CENA ARCH 2015

DISKUSIA K CENE ARCH

Učme se byť pokorní k miestu, ktoré je silné vo svojej kontinuite

Andrea Bacová: Na úvod sa vám chcem v mene našej redakcie i celého vydavateľstva veľmi pekne poďakovať, že ste prijali pozvanie do našej poroty a strávili ste tieto tri dni s nami. Dúfam, že boli príjemné aj pre vás. Tento rok udelíme 18. Cenu ARCH. Ako viete, udeľuje sa na základe publikovania v našom časopise. Cez trojkolovú nomináciu redakčná rada vyberá z architektonických diel publikovaných v ARCHu za ostatný rok maximálne 10 nominácií, ktoré potom osobne navštívi porota. Nemáme žiadne kategórie, udeľujeme len jednu, jedinú Cenu dielu, ktoré vysiela odkaz či správu pre ďalší rozvoj architektúry. Kategórie nie sú dôležité, dôležité je posolstvo konkrétnej stavby, jej idea alebo aktuálna téma, ktorú v tej-ktorej stavbe objavíme. Na úvod možno ešte treba povedať, že časopis ARCH vychádza už 20 rokov, každý rok publikujeme okolo 60 realizácií, to znamená, že aj nominácie sa vyberajú z tohto počtu. Do Ceny ARCH sa teda nedá prihlásiť, no výber je viacnásobne objektivizovaný. Prvý raz, keď sa architektonický objekt vyberie na publikovanie v časopise, druhý raz, keď sa vyberie ako nominácia, a tretí raz, keď z nominácií určia porotcovia to najlepšie dielo. Bola by som rada, ak by sme sa v diskusii vyjadrili ku všetkým desiatim nominovaným stavbám. Diskusiu nám uľahčí, ak si ich rozdelíme do tematických celkov. Videli sme štyri rodinné domy – v Břeclavi, v Jakubove, v Prešove a víkendový dom v Jabloňovciach –, videli sme tri bytové komplexy – Nový háj, Villinki a Svornosť –, a tri rekonštrukcie – vodáreň v Palárikove, administratívnu budovu Stráže vo Zvolene a Elektrárňu v Piešťanoch. Z toho vidno, že aj tento rok jednoznačne dominuje rezidenčná architektúra. Sú to ale celkovo tri segmenty architektonickej tvorby. Rekonštrukcie sa týkajú stavieb realizovaných v priebehu sto rokov – od 19. storočia, kedy bola postavená vodná veža v Palárikove, cez začiatok 20. storočia, kedy vznikla piešťanská Elektrárňa, až po administratívnu budovu vo Zvolene, ktorá je zo sedemdesiatych rokov 20. storočia. Dá sa povedať, že v tomto kontexte je slovenská architektonická scéna pomerne štrukturalizovaná, rôznorodá a individualizovaná. Vidno to najmä na prístupe k rodinnému bývaniu, ale aj na vybraných rekonštrukciách. Individualizuje sa však aj kolektívne bývanie, kde si užívateľ vyžaduje vyššiu mieru flexibility a variability. To sú hlavné znaky, ktoré môžeme sledovať na tohoročných nomináciách. Okrem toho stále nezaprieme svoju upätosť na modernu, ale vidieť, že mladá generácia sa snaží jej odkaz posúvať ďalej v reinterpretovaných, viac poetizovaných a voľnejších formách.
Ku každej nominácii, ktorú sme videli, by sme mali zaujať stanovisko a potom sa v druhom kole vrátiť v zúženej forme k témam, ktoré z toho vyplynú. Mohli by sme začať bytovými komplexmi. Prvý bol Nový háj v Petržalke.
Jakub Cigler: Důležité je poselství stavby. Kategorie nejsou až tak důležité. Těch deset nominovaných staveb bylo v časopise publikováno v průběhu jednoho roku. Teď jde o to, co vlastně tato skupina porotců, která se tady sešla jen na krátkou dobu tří dnů, chce říct. Je to, samozřejmě, subjektivní názor, nemusíme mít pocit nějaké superobjektivity. Celou dobu přemýšĺím, co tím verdiktem vlastně chceme říct.
Norbert Šmondrk: Určite je dôležité hovoriť o kritériách, ktoré bez akejkoľvek objektivity budú nič viac a nič menej reprezentovať náš názor, ktorá stavba Cenu ARCH tento rok získa. Neviem a celkom by som pri pohľade na nominované diela nesúhlasil s myšlienkou, že nemáme kategórie, pretože nominované diela celkom jasne vnímam ako kategorizované, čo, samozrejme, nie je chybou, ale skôr hendikepom pre niektoré typologické druhy zadaní, kde voľnejšie zadania majú rozhodne väčší potenciál a priestor pracovať kreatívnejšie ako trhom zviazané zadania mainstreamovo orientovaných investorov.
Dean Lah: Súhlasím. Vždy, keď som členom architektonickej poroty, mojím cieľom je bojovať za čistú architektúru. Zdôrazňujem „architektúru“. Často, najmä v súčasnej pokrízovej dobe, dávame akosi veľa ocenení za sociálny prospech budovy, remeselné spracovanie či umiernený dizajn... To všetko môže byť fajn, ale toto je architektonická cena – cena za architektúru! Dokonca si myslím, že by sa malo špeciálne prihliadať na určitý experiment v architektúre a nielen na „poctivú“ prácu. Áno, niekedy je to riskantné, pretože máme cenu za architektúru a chceme oceniť experiment. Samozrejme, že nie všetci architekti majú odvahu robiť experimenty a, samozrejme, ani každá architektúra by nemala byť experimentom! Ale aj napriek tomu by sme mali oceniť ľudí, ktorí nemajú strach urobiť prvý krok na dosiahnutie cieľa. Títo ľudia by mali byť ocenení, pretože keď robíte prvý krok, tak stále balansujete na hrane a veľmi ľahko môžete stúpiť vedľa. Ale keď sa to podarí bez chyby, tak by to malo byť ocenené! Pretože to je jediný spôsob, prostredníctvom ktorého môžeme vidieť vývoj v architektúre. Toto je moje stanovisko pred touto diskusiou.
AB: Cena ARCH je už 18 rokov tak vyprofilovaná, že hľadá diela, ktoré posúvajú myslenie v oblasti architektúry dopredu. Súčasťou architektúry je aj stavebníctvo a iné profesie, ktoré s ňou prirodzene súvisia, no my na tom diele musíme a snažíme sa hľadať architektonické momenty, ktoré sú dobré a novátorské.
DL: Povedal som to, pretože si myslím, že dnes to bude ťažké. Musím však konštatovať, že priemerná úroveň architektúry na Slovensku je z môjho pohľadu veľmi vysoká. Čo je skvelé, pretože spravidla stále posudzujeme konkrétny odbor podľa priemeru. Zoberme si napríklad zubára. Je úplné normálne, že všetci zubári musia vedieť opravovať zuby, ale len niektorí z nich sú tak dobrí, že robia aj zubné náhrady. Rovnako je to aj v architektúre. Každý architekt by mal vedieť „postaviť dom“. Úroveň slovenskej architektúry je podľa môjho názoru vysoká a to je dôvod, prečo som bol trochu prekvapený, keď som videl nominované stavby na tento rok. Mnoho z týchto budov má v sebe pridané kvalitatívne prvky, ktoré som už spomínal, ale chýbala mi pridaná hodnota z hľadiska pravej architektúry. Uvedomujem si, že každý architektonický projekt je kompromis. Najlepšia architektúra je jednoducho najlepším kompromisom v každom smere. Mnohým projektom, ktoré sme v posledných dňoch videli, nechýbalo spektrum hodnotných prvkov. Avšak, keď sa chcem držať svojej vízie, tak musím extrahovať iba architektúru. A to bolo dnes pre mňa najťažšie.
NŠ: Architektúra je určite aj o pocitoch, o emóciách, to je tiež dôležitý faktor a dôležitá súčasť nášho bytia. Či chceme, či nechceme, naše emocionálne nadšenie a pocity z priestoru, či už interiéru alebo exteriéru, ovplyvňujú naše rozmýšľanie o architektúre a niekedy sme práve pri krátkodobom zážitku poplatní tejto emócii či prípadnej eufórii.
AB: Áno všimla som si, že keď sme vychádzali z tých domov, tak ste sa často vyjadrovali čisto emocionálne. Prvý názor o architektúre sme všetci vyjadrili pocitovo.

Imrich Pleidel: Budeme mať trochu sťaženú pozíciu pri rezidenčných projektoch. Tam tá emócia nie je viazaná len na jedného objednávateľa, ako to bolo pri ďalších realizáciách – či už to boli rodinné domy alebo rekonštrukcie, kde myšlienka zadávateľa bola jednoznačná, silná. Keď je to však adresované množstvu užívateľov, tak je to ťažšie a „spriemerovávajú“ sa aj emócie alebo individuálny pohľad. Priestor pre experiment je tam potom trochu menší. Ide mi o to, aby sme neboli voči týmto objektom v ďalšej diskusii nespravodliví.
NŠ: To sme opäť pri kategorizácii. Ak kategórie máš, porovnávaš naplnenie svojich kritérií kvality v rámci kategórie. A keď si kategórie neurčíš, tak si zase uvedomuješ, že by si mal kritériami kvality reagovať aj na zásadný rozdiel charakteru práce. Práca pre klienta pri bytových domoch je zásadne iná ako pri individuálnom bývaní.
AB: Kritériá sa vždy tak trošku prvoplánovo determinujú podľa toho, aká je to funkcia. Myslím si však, že vieme v architektúre nájsť spoločného menovateľa, jej vnútorné hodnoty, pomocou ktorých môžeme posudzovať rodinný či bytový dom alebo rekonštrukciu. Mali by sme sa pokúsiť nájsť, ktorá z nominácií má v sebe takú pridanú hodnotu, ktorú by sme mali a mohli vyzdvihnúť, že to je tá správna cesta, ktorú chceme rozvíjať ďalej. Môže to byť veľmi „závažná“ drobnosť, môže to byť sociálna, kontextuálna alebo aj technická záležitosť, ... čokoľvek, lebo architektonické problémy sú dnes veľmi zložité. Je to jedno, či to bude rodinný dom alebo rekonštrukcia. Každý tvorca sa v koncepte upriamuje na niečo, čo je mu blízke, čo je podľa neho podstatné pre ideu.
DL: Možno budeme musieť ísť postupne po jednotlivých projektoch a vypočuť si navzájom naše názory a dojmy. Môžeme začať.
AB: Tak to skúsme, prvý deň sme začínali Novým hájom. Novinkou tu bolo využitie participácie budúcich užívateľov. Ľudia mohli projekt trochu ovplyvňovať. Malo to, samozrejme, vplyv na architektúru.
NŠ: Myslím si, že takto formulovaná myšlienka môže pri takýchto projektoch zohrávať skôr marketingovú funkciu. Je to určite dobre vyriešený sekciový bytový dom, nezdá sa mi celkom reálne, že by ľudia mohli mať zásadný vplyv na jeho tvár pri takto zvolenej bohatej štruktúre hmoty a detailu. Ak by som mal povedať pozitíva alebo negatíva, tá zrealizovaná štruktúra je určite veľmi pekná a módna. Je tam zaujímavá hra farieb, hmôt, hmotových tieňov, ale myslím si, že možnosti technickej úrovne riešenia práve toho, čo dnes robia objekt zaujímavým, spôsobí, že objekt skoro zostarne. Ten dom tak trochu „zájde“ – práve bohatosťou detailov. Pre mňa tam bolo toho strašne veľa. Ako v hmote, tak i vo farebnosti, predovšetkým v interiéri, kde som zo zvolenej farebnosti pociťoval možno až miernu agresivitu, s ktorou by som sa nechcel dlhodobo stretať každý deň. Mal som tam pocit akéhosi tlaku. Som konzervatívny pri takomto type zadania aj v názore na vzťah nočnej a dennej časti bytu, ktorá v častiach domu, kde sme boli, „preplávávala“.
