CENA ARCH 2016

DISKUSIA K CENE ARCH

Nie sme partneri investorov, sme partneri verejnosti

Andrea Bacová: Úvodom vám chcem hlavne poďakovať, že ste s nami zvládli tak dlhú náročnú cestu. Srdečná vďaka za to, že ste prijali pozvanie do poroty. Len v stručnosti niekoľko slov o našej cene: Cena ARCH je cena, ktorá sa udeľuje len jednej z nominácií. Tento rok ju budeme udeľovať po 19. raz. Jej osobitosťou je, že nemá žiadne kategórie, do Ceny sa nedá prihlásiť. Na začiatok by som sa chcela spýtať, ako na vás zapôsobili nominované stavby, keďže to bolo naozaj veľmi široké spektrum. Aké témy by sme mohli na ich základe nájsť, ktoré by sme mohli rozdiskutovať?

Bettina Götz: V tomto prípade to nebude tak jednoduché. Nominácie sú skutočne veľmi rozdielne, nielen z hľadiska témy, ale aj z hľadiska kvality architektúry, ktorú sme videli. Je pre mňa ťažké definovať kritériá. Myslím si, že musíme zadefinovať také kritériá, ktoré budú zmysluplné pri porovnávaní týchto desiatich projektov. Je tu jedna veľká téma, ktorá ma skutočne zaujíma, a tou je téma sociálneho bývania. Dnes je to jedna z hlavných tém. Videli sme tri projekty bývania a posledný, ktorý sme videli na Miletičovej ulici, je zaujímavý, ide svojím spôsobom o renováciu, a taktiež aj doplnenie komerčných priestorov. Ak hovoríme o hustote a bývaní v husto zastavanom prostredí, potom je veľmi dôležité mať pridané funkcie. Nielen komerčného, ale aj verejného charakteru. Samozrejme, hlavnou časťou budovy je bývanie a kvalita bývania tu v tomto prípade nie je pre mňa presvedčivá. Najmä ak máte malé byty, ako v tomto prípade, prístupové zóny sa stávajú mimoriadne dôležitými. Tieto zóny by mali byť veľkorysé tak, aby v nich ľudia mohli komunikovať a tak ďalej. Tu sú však iba vnútorné chodby, ktoré sú tmavé, nechcete sa v nich zdržať viac, ako je nevyhnutné. Ak sa pozrieme na pôdorysy tohto projektu, vidíme, že by tu mohli byť možnosti pre otvorenie chodieb a získanie väčšieho priestoru. Nepotrebujete na to stovky metrov štvorcových, ale potrebujete priestorovú kvalitu a denné svetlo. Je podstatné, že sa viete orientovať. Ak si pomyslím na deti, ktoré tu žijú, ako môžu nájsť svoj byt? Sú stratené, pretože každé poschodie vyzerá rovnako, nie je tu žiaden spôsob, ako si zapamätať niečo v budove. Myslím, že nie je možné udeliť cenu sociálnemu bývaniu bez istej kvality spoločných priestorov.

Igor Kovačević: Zaujímavé je najmä to, o čom je táto cena. Nedávame cenu najlepšej práci, ale vždy je to o interpretácii poroty. Môj pohľad na architektúru je vždy kompletne odlišný od pohľadu niekoho iného, napríklad porotcov z minulých ročníkov. Takže v tomto zmysle je to aj zrkadlo nás, ktorí sedíme pri tomto stole. V tomto zmysle sú zásadné kritériá hodnotenia. Prinášam si so sebou kritériá ešte predtým, ako som videl budovu. Určite, ako ste už povedali, jedným z kritérií je pridaná sociálna hodnota celého projektu, nezáleží na tom, či ide o súkromnú alebo verejnú investíciu. Druhým kritériom je proces. Ako tá budova vlastne vznikla a ako funguje. Proces by mal byť skutočne zrozumiteľný, transparentný v prípade verejnej investície. Môžeme hovoriť o architektonických súťažiach, čo je moja parketa, ale nemusí to byť iba to. To je pre mňa dôležitá téma. Samozrejme, tá, ktorá nie je pre mňa osobne zaujímavá, je téma kvality detailov. Hovorím to z pozície českej architektúry, kde by toto bola pravdepodobne hlavná téma, o ktorej by sa hovorilo.

Martin Jančok: Každý máme svoje kritériá hodnotenia architektúry, ktoré sú viac alebo menej odlišné, ale predpokladám, že sa vieme zhodnúť na tých najpodstatnejších, zdieľaných, mimo individuálnych preferencií a chutí. Všetky už spomenuté kritériá považujem za dôležité. Na splnenie niektorých z nich architekti priamy vplyv majú, na iné menej a na niektoré vôbec. Preto by som chcel apelovať aj na to, aby sme sledovali, ako dokážu architekti adresovať tieto kritériá s tým, čo im dáva ich disciplína k dispozícii. Myslím tým dostupné architektonické prostriedky, špecifické vedomosti a um architekta. To, ako dôsledne sú schopní pretaviť tieto hodnoty a kvality do konkrétnej architektonickej formy. Aby sme sa príliš nevzdialili od samotnej architektúry, pretože Cena ARCH je cenou za architektúru.

