mýtna vyznieva oveľa jednoznačnejšie, ako keby bola na „zelenej lúke“. Porovnávala by som Slnečnice so suburbánnymi situáciami rodinných domov developerského urbanizmu, a preto ich považujem za kvalitatívny prínos v suburbánnom prostredí. Z urbanistického hľadiska je ich riešenie veľmi dobré.
LK: Navázal bych na téma urbanizmu. Slunečnic bych se v tomto smyslu zastal, protože si myslím, že vytvořit na zelené ploše, kde není vůbec nic, něco, co funguje a má vnitřní prostor – svůj vlastní urbanismus –, je určitě též těžký oříšek. Ve městě se dá navázat na okolní uliční zástavbu. Myslím si tedy, že u Slunečnic urbanismus je a je vytvořen nově.
JŠ: U mňa sa netreba Slnečníc až tak zastávať. Je to vynikajúci projekt, len ten urbánny kontext tu neviem až tak veľmi vyhodnotiť – v tom mám jediný problém.
ĽZ: Urbánny kontext Novej Mýtnej sa možno javí lepší, no v istom zmysle je jednoduchší. Je jasný preto, že obidva bloky – z Mýtnej i z Radlinského – sledujú uličnú čiaru, takže tam nie je žiadna veľká invencia. Je to jednoduché kontextuálne zapojenie do existujúcej línie. Z Mýtnej je dokonca vynechaný priezor, lebo tam sú objekty s oknami, čiže je tam dosť nepríjemná cezúra. Čo ma nie príliš pozitívne prekvapilo, bol ten stredový objekt, ktorý bol trochu bezprizórny – z kontextuálneho hľadiska tam bol akoby len „položený“. Slnečnice sa mi od začiatku javili ako urbanisticky zložitejšie. Na „zelenej lúke“ vytvoriť urbanistický systém, princíp, je vždy zložité a myslím si, že tam je to urobené dobre.
DH: Oba projekty sú dôležité, každý rieši iný problém. Počas dvoch dní obhliadky Bratislavy som si všimol, že širšie centrum Bratislavy je veľmi rozbité. Je tu veľa cezúr, veľa vecí sa odstránilo a nenahradilo, preto považujem také projekty, ako je Nová Mýtna, za veľmi dôležité. Veľmi sa mi páči najmä horný blok na Mýtnej ulici, ako uzatvára uličný pohľad. Aj samotný objekt sa mi páči z estetického hľadiska (mierkou), ale aj tým, ak sa im podarilo poskladať na seba všetky funkcie, ktoré mesto má mať – dolu obchody s priechodom, nad tým administratíva a hore bývanie. Typologicky to považujem pre toto mestské prostredie za výborné. Aj Slnečnice považujem za dobrý projekt. Z pohľadu architekta pohybujúceho sa na rakúskej scéne považujem verejné priestory za výborne vyriešené. To, že investor upustil od predzáhradiek, považujem za veľký benefit, pretože to vygenerovalo verejný priestor, ktorý je hodnotou pre všetkých obyvateľov. To je v obytných sídliskách na periférii veľmi dôležité.
ĽZ: K mestotvornosti Novej Mýtnej mám isté pripomienky. Niektoré veci si tam podľa mňa protirečia. Z ulice je tam vjazd do garáží, ktoré sú pod stredným objektom, potom je tam tá „cikcaková“ pasáž cez celý blok. Niektoré obchody sú z ulice, ale niektoré sú len zozadu. Vnímam to ako trochu komplikované. Mestotvornosť ako takú tu ale hodnotím pozitívne, len by to možno mohlo byť aj inak...
AB: Skúsme sa vyjadriť k tomu, ktorý z tých dvoch projektov (Slnečnice a Nová Mýtna) prináša v novom riešení väčšiu hodnotu. Nová Mýtna je určite dobrá, výborne zapadla do prostredia, ale možno neprináša až tak veľa nového...
LK: Neviděl bych problém v tom, že některé detaily nejsou v případě Nové Mýtné až tak dobře udělané, ale Slunečnice mi celkově připadají jako vyrovnanější projekt. Nová Mýtná má i dispozice nepřiměřené, a to nemluvím o porovnání detailu. Myslím si ale, že jsme v podstatě vyčerpali typologický druh bytového domu, tak bychom se snad mohli přesunout k těm malým formám bydlení, což je asi nejbohatěji zastoupená kategorie. Rozeberme ji opět nejprve obecně...
JŠ: Máme tam štyri svojím spôsobom vynikajúce práce, ale úplne odlišné. Možno by som znovu vyšiel z urbánneho kontextu. Sú tu dva domy v prírodnom prostredí a dva domy v meste. Čo sa týka mestských domov, obidva sú situované vo veľmi ťažkej konfigurácii. Podľa mňa sa s touto situáciou úplne brilantne vyrovnalo nitrianske Patio. O tom som presvedčený. Pokiaľ ide o rurálne realizácie, tak o dome v Melčiciach si myslím, že je to naozaj vizionársky projekt, ktorý si vyžaduje oduševneného a na projekt nastaveného vlastníka a užívateľa. Ďaleko viac ma ale očarila usadlosť na Orave. Jednak osadením v kontexte kopcovitého terénu a jej vnímaním od hlavnej cesty. No súčasne aj tým, čo by malo byť prvoradé pri tejto cene, a to vynikajúcou architektúrou. Z môjho pohľadu teda vyberám z mestských domov Patio a z vidieckych usadlosť na Orave.
ĽZ: Vidím medzi domom na Dlhých dieloch a domom v Nitre veľkú súvislosť. Obidva sú postavené v zložitých podmienkach. Hoci je jeden štvorpodlažný a druhý pod zemou, obidva sú výborne urobené. Nechcel by som teda ani dom na Dlhých dieloch z diskusie vynechávať, lebo je to výborný dom. Keď sa vrátim k domu v Melčiciach, mám na to podobný názor ako Juraj, hoci mám pocit, že vnútorný priestorový koncept domu akoby príliš nesúvisel s ekologickým konceptom. Samozrejme, je tam otvorený priestor so strešnými oknami, no celkový zložitý priestorový koncept interiéru mi na tom dome nesedí. Usadlosťou na Orave som bol dlho nadšený. Keď sme ale vchádzali do domu, tak sme zišli do obytnej časti – položil som si potom otázku, prečo tie domy nereagujú na konfiguráciu terénu. Terén klesá, no ony sú prísne na jednom plató, pričom vytvárajú medzi sebou priestor, ktorý je v podstate hluchým átriom – a pritom na posedenie sa využíva priestor pred domom.
DH: Neposunutie domov v súlade s terénom, ich umiestnenie v jednej rovine a vznik patií, považujem, naopak, za výborné. Patiá sú totiž dva veľmi dobre využiteľné priestory, napríklad v lete, keď prší. Veľmi sa mi páči maximálne jednoduchý koncept domu, ktorým však vzniká priestorovo komplexné riešenie. Prepojenie oboch objektov, tie dve patiá, lodžia a napokon otvorený priestor s terasou, to bolo skutočne zaujímavé. Vznik sokla, podmieneného tým, že domy sú v jednej úrovni, a jeho vyplnenie apartmánmi považujem taktiež za dobré. Stavbu to uzemňuje a jasne definuje. Tým, že apartmány sú oddelené od domu, sú dobre prístupné z vonku.