JC: Je dobré, že v té podnoži je vybavenost, že to není jen monofunkční rezidenční dům, na druhou stranu to však bylo takto pozitivně využité jen na jednom nároží. Z druhé strany ten dům tam však stál jak taková pevnost – přitom se nachází ve velmi příjemném prostředí blízkosti dvou parkových ploch! Tomu kontextu se vlastně otáčí jakoby zády. Je to takový ostrov uprostřed parkového prostředí. To mi tam vadilo. Škoda, že dům je takto odtržen od parteru.
IP: Pri bytových domoch je vždy istý oriešok počet bytov krát počet okien. Otvorov je vždy veľa – a ako sa toho zhostiť? Riešiť to klasicky, štandardne, umiernene v kompozičných líniách, alebo to pustiť voľnejšie, rozihrať to? To je asi tento prípad. Tu to rozihranie však akoby nemalo konca, resp. chýba mu pevná ruka „režiséra“ na konci, ktorý by povedal, kedy si od toho treba oddýchnuť, vypnúť. Toto mi napadlo pri podnoži, ktorá mala šancu na to, aby bola odlíšená – architektonicky, formou spracovania fasád. Naopak, prišlo tu ešte k ďalšiemu navýšeniu farebnosti. Tieto moje úvahy možno vyznievajú formálne, resp. ako zamerané na formálne stránky veci, ale ak hovoríme o vnútorných hodnotách, tak to s tým trochu súvisí. Hrozí potom naozaj to, že ten dom sa rýchlejšie amortizuje – aj vo vzťahu k okoliu. Krajšie starnú umiernenejšie domy.
AB: Cestou sme debatovali o Marekovom Avione, resp. funkcionalistických stavbách, ktoré dodnes nezostarli. Nový háj tým, že je asi až príliš rozihraný, pravdepodobne zostarne skôr, akoby sme očakávali. A ešte neviem, či je nutné, aby laik zasahoval do architektúry, aj keď sa tomu dnes pekne hovorí – participácia.
JC: Je škoda, že mezi přiléhajícím dětským hřištěm a byty ve vyšších podlažích je stěna, kterou se dům jakoby staví zády k okolnímu životu.
NŠ: Konštatovali sme, že to okolie je fantastické, je to perfektná, výnimočná, nádherná poloha so zeleňou, s výhľadom na dostihovú dráhu, ku ktorej mám hlboký emocionálny vzťah. Logicky, vyššie podlažia objektu viac ani nemôžu komunikovať s okolím pri zachovaní vlastnej intimity, ktorú pokladám za nesmierne dôležitú pre bývanie. Je fakt, že spodná časť zase nekomunikuje a nie je aktívnym parterom, čo je škoda.
DL: Po tom, čo som videl všetky nominácie, musím povedať, že keď som videl tento projekt, myslel som si, že nebude v hre až do finále, a to hlavne kvôli jeho parteru. Myslím si, že dispozícia bytov je dobrá. Páči sa mi ich interiér a nevadí mi miešanie dennej a nočnej zóny. Považujem to skôr za výhodu. Ľudia by si tie byty jednoducho nemali kúpiť, pokiaľ sa s nimi nestotožňujú. Z môjho pohľadu je to v poriadku. Veľa terás, množstvo denného svetla, rôznych výhľadov, kontakt s prírodou... Farby mi tiež nevadia. Hoci pre mňa je to trochu chaotické, ale pre účel bývania je to v poriadku. U nás v Slovinsku a pravdepodobne aj tu na Slovensku sa často stáva, že obyvatelia si po určitom čase začnú robiť dodatočné úpravy domu, a tu to už nebude potrebné. Pre mňa je trochu chaotický dizajn v poriadku, je však možné, že to trochu predbehlo úpravy, ktoré si obyvatelia asi aj tak neskôr urobia. Otvorené lodžie sa rôzne miešajú s hmotou a ako celok to z môjho pohľadu celkom prirodzene zapadá do okolitého prostredia s množstvom zelene a hipodrómom cez ulicu. Táto budova je od 2. nadzemného podlažia vyššie veľmi dobrá. Schodisko je možno trochu tmavé, autori zrejme chceli čo najintenzívnejšie využiť funkčné plochy. Pre mňa je hlavnou nevýhodou parter, je ako plot. Rohový dom v Anglicku by tam mal situovanú krčmu otvorenú do ulice. Je pravdou, že v riešenom území nie je aktívny verejný priestor, ale stále je tam možnosť poskytnúť nejaký činorodý spoločný priestor pre obyvateľov domu. Z môjho pohľadu by budova z urbanistického hľadiska mala ponúkať určitý verejný priestor aj pre svoje okolie. Rovnako dizajn parteru v porovnaní s hornou hmotou je z môjho pohľadu veľmi nešťastný. Je úplne formálny. V hornej časti objektu akceptujem farebné riešenie aj z dôvodov, ktoré som už spomínal, ale v prízemí mu nerozumiem. Tým najlepším tam bola kocka s nápisom Pizza. Ta bola perfektne zakomponovaná a zarovnaná so všetkým, kompozíciou zodpovedala pocitu „majú nad tým určitú kontrolu“. Ostatné náležitosti parteru sa mi nepáčili. Vieme, čo je vo vnútri, v tomto uzavretom parteri?
AB: Je tam parkovacia garáž.
DL: A to je tu bežné?
JC: Je to kvůli vysoké hladině spodní vody v Petržalce. Nestaví se tu suterény.
AB: Prejdime k druhému domu. Sú to Villinki od architekta Petra Moravčíka, ktorý tu nasadil málopodlažnú štruktúru v kontexte vysokej panelovej a nízkopodlažnej rodinnej zástavby. Našiel tú správnu mierku mestského bývania s kontaktom na prírodné zázemie. Vytvára vhodný precedens a dáva dobrý signál pre ďalšie pokračovanie tejto rozvojovej lokality. Mali ste tam nejaké pripomienky k verejnému priestoru – či je správne segmentovaný alebo nie.
IP: Podľa mňa je to jeden z naozaj kultivovaných domov alebo komplexov, ktoré veľmi citlivo reagujú na morfológiu terénu, na polohu, slnko, svetlo atď. Aj samotná štruktúra, čo sa týka proporcie atď., je jedným zo silných príkladov málopodlažnej štruktúry vo vzťahu ku krajine. Pri dobre riešených dispozíciách aj s bohatými systémami lodžií a presvetlenia v prospech užívateľov bytov boli vymedzené aj spoločné priestory, ktoré sa tam ponúkajú, no chýba tam viac funkčnej náplne – obsahu, možností využívania, rôznorodosti. Či už materiálovým vyjadrením plôch – zelených či pevných – alebo ponukou aktivít, na ktoré by sa tie priestory mohli využívať. Chýba mi tam viac architektonických impulzov na spoločné trávenie času.
JC: Podle mne tam bylo moc tvrdých povrchů, někde to snad mohlo být měkčí – myslím víc zeleně. Velice se mi líbily fasády směrem k městu, ale při pohledu na boční fasády jsem měl pocit, jakoby šlo o dva projekty. Ty boční fasády jsou architektonicky řešené úplně jinak, což je podle mého názoru škoda.
AB: Na tomto projekte je veľmi jednoznačne a presvedčivo nasadený ortogonálny urbanistický koncept. Je pevný a prehľadný, prejavuje sa aj v juhozápadnom pohľade tou pevnou stredovou osou. Tá je však v tejto polohe až príliš predimenzovaná, sú tam široké schody a pôsobí to, akoby to bola nejaká mestská trieda.
NŠ: Táto os ma tu, priznám sa, práve dosť rušila – kam a prečo vlastne tu je a kam ide? Je veľmi silne čitateľná, ako kompozične tak i spracovaním a proporciou je na ňu kladený dôraz. Tá os niekde začína, ale netvorí žiadnu dopravnú kostru, že sa z nej nutne nastupuje do domov a podobne. Končí v záhrade v subtílnom schodisku. Neviem si odpovedať, prečo je to takto. Celá štruktúra je ale určite kompozične zaujímavá, s množstvom zaujímavých informácií. Keď sme tam prišli, pôsobilo to na mňa teplo a harmonicky, ale, bohužiaľ, pri týchto zaujímavých štruktúrach, veľmi moderných a súčasných, je strašne málo intimity pre ľudí, ktorí byty užívajú. Neviem, či naša mentalita je naklonená takémuto komunitnému bývaniu. Myslím si, že ani veľmi nie. Možno sa to časom zmení vplyvom architektov. Konzervatívnejšie otáčanie domov do nie tak blízkych vzťahov je podľa mňa pre ľudí, užívateľov, pozitívnejšie. Ale určite je to veľmi zaujímavá štruktúra.
JC: Nevím přesně, na jakou skupinu užívatelů je ten komplex zaměřen, ale v každém případě je to velice kvalitně zrealizováno. Investor a architekt dbali na kvalitu materiálů.
NŠ: Určite veľmi kultivované.
JC: Ze skupiny bytových komplexů je to technicky zrealizováno nejlépe. Kdybych se měl jako kupující rozhodnout pro nějaký byt, byl by to rozhodně byt tady. Samozřejmě, to není hledisko, které bychom měli dnes hodnotit.
DL: Chcel som teraz vidieť fotografie, pretože som nemal ten pocit, keď som bol medzi tými budovami. Určite to má niečo spoločné s bývaním dole. Koncept bol pravdepodobne zameraný na pohľad z druhej strany, ale nie je to vnímateľné, keď ste medzi budovami. Obrovský verejný priestor je dobrý, len neviem, či bude fungovať, pretože v tejto časti sveta sa stále ešte len učíme, ako používať poloverejný priestor. Hovorili ste mi, že za tým stojí fínsky developer. Pravdepodobne on má niečo spoločné s týmto riešením a bol viac naklonený myšlienke zdieľaného verejného a súkromného priestoru. Podľa mňa tu architektúra reaguje na mestský urbanizmus a hranicu medzi verejným priestorom a súkromným bývaním. Vo všeobecnosti tu máte veľmi dobrú tradíciu v urbanistickom plánovaní a videli sme to pri všetkých posudzovaných stavbách, a to nielen z pohľadu technických disciplín. Ale v tomto prípade som túto kompozičnú os nepochopil. Až teraz, keď vidím tieto fotografie z diaľky, vnímam túto os. Celý koncept je orientovaný len jedným smerom – smerom k mestu, ale, bohužiaľ, bočné fasády vyzerajú ako... No, bolo by lepšie, keby tam neboli. Ale nanešťastie bočné fasády sú pri architektúre tiež veľmi dôležité.
AB: Toto prostredie, ale i projekt sú podľa mňa určené pre iný typ klientov, ako to bolo v prípade petržalského Nového hája. Projekt v Petržalke bol nastavený skôr na akýsi všeobecný vkus klienta, ktorý tu bol ale veľmi dobre odhadnutý. Ľudia na to zareagovali, chytili sa možnosti participovať na riešení vlastného bytu i domu a sú nakoniec spokojní. V prípade Villiniek mám dojem, že táto architektúra mala vyššie ambície a zodpovedá aj polohovej kvalite – tej adrese.
IP: Ako ale povedal jeden z majiteľov bytov v Petržalke, poloha je tam vynikajúca. Je tam ticho, pokoj a veľmi dobrá dostupnosť do centra. Má to tam veľmi veľa výhod.
NŠ: Polohou sa mi Villinki nezdajú lepšie ako Nový háj. V posledných obdobiach sa často stretávam s názorom ľudí, čo bývajú v Petržalke a oceňujú jej kvality, ktoré spočívajú predovšetkým v urbanizme, resp. a menovite v intenzite zástavby. Predovšetkým v týchto polohách je tam perfektná dostupnosť a prostredie je oveľa atraktívnejšie ako pri nových, súčasných developerských projektoch.
JC: Villinki mají výhled na ošklivou Karlovu Ves a v Petržalce na krásný park a na celou tu chráněnou oblast, která nebude nikdy zastavěná.
AB: Ale byty vo Villinkách pôsobia luxusnejšie ako tie v Petržalke.
NŠ: Otázkou je, čo je luxus.