Peter Lényi: Pri tom, ako sme si pozerali tie diela, som bol až sám zo seba prekvapený, nakoľko som si všímal remeselnú kvalitu vyhotovenia konkrétnej budovy. Pretože každý z týchto projektov je známy z odbornej tlače a už som poznal ich koncepty, ale videl som ich iba na obrázkoch. Perfektné fotografie z perfektných uhlov nám ukazujú iba to, čo nám autori chceli ukázať. Na mieste na mňa skutočne zapôsobili pocitom, ktorý bol veľmi odlišný od toho vyvolaného obrázkami, ktoré môžeme teraz vidieť na stole. Osobne neverím, že kvalita spracovania je kritériom, podľa ktorého by sme mali rozhodovať, ktorý je najlepší projekt, respektíve ktorý by mal získať cenu. Myslím si, že táto cena je istým spôsobom naším vyjadrením toho, čo je podľa nás najdôležitejšia téma, ktorú sme mohli vidieť počas tohto ročníka. Ako keď sme hovorili predtým o verejných investíciách, súťažiach, sociálnych hodnotách a tak ďalej. Toto všetko sú dôležité veci, no myslím, že by sme sa nemali pozerať iba na posolstvo tohto ročníka, ale mali by sme sa zamerať aj na posolstvá predchádzajúcich ročníkov, pretože možno boli niektoré z týchto tém už vybrané predchádzajúcimi porotami.

 

AB: Naša cena vždy hľadá nejaké posolstvo – či už je to malá alebo veľká stavba. Posolstvo je vždy dôležité. Osobne mňa zaujali nové témy zadaní, ktoré našli investori – napríklad pri škôlke, kde súkromný investor bol ochotný investovať vlastné peniaze, alebo pri Gumexe, kde investor vložil peniaze do pneuservisu, čo nie je na Slovensku zvyčajné.

BG: Myslím, že problémom je, že máme len týchto desať nominácií a nie je dostatočne jasné, o čom sú. Nebol to náš výber, avšak teraz sa s ním musíme vysporiadať. Koncept je veľmi dôležitý a taktiež príbeh, ktorý je za tým, no predovšetkým je podstatná architektúra a atmosféra, ktorú vytvára. Téma nie je až tak dôležitá, nezáleží na tom, či ide o sociálne bývanie, súkromnú výrobu alebo o škôlku. Ako porotu nás zaujíma hodnota architektonického zásahu a atmosféra pre každého, aj pre verejnosť, ktorú dielo vyvoláva. To je skutočná hodnota architektúry. Aj remeselná kvalita má svoj význam. Prevedenia detailov však nie sú hlavnou témou, keďže materiál a cena nie sú tými najrelevantnejšími témami, o ktorých hovoríme, no je tu neviditeľná hranica, ktorú ako architekt nemôžete prekročiť. Z tohto pohľadu pre mňa niektoré z týchto desiatich projektov už túto hranicu prekročili. Architektúra nemusí byť nákladná alebo veľká, mala by byť inovatívna a dômyselná. Pre mňa bol z hľadiska architektúry a z hľadiska celkového príbehu najzaujímavejším projektom kostol. Zásah do neho bol veľmi malý, no je to naozaj dobrý príbeh, pretože pracuje so všetkými rozličnými prísadami, ktoré sa tam nazbierali v priebehu času a predstavuje veľmi dômyselný výber a usporiadanie už existujúcich a nových prvkov. Myslím, že to je niečo, čo je hlavnou témou architektúry budúcich generácií, pretože my nemusíme vždy stavať, ale musíme sa vysporiadať s existujúcimi situáciami. A toto je veľmi dobrý príklad, urobili niečo nové a zároveň akceptovali už existujúce. Je to niečo ako nový celok, no práve teraz každá jeho časť získala vlastnú hodnotu. To je veľmi dôležité. Sú tu tiež veci, ako je oltár zo sedemdesiatych rokov. Ak sa naň pozriete, sám o sebe nie je obzvlášť zaujímavý, no v kombinácii s ostatnými prvkami sa stáva zaujímavejším, a to je veľmi pôsobivé.

MJ: V tomto prípade je veľmi ťažké posudzovať interiér oddelene od zvyšku. Myslím si, že sa to ani nedá. Dielo bolo nominované ako obnova interiéru, ale počas návštevy sme veľmi rýchlo zistili, že je súčasťou dlhodobejšieho postupného procesu údržby a obnovy kostola. V tom celom je kľúčovou postavou farár, ktorý kostol spravuje a stará sa oň každodenne. Je príkladom uvedomelého, rozhľadeného a kultúrne vyspelého investora, s akými sa u nás stretávame len zriedka.

IK: Kostol bol zaujímavý, pretože to možno bol bod zlomu celej obhliadky. Začali sme v Českých Budějoviciach s komunitným centrom, ktoré má všetky atribúty víťaza: spoločenskú zodpovednosť, zmenu programu, architektonickú intervenciu, dokonca snahu stať sa ideálnym dielom architekta, kedy máte zadanie a začnete s ním pracovať, neakceptujete ho a posuniete ho ďalej. A to všetko sa tu deje. Hovoríme o bývaní. Pozerám sa na katalóg z minulého roku a vidím, že ste tu už mali nejaké projekty obytných budov, ktoré predtým vyhrali. Máme úspešných a neúspešných developerov a dokonca aj mestské projekty uvažujú v princípe ako developeri. A potom tu máme rodinný dom. Rodinný dom a škôlka sú v podstate pre mňa na rovnakej úrovni. Škôlka síce ponúka isté služby, ale myslím, že nie sú verejné. Je len pre skupinu bohatých ľudí, ktorí žijú v tejto lokalite. Nevedel som, čo mám od toho čakať, ale keď sme navštívili túto budovu, páčila sa mi. Jej fungovanie nie je chybou architekta, ktorý urobil svoju prácu dobre, ale chybou tej inštitúcie. Je to niečo, čomu z politických dôvodov nemôžeme udeliť cenu.

AB: Ja naozaj môžem len súhlasiť, že komunitné centrum spĺňalo všetky kritériá, ktoré požadujeme od dobrej architektúry – po všetkých stránkach. No sú tu aj ďalšie nominácie, ktoré majú veľmi kvalitne spracované niektoré dielčie témy. A o nich by sme mali hovoriť.