AB: Pozerala som sa na tieto štyri domy aj z hľadiska tvarovania a ich objemových konceptov. Pre mňa dom na Dlhých dieloch i dom v Melčiciach predstavovali moderné tvary, ktoré príliš nespolupracovali s prostredím. Dom v Nitre a usadlosť na Orave predstavujú neuveriteľne komunikatívne domy rešpektujúce priestorový kontext. Matušíkov dom v kontexte jeho prostredia je jedna skvelá záležitosť. Usadlosť na Orave taktiež, pretože pracuje s archetypom slovenského vidieckeho domu. Architekti ho vynikajúcim spôsobom prerozprávali do novej formy – do novej, tvarovo čistej a všetkým zrozumiteľnej architektúry. Pre mňa je to komplexná myšlienka – vo forme, ale aj v stavebných detailoch, aj v čistote ich prevedenia. Je jednoznačnou a sebavedomou výpoveďou. Tieto štyri domy som posudzovala z hľadiska dvoch základných kritérií – ako sú tvarované a ako pracujú s priestorovým kontextom. Z týchto hľadísk je práve oravská usadlosť výborná aj formálnym použitím archetypálneho tvaru, ktorý sa mi zdal priaznivo zhodnotený.
LK: Ještě se vrátím k městským domům. Souhlasím s Ľubem Závodným – ty domy jsou velmi vyrovnané kvalitou, každý trochu jinak. O rodinném domě v Bratislavě na Dlhých dieloch si nemyslím, že by nekorespondoval s okolím. Myslím si naopak, že tam sedí výborně. Je perfektně provedený, má vynikající detaily – je to soudobý design. Fakt je ale ten, že prostorový koncept domu v Nitře je silnější, i když kvalita detailů není na takové úrovni. Konceptuálně jsou ale oba domy velmi vyrovnané. Co se venkovských domů týká, souhlasím s názorem, že usedlost na Oravě nesporně vede. Je to jednoznačně kontextuální architektura. I to, že není prostorově rozehraná, bych jí odpustil. Dům v Melčicích mne ale v reálu hodně zklamal. Když je celý koncept domu založen na tom, že je energeticky úsporný, že těží z místních surovin, z místních zdrojů, tak ta stavba nemůže být naprosto odtržena od místního charakteru. Je to mimořádný handicap. Mám vůči tomuto domu tedy opravdu zásadní připomínku. Ostatní tři rodinné domy považuji za velmi dobré.
DH: Porovnanie tých dvoch domov v Melčiciach a na Orave je veľmi zaujímavé. Dom na Orave je do krajiny integrovaný zdanlivo dobre, lebo typológia stavby pochádza z tohto kraja. Stojí na kamennom sokli, je v krajine veľmi prítomný, obsadzuje ju. V Melčiciach je to celkom iný prístup. Dom je na pilótach, je ako balón, ktorý tam niekto priviazal, no kedykoľvek môže odletieť. Krajinu neporušuje, krajina pod ním preteká, možno o to viac s ňou vlastne pracuje, neobsadzuje ju. Aj forma domu je pre mňa vidiecka, je to vlastne dom so sedlovou strechou. Pracuje však s formou kubisticky, skulpturálne, je trochu poorezávaný. Pripomína mi kalifornskú stodolu, šopu. Má vidiecku kvalitu, ale modernú.
LK: Co myslíš tou venkovskou kvalitou? Já ji tam opravdu nevidím, kromě toho, že je dům postavený z hlíny a ze slámy. Formálně ale žádnou venkovskou kvalitu nemá. Je to universální balónek, který může stát na Slovensku, v Rakousku, může přeletět oceán až do té Kalifornie, může být vlastně kdekoliv.
DH: Tú kvalitu vidím vo forme a materialite – prírodnom dreve. Vplyvom počasia zostarne, zošedivie, stane sa nenápadným. Zdá sa, že forma je abstraktná, základ je však dom, trochu poorezávaný a zbortený tak, že už to nie je veľmi čitateľné. Zaujímavý je však tento dom ako objekt v krajine. Necháva krajinu nedotknutú. Ak by tam stál bežný domček rovnakého objemu, obsadil by krajinu ďaleko viacej ako tento abstraktný tvar. To je pre mňa zaujímavý aspekt.
LK: Cítím rozpor mezi materiálním provedením a konceptem balónku. Jestliže je něco balónek, který lze přemístnit kamkoliv a není spojen s krajinou, proč je potom z tak těžkého materiálu, jako je nepálená hlína? Cítím rozpor v tom, že se pracuje s tradičním těžkým materiálem. Balónek by měl být ale z high-tech materiálu, to je kosmická záležitost!
DH: Balón bola možno nesprávna metafora. Nešlo mi o formu, ale o efekt vznášania sa, dá sa to prirovnať aj ku kamienku, ktorý sa odrazí od vodnej hladiny. Rád by som sa ale vrátil ešte k mestským domom, lebo tým sme sa veľmi nevenovali. Hlavný rozdiel medzi domami v Bratislave a v Nitre je v tom, že bratislavský je malá silná veža – veľmi prítomná –, kým dom v Nitre je takmer neviditeľný. Rešpektuje verejnú komunikáciu od hradu, kde sú len malé garáže a odkiaľ sa dá pozerať na mesto. Nezastavuje ten výhľad. Na svojej plochej streche má rovinatú lúku, ktorú by inak na takomto pozemku nemohol mať. S vnútorným priestorom pracuje veľmi inteligentným spôsobom. Pohľad necháva plynúť, nezastavuje ho. Izby sú presvetlené vnútorným patiom, aj detské izby cez patio a obývačku vidia von na mesto. Je to fantastický koncept, výborný dom!
AB: Kvality tých domov sú veľmi vyrovnané, tu môžeme o nich diskutovať hlbšie.
ĽZ: Rád by som však prešiel na inú tému a k tejto sa ešte môžeme potom vrátiť. Poďme sa venovať téme kultúrnych intervencií. Tu sa mi zase ponúka delenie na dve skupiny po dvoch projektoch. Sú to košické výmenníky a Refinery Gallery, ktoré sú štandardne dobre riešené, a potom sú dva projekty, ktoré predstavujú riešenie verejného priestoru. Oba považujem za výborné. Jednak je to Letný pavilón SNG, ktorým teraz nie som až tak nadchnutý, pretože už rok túto tému vnímam a som teda už rok nadšený. Čiže nadšenie trochu vyprchalo. Viac som poznačený Košickým hradom, ktorý bol pre mňa nový a podľa mňa veľmi dobre kontextuálne riešený – s konfiguráciou terénu, každý bod je tam vyťažený. Toto vnímam pozitívne.
JŠ: Na začiatku som hovoril, že sprvu som niektoré práce, ktoré som poznal len z prehľadu, nepovažoval za ťažiskové. Košický hrad bol pre mňa azda najväčším prekvapením z celej cesty, ktorú sme absolvovali. Je to podľa mňa vynikajúci príklad intervencie v prírodnom prostredí, ktorý perfektným spôsobom sprístupňuje relatívne neveľké náleziská – veď tam sa z toho hradu, ktorý ani nedostavali, skoro nič nezachovalo! Autori spojili sprístupnenie nálezísk s výhľadom na mesto a kotlinu Hornádu. Urobili to však tak nenápadne, že ich intervencie sú v krajine takmer nebadateľné, no napriek tomu je to silná architektúra. Na mňa zapôsobila jej totálna jednoduchosť. Sú to len oceľové nosníky a agátové drevo. Prívlastok agátové treba zdôrazniť, lebo je to materiál z miestnych zdrojov, ktorý má preto asi aj šancu dlhej životnosti – napriek tomu, čo sme na pódiu amfiteátra videli... Z intervencií toto bola pre mňa najnenápadnejšia, no súčasne najsilnejšia práca.
DH: Keď porovnám obe intervencie – hrad v Košiciach a Letný pavilón SNG –, pracujú podľa mňa s miestom podobne. Obidve sa snažia nájsť, resp. prinavrátiť stratený alebo nikdy neexistujúci význam miestu. Intervencia na hrade má potenciál dať miestu význam. Pri druhej intervencii, Letnom pavilóne SNG, ide o existujúci priestor, ktorý však verejnosťou nebol vnímaný. Pavilón, jeho jemná rámová konštrukcia, tento priestor sprítomňuje, veľmi subtílnym a poetickým spôsobom ho pre ľudí znovuobjavuje a s ním aj okolitú architektúru – historickú budovu, ale aj modernú prístavbu. Podľa mňa je to fantastický projekt, hoci som ho nevidel funkčný. Pokrýva mnohé aspekty metského života, komunikácie. Nájdeme tam od urban gardening cez pieskovisko pre deti až po bar všetko – dosiahnuté s minimálnymi prostriedkami. Stačilo mi vidieť tie žiarovky a vedel som si živo predstaviť, aké to tam bolo.