DL: Pre mňa je Petržalka luxusnejšia ako Villinki. Architektúra je tam jednotná. Tu, keď stojím v centre verejného priestoru, vidím všetko, čo sa deje v obývacej izbe a to nie je prípad Petržalky. Byty vo Villinkách sú drahšie? To by som nikdy nepovedal.
NŠ: Ja vnímam pocit intimity pre bežného človeka vo vzťahu k bývaniu ako zásadnú vec. Myslím si, že v dnešnom rýchlom svete rôznych foriem komunikácií je v polohe bývania hľadaný pocit pokoja a kľudu. Nakoniec bolo to vidno aj v tom modernom byte v Novom háji na poslednom poschodí, ktorý sme pozerali. A to bol určite mladý a moderný užívateľ! Boli tam dve veľké zasklené steny a majiteľovi to už zrejme vadilo a na jednu si intuitívne dal záves. Nie každý chce, tak ako architekti, bývať za sklom. Bežný človek chce mať podľa mňa doma čo najvyššiu mieru intimity. Naša mentalita je, myslím si, zatiaľ v tomto pre mňa jasná, každý chce byt vlastniť v každom slova zmysle.
AB: A keď to porovnáš so Svornosťou?
NŠ: Nový háj má jasnú a čitateľnú užívateľskú schému: tu je môj dom, bývam vo vchode A alebo vo vchode B. Svornosť je zaujímavá, prepracovaná a premyslená štruktúra možno až natoľko, že som sa v nej pri tomto našom krátkom poznaní a zážitku stratil práve v tej základnej schéme, že kde to vlastne bývam...
AB: Bola tam však veľmi zložitá pozícia. Úzky a dlhý pozemok, orientácia sever – juh, no Andrej Alexy sa s tým veľmi dobre vysporiadal. Samozrejme, otázna je čitateľnosť jednotlivých domov a striedanie hmôt, ale ide predsa o veľmi atypickú situáciu a tento kontext a kontext Villiniek a Nového hája sa nedajú porovnať. Pozemok i kontext v prípade Svornosti si vyžadoval úplne nový prístup k riešeniu, v čom mal Andrej Alexy ťažkú úlohu, ktorú zvládol výborne.
IP: Ak sme na začiatku hovorili o experimente alebo o nových prístupoch k riešeniu, tak tu určite stojí za vyzdvihnutie to, že komplex Svornosť spája hromadné bývanie s individuálnym. Nie je to síce úplný experiment, ale nie je to ani častý prístup. Samozrejme, vznikali z toho aj problémy, ktoré museli autori riešiť. Zdá sa, že pri takomto prístupe mohlo k tomu v druhom pláne pribudnúť vytvorenie spoločných priestorov. Tu je to len tzv. obytná ulica, natvrdo vydláždená, skadiaľ sa ide do vchodov, kde ťažko určiť, či sú to vchody do nejakých prevádzok, ofisov či bytov. Tam sa myšlienka spájania dvoch foriem bývania akoby strácala.
JC: Myslím si, že architektura bytových domů by měla mít vždy ambici nabízet (ne vnucovat) jinou možnost než jen to, že vjedu autem do garáže, vyjedu nahoru výtahem, otevřu si dveře a ráno potom zase jen sjedu a odjedu. Měly by tam vznikat sociální vazby. Architekt s developrem toto mohou hodně ovlivnit. Z těchto souborů nejvíc interakcí lidí by mohli nabídnout Villinki. Petržalský Nový háj je dost vyčleněný ze svého prostředí a stejně tak řadová zástavba ve Svornosti, kde na jedné straně jsou jen vjezdy do garáží a na druhé straně jsou ploty oddělené zahrádky. Vidím tady dost nevyužitou šanci. Samozřejmě, ty projekty neznáme dostatečně a nevíme, jaké tam byly limity. Myslím si však, že by měly mít ještě další rovinu, která by lépe hierarchizovala prostory.
IP: Je pochopiteľné, že autori museli naplniť aj praktické a pragmatické záležitosti – parking, vjazdy, vstupy, schody atď. plus nádoby na smeti plus technické zariadenia. Je tam toho na severnej strane naozaj dosť a muselo sa to tam riešiť. Na druhej strane sa žiadalo možno viacej uvažovať nad tým, ako ulicu „poľudštiť“ alebo priniesť tam ešte ďalšie možnosti pobytu na nej, hoci je to verejná ulica.
NŠ: Verejný priestor, ulica, je súčasťou architektúry a jej prvého dotyku s ňou. Práca s týmto priestorom je veľmi dôležitá a má významný vplyv na prijatie architektúry jej vonkajšími i vnútornými užívateľmi. Mne sa zdá, že v tejto oblasti je to ešte veľmi tvrdo nastavené, chýba tomu teplo a trochu priateľskejší prístup. Myslím si, že práca s verejným priestorom tu v budúcnosti určite bude mať vývoj a bude ho potrebné riešiť, pokiaľ to nebudú obyvatelia chápať len ako prestupnú stanicu vo svojom bývaní.
IP: Celkom to chápem, lebo sa tam museli naplniť technické a praktické záležitosti, ale trochu som sa čudoval, že tam nevznikla aspoň nejaká aleja zo solitérov.
AB: Pýtala som sa na tento problém, už keď sme tam boli na exkurzii. Ulica tam bola tak nasadená, že na zeleň jednoducho neostalo miesto, museli počítať každý meter, aby sa na úzky pozemok so všetkým vpratali. Oproti je ďalší pozemok, ktorý by mal byť takýmto spôsobom zastavaný, a tam plánujú zeleň. Mne je tento projekt veľmi sympatický, lebo ukázal možnosť, ako urobiť veľmi slušné bývanie v zložitej periférnej polohe, atakovanej dopravným hlukom z biskupickej radiály. Architekti veľmi dobre na to reagovali v prednej fronte – je tam málo perforovaná fasáda a v parteri škôlka. Bývanie sa tak dostáva do zadného plánu. Aj zeleň je tam, ale až za domami, v druhom pláne – sú tam záhradky. Je to veľmi dobrá odpoveď na to, ako urobiť naozaj slušné bývanie v takýchto zložitých lokalitách, kedže tie ideálne Bratislava už prakticky nemá.
DL: Tento projekt ma na prvý pohľad zaujal, pretože kombinácia rodinných a bytových domov sa tak často nevidí. A ony sú tu skutočne zmiešané spolu a nie radené jeden vedľa druhého, čo je celkom neobvyklé. V našich krajinách sme veľmi konzervatívni, nie ako napríklad v Holandsku. Pre mňa je tam naozaj málo súkromia. Je to kolektívne bývanie v jeho najčistejšej podobe. Môžete prísť grilovať, pretože vidíte záhradnú party zo susedného balkóna. Dokonca vidíte z balkónov priamo do susedných spální. Všetky balkóny boli koncipované tak, aby sa susedia navzájom videli. To je naozaj zaujímavé! Aj keď sa obávam, že je to výsledok omylu, stále si myslím, že je to dobré riešenie. Vnútorné dispozície bytov neboli na úrovni predchádzajúcich dvoch projektov. Veľa plôch v domoch zaberajú chodby. V predchádzajúcich projektoch nebolo toľko komunikačných priestorov. Vo Villinkách sú situované spálne rodičov hneď pri vstupe, do detských izieb idete len cez obývaciu izbu. Z môjho pohľadu to je veľmi dobré riešenie. Možno by ešte stálo za úvahu situovať detské izby bližšie k vstupu a rodičovské spálne hlbšie do dispozície, v poradí od spoločného k privátnemu priestoru. V Svornosti je to opäť klasické riešenie – obslužná komunikácia, z ktorej vedú dvere do jednotlivých priestorov. To je pre mňa krok späť. No mix typologických druhov je krokom vpred. Mne sa páči dizajn prvého projektu v Petržalke, verejný priestor v ďalšom projekte, pretože máte spoločné priestory, kvalitné parky, materskú škôlku, ale mixom typologických programov je príznačný tretí projekt. Ich kombináciou by vznikol perfektný projekt.
AB: Zaujímavé je, že pred asi piatimi rokmi sme ocenili bytový dom na Dunajskej ulici od ateliéru gutgut a tam sa práve vyzdvihovalo to, že si ľudia vidia do bytov, že nevadí, ak majú balkón pri balkóne, terasu vedľa terasy. Tento pre niektorých „hendikep“ tu bol povýšený na princíp typicky mestského bývania, ktorý sleduje a podporuje sociálnu komunikáciu – a tu sa to zrazu kritizuje, ak si ľudia vidia do okien. Tu je to ako problém – že tie byty nemajú dostatok privátnosti. Spoločná záhrada vo Villinkách sa zrejme nebude využívať na barbecue... Asi sa to naozaj nedá generalizovať. Každému vyhovuje niečo iné.

JC: Teď jsme posuzovali obytné soubory, ale nechceme jim určovat nějaké pořadí. Budeme se muset pak vrátit k začátku diskuse na tému poselství, co vyzdvihneme nejvíce. Problematika bytových domů má řadu limitů proti jiným kategoriím. Je to hodně těžká disciplína.
NŠ: Vstupuje do toho veľa limitov – investor, predajnosť... A sme na začiatku pri kategóriách atď., nebudem sa opakovať.
JC: Bytové projekty jsou bohužel spekulativní, s tím se nedá nic dělat, i když někdy pracujete pro konkrétního člověka, jako v případě Petržalky. Ale běžně myslíte s realitním agentem na někoho ideálního XY. Když ale navrhujete rodinný dům, zvlášť pokud si ho děláte pro sebe, je to něco úplně jiného.
AB: Každý z troch bytových domov mal dobrý scenár, ktorý reagoval poctivo na prostredie, reagoval na klienta, ponúkol im v danom priestore to najlepšie riešenie. Všetky tri projekty majú svoje vysoké kvality a paradoxne ich dosiahli úplne odlišnými prístupmi. To jednoznačne potvrdzuje neskutočnú bohatosť v riešení tejto témy. Všetky tri vytvárajú precedens, dávajú impulz. A čo je sympatické, vytvárajú úplne odlišné, osobité scenáre. Ukazujú, aké môže byť bývanie mnohovrstevné a variabilné. Pracujú so sociálnym scenárom. A to je výborné.
JC: Socializmus sice skončil již před 25 lety, ale myslím si, že bytová výstavba dlouho stagnovala. Mluvím hlavně o Česku, tady to tak dobře neznám. Teď ale nastupuje období, kdy by se měla rezidenční výstavba začít zlepšovat. Je to pořád ještě pole neorané. Je co dohánět.
NŠ: Záleží aj, o akej bytovej výstavbe hovoríme. Ja si myslím, že zatiaľ sa tu nestavali a nestavajú byty pre bežnú populáciu. V posledných obdobiach sa stavala najmä, nazvime to, nadštandardná bytová výstavba, developersky zaujímavejšia, pretože pracovala so solventnejšou skupinou obyvateľstva. Potom, v čase „krízy“, sa to prehodilo na druhú stranu mantinelu – garzónky a malometrážne byty –, ale keď hľadáš normálne bývanie pre bežnú rodinu s rozumnými podmienkami, v normálnom prostredí, s normálnou dispozíciou... tak tento segment obyvateľstva kupuje staršie byty, ktoré sú aj navyše, a bohužiaľ, technicky kvalitnejšie realizované. Toto je moja skúsenosť.
JC: Z tohoto hlediska je zajímavý i projekt Svornost, navíc, že to není zvlášť bytový dům a zvlášť rodinné domy, ale že je to hybrid.
NŠ: To je veľmi zaujímavá kombinácia a experiment. Teraz bude zaujímavé sledovať, či táto kombinácia nehendikepuje rodinný dom v tom, že za týmto typologickým druhom hľadám podvedome vyššiu kvalitu privátnosti, záhrady, spomínaného verejného priestoru atď., ktorý môže bytový dom svojou intenzívnejšou formou tak trochu „kradnúť“. Je to ako keby radovka, ale je tam istý rozdiel, ktorý cítim, ale ktorý bude zaujímavé sledovať, čo s ním život spraví. V radovke je to rovnostárskejšie.