BG: Tiež sa mi veľmi páčilo komunitné centrum. Páčilo sa mi hneď od prvého momentu, keď som videla dokumentáciu. Je pozoruhodné, že je tak verejné a je tak pochôdzne, no keď sme do neho vstúpili – a je veľmi dôležité vidieť veci v mierke 1:1 –, vtedy som si uvedomila, že tu nie je absolútne žiaden vnútorný priestor. To je pre mňa problém. Navštívili sme napríklad ich seniorské oddelenie, kde nám povedali, že tam nie sú veľmi šťastní – no to je vždy pozitívne, ak sa ľudia sťažujú, pretože to znamená, že nad tým premýšľajú. Keď sa však pozriete na pôdorysy a to, ako je budova organizovaná, vidíte, že vnútro je bez trojrozmerného priestoru, bez atmosféry. Atmosféra je citeľná v exteriéri, na streche, no akonáhle vstúpite dovnútra, nič tu nie je, iba poschodia a schody. To je veľmi, veľmi konvenčné delenie izieb a sekvencií. To je to, prečo nie som o ňom presvedčená tak, ako som si myslela, že budem.

AB: Keď už hovoríme o chybičkách krásy tohto objektu, tak za nedostatok považujem, že presklený parter vôbec nekomunikoval s verejnosťou.

PL: Keď som sa pozeral na fotky, povedal som si, že komunitné centrum má všetky atribúty, aby sa stalo víťazom. No teraz, keď premýšľam o nejakých pragmatických argumentoch, povedal by som, že je pre mňa víťazom kostol. Má najťažšiu misiu zo všetkých objektov, ktoré sme videli, teda ako navrhnúť a zrealizovať projekt v takej kvalite a na takom mieste a s takým rozpočtom v dedine so 150 obyvateľmi. Je to tento kostol, toto miesto, tento projekt, kde sa modlia, je to pre nich veľmi silné miesto. Myslím si, že je veľmi ťažké pracovať v tomto type prostredia a vyzerá to tak, že tu to bolo kompletne úspešné.

MJ: Neviem, či sa dá porovnávať komunitné centrum a kostol z hľadiska náročnosti. V prípade Českých Budějovíc ide zjavne o množstvo faktorov, ktoré mali vplyv na finálny výsledok. Viacero diskutabilných politických rozhodnutí, naštrbená verejná mienka a predpojatosť obyvateľstva sídliska, často obmedzujúce byrokratické požiadavky pri čerpaní finančných prostriedkov z eurofondov a ďalšie, súvisiace s mierkou a spoločenským dosahom projektu. Na druhej strane kostol, čo do počtu aktérov a vecí, priamo ovplyvňujúcich vývoj architektonického návrhu, je v úplne inej situácii. Ako už bolo povedané, možno najdôležitejším pre architekta obnovy kostola bolo mať dobrého partnera na strane farára. Nepochybujem o tom, že je veľmi náročné navrhovať tak citlivým spôsobom a intervenovať v tak chúlostivej veci, ako je kostol. Len tým chcem naznačiť, že tieto dve diela vznikali v extrémne odlišných podmienkach.

BG:Otázkou je, ktorý zámer sa viac podaril. Kostol je oveľa menší, zdá sa byť jednoduchší, výsledkom je verejný priestor hoci len pre malú komunitu stopäťdesiatich ľudí, no skutočne funguje ako verejný priestor, a to je vždy výzva – urobiť niečo takého. Komunitné centrum nepôsobí tak, že by skutočne fungovalo ako verejný priestor.

MJ: Nefunguje to. Ihrisko na streche je väčšinu času uzavreté a neprístupné, vonkajšie priestory po obvode domu síce majú patričné dimenzie, ale nenesú známky toho, že by sa intenzívnejšie využívali. Napriek tomu, stále sa mi páčia ambície, ktoré boli na začiatku – optimizmus a idealizmus na pozadí myšlienky verejného priestoru, snaha o jeho vtiahnutie do domu a vytiahnutie až na úroveň strechy, kde je ihrisko. Nakoniec to však stroskotáva na tom, že to užívatelia stavby nevedia alebo nechcú využívať. Možno ani nemôžu, ako v prípade uzamknutého ihriska, pretože je tam problém s preberaním zodpovednosti za to, keby sa niekto zranil. Ideály v istom bode narazili na realitu.

BG: Práve o tomto som premýšľala, pretože s tým úplne súhlasím – od príbehu cez koncept toto spojenie je naozaj dobré, je v poriadku. Avšak prijatie obyvateľmi je problémom. Možno je to tým, že budova vyzerá príliš moderne. Poznáme takéto budovy z medzinárodných publikácií odvšadiaľ, je to trošku schematické a neprispôsobené miestnej situácii. A tá je veľmi špecifická, s veľkými budovami navôkol, dom sa nachádza uprostred nich. Možno mohli vytvoriť niečo viac špecifické pre tento pozemok alebo pre toto konkrétne okolie. Ten problém, že to natoľko neakceptovali, môže byť nakoniec práve v tomto type architektúry, pretože nesúvisí s okolím. Nemyslím tým, že by tá budova mala vyzerať ako okolité domy – v žiadnom prípade –, ale interakcia s okolím tu chýba.