LK: Co se týká kulturních staveb, každá mne něčím zaujala. Byť ne každou z nich bych hodnotil stejně po architektonické stránce. Refinery Gallery je skvělý projekt, který bude dále pokračovať a bude ještě skvělejší. Pokud jde o konstrukci u národní galerie, souhlasím s kolegou Dietrem, že je to mimořádně zdařilá záležitost. Bohužel jsme ji neviděli v provozu. Dovedu si představit, že to tam žije. Ale nevím, zda je trávník schopen dostatečně snášet pohyb toho množství lidí. Je to možná příliš praktická poznámka, ale zdá se mi, že v tomto ohledu projekt něco jakoby neřeší. Také mne zaujal Košický hrad. Je to klasičtější forma intervence, ale též se tam za málo peněz udělal veliký kus práce. Pokud jde o výměníky, zdráhal bych se to vůbec hodnotit, protože si myslím, že architektura je tam na třetím, možná až pátém místě. Podstatnější je něco úplně jiného.
DH: Porovnávam košické SPOTs či Letný pavilón SNG s galériou v Slovnafte. Košické výmenníky pracujú s mestskou infraštruktúrou, z ktorej vzniká opäť infraštruktúra, tentoraz však kultúrno-sociálna. Pre mňa je dôležitejší aspekt urbanistický než architektonický, to, ako to napomáha mestskému životu, mestskej komunikácii. Sú to malé neutrálne budovy, ale veľmi kreatívne pretvorené. Rôznorodo, zaujímavo (aj z architektonického hľadiska), a to, že to v sebe nesie aj sociálny rozmer, je len plus. Je to dôležité v tom, že ľudia sa vedia znovu identifikovať s tým miestom. Je to kryštalizačné jadro identifikácie obyvateľov so svojím bydliskom, s jeho okolím, miesto, kde je umožnená vlastná iniciatíva. SPOTs fungujú v rámci mesta, v rámci práce s obyvateľmi podstatne lepšie ako galéria v Slovnafte. Tá je pekná, je nadizajnovaná, konajú sa tam módne prehliadky, ale to je všetko.
AB: Pokúsim sa to zhrnúť. Nebudem už rozoberať jednotlivé kategórie, o ktorých sme hovorili. Myslím si, že je veľmi dôležité uvedomiť si, že presah architektúry do verejného priestoru je čoraz výraznejší. Realizácie, o ktorých sme hovorili, či je to architektúra Letného pavilónu alebo architektúra výmenníkov, alebo sú to verejné intervencie na Košickom hrade, predstavujú svojím významom presah architektúry do verejného priestoru. Akonáhle architektúra zapája do svojho diania verejnosť, je to výborné. Môžeme v tom vidieť nové posolstvo, ktoré v architektúre týmto spôsobom objavujeme. To, čo sa dotýka verejnosti, sa stáva kľúčovou otázkou. Všetky štyri posudzované nominácie toto spĺňajú. Refinery Gallery možno najmenej, lebo tam je skutočne problematický urbanistický kontext a väzba na mesto.
LK: Souhlasím s tím, že všechny tyto intervence ve veřejném prostoru přitahují pozornost, ale myslím si, že pojem veřejný prostor je něco, co se neustále v současné době opakuje, jakoby to bylo něco nového. Ono to tak ale není! Veřejný prostor tady byl odjakživa a architektura odjakživa spoluvytvářela veřejný prostor. Všechna náměstí ve starých městech – to je veřejný prostor.
AB: Ale postupne sa predsa zanedbal a akoby strácal na význame. Modernisti tieto verejné priestory príliš nectili, tvorili v ich očiach len akýsi medzipriestor. Vraciame sa k tejto téme, aby sme ju svojím spôsobom rehabilitovali a nanovo spracovali.
LK: To ano, ale chci zdůraznit, že jenom znovu objevujeme něco, co tady vždy existovalo, jenom tomu nově říkáme veřejný prostor. Architektura může existovat jen v rámci něho. Myslím si dokonce, že dnes je to slabé proti tomu, jak se s veřejným prostorem pracovalo dříve. Struktury měst, jak je známe z historie, byly tak silné veřejné prostory, že my toho dosahujeme jen stěží!
AB: Navrhujem, aby sme sa posunuli ďalej, a to tak, že vylúčime stavby, ktorými by sme sa v ďalšej diskusii už nezaoberali. Takže, čo sa týka bývania, máme v hre Slnečnice, Novú Mýtnu a štyri rodinné domy. Skúsme teda z nich vybrať tie, o ktorých by sme už ďalej nehovorili. Aj keď musím povedať, že tohoročné nominácie sú veľmi vyrovnané.
JŠ: Čo sa mňa týka, spomedzi nich nepovažujem za potrebné ďalej hovoriť o Novej Mýtnej.
AB: Súhlasím.
ĽZ: Tiež som za to. Ťažšie to bude pri rodinných domoch.
JŠ: Tam možno nedosiahneme dohodu, ale ja by som sa ďalej rád zaoberal už len usadlosťou na Orave a Patiom v Nitre. Hovoriť o domoch v Melčiciach a na Dlhých dieloch už nepovažujem za nutné.
LK: Já bych z toho dům na Dlhých dieloch ještě nevyřazoval. Patio jako koncept je skvělé. Ale mám pocit, že řešení některých prvků není úplně současné.
ĽZ: Tiež by som zostal pri troch domoch. Rodinný dom na Dlhých dieloch bol totiž veľmi dobre vyriešený z hľadiska vnútorného priestoru. Tie vysoké dvere, deliace steny, variabilita, ktorá tam bola (okrem najvyššieho podlažia, ktoré bolo v projekte navrhnuté trochu inak, no zrealizované to tak nie je, keďže majitelia si tam zatiaľ dali svoju starú spálňu) – to všetko ma nadchlo. Je tam veľa kvality, najmä čo sa týka vnútorného usporiadania priestoru a interiérových prvkov. Usadlosť na Orave je výborná, aj napriek tomu, čo som na začiatku povedal. Spočiatku som si dokonca hovoril, že by to mohol byť aj víťaz. Čo sa týka vnútorného vybavenia, je tam istá paralela s domom na Dlhých dieloch. Oba interiéry sú realizované nie draho, ale kvalitne. Mám tam však stále tú otázku priestorového konceptu. Patio určite treba nechať v ďalšom výbere. Tieto domy, ktoré vyzerajú kontextuálne len preto, že nevyzerajú nijak, keďže sú zakopané, sú výborné. Čo mi tam však vadilo, boli detaily. Technické prevedenie bolo nedotiahnuté. To mi tam kričalo. Napriek tomu to, samozrejme, vo výbere nechávam, lebo dôležitejší je filozofický kontext.
JŠ: Skúsme teraz zredukovať kultúrne intervencie – tam sa asi zhodneme najmenej. Ak teda máme zužovať výber, hoci opäť treba zdôrazniť, že aj vyradené realizácie sú veľmi kvalitné, mne sa najviac pozdávajú Košický hrad a Letný pavilón, hoci sme ho nezažili naživo.
LK: Souhlasím.
DH: Ak má Cena ARCH mať nejakú výpoveď, ak ňou chceme čosi povedať, ak nemá byť len o kvalite architektúry ako takej, tak by som opustil celú tému bývania, či už rodinných domov alebo bytových súborov, a zostal by som čisto pri kultúrnych intervenciách. Mojimi absolútnymi favoritmi sú dva projekty – košické SPOTs a Letný pavilón pri SNG.