AB: Radovka bola vždy taká, že tam máš menej toho privátneho. Keď to porovnáš s domom v Prešove, tam je privátnosti až-až. Od Svornosti sa ale nedá čakať čosi také. Tie situácie sa nedajú porovnávať.
NŠ: Jasné, rodinný dom a jeho formy je široká téma, ale keď kupuješ rodinný dom, očakávaš niečo iné, ako keď kupuješ byt.
AB: Tu sa to nedá očakávať.
NŠ: Samozrejme, len sa zamýšľam nad tou kombináciou. Je špecifická a bude zaujímavé vidieť, ako to preverí čas.
AB: Poďme sa teda pozrieť na rodinné domy. V našom nominačnom výbere boli štyri – v Břeclavi, Jabloňovom, Jakubove a v Prešove. Každý bol v úplne inom prostredí, v úplne inom kontexte. Sú tak individuálne, že tam asi ťažko budeme hľadať nejaký spoločný východzí bod, ide ale o to, ktorý z nich posúva riešenie rodinného domu do nejakej novej polohy.
JC: Spíš než o poselství bych tady mluvil o architektuře. Něčeho neobvyklého bych našel nejvíc asi na domě v Jakubově, ale jinak bych spíš porovnával architekturu, než hledal nějaký zásadní přínos.
NŠ: Téma experimentu je tak zložitá, že by som ju asi ani nerozoberal. Myslím si ale, že každý z týchto domov mal chuť a individualitu. Boli navrhnuté pre rôznych klientov, boli v rôznych prostrediach. Určite boli pre mňa zaujímavé, niektoré dokonca veľmi. Dom pri jazere pôsobil ucelene, aj keď to ucelené nie je – bolo to komplexné, aj keď to komplexné nie je, v atmosfére, v nálade, improvizácii. Hoci mám rád stavebne dotiahnutý detail, ktorý pre klienta nemôžeš neurobiť, tuto si to architekt mohol dovoliť, keďže to robil pre seba. A tu mi to aj z tohto dôvodu nevadilo. Mal som z toho príjemný a harmonický, možno len prvodojmový, ale dobrý pocit.
IP: Z Domu pri jazere som mal pocit, že je úprimný. Úprimný v koncepcii, vo vnútornom riešení, v komunikácii navonok atď. Je to poctivé riešenie od A po Z. Nie je ani nafúknuté do nejakej pózy. Hoci to vyzdvihnutie na veľmi subtílne stĺpy je odvážne a často nevidené. Ide o experiment na vlastnej koži. Investor odskúšal zatepľovanie zvnútra, čo tiež nie je bežná záležitosť. Posúva to istým spôsobom poznanie a uvidíme, ako to bude fungovať ďalej. Veľmi sa mi pozdávalo aj to, že autor sa snažil používať materiály z regiónu, prípadne ich aj recyklovať. Bolo to tak myslené a naozaj aj spravené. Ku konceptu tých vedľajších domov by som povedal, že pri pohľade cez jazero vznikli otázky, či to nemohlo byť uvoľnenejšie. Zrejme to ale vyplývalo z priestorových daností, ktoré boli k dispozícii. Ale aj to je určitá komunikácia na danú tému – vytvoriť nejaký minikomplex. Nie je to jednotlivý výkrik, ale je to snaha o prezentáciu nejakého prístupu k riešeniu v krajine.
AB: Bolo sympatické, že tie ďalšie domy boli určené pre kamarátov – bolo tam teda aj nejaké sociálne hľadisko.
DL: Zo všetkých týchto stavieb je táto budova najvyváženejšia. Boli tu skvelé podmienky pre klienta, ktorý bol zároveň architektom. To bolo veľmi dôležité. V tomto dome som sa cítil skvele, všetko bolo spracované dokonale. Vidíte klienta a vidíte dom navrhnutý presne pre neho. Sú tam niektoré veľmi pekné atypické interiérové riešenia. Je to niečo, ako keď navrhnete nejaký jednoduchý obal a požiadate niekoho, aby to zariadil podľa vašich predstáv. Našťastie ten niekto bol architekt, ktorý to robil pre seba. To je pre mňa hlavnou výhodou tohto domu, pretože to je kvalitná umelecká práca. Majiteľ je architekt. Možno to nie je najlepší remeselník na svete, keďže nie sú tam najčistejšie detaily. Tie však majú rovnakú kvalitu spracovania na celom dome, čo robí z môjho pohľadu tento projekt veľmi zaujímavým. Nič tam nie je perfektné, všetko je tak trochou nedokonalé, ale preto, že to vyrábal architekt, tak to nakoniec dopadlo výborne. Stačí si všimnúť, ako umiestnil fľaše v stene alebo trávu v sprche – je tam veľa detailov, ktoré sú skvelé. Rovnako aj z hľadiska typológie to spĺňa teoretické nároky. No treba aj povedať, že všetky domy, ktoré tam boli pred päťdesiatimi alebo sto rokmi, sú veľmi skromné ​​a skryté v kroví. Keď sa ale teraz pozrieme na jazero, vidíme len tieto tri hmoty a skoro nič iné, keďže sú merítkovo premrštené v porovnaní s okolím. Ďalšie domy na opačnej strane jazera sú oveľa menšie. Z môjho pohľadu si autor našiel ideálne miesto pre svoj ideálny dom, čo je výborné, ale nie každý si to môže dovoliť.
AB: Rodinný dom ale nemôže byť všeobecný!
NŠ: Osobne mi nevadilo, že ten dom bol veľký, teda veľký podľa mňa nebol vôbec. Posudzovať dom, ktorý robí architekt sám pre seba, je vždy problém, lebo disponuje obrovskou voľnosťou neštandardného klienta, voči ktorému nezdieľa zodpovednosť za zverené prostriedky a nenaplnené očakávania. Je to podľa mňa do istej miery ľahšie... Detaily, technické riešenia, improvizácie – to nemôžeš urobiť pre druhého, iba pre seba. V tomto je teda toto zadanie veľmi špecifické a z hľadiska voľnosti a možnosti miery hľadania to má určitú výhodu oproti ostatným, čo tu aj patrične architekt v tom dobrom slova zmysle využil.
AB: V prípade tohto domu je to proklamácia osobného názoru architekta a je veľmi sympatické, že projekt i realizáciu dotiahol do takej komplexnosti a homogénnosti a ukázal úplne nový prístup k tejto téme.
JC: Myslím si, že autor to takhle má sice jednodušší, ale ze své zkušenosti můžu říct, že nenajdete klienta, který by souhlasil s takovým řešením. A on se rozhodl, že to udělá pro sebe a ukáže svým kamarádům a možná ještě dalším lidem, že to jde. Když jste tento dům publikovali, tak jsem ho ukazoval v kanceláři inženýrům, aby se podívali, jak se dá udělat subtilní stavba v našich podmínkách. Ptal jsem se, proč musí být vždycky všechno desetkrát masivnějśí. Přemýšleli jsme o tom, čili jeho message mne zasáhla též. Toho si hrozně vážím. Dům v Břeclavi je sice experiment, ale pro mne naprosto depresivní a negativní. Jabloňovce byly moc příjemné, rád bych tam jezdil na chalupu, ale... V Prešově byl ten rodinný dům velice zajímavý, ale takových projektů je spousta. Dům v Jakubově je však naprosto ojedinělý z mnoha hledisek. Proto mne zasáhl ze všech staveb nejvíc. Já bych tam moc rád bydlel, ale hlavně mne tento dům vyprovokoval k jinému myšlení. Jako architektovi i jako klientovi mi to něco přineslo.
AB: Bolo tam množstvo drobností a detailov, ktoré ukazovali, že autor rozmýšľal nad každým kúskom domu. Fasáda s predsadenými drevenými lamelami ponúkala prirodzené zatienenie a veľmi dobrú vnútornú klímu. Nepotreboval tam dávať už žiadne závesy. Alebo terasa, ktorá bola tak subtílna, že sme sa báli na ňu stúpiť, ale napriek tomu fungovala a výborne zapadala do celkového alternatívneho konceptu domu!
NŠ: Nemyslím si ale, že to boli veci nejako programovo premyslené. Ony jednoducho vznikli a tomu celku dodali väčšiu subtílnosť a väčšiu zaujímavosť. Na mnohé veci autor zrejme prišiel až v tom procese. Ale nič v zlom! Nepovažujem to za negatívum.
AB: Vysoká miera komplexnosti je tam jednoznačne čitateľná. Od exteriéru po interiér. Ten dom bol proste dobrý ako celok a detaily s ním nesmierne harmonizovali.
IP: Určite to nebolo jednoduché rozhodnutie, keď sa autor vybral touto cestou. Bolo to, povedzme, ťažké rozhodnutie, ale on zvládol to rozhodnutie aj tú cestu s ľahkosťou a zjavne s noblesou. Je to výskumná úloha realizovaná na vlastnej koži a za vlastné peniaze. Je to príklad, ktorý možno zase niekam posunie naše poznanie.
DL: Trochu som v tomto prípade provokoval, keďže je to presne opak toho, čo som povedal na začiatku – že by sme mali hľadať inovatívnu architektúru. Pretože tu inovatívnosť chýba a je to skôr taký návrat k základom. Síce trochu inovatívnosti by sme tu predsa len vedeli nájsť z hľadiska zvýšenej podlahy, ktorá nie je v tejto lokalite bežná, ale to je v poriadku. Stále však by tam malo byť niečo viac. Ale súhlasím s tebou, že je to dobrý projekt v danom kontexte, kde máte k dispozícii len 90 metrov štvorcových, čo je skôr byt ako rodinný dom. Detaily nie sú dokonalé, ale fungujú. Musím úprimne povedať, že zo všetkých nominácií, čo sme videli, som sa v tomto dome cítil naozaj najlepšie. Stále však mám trochu problém. Keď som videl tento dom, tak som celú cestu hľadal argumenty, prečo by mal vyhrať. Architektúra je tu tak základná, že takmer neexistuje. Možno poznáte ten projekt v Čile pre sociálne bývanie. Spraví sa jeden betónový blok, ktorý predstavuje polovicu domu, a nechá sa budúcich obyvateľov rozhodnúť, ako bude vyzerať druhá polovica. Či budú mať terasu, väčšie obývacie izby alebo viac izieb. Tento projekt mi pripomína tento sociálny experiment. Myslím, že si zaslúži pozornosť, ale úprimne nie som stále presvedčený, že to je to, za čo by sme mali dať architektonickú cenu
AB: Hovorili ste o bazálnych veciach. To je veľmi dobré, lebo tu sme sa dostali oveľa ďalej a naša diskusia o architektúre sa vracia k svojej základnej podstate. A to je výborné!
DL: Ak by sme sa však stále uspokojili so základnou podstatou, tak by sme ešte stále žili v jaskyniach. Mali by sme hľadať niečo viac, niečo, čo prispeje k novej úrovni bývania. Architektúra má úlohu byť súčasťou prostredia, má symbolickú úlohu, má kultúrnu úlohu a môžete ľahko nájsť ďalšie aspekty, ktoré k tomu môžeme pridať.
AB: Nemyslím si. V tomto prípade je to bazálne práve v jednoduchosti formy a väzbe na pôvodné materiály, čím je výborne vystihnutá podstata kontextu a aj preto nám tam bolo všetkým dobre. Bola to užívateľsky veľmi priateľská a použiteľná architektúra.
DL: Všetci sme sa tam cítili príjemne. Je to tak jednoduchý dom, pretože je umiestnený v skvelom prostredí. Rovnako je pravda, že keď máte skvelú polohu, nepotrebujete riešiť ani niečo špeciálne, aby ste navodzovali dobrý pocit. V tomto prípade stále bojujem sám so sebou...
NŠ: Nie je to architektúra, ktorá sa dá všeobecne aplikovať tak, že si povieme, že toto je cesta, ktorou si ľudia môžu bežne stavať domy, môžu v nich fungovať, môžu v nich žiť. Je to ale aj o emóciách, ktoré sme spomínali na začiatku. Nie je to úplne nasledovaniahodný príklad, ale je to dom, v ktorom sme sa všetci cítili dobre. Je to viac o pocitoch. Ide teraz o naše kritériá, otázku racionality a emocionality, ako k tomu pristúpime a čo uprednostníme. Z hľadiska racionality to nemalo stavebný detail, ktorý človek môže aplikovať smerom ku klientovi. Bolo tam množstvo vecí, ktoré architekt nemôže spraviť niekomu inému ako sám sebe.