IK: Rád by som sa zmienil o ďalšej časti príbehu. Neporovnával by som kostol a komunitné centrum, ale rád by som porovnal komunitné centrum a most pre peších. V podstate majú rovnaké východiská. Hovoríme vlastne o verejných financiách, v oboch projektoch o európskych financiách. Ide tu o spoluprácu medzi Poľskom a Slovenskom a pri komunitnom centre v Českých Budějoviciach ide o peniaze Európskej únie. Možno toto je dôležité, ak hovoríme o tom, ako sú architekti viac alebo menej schopní reagovať na tento proces. Som veľmi kritický k projektu v Sulíne, ale kritický nielen voči architektom. Nie sú schopní reagovať na tak komplikované podmienky. Bolo to politické rozhodnutie, ktoré musíme robiť, a to, čo robíme pri týchto projektoch, je, že v podstate zneužívame peniaze z Európskej únie. Toto je pre mňa veľmi dôležitá téma v architektúre, obzvlášť v postkomunistických krajinách. V súčasnosti sme momentálne v situácii, kedy sme veľmi kritickí k Európskej únii, no vo výsledku sú zlé rozhodnutia veľmi často robené na našej strane. Veľmi dôležité je povedať to ako prehlásenie: Čo s tým teraz môžeme urobiť? A komunitné centrum v Českých Budějoviciach je odpoveďou: Áno, môžeme s tým niečo urobiť. Úplne súhlasím s tým, čo bolo povedané – izolácia, neakceptovanie obyvateľmi. Pre mňa je to však o odvahe v tomto procese. Je pre mňa ťažké porovnávať kostol s centrom. Kostol znamená pre mňa niečo mystické, ako by mal architekt reagovať na klienta. Ak to zhrniem, investícia pre tento kostol bola 50 000 eur a pýtam sa, koľko z toho bol honorár architekta? A druhá otázka by bola, koľko peňazí bolo použitých napríklad na naftu? Toto sú tiež veci, na ktoré by sme nemali zabúdať.

AB: Ešte som chcela povedať, že keď sme hovorili o sociálnej zodpovednosti, tak v prípade nájomných domov vo Vavrišove sociálna zodpovednosť úplne zlyhala. Nemôžeme o ničom povedať, že by to bolo v tomto smere pozitívne. Tie domy neurobia pre užívateľa nič mimoriadne. A navyše je tam vysoké nájomné. Ťažko o tom ďalej hovoriť nejako pozitívne.

IK: Hovorme teraz o ďalších projektoch, napríklad o škôlke. Boli sme k nej kritickí z hľadiska, ako funguje, a porovnávali sme ju s kostolom. Podmienky mohli byť podobné. V oboch regiónoch je vysoká nezamestnanosť. (Vysoko v horách dokonca niekto nevie, čo je to nezamestnanosť, pretože tu je úplne iný spôsob fungovania spoločnosti a nikoho nezaujíma, či je to 15 % alebo 30 % na 150 obyvateľov.) Ak sem ale prinesiete túto estetiku, zmeníte topografiu toho kopca – to je úplné nepochopenie kontextu. Aj keď si odmyslím sociálny aspekt, ktorý je tam dnes a architekt ho nemôže ovplyvniť, fakt, že niekde, kde je kopcovitý terén, vytvoríte niečo, čo je ploché a tak zmeníte topografiu, je pre mňa úplne opačným prístupom ako pri kostole – vôbec to nepracuje s kontextom. Takáto škôlka môže byť vo Viedni, v Prahe, v Bratislave, kdekoľvek na rovine.

PL: Rád by som povedal niečo k Ministerstvu zahraničných vecí. Ten proces je veľmi dobrý. Fakt, že ministerstvo organizovalo súťaž, je na Slovensku úplne výnimočný.

IK: Ministerstvo mohlo byť veľmi pekným politickým posolstvom – urobili súťaž. Je tu pekná fasáda, no to nestačí. Nestačí to práve kvôli politickému odkazu. Pretože ak povieme OK, toto je výnimka, zostane to výnimkou. Malo by to byť samozrejmé, ako by mala byť riešená každá verejná investícia. Ak by to bolo niekde v Británii, bolo by to samozrejmé. Nie som si istý, či tak aj nemusia urobiť. Sú povinní robiť súťaž. Problém je, že je tu nepochopenie – čo je to súťaž vo verejnom sektore. Zväčša sa tomu rozumie tak, že ide o to, kto ponúkne najnižšiu cenu. Ale všetci vedia, že ak nakúpia najlacnejšie autá pre políciu, nezachránia životy ľudí. Ak nakúpia najlacnejšie autá pre záchrannú službu, ľudia v nich skolabujú niekde na prvom kopci. Takže v podstate hľadajú v týchto veciach kvalitu. Keďže v architektúre nefunguje nadprodukcia architektúry, nemôžete zopakovať desať ministerstiev, témou pre verejné investície by mala byť predovšetkým architektúra. Taká kvalita architektúry, ktorú môžeme ponúknuť verejnosti iba cez otvorené verejné súťaže. Myslím si, že v tomto zmysle je dôležité vyslať odkaz o tom, že verejní investori nemajú vlastne inú možnosť pre verejnú investíciu, iba architektonickú súťaž. Ak majú niečo lepšie, sú vítaní. Rád sa poučím.

BG: V prípade ministerstva môžeme diskutovať o hlavnom probléme medzi architektom a verejnou zákazkou. Dobrá architektúra sa môže podariť iba vtedy, ak je dobrý architekt, a rovnako potrebujete aj dobrého klienta. Potrebujete silného partnera vis-à-vis, na tej istej vzdelanostnej úrovni, pretože sa tu vždy vyskytnú rozhodnutia, ktoré sú prijímané práve klientom. Ak je klientom verejná inštitúcia, musí tu byť aj jej zástupca, ktorý je na tej istej intelektuálnej úrovni ako architekt. Potrebujú spolu prediskutovať hlavné otázky o tom, čo je potrebné, čo by malo byť na konci výsledkom pre verejnosť...

AB: Považujem za dosť veľkú chybu, že architekt sa málo koncentroval na interiér a vlastnú prevádzku domu. Prezentuje sa predovšetkým fasádou a pre užívateľa v interiéri neurobil nič mimoriadne. Zrejme to bola aj chyba zadania. Myslím si, že práve takáto stavba mala byť dotiahnutá na rovnakej finančnej úrovni aj v interiéri. Nemala tu byť len koncentrácia na fasádu a vonkajší obal budovy. Tento rozdielny prístup je tu až príliš čitateľný a celkový dojem tým utrpel.