ĽZ: Mám podobný názor – s trochu iným výsledkom. Tiež by som sa nebavil o bývaní, či už v bytových alebo rodinných domoch, hľadal by som niečo, čo nás posúva dopredu, no pre mňa sú to dva iné projekty – pavilón pri SNG a Košický hrad.
LK: Máme před sebou velký problém – až neřešitelný. Máme si vybrat mezi soukromým projektem bydlení, mezi developerským projektem bydlení a daleko nepatrnějšími věcmi, ale s kulturním přesahem. To jsou nesrovnatelné kategorie a v této chvíli ti, kteří jsou autory projektu s bydlením, jsou handicapováni. Nedokážu rozhodnout, zda takovou velkou část těch prací máme odstavit na druhou kolej.
AB: Naozaj je to ťažká úloha. V Cene ARCH sa však vyskytuje pomerne často, takmer pravidelne – že ideme porovávať nesúmerateľné. Porovnávajme teda znova. Okrem toho je možné vidieť opäť všetky nominácie ako jeden celok a hľadať v nich nejaký spoločný prienik. Téma verejného priestoru zaznieva počas celého porotovania podstatne výraznejšie ako téma bývania, asi je naozaj aktuálnejšia. Výmenníky sa do nominácií dostali predovšetkým z toho dôvodu, že prinášajú novú tému, ktorá podporuje vznik špecifických verejných priestorov aktivizujúcich sociálny život na sídliskách, pričom architektúra tu nezohráva hlavnú úlohu. Práve z tohto dôvodu by som navrhovala, aby sme výmenníky už ďalej neposudzovali. Refinery Gallery je dobre zvládnutá vo svojom vnútornom koncepte. Sympaticky minimálna a prevádzkovo jednoznačná. Jej problém vidím v tom, že bude zrejme úspešná len dovtedy, kým sa nenájde niečo podobné v centre mesta. Tento priestor je momentálne preto tak obsadzovaný, lebo nemá v meste konkurenta s takouto kapacitou. Okrem toho funguje introvertne voči svojmu okoliu, v zásade nemá žiadnu väzbu na exteriérový verejný priestor. V diskusii by som teda nechala z tých štyroch posudzovaných intervencií Košický hrad a Letný pavilón.
JŠ: Je to naozaj veľmi ťažké rozhodovanie, no treba si asi uvedomiť, že aj nominácia je svojím spôsobom cena. Aj náš ateliér bol niekoľkokrát nominovaný a len raz sme cenu získali, no ako ocenenie sme vnímali aj samotné nominácie. Všetko, čo sme za uplynulé tri dni videli, bolo ocenené nomináciou, a dielo, ktoré vyberieme na hlavnú cenu, by mala byť z nášho pohľadu vec nespochybniteľná po všetkých stránkach – teda aj architektonickej.
ĽZ: Ešte zareagujem na poznámku Láďu ohľadne verejného priestoru. Aj bývanie totiž rieši verejný priestor. Každý jeden z tých domov reaguje na prostredie svojím spôsobom a každý má nejaké kvality. Z priestorového hľadiska sme možno najmenej chválili dom v Melčiciach, ale aj všetky obytné domy a skoro všetky rodinné domy riešia to isté, čo rieši pavilón alebo hrad, len tam je to viac viditeľné, keďže to je väzba na existujúce prostredie. Keby som to hnal do extrému, tak pavilón je vlastne konštrukcia položená v niečom už dávno hotovom, lebo galéria je výborná, je dopovedaná, pavilón tam vlastne nepotrebuje.
AB: Dáva jej však nový rozmer. A predovšetkým sociálny, ktorý iniciuje práve architektúra.
ĽZ: Nepotrebuje ho však.
DH: Čo sa SNG týka, je pravda, že tam ten priestor je, no doteraz nebol pre verejnosť zaujímavý. Je veľmi dôležité, že takýmto jednoduchým počinom sa to miesto sprítomnilo a ľudia ho objavili. Začali tam chodiť mladí ľudia, ktorí by tam inak nešli. Zrazu to tam ožilo a ožila tým celá galéria, pričom k tomu stačil len takýto malý zásah. Pri rodinných domoch sa najjednoduchšie hodnotí čistá architektonická hodnota. Tie domy boli z tohto hľadiska kvalitné a je pravda, že neboli s ničím v konflikte. No malo by nám ísť o mesto, malo by nám ísť o budúcnosť, o nejaký odkaz. V tomto ohľade rodinné domy neprispievajú toľko, koľko k tomu prispievajú kultúrne intervencie. Na košických SPOTs ma fascinuje práve ten moment, že architektúra vznikala z ničoho, vznikala neskutočne kreatívnym spôsobom, s minimálnymi finančnými nákladmi, v budovách, ktoré boli jednoduchými kockami s akousi priehlbinou – absolútne nezaujímavých. Vygenerovali sa tam s malými nákladmi veľmi rôznorodé priestory, ktoré majú úžasný potenciál – či už práce s ľuďmi, alebo vyvolania spontánnej kreativity v mladých ľuďoch. To je fascinujúce. A sociálny aspekt neslobodno podceňovať, ten je tu veľmi dôležitý. Architektúra má predsa aj sociálnu zodpovednosť!
LK: Souhlasím s Dietrem ohledně konstrukce v národní galerii. Ten prostor tam sice opravdu už existoval, ale neměl využití. Teprve tímto objektem ho získal. Byl to parčík jen na pohled, ani schůdky, aby se člověk dostal nahoru na trávník, tam nebyly. Šlo tedy o využití toho prostoru. A to umožnila tato intervence. Co se týká SPOTs, opravdu si myslím, že je to věc, která si zaslouží pozornost sociologů. Nesmírně mne zaujaly, ale zároveň si myslím, že to nemůžeme hodnotit jako architekturu. Český výtvarník František Skála řekl, že by ostře rozlišoval mezi sociologií a uměním. Tomuto vyjádření jsem naprosto rozuměl. Umění je jedna věc a sociologie je jiné téma. Výměníky vnímam jako především sociologické téma. Architekti byli jedním z mnoha článků, které k tomu přispěly. Určitě bych si však nedovolil tuto věc chápat jako architektonický počin.
DH: Nesúhlasím s hodnotením SPOTs ako prevažne sociálneho projektu. Videli sme stanicu, ktorá bola prázdna, a videli sme niekoľko staníc, ktoré fungovali. Tá prázdna, to bola holá škatuľa, ktorá potrebovala vytvorenie interiéru, kde sa budú ľudia cítiť dobre. V tých ostatných som mal pocit, že ľudia našli útočisko, chránený priestor, ktorý im inak možno chýba. A to je podľa mňa architektúra! Čo ma zaujíma, je, že sa tu (rovnako ako pri pavilóne SNG) podarilo s minimom zdrojov docieliť maximálny efekt.
LK: Prázdný výměník podporuje můj názor, že tu útulnost, fascinaci těmito objekty, zažíváme z něčeho jiného než z architektury.
JŠ: Zdá sa, že sme sa trochu zasekli v debate. Možno by sme mohli skúsiť pokračovať tam, kde pokračovať vieme. Mám dojem, že naša rozprava dospela k tomu, že asi chceme vybrať nejakú kultúrnu intervenciu, hoci osobne je mi ľúto, že skvelé bytovky, ako sú napríklad Slnečnice, nebudú ďalej na jej programe. Skúsme debatu zamerať na to, že nebudeme chcieť niečo z kultúrnych intervencií vylúčiť, ale hľadajme to niečo navyše, čo som už spomínal na začiatku. Z toho pohľadu sa mi zdá, že tri intervencie, o ktorých hovoríme, tú pridanú hodnotu majú. Ide o Letný pavilón, zobytňujúci a zútulňujúci nevľúdne nádvorie galérie, ktorým dovtedy ľudia pri jej návšteve len rýchlo prebehli. Majú ju aj košické SPOTs, aj keď súhlasím s tým, čo povedal Láďa. Vrátil by som sa však znovu ku Košickému hradu, lebo trpí tým, že nie je v meste na hlavnej ulici, ale na kopci, a ja si stále myslím, že je veľmi výraznou intervenciou v krajine, ktorá ju priblížila Košičanom. Dovtedy tam bola jedna vyhliadková veža, no zrazu táto intervencia otvorila kus histórie, o ktorej sme nič nevedeli a zrejme ani množstvo Košičanov netušilo, že vôbec majú hrad, a navyše ponúkla priehľady do krajiny, priehľady na mesto, les pritiahla k obyvateľom. Možno by sme to nemali opomínať.