DL: Áno, je to výpoveď autora, kde sú cítiť aj skvelé emócie, ale v našom prípade by ich mala vytvárať architektúra... Keď sa pozriem na WAF 2010, vyhralo to nejaké komunitné centrum v Afrike, svojpomocne postavené lokálnou komunitou po určitom zaškolení. Bola to úžasná aktivita, ktorá pozdvihla ich komunitného ducha a naučila ich nové technológie v stavaní, čo môžu potom ďalej v regióne zužitkovať, ale ako architektúra to bolo z môjho pohľadu na cenu Grand Prix naivné. Ale malo to veľa emócií! Bolo to niečo, čo by malo dostať všetky ceny za sociálny počin. Ale stále nie som presvedčený o architektonickom ocenení. Architekt, ktorý postavil dom v Jakubove, bol v Austrálii, stretol sa s miestnou komunitou, ktorá má vzťah k tejto forme bývania. Vrátil sa a postavil tento dom. Ale stále si nie som istý, že to môže dostať cenu za architektúru.
IP: Na tomto dome je ešte jeden fenomén. Môžeme sa, samozrejme, pýtať, ako sú tento dom aj jeho susedia osadení do krajiny – veľmi zaujímavo, tak efemérne, hoci ich blízkosť možno vyvoláva ďalšie otázky –, ale hlavne ako architekt dostal krajinu do toho domu. Je to čosi úžasné – krajina naozaj bola súčasťou interiéru! Na jednej strane jazero, na druhej strane voľná krajina. Bolo to úžasné a málokde sa také čosi podarí. Je to vec, ktorá je unikátna.
JC: Výborné taky bylo, že autor tam nevytvořil zeď, krajinu nechal probíhat pod domem. Krajinu domem nepřerušil.
DL: Skúšal som iba provokovať.
AB: Jakub povedal, že upadol do depresie, keď videl dom v Břeclavi. Exteriér s interiérom boli v absolútnom nesúlade.
JC: Byl to možná pokus udělat něco záměrně nekontextuálního. Je to úplně něco jiného v té nijakosti, která je tam v okolí. Ale myslím si, že experimentálnost tady jakoby zašla příliš daleko. Nechcí tím, samozřejmě, říct, že experimentálnost by měla být nějak limitována. Hlavně mám ale pocit, že ti majitelé vůbec nevěděli, kde jsou. A už tam žijí několik let! Ten dům vůbec nebyl postaven pro tyto klienty. Architekt ho postavil jakoby pro sebe a vnutil ho lidem, kteří vůbec netušili, kam se stěhují. A to si myslím, že je špatně. Omlouvám se, že jsem tak ostrý, ale tyto věci mne hrozně deprimují. Architekt nemůže říct: „Já jsem architekt a já vím, jak se to má dělat, a ty tady teď budeš bydlet, protože já to s tebou myslím dobře.“ Architekt musí vždycky komunikovat.
DL: Toto bol výborný experiment, ale pre nesprávnych ľudí a nesprávnu lokalitu.
IP: Trošku by som namietal, že ide o experiment. Nejde o čisto experimentálnu architektúru, lebo sa mi to nezdá nejaké nové. Skôr je to taká „expertálna“ architektúra – toho experta, ktorý najlepšie vie, ako sa to má urobiť. Architekt tam navrhol jednu kompaktnú hmotu, ktorá urbanisticky ťažko komunikuje so svojím prostredím. To bol určite zámer. Na druhej strane sa mi zdá, že ostala nevyužitá šanca vo vzťahu k tomu prostrediu, hoci je také rozpačité. Je to koncový blok medzi troma uličkami, kde je aj nejaká historická vrstva, dokonca odkaz na dom starých rodičov majiteľky v blízkosti, resp. v jednej záhrade. To prepojenie – hoci aj s nejakým napätím – keby bolo realizované, tak by mohlo dopadnúť veľmi zaujímavo. Ale postaviť tam jednu „hrudu“, ktorá sa napojí na iný dom suseda a ešte aj s problematickou orientáciou na svetové strany s nevyužitím tej terasy-neterasy, ktorá tam je, sa mi zdalo minimálne nedotiahnuté alebo nepremyslené. Akoby som zastal na polceste toho hľadania alebo rezignoval, že viac sa mi už nechce a nebudem sa tým už ďalej zapodievať.
AB: Myslím si, že tam zlyhala komunikácia medzi klientom a architektom. Keby tam bol iný klient, asi by sa im to podarilo dotiahnuť do lepšej podoby. Kontrast medzi interiérom a formou domu nedopadol dobre. Dispozícia má kvalitné náznaky aj zaujímavé priestory. Ten interiér ale tomu vôbec nezodpovedal. Bol to veľký omyl. Z tých ľudí som mala pocit, ako keby sa s tým domom zmierili ako s hendikepovaným dieťaťom. Pýtali sme sa ich, či sa tam dobre cítia, a povedali: „Už áno.“ Na poschodí nemohli prirodzene vetrať, ale zmierili sa aj s tým a vetrajú nejako inak – lebo tí, čo to realizovali, vraj na to zabudli.
NŠ: Niekedy sa stretávam s tým, že ak nevieme niečo správne pomenovať, povieme, že je to experiment. Vôbec si nemyslím, že toto je experiment. Robíme pre ľudí, ktorí nás platia a očakávajú od nás v prvom rade slušnú službu a niečo viac. Ja si myslím, že klienta je nutné a slušné rešpektovať. To, že je dnes ten interiér iný, alebo je tam iné drevo, je len formálny prejav toho, že tí ľudia sú tam bezradní. Sú bezradní hlavne v užívaní domu, v dispozícii, ktorú si upravujú, pretože majiteľ nevie, kde má po nočnej spať, izby si predeľujú nábytkom, hľadajú podľa ich slov využitie priestorov. Kontrastný interiér je faktor, ktorý každému po vstupe do priestoru udrie do očí a je len formálnym prejavom disharmónie. Keď ale chodíš po tomto dome a počúvaš užívateľa, tak zistíš, že to nie je len problém interiéru.
NŠ: Ľudia sa určite dajú posunúť, ak to chcú, samozrejme, je otázkou, čo je dopredu a čo dozadu, ale nedajú sa celkom ľahko presadiť z dažďového pralesa do púšte.
AB: Okrem toho, čo povedal Imro, že to má aj typologické chyby – zlá orientácia strechy –, bolo tam izba s oknom, ktoré končilo vo výške asi 1 m nad podlahou, čiže izba nemala svoju svetelnosť, to je dokonca proti norme, a nedala sa prirodzene prevetrať!
DL: Toto je pasívny dom, má rekuperáciu...
AB: Neznamená predsa, že v dome s rekuperáciou nesmieme mať možnosť aj prirodzene vetrať! Nie je to technicky dobre nastavené. Jabloňovce – to bol iný prípad. Išlo o vidiecky dom vo veľmi príjemnom prostredí. Autori rešpektovali to, čo tam bolo, dôsledne zachovali pôvodný charakter. Dostavba bola veľmi citlivo nasadená a užívatelia sa tam určite dobre cítia. Hoci interiér bol veľmi jednoduchý.
JC: Tato rekonstrukce není jen o tomto jednom domě, je to pozitivní přiklad ve vesnici, kde lidé zápasí, co s domem, ve kterém bydlí. Ten dům vychází ze slovenské tradice vernakulární architektury a jde o to, jakým způsobem ho transformovat do dnešního života. A tohle může být dobrý návod i pro místní lidi, čeho si vážit a jak své vlastní domy upravovat. Co ponechat a co změnit a přitom neudělat nic arogantního, jak se to dělo ve vesnicích v posledních letech velice často. Není to tedy jen o kvalitě toho samotného domu, ale i o výchově místních lidí. Všimnou si, jak je ten dům zrekonstruován a že to vypadá dobře.
NŠ: Je tam jemný rozdiel oproti Domu pri jazere. Pri tomto vidieckom dome sme hovorili, že je pekný, vlastne bežný, nie je arogantný vo svojej hmote, dostavba je pekne urobená, je tam nádvorie s oporným múrom. Je to dotiahnuté v detailoch, v materiáloch, skrátka citlivo urobené. Ak chceme vybrať dom, ktorý sa dá použiť ako architektúra voči klientovi smerom ďalej, tak toto je príklad. V tej dedine a ďalej sa to dá rozšíriť ako pozitívny vzor. Samozrejme, ide o vzor prístupu, ako sa dá s takýmito domami narábať, či už ide o stále alebo občasné bývanie. Nie je v tom asi ten druh emócie, akú sme zažili pri jazere, je to nejaká iná emócia, ktorá v racionálnom a poctivom vnímaní architektúry je zase ďalej ako pri Dome pri jazere, pretože pracuje pre klienta a narába s normálnym stavebno-technickým detailom, materiálmi... Po tejto stránke je táto stavba rozhodne užívateľsky komfortnejšia ako Dom pri jazere. Je to profesionálne a dobré.
IP: Vzhľadom na to, koľko je na Slovensku takýchto situácií, stále to nie je bežný prístup. Aj keď dobré príklady už sú – napríklad dom v Partizánskej Ľupči, hoci tieto dva domy sa nedajú až tak porovnávať. Je to ale ukážka citlivého prístupu autorov. Keby sme mali hľadať tú stavbu bez toho, že by sme vedeli, kde je, asi by sme ju nenašli, lebo zvonka sa nijako neprejavuje. Autori zachovali pôvodnú siluetu, materiály, zrepasovali aj kôlňu, dokonca použili staré škridly aj na novej časti. Pripadalo mi to tam veľmi príjemné, útulné, pocitovo veľmi teplé. V interiéri ale neskončili, nenechali to tak, aby sa to nejakým spôsobom už zariadilo, ale pokračovali hoci aj s novými materiálmi a detailami v kontexte pôvodnej architektúry. To je tiež veľmi fajn, pritom je to komfortný, príjemný dom – aj na celoročné bývanie.
AB: Je to veľmi dobrý, nasledovaniahodný príklad, ktorý môže slúžiť ako vzor pre takéto situácie. Je to vynikajúca edukačná záležitosť.
DL: Pre mňa bolo veľmi zaujímavé, keď sme veľa hodín cestovali cez rôzne malé mestá a toto bol jediný príklad, kde všetky strechy boli rovnaké. Bolo to neuveriteľné. Architekti to rešpektovali a na novú časť strechy použili pôvodné staré škridly. Je to príklad dobrej a decentnej renovácie. Je to, ako som už povedal na začiatku. Máte architektúru, ktorá má na seba upozorňovať, a potom máte architektúru, ktorá má vyplniť priestor a splynúť s okolím. Medzitým je však stále nejaký priestor na vylepšovanie a renováciu. A toto je dobrý príklad architektúry, ktorá chce splynúť, čo však by mal vedieť navrhnúť každý schopný architekt, je to ako už spomínané „opravovanie zubov“.
JC: Celá střední Evropa v širokém měřítku vlastně stratila kontinuitu s minulostí. Španělsko, Itálie, Skandinávie – tam je pořád tradice živá, je tam kontinuita kultury. Většina našich vesnic je strašná – jsou totálně zničené. A to právě tou roztříštěností – jeden dům je původní, jeden nový přidaný, další je úplně mimo. Jabloňovce jsou ale skvělé. A tohle je hodnotná architektura právě tím, že se nesnaží vybočit z kontinuity věků. Řada architektů by možná řekla, že je tam nedostatek kreativity. Učme se ale být pokorní k místu, které je silné ve své kontinuitě!
NŠ: Jedna vec je kreativita a druhá snaha zviditeľniť sa a ukojiť svoje ego. To tu určite nebolo. Ale inak tá strešná krajina stojí naozaj za spomenutie. Bola veľmi príjemná, fantastická. Neviem, či som niekedy videl tak peknú štruktúru strešnej krajiny v našom prostredí.