BG:Ešte horšia je čakacia zóna pre verejnosť. Je to príliš malé pre ľudí, ktorí tu musia čakať na svoje dokumenty. Nie sú tu dobré vibrácie, nie je to miesto, kde by ste sa radi ocitli. Minuli verejné peniaze, ale tie časti budovy, ktoré sú prístupné verejnosti, sú úplne malé a bez kvality. Pre mňa to nepredstavuje dobrý výsledok.

AB: Myslím si, že keď architekt vie urobiť takú krásnu a efektnú fasádu, mal by k nej urobiť aj taký interiér.

BG: Určite to nie je tým, že sú zlými architektmi, ale neuvedomili si, že je to ich vlastná zodpovednosť, aby zabezpečili kvalitu verejného priestoru.

MJ: Tiež som bol sklamaný z časti vyčlenenej pre styk s verejnosťou, bol to dosť skľučujúci pocit. Obávam sa, že tento inštitucionálny horor je niečo, čo si so sebou stále nesieme. Asi najzaujímavejším a najprekvapivejším momentom bol pre mňa vnútorný dvor. Priestor pod západným krídlom budovy a jeho budúcim prepojením so staršími objektami ministerstva, jemný svah a pokračovanie na zatrávnenú terasu na streche podzemných garáží. Škoda len, že si neviem veľmi predstaviť úradníkov, ako takýto typ priestoru využívajú. Pravdepodobne tam nebudú chodiť.

BG: Bolo tam veľa možností, ako rozšíriť budovu terasami a strešnými záhradami. Napríklad tam, kde sa nachádzajú vyššie a nižšie časti budovy. Jediná terasa, ktorá sa tu nachádza, je príliš exkluzívna a nie je určená zamestnancom. Mohli by tu byť otvorené priestory pre ľudí, ktorí tu pracujú, pretože tiež potrebujú kvalitný priestor. Čím lepší majú priestor, tým lepší výkon odvedú...

MJ: Ten dom je predovšetkým fasádou. Aj keď sa to môže zdať málo, v našom kontexte to rozhodne nie je zanedbateľné. Práve táto fasáda dodáva budove určitú eleganciu a ušľachtilosť, výraz, ktorý jej pridáva na vážnosti, aká by mala prislúchať štátnej inštitúcii. V prostredí, v ktorom sme zvyknutí, že kultúrna a reprezentatívna úroveň štátnej správy je poväčšine zúfalá, je táto realizácia dôležitým precedensom. To je podľa mňa hlavnou kvalitou budovy. No nie je to na viac ako na nomináciu.

AB: Úplne inú situáciu kopíruje Gumex.

BG: Gumex je naozaj veľmi pekná situácia. Má exteriérový priestor a veľmi príjemný vnútorný priestor.

PL: Nebola tu žiadna súťaž, čím, samozrejme, nechcem povedať, že by súkromný investor mal povinnosť organizovať ju, ale ocenenie tejto stavby by bolo zanedbaním príležitosti oceniť kvalitný postup pre verejné investície.

MJ: Na tom nezáleží. Nemôžeme zakaždým automaticky uprednostniť stavbu, ktorá vzišla zo súťaže návrhov. To by bolo dosť monotematické.

BG: Na tom nezáleží. Záleží iba na tom, či vyberiete dobrého architekta.

IK: Záleží na tom veľmi, pretože táto budova mohla byť omnoho lepšia, keby chceli.

BG: Má to veľmi príjemnú atmosféru. Naozaj sa mi to páčilo. Títo ľudia to vytvorili pre seba, a taktiež pre svojich klientov. Som si istá, že každé ráno, keď sem idú, začínajú pracovať s dobrým pocitom. Je to pekne urobené, tak ako to je navrhnuté. Je tu veľa dizajnu, súhlasím, ale to, ako to pracuje so situáciou na križovatke a medzi dvoma ulicami, v spojení s tým, čo predávajú, s pneumatikami pre autá, to je veľmi vydarený príbeh.

IK: Gumex je skvelým klientom. Ako keď sa nám pokúšal majiteľ vysvetliť ich biznis model: Máme niekoľko kamiónov a to nám stačí. Toto je ideálny klient. Keby sme mohli udeliť cenu investorovi, majiteľ Gumexu by bol víťazom spolu s farárom. Mali by zdieľať toto ocenenie. Ale ako som už povedal, keď sme ho navštívili: Popri veľmi dobrej estetike, príjemnej atmosfére vo vnútri som si to interpretoval ako sociálnu záležitosť. Keď sledujete, ako pracovník vonku vymieňa kolesá kamiónu, čo vám zaberie pol hodinu a musíte pri tom použiť kladivo, a ak sa to má diať vonku v decembri alebo v novembri, keď prší a kamión nie je pod strechou, zdá sa mi, že tu niečo chýba. Do vnútra môžu ísť iba autá, kamióny nie.

MJ: Mám pocit, že tam bol pokus urobiť nejakým spôsobom zastrešenie. Tam, kde je budova v pôdoryse zlomená. Je to tam, no je to veľmi plytké, keď berieme do úvahy výšku, v ktorej sa to nachádza. V skutočnosti to nefunguje. Je to pre mňa iba formálna hra, spojenie dvoch vzdialených koncov objektu. Celý objekt sa mi zdá byť len ľubovoľným tvarovaním hmoty, na efekt. Nie je to presvedčivé.

BG:Pre mňa to bolo nečakané prekvapenie, ale nie je to určite na ocenenie.

AB: Na druhej strane môžeme túto nomináciu vyzdvihnúť ako veľmi dobrý vzor a tému pre tento typ privátnej investície.

IK: Povedal by som to veľmi jednoducho. Ak chcete byť šťastný, musíte vytvoriť svoje malé podnikanie v dobrej architektúre. Ak by mali riadiť svoju firmu v nepríjemnej architektúre, táto rodina by nebola tak šťastná. Áno, je to istým spôsobom divadlo pre nás ako porotu, no cítite, že je to úprimné. Títo ľudia by neboli tak šťastní, keby nemali takúto dobrú architektúru. To je dôležité ako posolstvo pre ostatných klientov.