AB: Ešte by som diskusiu predsa len trochu zamiešala. Na začiatku sme nominácie rozdelili na dve kategórie, ale skúsme sa na ne znovu pozrieť ako na jeden celok. Nemusíte so mnou súhlasiť, ale myslím si, že keď niektorí hľadáte intervenciu v krajine, tak pre mňa sú intervenciou v krajine aj Slnečnice. Obsadzujú predtým nevyužívaný priestor, ktorý je prázdny, ktorý nemá žiadnu históriu a vytvoriť tu niečo, čo má svoju hodnotu, je mimoriadne aktuálna téma. Veľmi podobná tej, ktorú hľadáme v jednoznačných mestských konceptoch pracujúcich s verejným priestorom. Možno by sme mohli ešte hovoriť o verejnom priestore aj v rámci suburbánnych lokalít.
ĽZ: Napriek tomu ja sa predsa len ešte vrátim do Košíc, lebo, ako spomínal Juraj, to predstavenie histórie v tom prostredí ma zaujalo tým, že autori to urobili veľmi dobre. Čítali terén, komplet celú krajinu, použili architektonické formy, architektonické prostriedky. Môžeme teda hovoriť aj o architektúre. Použili nie veľmi veľké finančné prostriedky. Objavil som tam istý dej a je to podľa mňa naozaj zaujímavý a veľmi dobre spravený priestor.
DH: Mne leží na srdci mesto. Vyrastal som v Tirolsku a tam je momentálne moderná téma vysokých mostov ponad priepasti, no pre mňa je zaujímavé mesto. To je budúcnosť. Pri téme Košického hradu súhlasím s princípom znovuobjavenia miesta – to je veľmi dôležité. Páčila sa mi tam tá vyhliadka a chodníček cez les. Oproti tomu tribúnu a návštevnícke centrum považujem za príliš konvenčné a so zvyškom len málo súvisiace. Cením si tento príspevok, moje preferencie však má mesto.
JŠ: Vyzerá to tak, že tu dnes budeme veľmi dlho. Som veľmi rád, že môžem konečne aj nesúhlasiť s Dieterom (smiech). Myslím si, že je veľmi zásadný rozdiel medzi Košicami a tirolskými, či inými veľkorysými intervenciami veľkolepých vyhliadkových mól. Tu práve oceňujem, že tá intervencia je veľmi nenápadná. Ten maličký mostík, na ktorom sme sa všetci zhodli, ako je krásne a jednoducho konštrukčne vyriešený, z opačnej strany lesa nie je absolútne viditeľný. Je to len drobný priesek, ktorým nám autori umožnili, aby sme nazerali von, ale nie naopak. Trasovanie chodníčkov zjavne riešili na mieste, nešlo sa podľa nejakého projektu – aby sa vyhli stromom, aby využili aj drobnú konfiguráciu skál. Samozrejme, amfiteáter nie je výnimočná architektúra. No osadenie do terénu, práca s jednotlivými drobnými konštrukciami je, myslím si, mimoriadna. Ja tiež myslím hlavne na mesto. Vždy na architektúre hľadám urbánny kontext a slovo urbánny používam hlavne vo vzťahu k mestskej štruktúre. Preto bol pre mňa takým prekvapením Košický hrad. Vôbec som tam neočakával takýto priamočiary, nenápadný a o to fungujúcejší vzťah malej architektúry k prírode.
DH: Nevyzdvihujem mosty v Tirolsku, lebo o to nejde. Sú viditeľné, lebo vo výškach 2000 – 3000 metrov nie sú stromy – preto je to tak extrémne exponované, ale funkciu majú jednoduchú. Ide len o to, aby tam ľudia prišli a videli celú krajinu koldokola, no tým to končí. Nie je tam žiadna pridaná hodnota. Čo sa týka Košického hradu, jediný vzťah s mestom bol len tým výhľadom. Žiaden iný vzťah s mestom som tam necítil. Tieto intervencie to miesto znovu objavili, ale nič tam nevytvorili. Architektúra tam nevytvára miesto, len ho akoby popisuje. Ako opačný príklad môžem uviesť amfiteáter s javiskom v Grafeneggu od next ENTERprise, kde sa architektúrou podarilo vytvoriť jedno fascinujúce, priam magické nové miesto. Keď nám teda má ísť o víťaza, tak mi v tomto prípade niečo chýba.
LK: Osobně vnímám Košický hrad i Letní pavilón jako vynikající návrhy. Na Košickém hradě mne však trochu dráždí to informační centrum. Dokázal bych si ho tam odpustit. Je to objekt, kde je jedna osoba asi celý den, zatímco návštevníci se tam trousí sporadicky. Podle mne není namístě v tak odlehlé poloze vytvářet návštěvnické centrum, když je tam minimální frekvence návštěvníků. U Letního pavilonu mám dojem, že dosah této akce je širší, ovlivňuje daleko víc osob – což je logicky dané polohou ve středu města. Esenciální forma zásahu v SNG mne zasahuje trochu víc než klasičtější pojetí Košického hradu. Z těchto dvou projektů se tedy přikláním víc k pavilonu.
ĽZ: My Bratislavčania máme s tým trochu problém, ale to len preto, že ho poznáme už rok. Veľmi ho obdivujeme, ale akosi sme si naň už zvykli.
AB: V debate sme asi viacerí za to, aby sme dali nabok SPOTs, najmä kvôli tomu, že sú predovšetkým intervenciami sociálneho charakteru, ktoré pracujú s architektúrou minimálne. K Letnému pavilónu musím poznamenať, že je nenápadnou priestorovou intervenciou s veľkým účinkom. Vnímam ho však ako vydarenú a kultivovanú performanciu, ktorá funguje sezónne a zároveň dočasne. Je výbornou a brilantne minimalistickou záležitosťou, ktorá je až tak jednoduchá, že ju v zásade nemusel vytvoriť ani architekt. Aj keď toto tvrdenie je trošku prehnané.
DH: S tým nesúhlasím. Je to naopak skoro až klasická architektúra. Je tak subtílna, tak tenulinká, tak slabo pozorovateľná, no pritom tak silná s tým jemným rámom bielej konštrukcie, umne, no efemérne zasadená do toho priestoru s veľmi jednoducho, no dobre vyriešenými detailami. Nevidel som všetky tie aktivity, možno by sa mi to ani tak nepáčilo – celý ten humbuk a štýlové publikum... Možno bolo lepšie to vidieť takto, v čistej forme, za zlého počasia. Je to veľmi subtílna a sofistikovaná záležitosť.
ĽZ: Súhlasím, že je to architektúra, len podotýkam, že dávame architektúru do architektúry. Stále bojujem s tým, že podľa mňa je priestor nádvoria galérie zadefinovaný a toto považujem tiež len za nejakú performanciu, hoci to na druhej strane vnímam ako architektonický objekt. Nepotrebujem meniť architektúru, ktorá tam je. Možno ľudia, ktorí tam chodia do pavilónu, vôbec nechodia za galerijnými dielami. Možno tam chodia len kvôli happeningu. Čo nehovorím, že je zlé, ale...