DL: Nie je to zvyčajné pre tento región. Napríklad, keď sme sa zastavili na kávu v Spišskom Štvrtku, tak som si pozrel strechy a ani dve z nich neboli z rovnakého materiálu.
NŠ: Pritom tá strešná krajina nebola uťahaná. Nebola monotónna. Bola veľmi príjemná a harmonická.
AB: Poďme sa venovať rodinnému domu v Prešove. Je to, samozrejme, iná situácia ako predchádzajúce, je to bývalá záhradkárska kolónia, ktorá sa mení na rodinné bývanie. Dom má čitateľné tri vrstvy, pričom každá má svojbytný charakter a navzájom sú prepojené exteriérovým schodiskom umiestneným v átriu. Aj v krajine je dom zasadený veľmi citlivo. Je to moderný a originálny prístup a určite materiálovo aj po formálnej stránke prináša nový pohľad.
DL: Musím sa priznať, že predtým, ako sme tam prišli, tak som si pozrel fotky a očakával som, že tá spodná časť bude príliš veľká a nekomfortná, ale naživo som ten pocit nemal, čo ma prekvapilo. Iba schodisko sa mi zdalo príliš ťažké, ale všetko ostatné bolo proporčne v poriadku. Rovnako som si myslel, že uvidím remeselne pekne prevedené detaily v hornej časti, ale to tiež nebola pravda. Spodná časť ma prekvapila, pretože bola proporčnejšia, než som očakával, a horná časť vyzerala, že bude mat prepracovanejší detail, ale nakoniec to tiež nebolo tak. Pri tomto dome som mal rozporuplné pocity.
JC: Byl tam učitý rozpor ve snaze udělat ten dům jakoby drsně, ale přitom se ten dům tváří, že by měl mít dokonalý detail.
DL: Pre mňa je hlavná kvalita tohto domu v skvelom rozhodnutí umiestniť hornú časť nad exteriérové priestory domu. Spravidla máme vnútorné priestory a vonkajšie priestory, obývaciu izbu a na to nadväzujúcu verandu, ale oni zobrali ten vonkajší priestor a umiestnili ho pod dom. Čo je veľmi dobre prevedené, ale s ďalšími vecami si nie som až tak istý.
JC: Možná budu k tomu domu trochu nepříjemný, ale musím říct, že se mi hrozně líbil, když jsem ho viděl publikovaný. Ale při prohlídce jsem měl dojem, že je to trochu takový parazit na krásném prostředí krásné krajiny a krásného výhledu, který poskytuje veškerý luxus svému majiteli. Takové domy můžou takto fungovat jedině jako solitéry, kde daleko široko je okolo pouze nedotčená příroda s úžasnými panoromaty. Tyto přednosti přestanou existovat, jakmile takových domů bude v okolí víc. Protože najednou nebudou mít tu přírodu samy pro sebe. Každá stavba by si měla něco vzít z prostředí a zároveň něco dát. A toto je, myslím si, hodně o tom braní.
NŠ: Výborne zvládnutá architektúra pre výborného a kultivovaného klienta. Už sa tu spomenulo, že sa tvári drsne a pritom má na terase perfektne zarezané drievka do špica. Prečo nie. Som ale trochu rozpačitý z toho rozporu, že dom využíva výhody prostredia, chce v ňom byť, ale zároveň s ním nekomunikuje. Má veľkú záhradu, krásne výhľady, chce byť v prírode, nechce byť oplotený, ale ľudia, ktorí v tom dome žijú, nemajú priamy kontakt s terénom, komunikujú s ním cez úzke oceľové schodisko, ktoré, myslím si, teda nemyslím si, viem, je diskomfortné. To átrium je tam úplne nepotrebné – každá z tých miestností, ktoré sú okolo neho, má svoje denné svetlo. Átrium je vlastne prvok, ktorý domu napokon vadí, pretože znemožňuje urobiť komfortný prístup na terén. Je otázka, keď človek býva v takomto prostredí a chce mať s ním vzťah, pretože si vybral toto miesto pre svoj život, prečo nežije na úrovni toho prostredia. Prečo nemá dennú časť vo vzťahu s týmto prostredím, aby s ním komunikoval? Ale je faktom, že často som sa stretol, ale skôr vo vilových mestských štvrtiach, s príkladmi mestských víl, kde majiteľ má pozemok, má tam trávu, no je to mestský človek a nechce tú trávu užívať. Obývačku si pokojne urobí na prvom poschodí... Tu je ale naopak nádherný pozemok vo voľnom vidieckom prostredí, nerozumiem teda tomu, prečo nechce ísť z obývačky na terén, chce sa naň dostať cez kruhové oceľové schodisko. Keď si tam chcem zobrať dolu kus mäsa, aby som si ho na grile upravil, mám s tým problém. Asi nikto napokon to barbecue nerobí...
DL: Ale pre mňa je to len problém komunikácie. Átrium je zaujímavé, ale schodisko tu pôsobí divne, čím to átrium jednoducho ubíja. A spojenie so strechou je tiež pre mňa záhadou. Ak už ste navrhli vonkajší priestor domu dole, prečo ho potom so všetkými technickými komplikáciami robiť aj na streche? Pasívna zelená strecha vytvárajúca lepšiu klímu by v tomto prípade úplné stačila.
NŠ: Ja tú komunikáciu cítim trochu inak. Pri Dome pri jazere posunutie obytných priestorov hore chápem aj tak, že keby som sa až v takomto „divokom“, málo urbanizovanom prostredí nachádzal na teréne, bola by tu istá obava o bezpečnosť. Keď som v takomto prostredí hore, cítim sa viac bezpečne. Ale v Prešove je celkom iná situácia. To nie je, nemal som pocit nebezpečnej krajiny. Nie je to pre mňa to isté, ako hovoril Dean. Toto je urbanizované prostredie, kde si to majiteľ síce neoplotil, chodia mu tam diviaky, ale ten vzťah nie je celkom totožný, ak porovnáme tieto dva domy v tomto nasadení..
DL: V jednom prípade máme schodisko vychádzajúce z domu a v druhom je schodisko vedľa domu, čo je z môjho pohľadu rovnaké. V Prešove máme hlavný vstup zo zadnej časti, ale to je iná lokalita. Sme bližšie k mestu – ak by to bol môj dom, moji priatelia by tam boli stále, čo je výhoda.
AB: Hlavná chyba toho domu asi je, že so záhradou a dolnou terasou ho spája len exteriérové schodisko.
JC: Nesouhlasím v tomto s Deanem. Asi znáte v Lausanne budovu Nestlé. V sedmdesátých letech si tato švýcarská společnost koupila úžasný pozemek s výhledem na jezero, a chtěla si tam postavit obrovskou administrativní budovu, ale řekli jí, že lidé jsou z toho místa zvyklí pozorovat jezero, takže jejich architekt navrhl transparentní parter, skrz který se dál může pozorovat jezero a místní lidé tam tak mají pořád tu stejnou situaci. Takový mi připadá Dům u jezera. Je tam i ta bezpečnost, ale cítíte tu krajinu za těmi domy, i když jsou dost velké. V Prešově dům na zemi sedí pevně. Tím kritizuji i sám sebe, protože já jsme tady u Bratislavy realizoval podobné domy.
DL: Súhlasím a veľa som o tom premýšľal. Spomínal som vám jedného nášho klienta, čo nás dostal do podobnej situácie. Chcel mať výborné miesto, ale nechcel vidieť svoj vlastný dom. V Prešove je to podobne, zo zelenej strechy klient svoj dom nevidí. Ako som už spomínal, spravidla je to tak, že máte dom, verandu a potom vonkajší priestor. V tomto prípade je to skombinované tak, že máte dom, ktorý nevidíte, keď ste na jeho streche.
NŠ: Keď ide o hľadanie inakosti, v Prešove to je relatívne normálne zadanie, normálne riešenie, samozrejme, niet pochýb, perfektne zvládnuté. Je to veľmi kultivované a elegantné. Možno funkčne mám k nemu drobnú výhradu, ale inak tomu domu niet čo vyčítať. Určite ale neprovokuje a vo mne toľko nediskutuje ako ten barak v Jakubove. Takéto domy naozaj môžu byť. Niekto to urobí z betónu, niekto z dreva, niekto z titánzinku, niekto zo sklobetónu – to nie je podstatné, to je len hľadanie atmosféry blízkej duši a cíteniu investora. Podstata je určite dobrá.
JC: Ano, je to bezvadný dům. Nevzbuzuje ve mne však nějaké mimořádné emoce.
AB: Domy v Jakubove, v Jabloňovciach aj tento dom v Prešove ukazujú vyspelú kvalitnú a dobre zvládnutú architektúru v špecifických priestorových situáciách.
NŠ: Význam domu v Jabloňovciach vnímam pozitívnejšie v tom, že je to riešenie pre oveľa väčšiu skupinu ľudí, ktorí formujú túto krajinu. Prešovský dom predstavuje riešenie pre horných 5 percent populácie. Jabloňovce sú smerované a osadené v trochu inej situácii, je to vzor pre inú skupinu ľudí. Tamojší dom môže byť naozaj vážnym príkladom, ako sa to dá v takomto prostredí urobiť, ako sa to dá nezničiť a ako sa to dá spraviť veľmi kultivovane a citlivo s dosahom na vývoj mnohého.
IP: Keď sme prichádzali k domu v Prešove, mal som veľmi príjemný pocit z tej horizontality. Silueta pretkaná steblami stromov bola veľmi príjemná. Takých príkladov je veľa – v Škandinávii, v Severnej Amerike. Je to veľmi obľúbený prístup najmä pri svahoch, kde je komunikácia hore. Na druhej strane sa mi páčilo to odľahčenie – zrejme vyplývalo z lokalitného programu a z veľkostí priestorov, ktoré boli zámerne dané na jednu platformu. Tým vznikol priestor pod tým. Vo mne však vyvolávalo otázky, či to nebolo východisko z núdze, že sa dolu dá party priestor, ktorý sa následne dodizajnuje. No kultivovanosť toho riešenia je nesporná a zrejme aj komunikácia architekta s klientom tu bola úprimná a intenzívna.
AB: Majiteľka bola veľmi spokojná, keď sme sa jej pýtali na komunikáciu s architektom. Povedala, že nič nechce na dome meniť. Čo už je pre architekta väčšia poklona? To je pri rodinnom dome veľmi dôležité.
Poďme teda na záverečnú skupinu – rekonštrukcie. Ide o vodnú vežu v Palárikove, piešťanskú Elektrárňu a administratívnu budovu vo Zvolene.
JC: Jabloňovce jsou vlastně jakoby ve dvou kategoriích.
AB: Nehovorme o kategóriách, ale skôr o skupinách alebo tematických celkoch – inak sa to ani nedá. Vodárenská veža v Palárikove je nasledovaniahodná edukačná záležitosť a kultúrny počin. Architekt Hudák nielen, že na ňu upozornil, ale našiel spôsob, ako ju zrekonštruovať a zachrániť túto pamiatku z konca 19. storočia. Strojovňu postavili nanovo – možno mohla byť odvážnejšia, je to náznaková rekonštrukcia, zhruba kópia toho, čo tam bolo. Odkaz a edukačná pointa príbehu tejto pamiatky sú veľmi sympatické, práve v tom, že architekt jednoznačne inicioval záchranu pamiatky a ukázal, ako sa dá a má k takýmto pamiatkam pristupovať. V kontexte parku s kaštieľom, možno aj väčšieho ako Sad Janka Kráľa, je to veľmi presvedčivé, pravdivé a autentické dielo, príklad toho, ako sa má pristupovať k architektonickému dedičstvu. Je to veľmi fajn.