AB: Vrátim sa k rezidenčným stavbám. Pomerne dobrý poloverejný priestor s fungujúcim sociálnym životom sme mohli objaviť v stupavskej Avane. Z nominovaných rezidenčných stavieb bola podľa mňa táto asi najďalej.

IK: Nesúhlasím celkom, pretože tu nejde o verejného klienta. Je to prakticky uzavretá komunita, ktorá vôbec nekomunikuje so svojím okolím. Už len ten fakt, ako tam máte problém vstúpiť, keď na to prakticky nemáte právo... Pre mňa je to satelit, ktorý je vlastne ešte viac nehumánny... Ak už musím dochádzať 40 až 50 minút z Bratislavy, kde pracujem, aspoň by som mohol mať záhradu. Ale tu nie je ponúknuté dokonca ani toto, prakticky žijete v byte, ktorý podľa dispozícií, ktoré sme videli, nepokladám za žiaden zázrak a všade naokolo sú zaparkované autá. Je tu jedna ulica so zeleňou, kde je všetok verejný život štyridsiatich, možno päťdesiatich rodín, a teda aj 40 až 50 parkovacích miest. Dom má peknú estetiku, niektoré detaily, ale znovu sa míňajú peniaze na niečo, čo vôbec nemá zmysel... Napríklad na detaily. Nerád hovorím o detailoch, no tu sa nachádzajú balkóny s hliníkovým plášťom a pod nimi je tepelná izolácia so všetkými vrstvami.

BG: Znovu, aj tu sú prístupové zóny problematické. Nachádza sa tu 40 alebo 50 apartmánov a poschodia sú štandardizované a majú iba malú vnútornú chodbu, ktorá je tmavá. To je problém, o ktorom som hovorila na začiatku, a je veľmi dôležité mať tieto pridané priestory, kde môžu obyvatelia tráviť svoj každodenný život s deťmi atď. Je veľmi potrebné mať niečo navyše, trochu vzduchu na čokoľvek, avšak tu nie je nič, pretože využili každý štvorcový meter. Každý štvorcový meter je investícia, nič navyše. A to nestačí.

AB: Byty boli riešené veľmi štandardne, chýbala im pridaná hodnota.

MJ: Považujem za veľmi neohľaduplné, umiestniť dom takmer na hranici pozemku, rovno do záhrad menších susedných domov na sever od bytovky. Je to uzavreté, arogantné, nič to nedáva svojmu okoliu. Práve naopak. Úprimne, myslím si, že by tento dom nemal byť ani medzi nomináciami. Stavali na hranici legálnych možností.

IK: Dokonca za hranicou možností...

AB: Kopíruje to situáciu celkového nedostatku kvalitných nájomných malých bytov, ktoré doteraz neboli v centre architektonickej pozornosti, tá patrila skôr developerským rezidenčným projektom.

BG: To je to, s čím sa musíme vysporiadať ako architekti. To, čo musíme dosiahnuť, je získať výhody z nevýhod. Inak sme stratení. Architektúra je náročné povolanie.

IK: Tu je omnoho viac developmentu, architekt v zásade akceptoval hru.

BG: Architekti majú taktiež morálnu zodpovednosť. V skutočnosti musíme byť advokátom užívateľa, nie iba investora. Takže sa musíte vysporiadať s problémom. Samozrejme, potrebujete aj investora, pretože potrebujete peniaze, aby ste mohli stavať, ale nakoniec musíte získať kvalitu pre užívateľa. Toto je naša práca.

IK: Vo všetkých troch bytových domoch sa toto nestalo. Jediná vec, ktorú môžete priniesť ich obyvateľom, ak im poskytnete štyridsať metrov štvorcových, je, že im dáte aspoň čerešničku. Nedali ste im tortu, tak aspoň čerešničku.

BG: Existuje jedno užitočné pravidlo, ktorého by sme sa mali držať. Ak sa zaoberáte bývaním ako architekt, musíte myslieť iba na to, ako sa v tom bude bývať. Nasťahovali by ste sa sem? A ak musíte povedať, že nie, mali by ste ten projekt zastaviť. Architekti majú vždy morálnu zodpovednosť, musia sa o toto starať. Nie sme partneri investorov, sme partneri verejnosti!

IK: Takže aby sme posunuli vpred slovenský obytný sektor, mali by sme v podstate vytvoriť pravidlá. Každý architekt by mal bývať päť rokov v budove, ktorú navrhol, a potom sa môže zúčastniť súťaží.

AB: Na druhej strane máme na Slovensku aj veľa vydarených bytoviek, kde je práca pre užívateľa jednoznačná. Tento rok sa, žiaľ, stretli bytovky z nájomného segmentu, kde je naozaj viacero nedostatkov – aj v dispozíciách, aj v celkovom prístupe. Tam, kde musíme šetriť na veľkosti bytov, je nutné ponúknuť užívateľom viac komfortu mimo bytu a pri týchto bytovkách sa to neudialo.

BG: Neľahký je pre mňa aj rodinný dom v Alžbetinom Dvore. Nezáleží na tom, či vidíte tento dom v publikácii alebo v realite. Ihneď si spomeniete na malé japonské domy od Sou Fujimoto a ďalších. Tieto japonské domy sú fascinujúce svojimi štandardmi a veľkosťami, ktoré sú iné ako v Európe. Napríklad tieto domy pokrývajú celú plochu pozemku. Výsledkom je záhrada, ktorá je viac vnútorným priestorom domu, nie dom a záhrada v podobe, na akú sme zvyknutí. To je to, o čo sa pokúšajú v Alžbetinom Dvore, ale tu je ponechaný priestor medzi domom a hranicou pozemku. A pozdĺž pozemku majú plot. To je pre mňa nepochopenie.