DH: Ak má byť Cena ARCH akýmsi výkričníkom, pavilón ju nepotrebuje. Funguje sám od seba, stačí otvoriť bar. Bol však dôležitým krokom, preto vznikol. Možno je to obyvateľom jedno, stačí im dobrý bar, fajn pieskovisko a pôjdu kamkoľvek. Mal som však pocit, že ten jemný biely rám veľmi výrazne prispieva k tomu, že to všetko spolu funguje. Keď už sme pri tej dočasnosti, tak aj Košický hrad sa dá vnímať ako temporárna architektúra. Pokiaľ to nebudú intenzívne udržiavať, tak to o niekoľko rokov zmizne. To je ale už otázka, ktorým smerom diskusiu posunúť, lebo to už je skôr teória architektúry – či treba stavať na doživotie, alebo ísť japonským smerom, kde sa domy stavajú tak, že o pár rokov z nich nič nezostane. Splynú s tým, z čoho vznikli. Je to otázka všeobecného diskurzu o architektúre.
AB: Mám pocit, že sme veľmi rozpačití v názoroch, čo sa týka nominácií kultúrneho charakteru. Nemáme jednoznačný názor. Asi by sme sa mali vrátiť na začiatok a skúsiť pracovať aj s inými argumentmi.
LK: Chtěl bych ještě trochu oponovat Ľubovi, jeho názoru, že architektura národní galerie je vlastně už hotová. Architektura tohoto období nás na jednu stranu fascinuje svojí silou a monumentalitou, zároveň mám pocit, že díky té síle a monumentalitě tam vzniká něco, co je v současné době až neakceptovatelné a nepřijatelné. Monumentalita znamená současně jakousi prázdnotu. Proto se mi na tom zásahu líbí, že přesně do tohoto místa cílí a tam, kde bylo nelidsky a prázdno, je vloženo něco, co tomu prostoru dává nové měřítko. A to tu bylo velice dobře vystiženo. Odstraňuje to slabinu architektury té doby.
AB: Argumentov, ktoré hovoria za väčšiu koncepčnú čistotu a kompaktnosť celého diela, keď mám porovnať Košický hrad a Letný pavilón, v prípade pavilónu rezonuje viac. Pri ňom sa uplatnila intervencia v komplexnom rozmere. Je to efemérna, temporárna architektúra, ktorá do predtým málo využívaného priestoru vniesla akceptovateľnú a veľmi príjemnú atmosféru a, ako povedal Láďa, prináša tam ľudský rozmer. Keď to máme porovnávať, tak na pavilóne nenájdeme nejaké zásadné chyby. Košický hrad, ktorý pracuje s viacerými samostatnými stavbami, má menej vydarený návštevnícky pavilón. Nemôžeme tu hovoriť o jednoznačnej koncepčnej čistote... Keď položíme na misky váh tieto dve realizácie, tak Letný pavilón je komplexnejší.
DH: Túto myšlienku považujem za veľmi rozhodujúcu, lebo na tom hrade mi veľa vecí nesedelo. Boli tam nejaké stany a nebolo mi jasné, čo tam prebiehalo, či tam kŕmili zvieratá, alebo sa hrali na vojnu. Nerozumiem tomu koncepčnému zapojeniu. Na pavilóne sa mi páči, že tam nie je nič naviac. Je to jednoduchý čistý rám, ktorý má v sebe schopnosť ako jemná pavučina spájať starú budovu galérie a kontroverznú novú prístavbu, ktoré nikdy neboli vnímané harmonicky. Veľa ľudí má extrémny problém ich prijať. Toto efemérne pavučinové vnútro prepája, zliepa a harmonizuje celý objekt, tieto dve protistojace architektúry. Je to veľký výkon.
ĽZ: Na pavilóne ma nadchlo, ako sa autori dokázali vysporiadať s prepojením nástupného priestoru s vyššou úrovňou. Travertínový Dedečkov múrik obalili troma stupňami, ktoré tým priestorom plynú a zapojili do toho aj rampu, ktorou sa hore dostanú aj handicapovaní alebo mamičky s kočíkom. Je to spolu zžité a bolo mi to veľmi sympatické. Môj názor na to je zrejme naozaj poznačený tým, že to rok vnímam, viem, že je to výborné, a nikdy som nepovedal, že to výborné nie je... len hľadám niečo nové. Keď sa bavíme o tom, či je to architektúra alebo nie – samozrejme, že je to architektúra. Stále však bojujem s tým, že je to tam dočasne a len chvíľu. Predsa len Košický hrad je iná situácia – aj keď to tam za tri roky zhnije, tak sa to opraví a bude to tam stále. Bude tam niečo. Tie plachty, čo tam boli, boli len pozostatky nejakej performancie. Tomu by som nevenoval žiadnu pozornosť.
JŠ: Vyzerá to tak, že téma, o ktorej sme si mysleli, že je najaktuálnejšia – téma kultúrnych intervencií –, priniesla tri tak silné práce, že na najlepšej sa nevieme dohodnúť. Skúsim teda taký výstrel od boku. Poďme sa vrátiť na chvíľu k bytovkám a teda najmä k Slnečniciam. Súhlasím s tým, čo už tu bolo povedané asi nami všetkými, že cena by mala vyslať istý signál. A signál by mal byť v tom, že by to mala byť architektúra, ktorá by mala ukazovať názorový posun v nejakej oblasti. Tieto bytovky naozaj vytvárajú aj hodnotný verejný priestor a okrem toho sú aj silnou sociálnou témou, lebo tu nehovoríme o vilách pre zbohatlíkov, ale o kvalitnom bývaní pre strednú triedu pri zachovaní vysokej intenzity zástavby. Vrátim sa teda k Slnečniciam, lebo mám dojem, že všetci sme sa zhodli na tom, že je to vynikajúci projekt. Povedal som síce, že neviem ich urbánny kontext zatiaľ dôsledne posúdiť, keďže sú prvou etapou postupne budovaného súboru, ale tým som nechcel znižovať ich celkovú kvalitu. Naopak, vyzdvihoval som to, čo je pre mňa pri bytovkách obzvlášť dôležité – aký vytvárajú spoločný priestor, a to nielen vonku, ale aj vo vnútri domu, čo je, myslím si, v moci architekta a na čo by sa mal sústrediť. A s ním sa autori vysporiadali excelentne. Myslím si preto, že Slnečnice sú jednou z prác, ktorá by mohla takýto signál vyslať. Tak skúsme ešte o nich hovoriť.
AB: Z doterajšej diskusie mám dojem, že nie sme zatiaľ presvedčení o tom, že by sme z tých intervencií vedeli vybrať laureáta pre slovenské publikum. Keďže veľmi dobre poznáme súčasné problémy, slovenskú scénu, tak by bolo vhodné vrátiť sa k téme bytoviek a hľadať priaznivé signály v tejto oblasti. Prímestská suburbanizácia je to, čo sa na Slovensku neuberá správnym smerom. V týchto polohách nevzniká veľa kvalitných konceptov. Tu by som rada vyzdvihla práve Slnečnice. Sú tým priaznivým príkladom, ako by sa to mohlo robiť, a majú kvalitu, ktorá spĺňa naše očakávania v tomto segmente. Aj keď ide o štandardný, určite je to nasledovaniahodný vzor. Koncept Slnečníc dôsledne pracuje aj s verejným priestorom. Diferencuje verejné od poloverejného a súkromného. Spája princípy rodinného domu s bytovým domom v detaile parteru jednej z bytoviek, kde nekonvenčne kombinuje tieto dva typologické druhy. Okrem toho sleduje pridanú hodnotu bytu, keď byty komunikujú s exteriérom – či už cez lodžiu alebo cez predzáhradky, čím dostávajú vnútornú funkciu von. A tu sa to podarilo oboma smermi – aj zvnútra von aj zvonka dnu. V tomto zmysle som teda Slnečnice vnímala veľmi pozitívne aj s ich presahom do verejného priestoru. Odkaz, ktorý Cenou ARCH pre naše prostredie hľadáme, sa mi tu zdá uchopiteľnejší, aj v rámci presahu do verejného priestoru, ako v prípade kultúrnych intervencií – SPOTs alebo Letného pavilónu.