IP: Moment záchrany je tam absolútne podstatný. Keby sa toto neudialo, tak dnes tú vežu nenájdeme. Správne bolo postupované aj z technického a metodického hľadiska. Zachovali sa tam časti, ktoré sa zachovať mali. Jednoznačne to treba hodnotiť kladne. Na druhej strane možno v kontexte piešťanskej Elektrárne, ktorá tiež nebola dopovedaná zachovaním reálnych artefaktov, nebola ani tu dopovedaná pôvodná funkcia. Istým spôsobom boli odprezentované niektoré veci – kde bolo čerpadlo a kde nádoba – a na zopár obrázkoch ukázané, ako to kedysi vyzeralo. To sa mi zdá trošku málo voči tomu, čo sa tam možno mohlo urobiť – pozbierať, demonštrovať alebo dostať do inej situácie. V rámci Elektrárne sme videli veľmi veľa sviežich nápadov, ako sa dajú staré veci novým spôsobom aplikovať. Ak to v Palárikove mala byť rekonštrukcia, ktorá chcela demonštrovať pôvodnú pamiatku aj s technológiou, tak sa možno žiadalo ísť po inej ceste, možno čosi odcitovať, parafrázovať a vložiť do iného kontextu – aj to je cesta. Škoda, že nebola celkom využitá. Ale klobúk dole!
NŠ: Podľa mňa sú tieto rekonštrukcie svojím prístupom dosť rôzne. Čo sa týka administratívnej budovy vo Zvolene, takýchto rekonštrukcií je pomerne dosť. Aspoň si to myslím, neviem, čo viac dodať. Pri rekonštrukcii Elektrárne vidím hlavný problém v tom, že to nie je otvorené okoliu a nepozýva okoloidúceho – Poď! –, čo pri hľadaní využitia postaveného na komunikácii s ľuďmi je podľa mňa drahou chybou. Vzadu za plotom veľká drahá nová vstupná hala? Uvedomil som si to aj v tej súvislosti, keďže nedávno som bol v Poprade a bol som v elektrárni-galérii – perfektne spravenej, s kreativitou a pokorou zároveň. Vstup je úplne normálny – je taký, aký bol vstup do elektrárne asi kedysi – cez tie isté dvere, cez ten istý priestor. Pravdivé. Tu v Piešťanoch cítim tak trochu veľkú snahu zanechať viditeľnú a nezmazateľnú stopu, čo nepokladám za správne pri takomto zadaní. Myslím si, že na to, že je to, prehnane povedané, len zádverie z parkoviska, tak to stálo strašne veľa peňazí, ktoré sa možno dali využiť inak a možno mohli pomôcť v rozbehu fungovania, ale to je len úvaha. Ale treba povedať, že rekonštrukcia pôvodnej podstaty je zase urobená naozaj veľmi dobre. V zvládnutí dostavby je rekonštrukcia vodnej veže v prístupe architekta oveľa profesionálnejšia a citlivejšia. V dostavbe hmoty s citlivou mierou súčasna pozýva a pôvodná hmota je skutočne krásna vec.
JC: Co se týká Zvolena, nepřipadá mi to vůbec jako rekonstrukce – jsou tam nalepené jen nějaké materiály, aby to fungovalo technicky a je z toho konvenční třeťořadá administračka s bytem nahoře. Je mi líto, ale musím to tak říct, měl jsem z toho depresi. Nechci se nikoho dotknout, ale říkám to natvrdo. Kdyby se to zbouralo, je to úplně jedno. Není to rekonstrukce, je to něco udělaného ze starého baráku.
AB: Máte pocit, že takýto typ budovy by sa nemal rekonštruovať?
JC: Nechci to posuzovat – možná ano, možná ne. Záleží na okolnostech. Tenhle investor to vůbec neudělal kvůli rekonstrukci, udělal jen ze svého zvolenského pohledu luxusnější barák. Ten má a je tam zamčený a je to „splendid isolation“ – je odříznutý od světa. Těch rovin, které by se tu dali kritizovat, je spousta. Věž v Palárikově ve mně evokuje fantastickou obrovskou zahradu, v ní je zámek a vedle je ta věž. Je v mozaice věcí, které mají velkou hodnotu, je to tedy jen další taková věc. Je dobře, samozřejmě, že je zrekonstruovaná. Ještě by to chtělo, upřímně řečeno, další věci tam buď zrušit anebo zbourat, aby vynikl původní velkolepý záměr. I když to dnes pozbývá aktuálnost – nikdo v takových zámcích a zahradách nebydlí –, v tom kontextu, když jsme projižděli tou krajinou, kde je rovina a jedete z vesnice do vesnice, z městečka do městečka, kde vidíte ty „paláce“, tak z dlouhodobého pohledu je fajn, že se něco takového opravilo. Když projíždíte Francií, tak tam vidíte tu historii, tu úroveň, velkolepost období, kdy to všechno vzniklo. A lidé jsou na to hrdí, i když se jenom projdou tím parkem. Považuji tedy tu věž za jeden bod v hezké mozaice. Co se týče elektrárny, z těch dam, co nás provázely, jsem měl pocit, že je to velice baví, je to edukační zařízení pro děti a mladé lidi. Expo v Miláně bylo celé o energii pro život. Jsou to témata, u kterých je dobře, že to lidé nevidí jen někde na internetu, že si na to můžou šáhnout, že se něco dozvědí, že je to někam posune. Myslím si ale též to co Norbert, že je to příliš neviditelné, že by to měla být větší intervence do polomrtvé lokality.
NŠ: Nikto sa tam nezastaví.
JC: Je to moc skryté a uzavřené, ale je to velice citlivě a čistě udělané.
AB: Rada by som vyzdvihla, že to vlastne ťažiskovo robili mladí ľudia – študenti. Vyhrali s tým súťaž. Na študentský projekt je to veľmi vyspelé a fajn riešenie. Samozrejme, tieto vaše výhrady sú opodstatnené.
IP: Páči sa mi, že autori aj pri ďalších stupňoch dokumentácie vytvorili tú schránku a zachovali ju – tú substanciu. Vždy je problém s obsahom – ako využiť takéto priestory, ktoré sú často objemné, sú to halové priestory. Tu ma to príjemne prekvapilo tou náplňou. Bola tam vložená a ešte sa rozvíja. Cítil som z toho dobrú energiu – v reálnom zmysle slova, keďže to bolo postavené na librete energie a jej využívania, edukácie a všetkých tých prvkoch. To, že do toho boli vtiahnuté deti, ktoré sú našou „energiou budúcnosti“, to len umocňuje a to sa mi na tom páčilo. Samozrejme, dá sa o tom diskutovať, že sa to dalo urobiť aj inak a podobne, ale je to v meste a je to určite zaujímavý počin a veľmi dobrý príklad. Čo sa týka Zvolena, všetci sme sa asi zhodli na tom zvláštnom pocite, ktorý sme z toho mali. Na druhej strane, oproti záplave strašných riešení na tých predpoliach miest... Keď vchádzate do Banskej Bystrice kúsok odtiaľ a vidíte tie rôzne Motokovy a kadejaké prevádzky, ako sú onálepkované a obilbordované a riešené naozaj hrozne, tak tu bol pokus o kultivovanú ani nie rekonštrukciu, ale sanáciu tej budovy. To je asi tak všetko, čo by som k tomu povedal.
DL: Pokúsim sa komentovať všetky tri príklady spolu. Povedzme, že toto je kategória rekonštrukcie, hoci si myslím, že to nie je úplne pravda. Keď hovoríme o týchto rekonštrukciách, treba spomenúť jeden dôležitý fakt – mali by fungovať. Mali by mať program, ktorý bude žiť, lebo stavba bez programu nie je architektúra. Rekonštrukcia by mala z môjho pohľadu zachovať originál a priniesť do budovy nový život. Keď si zoberieme vežu, pre mňa to nie je rekonštrukcia, ale obnova. Je to skvelá obnova, ale je to monument a nie architektúra. Zvolen je zase na druhej strane veľmi zlá rekonštrukcia, pretože poškodzuje originál v porovnaní s predchádzajúcim riešením. Ale má nový program, čo je veľmi chvályhodné, pretože budova nezostane prázdna. Sú tu byty pre istú skupinu ľudí, čo je perfektné. Z tých troch posudzovaných stavieb by som si vybral „elektrárňu“. Zachováva veľa z originálu, je to takmer ako múzeum. Môžeme tu vidieť pôvodnú infraštruktúru s novou funkciou. Väčšina pôvodných aspektov je zachovaných a tie, ktoré boli vložené ako nové, sú celkom inovatívne. Pre mňa je to však až príliš introvertné. Pravdepodobne preto, že autori nevedeli, ako tam ten nový program napasovať. Pred hlavným nástupom by asi mal byť nejaký verejný priestor, ktorý by vytváral prepojenie s vnútorným programom, a nie parkovanie, respektíve nejaké námestie s občasným parkovaním. A to čierne sklo by malo byť asi transparentné, ako na nočných fotografiách, pretože nočné obrázky sú tu naozaj dobré. Vyzerá to tak, že vnútorný program sa otvára von do priestoru, ale prišli sme tam za denného svetla a budova vyzerala uzavretá veľkým čiernym múrom.
AB: Máme za sebou prvé kolo, prvé zhodnotenie, teraz by sme sa mali vrátiť naspäť. Poďme sa pozrieť na to, čo nás najviac oslovilo, čo v nás prebudilo emócie. Myslím si, že architektúra, ktorá vyvolá emócie, ktorá niečím zaprovokuje, má predpoklady byť dobrá. To, čo s nami „nelomcuje“, môže byť síce dobré, ale len málokedy posúva veci dopredu. Určitá miera emocionality pri posudzovaní architektúry je prípustná a dokonca žiaduca. Pokúsme sa zároveň hľadať lokálne väzby – autonómnosť, špecifickosť slovenskej architektúry –, ktoré sa tu v tej prierezovej rovine u všetkých nominácíí nejakým spôsobom nachádzajú. Odrážajú sa raz vo väzbe na prírodné, miestne materiály, vo väzbe na lokálne kultúrne tradície, kontext prostredia, tradičné vzory, ale aj v podporovaní sociálnej úlohy architektúry.
DL: Myslím, že tu máme veľa zaujímavých veci. Keď sme cestovali krajinou, videli sme dediny s rôznymi strechami, ale medzi nimi bolo aj veľa malých modernistických intervencií. Je tu tradícia, ktorá ukazuje, že história nie je niečo, čo sa nedá zlepšiť, a vidíme to aj na pôdorysoch posudzovaných stavieb, ktoré obsahujú veľa inovatívnych riešení. Zaznamenali sme veľa pokusov o vytváranie lepšieho životného prostredia, čo je naozaj dobré. Myslím, že tu máme vysoký štandard. V oblasti bytových stavieb ide o celú paletu rôzneho druhu bývania, vidíme rozličné prístupy k rekonštrukcii, máme tu stavbu niekde na samote, kde nikto nie je, alebo stavbu vloženú do okolitého prostredia, ktorá v podstate to prostredie ignoruje. Ako napríklad Dom pri jazere, ktorý nesleduje žiadne princípy existujúcich stavieb okolo jazera. Hoci na druhej strane si myslím, že tie budovy okolo nie sú až tak dôležité. Je tam priestor na zlepšenie.
AB: Je to ťažké, lebo všetky nominácie pracujú s nejakým kontextom, či už kultúrnym, priestorovým alebo historickým. Otázka je, ktoré z nominácií ten kontext dokázali najlepšie uchopiť, resp. dokázali naň najlepšie reagovať. Keď chceme nájsť niečo, čo má posolstvo, mali by sme zhodnocovať aj podmienky, v ktorých tá-ktorá architektúra vznikla a ako dokázala na to odpovedať.
JC: Myslím si, že kontext není možná to nejdůležitejší hledisko. To by mělo být poselství té stavby.
AB: Keď ste hovorili o rodinnom dome v Prešove, povedali ste, že jeho kritikou kritizujete aj svoje vlastné domy, lebo ste navrhli podobné. Je to poctivé a férové vyjadrenie, mne veľmi sympatické. Chcete tým povedať, že teraz by ste už taký dom neurobili?
JC: Dům, který jsem měl na mysli, mám rád, stojím si za ním, ale nemyslím si, že je to něco, co udělá díru do světa – ani jsem ho do žádné soutěže nepřihlasoval.