AB: V tomto koncepte bol múr chápaný ako slnolam a ochranný obal.

BG: Nie, nie, majú tam plot, pozdĺž ľavej strany.

IK: Tento dom má v sebe zaujímavý prístup k architektúre, pretože, ako som sa o ňom dočítal, autori, ktorí ho navrhli, poznajú a rozumejú jeho kontextu. Rozumejú rozširovaniu zástavby i celému problému. Odpoveďou je istá forma uzatvárania sa. Možno interpretujem niečo, čo vidím, no moje vysvetlenie je, že v podstate poskytujete niečo, kde by ste pravdepodobne nežili. Nežili by ste v ňom nie z pohľadu kvality alebo vybavenia, ale preto, že je pol hodinu alebo hodinu cesty vzdialený od Bratislavy. A to začína byť problémom. V princípe toto mierne uzatvorenie sa je svojím spôsobom morálnym ostrovom. Je to pre mňa ako byť sebou samým... Inak nerozumiem, prečo urobili navôkol stenu a potom dovnútra posadili dom. Videli sme to tiež v českej architektúre pri niektorých projektoch, kde architekti porozumeli kontextu, ktorý tam neexistuje. V podstate ten kontext je to, čo tam máte, istá rovina s topografiou, ktorá je rozdelená na 1200 alebo na 800 metrov štvorcových, čo je minimum pri regulácii, a potom sa v tomto kontexte uzavriete. Je pre mňa veľmi komplikované súdiť tieto veci, ale už to robím. Nemôžete tu vyprodukovať architektúru a šťastných ľudí. Pretože ak niekoho pošlete do satelitu a on je pritom spojený s Bratislavou, Prahou alebo Viedňou, je ťažké spraviť ľudí šťastnými. Myslím, že to je tiež našou misiou. Ak vytvoríte súkromný dom, potom si ho ľudia užívajú. Keď sa pozriem na dispozíciu, je to typická dispozícia bytu – obývačka, spálňa... Možno by boli šťastnejší niekde inde v okolí, napríklad tu, kde práve teraz sedíme. Je to pre mňa veľmi veľká otázka. Osobne by som nikdy neakceptoval takéto zadanie, ale na druhej strane, ak by som ho akceptoval, pravdepodobne by som sa ocitol v podobnej schizofrénii – ako s týmto bojovať.

AB: Ja by som to nevidela ako nepochopenie kontextu, ale práve ako odmietnutie kontextu. Tí ľudia to tak chceli a to je pre mňa dosť podstatné.

IK: Je to nedorozumenie. Ak by porozumeli kontextu, ten dom by tam nebol, v tejto dedine. Ale samotný kontext je nesprávny. Je to, samozrejme, príliš radikálne, ale my by sme mali byť radikálni ako architekti.

AB: Takéto introvertné koncepty pozorujeme na našej scéne v suburbánnom prostredí už takmer desať rokov dozadu. Vyčleňujú sa zámerne z okolia a uzatvárajú sa samy do seba. Ochraňujú sa.

BG: Ale to je to, čo to robí istým spôsobom tak schizofrenickým, pretože tu, samozrejme, je možnosť vytvoriť introvertný dom, átriový dom, no ten by bol neviditeľný. Takže vidíte z ulice iba steny a vnútro je neviditeľné. Máte skrytú situáciu, a to je pre bývanie v poriadku. Ale to, čo urobili oni, je átriová situácia na jednej strane a na druhej strane to kričí: Ja som ten dom. Toto si protirečí.

MJ: Ten dom má neprehliadnuteľné konceptuálne ambície. Z tohoto hľadiska je suverénne najďalej spomedzi všetkých nominácií. Sebavedomo premýšľa fundamentálne otázky architektúry. Izolácia, vrstvenie, otvorenie, uzavretie... Veľmi som fandil tomuto projektu. Žiaľ, tiež mám pocit, že vo svojej ambícii zlyháva. Diskutabilný je nejasný vzťah domu a krajiny, respektíve tvaru domu a pozemku, na ktorom je umiestnený. Dom je formovaný ako solitér, ktorý akoby vyžadoval omnoho viac vzduchu okolo seba, no je vtesnaný do limitov klasického suburbánneho pozemku. Architektonizovaná záhrada vnáša ešte viac schizofrénie na pozemok, kde by omnoho neformálnejšia zeleň lepšie dopĺňala výrazne architektonický dom.

BG: Pokúšala som sa zistiť, prečo urobili otvory tam, kde sú, no nemohla som na to prísť. Je to možno formálne rozhodnutie?

MJ: Myslím, že cieľom bolo zachytiť rôzne výhľady, ktoré by súčasne nenarúšali súkromie domu.

PL: Bolo to vytvorené istým spôsobom pre osvetlenie. V štúdii vyzerali okolité steny trochu inak, myslím tým otvory. Avšak v procese realizácie boli limitovaní technológiami, takže nemohli urobiť otvory v tej kvalite, ako pôvodne chceli.

AB: Mali by sme brať ešte do úvahy, že tento dom má nízkoenergetický štandard. Má rekuperáciu, v technologických štandardoch dosahuje naozaj dobré parametre. Pri rodinných domoch toto nie je vôbec zanedbateľnou hodnotou.

IK: Určite to má isté pozitíva. Je to dobré cvičenie. Dispozícia je veľmi dômyselná. Ale otázka kontextu je zásadná, ak hovoríme o možnostiach, o etike architektúry. Neviem, čo je správna odpoveď. Na toto neexistuje správna odpoveď.

BG: Vo všeobecnosti je náročné diskutovať o rodinných domoch. Relevantné je to iba vtedy, ak ide o experiment kvôli iným veciam. Ale na druhej strane zem je drahá, ak sa pozriete na susedstvo, pochopíte tú krízu. Je to niečo, čo by sme už viac nemali robiť, nemalo by to byť poskytované a podporované nijakým spôsobom. Naozaj už stačí, že to existuje a bude to tu ešte dlho, pokým budú mať ľudia dostatok financií stavať tieto veci. Celkovo je to problém.