DH: Čo sa týka kultúrnych intervencií, je pre mňa veľmi dôležité, že pohýnajú verejnosťou. Priamo komunikujú, motivujú a animujú verejnosť, čo je v meste esenciálne. Nepoznám, samozrejme, vašu scénu, najmä čo sa týka obytnej výstavby. Ak je v rámci tejto sféry deficit a ak to Slnečnice riešia, tak je to v poriadku a svojho názoru sa vzdám. No musím vzniesť svoju kritiku, čo sa ich týka. Nie som si celkom istý, či máme spoločný uhol pohľadu. Vo Viedni je väčšina domov s predzáhradkami, má to ten problém, že predzáhradky sú voľne v prízemí a nevytvárajú verejný priestor. Je to znôška ľudovej tvorivosti a je to dosť katastrofálne. Na Slovensku je s tým menej skúseností, preto je na to asi iný názor. Je fajn, keď sa pracuje s múrmi, no nepáči sa mi moment, keď celý múr na prízemí stredného bloku je iba múrom garáže. Keby to boli predzáhradky obohnané múrom, ktoré by tvorili také privátne kóje a s tým múrom by sa tam pracovalo, to by som prijal. Páčil sa mi dom s motívom podlubia pri vstupe, s prízemnými bytmi, ktoré majú záhradky vzadu smerom k lesu. Ten bol výborný. Aj dom pozdĺž hlavnej cesty bol fajn – je trochu zvýšený, sú tam aj verejné, teda obchodné priestory. Architektonicky sú tie štvorcové obytné domy síce všeobecne známym typom mestskej vily, ale ich urbanistická reinterpretácia sa v Slnečniciach podarila. Čo sa týka zóny rodinných domov, sú tam pekné momenty – napríklad pri vstupe betónová kocka, ktorá integruje smetiak, poštovú schránku a ďalšie drobnosti. Aj to, že garáž tam nie je až tak viditeľná, dá sa prípadne prestavať na izbu a príjazd nie je vydláždený, ale zazelenený.
LK: Souhlasím, Slunečnice se nám asi všem zdají jako velice solidní projekt. Otázka je, jestli chceme vyslat signál, že tento developerský projekt je to, co pokládáme za příklad architektury.
AB: Slnečnice prinášajú dobrý príklad ako riešiť suburbánny priestor. Netvrdím, že ten projekt je nadčasový, že je to niečo, čo sme tu ešte nemali. Ale pre suburbánne prostredie, ktoré sa doteraz u nás veľmi zle vyvíja, je toto pozitívny a významný signál. Viem, že v Rakúsku je podobných realizácií veľa, ale keďže naša Cena má podporovať progresívne trendy a prínosné koncepty, tak toto je ten príklad, ktorý je prínosný pre danú vec.
DH: Áno, je to dobrý obytný projekt, ale nie je to dobrý projekt do budúcna, pretože tomu chýba integrovaná polyfunkcia. Do budúcna by mali byť všetky takéto projekty hybridné. Mohli by tam byť aj štartovné byty pre mladých s ateliérmi, kde by mohli začínať nejaké start-upy, detská škôlka, nejaké obchody, niečo, aby tam ľudia mohli aj pracovať. Aby to žilo v ktorúkoľvek dennú aj nočnú hodinu. To je pre mňa budúcnosť. Je to dobrý bytový projekt, ale nie je dostatočne mestotvorný.
AB: Treba povedať, že je to len prvá etapa. Vybavenosť je už aj v tejto fáze situovaná v parteri sekciového bytového domu pri hlavnej ceste, v ďalších etapách sa s ňou určite počíta.
JŠ: Nechcel by som sa teraz stať advokátom Slnečníc, ale s obytnými súbormi je to vždy tak, že nebytové priestory sa obsadia ako posledné. Polyfunkcia tam ale určite je. V prednom objekte je celý parter polyfunkčný – je tam už zubár, sú tam ďalšie prevádzky. Aj v objekte s garážou sú nejaké. Je to prvá etapa – polyfunkcia, ktorú ten počet obyvateľov uživí, tam je už dnes, ale nie je celkom v prevádzke. Nepoznáme podrobne náplň objektov, ale v ich dolných podlažiach sú aj nebytové priestory.
DH: Chýba mi tam invencia. V tej hybridizácii nie je invencia. Že je tam polyfunkcia, to je vecou investora, lebo to vie predať, ale že by tam bol ešte nejaký vklad, ktorý sa mu hoci aj nie hneď speňaží, ale z čoho by celé územie vedelo ťažiť v budúcnosti – to tam nie je. Chápem investora, že to tam neurobil, lebo nemá peniaze, ale...
AB: Je to developerský projekt v našich podmienkach, kde je všetko ohraničené rozpočtom a s prostriedkami sa šetrí viac ako v Rakúsku alebo niekde inde. Na tomto projekte bolo to úspešné, že rozmanitosť a ponuka bytov bola komerčne dobre nastavená, pričom to nešlo na úkor ich kvality. Byty i rodinné domy sa veľmi rýchlo predávali. Zónu treba skutočne chápať ako prvú etapu, ako začiatok budúceho obytného komplexu, ktorý bude polyfunkčný a rozmanitý. Pokračovať bude v kompaktnejšej blokovej štruktúre, ktorá priamo nadväzuje na už ukončenú časť.
LK: Ještě se chci vrátit k Letnímu pavilonu – Andreo, zkus mi, prosím, vysvětlit, proč by byl problém odkomunikovat před slovenskou veřejností Letní pavilon jako laureáta Ceny. Je to přece projekt, který hýbal Bratislavou!
AB: Už som spomínala, že Letný pavilón vnímam ako výbornú temporálnu záležitosť, ktorá iniciovala sociálne aktivity v predtým „nevyužívanom“ priestore. Zdá sa mi to však na Cenu trošku málo, v kontextoch vážnejších problémov, ktoré sa dejú napríklad na predmestí. V tomto zmysle sú pre mňa favoritom Slnečnice. V našich podmienkach v nich vidím progresívne riešenie, výborne zvládnutú tému v developerskom projekte.
DH: Ak potrebujete konsenzus a projekt Slnečníc považujete za tak dobrý, tak nebudem protestovať. Neviem sa stotožniť s tým, že ste tak celkom odmietli SPOTs. Pre mňa je to jasný favorit. Ak sa však máme jednohlasne dohodnúť, tak súhlasím, napokon Slnečnice nie sú zlá akcia, je to dobrý signál do budúcna.
LK: Opravdu bych rozlišoval mezi sociální aktivitou a architekturou...
DH: Stále nemôžem považovať SPOTs za čisto sociálny projekt. Je pravda, že ten jeden, ktorý bol prázdny, potrebuje nejakého animátora. No boli tam aj ďalšie, ktoré boli vo svojom interiérovom stvárnení úžasné. Boli domovom, boli architektúrou, nič im nechýbalo. Keby tam nebolo ani človiečika, nič by im nechýbalo. Pre mňa bolo veľmi dôležité, že to boli objekty, ktoré sa z neviditeľných škatúľ stali miestami a objektmi, ktoré žiaria navonok. Stali sa orientačnými bodmi v záplave bytovej zástavby. Predtým sa tam nedalo veľmi orientovať, boli tam len domy a zeleň a naraz tieto objektíky získali ohromnú prezenciu, sú čitateľné, prilákajú mladých ľudí, cítiť z nich život, cítiť z nich architektúru, cítiť z nich, že sa tam niečo deje. Funguje to a celé územie to stmelilo. Je to veľmi dôležitý projekt.
ĽZ: Napriek tomu si myslím, že toto nie je odkaz ani pre našu odbornú verejnosť. Toto je jedna aktivita, podobná ako ten ekologický dom. Keby sme ho ocenili, verejnosť to neprijme. Nehovorím, že sa máme podľa toho správať, ale štyria z nás s tým máme problém.