NŠ: Urobiť dieru do sveta – tak to je ale ťažké. Ak sa mám vyjadriť k tomu, čo vo mne zanechalo najväčší dojem, tak vo mne rezonujú dva domy, o ktorých sme sa bavili. Jeden na mňa zapôsobil viac emóciami ako racionalitou – myslím Dom pri jazere. Má svoju vysokú mieru improvizácie, nedokonalosť, ale chutí. Druhý dom je príklad na vidieku – v Jabloňovciach –, ktorý vidím ako veľmi zaujímavý. Tam hrá zase u mňa väčšiu rolu asi to racio. Je to poctivá architektúra – aj voči klientovi, aj voči detailu. Takýto dom môže zanechať vo svojom okolí výraznú stopu. Toto vo mne dosť zarezonovalo. Keď sa máme vrátiť k rekapitulácii a ak mám za seba povedať, čo by som vybral spomedzi tých ostatných veľmi dobrých domov, vyberal by som z týchto dvoch.
IP: Osobne s tým všetkým plne súhlasím. No zamyslel by som sa ešte nad tým, či architektúra má skončiť len vytvorením priestoru a dať ho k užívaniu taký, aký je, alebo má v nej ten život pokračovať a hľadať si svoje miesto. A to sa mi práve páči na Elektrárni. Bol som ňou príjemne prekvapený a stále sa mi zdá, že je tam príklad, ako v tých brownfieldoch postupovať, obnovovať tieto veci a ponúkať ich na nový život. Samozrejme, spomínané dva rodinné domy sú skvelé aj z hľadiska emočného – jeden zapojením do krajiny, druhý je zas svojou pokorou a veľkou dávkou slušnosti veľmi dobrým príkladom.
DL: Na začiatku som hovoril, za čo by mala byť udeľovaná cena za architektúru a architektúrou by som to aj uzavrel. Najprv mi dovoľte povedať, čo je vlastne architektúra pre mňa. Keď v našom ateliéri riešime nejaký návrh, tak sa snažíme kombinovať viacero rôznych prístupov. Hľadáme vzťahy medzi vonkajškom a vnútrajškom, potom naopak, až nakoniec každý vzťah posudzujeme individuálne. Potom znovu skombinujeme všetko spolu, aby sme zistili, že nám nič nepasuje, pretože riešenia sú úplne rozdielne. Tak začneme hľadať, kde je najväčší problém, a celý kolobeh sa znovu zopakuje. Sami sme prekvapení, že týmto spôsobom vieme ľahšie zistiť, čo je pre ten-ktorý projekt dôležité. Niekedy navrhujete v lokalite, kde je dôležité umiestnenie stavby a jej komunikácia s okolím, niekedy zase riešite projekt, kde je dôležitejšia funkcia. V každom prípade by sme sa mali snažiť zistiť čo najviac o riešenej úlohe a skombinovať všetky dáta v kontexte. Niekedy je to nejaká emócia, niekedy charakter budovy, niekedy budete musieť pomôcť okolitému prostrediu, niekedy naopak musíte uzavrieť koncept pred okolitým prostredím. Niekedy je zase dôležitejšia konštrukcia alebo financovanie. Nikdy neviete, lebo je to zakaždým iné. Na záver by som chcel povedať, že napriek všetkému, čo sa tu povedalo (a bol som často veľmi polemický), by som z týchto desiatich posudzovaných projektov hlasoval za Dom pri jazere v Jakubove. Veľmi dlho som nad tým počas týchto dvoch dni uvažoval, pretože sa mi zdalo, že tam nie je dosť architektúry, ale v podstate tento koncept asi ani nepotrebuje nič navyše. Samozrejme, lokalita je v tomto prípade veľkým prínosom, je to skvelé miesto, ale aj napriek tomu som pevne presvedčený, že by sme mali udeliť cenu za architektúru tomuto projektu.
JC: Lokalitu bych chtěl s klientem vždycky vybírat. Ta se totiž nedá změnit. Řeknu teď ale ještě jiný pohled na věc. Možná vám bude připadat ode mne hodně sobecký. Jsme architekti a tedy věci posuzujeme i přes to, co sami děláme. A právě proto jsem se rozhodl na soutěžící realizace koukat pohledem toho, co mně osobně ta která přinesla. A určitě nejvíce mi přinesl dům v Jakubově. Tam jsem si uvědomil, že takto bych to chtěl dělat. Tam bych chtěl být tím architektem, který si to navrhne a postaví. Najde si tu parcelu, má ten čas se tomu osobně věnovat a vykašlat se na své klienty a své zaměstnance! (smiech) Pro mne je to posun v způsobu práce architekta. Pracuji v kanceláři se 70 kolegy architekty a inženýry, neustále pracujeme na spoustě projektů najednou, ale když potřebuji byt nebo dům sám pro sebe, tak nemám čas se tomu věnovat a pracuje na tom moje manželka spolu s někým z mých kolegů. Zkrátka si myslím, že je špatně, že člověk nemá čas sám na sebe. Toto je pro mne moc důležitý přistup. Zde byl architekt sám sobě klientem, domyslel opravdu každý detail, vychutnává si to a těm kamarádům zřejmě pomáhá stavět jejich domy v okolí. Ještě si tam zajezdí přitom na surfu. Je to způsob, nad kterým bychom se měli zamyslet. Umí pracovat daleko od města, někde u jezera. Nemusí se pořád někam přesouvat šílenou rychlostí autem. I když souhlasím s Deanem, že je to možná trošku cizorodé na Slovensku, je to spíš taková australská architektura. Možná to není nic převratného z hlediska architektury – co je dnes vlastně ale převratné? – , ale je to pro mne převratné z hlediska způsobu procesu práce.
NŠ: Je to celistvosť spôsobu života, toho človeka, tej rodiny ako takej, od celku k detailu, harmónia spolu s jeho fyziognómiou, prejavom, postojmi, živelnosťou – ucelené zo všetkých strán, s dosahom na architektúru.
IP: Sympatická bola aj tá starostlivosť o okolie, architekt tam vytvoril šikanu kvôli zníženiu rýchlosti. Ide ďalej a aktívne vstupuje do miestneho života. Berie to aj z hľadiska istého osvietenstva. Austrálsky príklad nekríva, nemáme síce more, ale je tam jazero, citoval to a urobil to na svoj spôsob. To je tiež veľmi milé.
AB: Architekt Matušík raz povedal, že ak rodinný dom architekt robí sám pre seba, tak môže proklamovať svoje slobodné myslenie, svoj ničím nezaťažený názor. Vtedy je oslobodený od tlaku klienta. Tu je šťastná zhoda okolností, keď je architekt úplne slobodný, nemá klienta – vtedy sa môže uvoľniť, môže robiť bez tlaku a môže potom vzniknúť takáto vec, ktorá posúva veci a predovšetkým premýšľanie o architektúre dopredu. A mám pocit, že tu v pozadí hovorí aj o novej sociálnej úlohe architektúry...
NŠ: A ešte je dobré, keď nemá moc peňazí.
AB: Áno, v prípade Jakubova bol rozpočet limitovamý. Je to sympatické. Pred chvíľou si, Noro, povedal, že tieto stavebné detaily by si klientovi nemohol odporučiť. Myslím si, že v tejto cene nejde o ocenenie dobrého stavebného detailu. Toto je proklamácia určitého konzistentného názoru. Myslím si, že tento architekt dáva na známosť určitý názor nielen na rodinný dom, ale aj na životný štýl a k tomu celému patria aj takéto stavebné detaily. Vôbec si neviem predstaviť ten dom s dokonalým antikorovým zábradlím a s terasou z tropických drevín. Mne sa veľmi páčila ešte aj tá šikana, ktorú spravil na prístupovej ceste. To sú tie drobné intervencie, ktoré objasňujú celý príbeh tohto domu. Takto treba rozmýšľať o architektúre – až do takýchto detailov.
IP: Noro hovoril, že dnes sa stavia tam, kde si ľudia kúpia pozemok, predtým sa stavalo tam, kde sa dalo stavať. Tu si autor najprv vyhliadol pozemok na stavbu, potom ho kúpil a tam staval – s nejakým zámyslom. Nemusíme hovoriť o tom, či je to ideálny pozemok na stavbu, ale takto to začalo.
JC: Bavili jsme se cestou o tom, jak všichni studujeme architektonické časopisy, jak studenti jsou těmi publikovanými slavnými stavbami ovlivněni. Myslím si, že na škole by se nemělo učit, co navrhovat, ale proces navrhování. A ten mne na této stavbě nejvíc zajímal. Pokud se tedy shodneme na tom, že tato stavba dostane cenu, tak to není jen o tom, aby všichni obdivovali krásné fotky, ale je třeba to odůvodnit i touto diskusí – jak jsme k tomu rozhodnutí dospěli.
AB: Býva dobrý zvykom, že niekto z poroty zosumarizuje názory. Ak sa teda zhodneme na tom, že cenu dostane rodinný dom v Jakubove, môžeme sa pokúsiť ešte nejako stručne to okomentovať.
IP: Myslím si, že Jakub Cigler to veľmi dobre zhrnul. Že ide o ten proces a prístup, ako ten dom autor zrealizoval. A ako povedal Noro, ide o tú celistvosť. To je tá pridaná hodnota a tú emóciu z toho dobre cítiť. Ten dom jednoducho ukazuje prívetivú tvár krajine, ktorá popod i skrz neho voľne prechádza. Pritom v jeho vnútri nemáte pocit, že sa nachádzate v akejsi vitríne, keďže sa vznáša nad terénom. Práve pre tú prívetivosť by som ho nazval domom s úsmevom!
DL: Ak vyberieme tento projekt, tak by som mal jedno želanie. Časopis spravidla publikuje fotografie, ktorých naaranžovanie môže skresľovať celkový dojem. Ale s nami bol aj chlapík, čo to celé natáčal. Video dokáže architektúru odprezentovať reálnejšie a o tejto budove to platí špeciálne, pretože to nie je len budova, je to aj o spôsobe života a ešte viac o lokalite, kde je stavba postavená.
AB: Vždy keď udeľujeme Cenu, mám pocit, že berieme na seba veľkú zodpovednosť za nášho laureáta, aby sme vedeli potom čo najlepšie odkomunikovať, prečo sme vybrali (spomedzi naozaj kvalitných nominácií) práve toto dielo a čo sú jeho podstatné hodnoty. To je ale už naša profesionálna povinnosť, aby sme to dokázali. Bolo tu povedané, že kontext nie je až tak dôležitý, ale v tomto prípade bol dosť podstatný. Kontext je tu rešpektovaný s neskutočnou pokorou. Jazero ostalo aj naďalej dominantné. Jednoduchú a v zásade známu formu domu autor posunul o míľové kroky dopredu tým, že ju vsadil do komplexného konceptu, ktorý rešpektoval od začiatku až po koniec, začal niekde tou dopravnou šikanou na ceste a skončil pri mimoriadne subtílnych stĺpoch, na ktorých celý dom stojí. Krajina pod ním plynulo prechádza. Dom sa jej takmer nedotýka, materiály z nej pochádzajú, detaily sú funkčné i keď miestami drsné i jemné – presne také, aké v tejto krajine majú byť. V tomto dome je poézia, sú v ňom emócie, ale i triezvy rozum, pokora a vnútorná harmónia. A to je podstatné.
IP: Ešte som nezažil investora, ktorý by sa s nadšením vyjadroval o tom, že ak sú stĺpy trochu vybočené, patrí to k tomu. (smiech)
DL: Ale vy tu nemáte zemetrasenia, však? (smiech)
AB: Môžeme teda uzavrieť túto skoro 3-hodinovú diskusiu a vyhlásiť laureáta Ceny ARCH za rok 2015 – Rodinný dom v Jakubove? Vidím všeobecný súhlas, tak v tom prípade vám ďakujem za váš čas a skvelú diskusiu!
JC: Úplně na závěr bych doplnil moji čerstvou mejlovou komunikaci se synem, který studuje architekturu v Norsku a který mi právě teď napsal: „Užívej Slovensko a vyberte nějakého alternativního pionýra, co se to jen nesnaží udělat hezký!“ (smiech)

Záznam z diskusie poroty k Cene ARCH 2015 (zo dňa 11. septembra 2015) je uverejnený v plnom rozsahu a autorizovaný všetkými členmi poroty.