DH: Možno práve to je kľúčové, že je to vec, ktorá je momentálne neprijateľná, odborná ani laická verejnosť ju nediskutuje. Možno práve preto, že si v tomto bode nerozumieme, alebo si rozumieme len čiastočne, je dostatočným výkričníkom na to, aby práve takáto téma bola ocenená, aby vyvolala diskusiu. A možno by to prispelo k tomu, aby v budúcnosti už nemuseli byť takéto záležitosti dodatočne integrované do sídliska, ale sídliská sa už priamo budú budovať tak, že budú v sebe obsahovať SPOT-priestory. Nenechávame si takto uchádzať takúto príležitosť? Ak by takéto niečo vyhralo, bola by to aj silná kritika. Produkujeme nedostatok, a produkujeme ho už dlhé roky. Možno je to to, čomu by sme sa mali venovať, aby sme nedostatok odstránili, možno by to bol ten správny budíček, keby sme ohodnotili práve toto.
LK: Hlásil jsem se k pavilonu v SNG, protože má přesah. Taky odstaňuje nějaký nedostatek, kterého tady máme v každém městě spoustu. Architektura sedmdesátých let je v tomto problematická. Tam jsem měl ale pocit, že řešení spočívá ve výtvarnu nebo v architektuře. U SPOTs mám pocit, že to řešení není z naší oblasti.
AB: Skús, prosím ťa, povedať ešte svoj názor na Slnečnice, keďže o nich opäť diskutujeme.
LK: Jsou pro mne přijatelné, je to velmi kvalitní projekt, i když podobné najdeme i v zahraničí.
DH: Presne to, čo riešia SPOTs v Košiciach, v Slnečniciach chýba. Skôr či neskôr sa bude musieť aj v tých Slnečniciach takéto čosi vyriešiť. Nie je tam taký priestor. To je to posolstvo: Žiadne nové sídlisko bez SPOTs!
AB: Určite je to tak. Toto posolstvo však má zatiaľ príliš všeobecný rozmer, ktorý viem skôr popísať zo sociálneho ako architektonického hľadiska. Mám pocit, že to, čo sa deje v SPOTs, je viac zásluhou ľudí ako architektúry. Tu by som mohla skôr oceniť tému, to určite, ale ako je architektonicky naplnená... s tým mám problém. V Cene ARCH by predsa len malo ísť o architektúru.
LK: Dietrově argumentaci velice dobře rozumím. Je to odstraňovaní nedostatku socialistické architektury. Všemu rozumím, ale je to občanský aktivismus, kde architektura hraje jednu z mnoha rolí, ale rozhodně ne tu první. Měli bychom vyslat signál, jak mají architekti řešit věci, ale toto není příklad architektury.
AB: V SPOTs mi bol veľmi sympatický prístup tej mladej výtvarníčky, jej projekt bol výborný, humánny... Hneď vedľa som však uvidela tie rustikálne biele dvere!... Viem, že v týchto kontextoch to možno nie je podstatné, ale predsa sa to nedá prehliadnuť.
LK: Je to vynikající vzor pro sociální práci, ale ne pro architekturu...
DH: My ale potrebujeme architektúru! Kus domu, štruktúru... Tou je tá transformačná stanica. Podľa mňa by bol signál do budúcna povedať si, že každý investor, ktorý stavia sídlisko, musí postaviť SPOT. Jedno, ako bude vyzerať, nech proste povie architektovi: Postav mi tam SPOT! SPOT je podľa mňa v prvom rade nádoba, ktorá musí veľa zniesť, musí veľa poskytnúť. Musí byť obalom, ktorý ponechá priestor na rozvinutie potenciálu všetkých ľudí, pre ktorých má slúžiť. Keby tá architektúra bola veľmi „ušitá“, bolo by to na škodu. SPOT musí mať svoju vôľu. Je to pre mňa čoraz zaujímavejšie o tom diskutovať. (smiech)
LK: My ale musíme vyslat signál, jak se má dělat architektura. Pokud oceníme SPOTs, tak vyšleme signál někam úplně jinam.
AB: Dieter vníma architektúru zrejme predsa len z iného uhla pohľadu ako my tu.
DH: Pre mňa by to bol extrémne zaujímavý projekt, na ktorom by som veľmi rád participoval – ako architekt, lebo je to pre mňa z architektonického hľadiska veľmi obohacujúce. Stále si stojím za tým (a o tom sme sa aj na začiatku bavili), že je veľmi dôležité, aký dosah má architektúra na spoločnosť. Keď sme sa na tom zhodli, tak by sme pri tom mali zostať. Pavilón SNG má extrémny dosah na spoločnosť, SPOTs takisto, ale tie ostatné projekty podľa mňa nie.
LK: V případě pavilonu SNG má skutečně dosah na společnost počin architekta. V případě SPOTs má dosah na společnost především sociální počin aktivistů. V tom je ten rozdíl! Architekt tam není podstatný.
DH: Aj pavilón potrebuje aktivistov, inak sa tam nič nedeje.
AB: Keďže sa na laureátovi nevieme jednoznačne dohodnúť, povedzme ho každý za seba!
LK: Nemám jasného favorita. Vyškrtal jsem si jenom, které projekty by to podle mne neměly být. A SPOTs mezi nimi jsou. Jinak je pro mne však přijatelný Letní pavilon SNG, ale dovedu si představit i něco jiného. Třeba i usedlost na Oravě, Slunečnice nebo Košický hrad. Ale také rodinný dům na Dlhých dieloch – v jeho případě ale souhlasím s tím, že nemá společenský přesah, to ovšem rodinný dům ani mít nemůže.
JŠ: Keď som hľadal niečo, čo by malo vyslať spoločenský signál, tak som hľadal medzi kultúrnymi intervenciami a videl som ho v Košickom hrade. Pokiaľ mám však označiť iného kandidáta, keďže sa v tomto stĺpci nevieme zhodnúť, tak sa mi ako vysoko kvalitný projekt s pridanou hodnotou javia najmä Slnečnice, aj keď pripúšťam Dieterov argument, že nie sú v európskom meradle úplnou novinkou. Ak hľadáme laureáta, ktorý by vyslal pozitívny signál, sú ním pre mňa aj ony.
ĽZ: Pre mňa bol favorit Košický hrad, ktorý autori podľa mňa dobre vyriešili. Samozrejme, po tejto diskusii si myslím, že Slnečnice by vyslali ten potrebný signál, hoci sú to domy, ktoré sa určite vyskytujú v Rakúsku, Nemecku, aj v Česku sa nachádza podobné riešenie... Myslím si, že napriek tomu tento projekt má svoju hodnotu a vie poslať odkaz pre tých ostatných, ktorí sa zaujímajú o túto problematiku.
DH: Môj favorit sú SPOTs, ale môžu byť aj Slnečnice.
AB: Mala som dvoch favoritov – usadlosť na Orave, ktorá narába s archetypálnou formou slovenského vidieckeho domu, zároveň dôsledne dbá na stavebný detail, pričom výsledkom je čistá forma. Pre mňa je to naozaj komplexné dielo. Našli sme tu však aj nedostatky, o ktorých sme už diskutovali. Druhým favoritom boli pre mňa Slnečnice, lebo veľmi dobre riešia akútny problém prímestskej zástavby. Verím, že ich ocenením vyšleme pozitívny signál, ako by sa malo pristupovať k takýmto suburbánnym priestorom.
Aby sme teda korektne uzavreli našu neštandardne dlhú diskusiu, musím sa vás všetkých opýtať, či má niekto zásadný problém s tým, aby sme ocenili Slnečnice. Keďže to tak nie je, môžem vyhlásiť za laureáta tohoročnej Ceny ARCH obytný súbor Slnečnice v bratislavskej Petržalke od ateliéru COMPASS. Ďakujem vám všetkým za podnetnú diskusiu.