IK: Poďme k mostu. Bude to náročné. Bola to pre mňa studená sprcha, keď sme ho po dlhej ceste uvideli. Myslím tým, že je to úplné nepochopenie celého procesu, všetkých zúčastnených, vrátane architekta a tak ďalej. Proces je od začiatku absurdný, ako vtip o tom, ako ísť z Nórska do Grécka. Je to typický príklad zneužívania peňazí z európskych fondov. Pretože, viete si predstaviť, čo všetko mohol tento región dostať za 800 000 eur? Mohli by ste spraviť veľké veci! Tomuto nerozumiem, pre mňa je to absolútne politické zlyhanie.

BG:Ak sa pozriete na tento most, spôsob, akým je spojený s okolím, s hranicou, ako spája Slovensko a Poľsko, a keď ste tam, uvedomíte si, že ich nespája, že práve všetko rozdeľuje. Je to bariéra, ktorá narušuje veľmi krásnu krajinu.

AB: Vyzdvihla by som tu predsa len prácu s konceptom a tvarom, myslím si, že tá myšlienka bola dobrá. Mostu uškodilo, že architekt ho musel zdvihnúť o dva metre, čím most výrazne stratil pôvodnú mierku.

BG: Áno, ale naozaj musíme povedať, že tu je zodpovedný architekt, inak nemal vziať toto zadanie, ak nie je schopný vykonať zmeny alebo pridať prvky, ktoré sú nevyhnutné. Nemôžete vziať stavbu a tvrdiť, že to bolo vytvorené pre toto miesto, a zrazu to tu mám a je to rovnaké. To nikdy nebude fungovať. Konkrétny kontext je vždy súčasťou hry.

IK: Je náročné to komentovať, pretože nikto nevie, čo všetko je za tým. V skutočnosti je tu moment, kedy by ste mali povedať: Nie, nechcem mať s týmto nič spoločné. Aj keď to môžeme čítať ako istý postoj. Myslím, že to je niečo, čo by mal architekt praktizovať – povedať: Nie, nechcem s týmto mať nič spoločné. Toto sa v tomto regióne nedeje. Poznám však niekoľko súkromných aj verejných projektov, kde architekt povedal: Nechcem mať s týmto nič spoločné, prosím pokračujte bezo mňa. Dá sa to urobiť.

AB: Myslíte si, že architekt to neustál?

IK: Nie, mohol povedať: Nemám záujem pokračovať, dokončite to bezo mňa. V takýchto prípadoch poznám situácie, kedy ľudia navrhovali všetko, niečo, čo nebolo správne, nie v zmysle produkcie, ale politicky, a predsa povedali: Nie, prosím, ja nepristúpim na túto hru.

BG: Je nanajvýš nesprávnou cestou pre architekta, ak klient povie: Ja platím, takže rozhodnutie je na mne. Architekt by mal povedať, čo je správne a čo nie, pretože on je ten expert.

IK: Nemôžete to len otvoriť v Photoshope alebo Autocade a proste to orezať o dva metre.

AB: Pohľad zhora nerozoznáva ten problém. Na fotkách nebolo možné rozpoznať, aká je skutočná mierka mostu vo vzťahu k prostrediu.

BG: Áno, to je to, prečo sme sklamaní. Podľa fotografií to vyzeralo v poriadku.

AB: A hovorili sme si, že o stavebných detailoch nebudeme v tomto prípade hovoriť, lebo vieme, ako to vyzeralo. V tomto prípade obzvlášť.

IK: Bola to slovensko-poľská spolupráca...

MJ: Ten most bol pôvodne zamýšľaný ako veľmi citlivý vstup do toho prostredia. Žiadne inžinierske orgie, len horizontála v krajine, s decentne klenutou jednou polovicou. Neplánované zdvihnutie o dva metre malo devastačné účinky na tento zámer. Najsmutnejšie je, že to znehodnotilo to, čo mohlo byť príkladom výnimočnej dopravnej stavby, možno prvej svojho druhu za posledných dvadsať rokov. Odvetvie inžinierskych stavieb je totiž na Slovensku výrazne architektonicky poddimenzované. Obdobné stavby vznikajú zvyčajne len ako časť väčších inžinierskych schém, ktoré sa vyvíjajú skoro výhradne bez vplyvu architektov.

AB: Možno by sme túto nomináciu mohli považovať za dobrý príklad začatia spolupráce na medzinárodných projektoch, ktorých koordinácia vôbec nie je jednoduchá. Samozrejme, že to neospravedlňuje chyby, ktoré sme tam našli.

IK: Snažíte sa, aby sme hovorili pozitívne, no ani vy nehovoríte pozitívne. No to, čo ste povedali, je dôležité. Je dôležité, aby sa architekti zaoberali infraštruktúrnymi projektmi, nie preto, aby porazili inžinierov, ale aby s nimi spolupracovali. Pretože to sa nedeje. Nemal by to byť súboj, mala by to byť spolupráca.

AB: Môžeme sa teraz pozrieť spätne na všetky nominované objekty. V krátkosti sme hovorili o všetkých. Vrátime sa ešte k niektorému?

BG: Ak sa zamyslím nad našou diskusiou, sú tu iba dvaja favoriti.

IK: Kostol v Brutovciach a komunitné centrum v Českých Budějoviciach.

BG: Správne.

AB: Vedeli by sme z tých desiatich teda vybrať možno tri, o ktorých by sme mohli v záverečnom kole diskutovať? Alebo len dva?

IK: Kostol a České Budějovice. Hovorili sme o všetkých.

AB: Vráťme sa ku kritériu sociálnej zodpovednosti, ktoré rezonovalo v pozadí našej diskusie dosť výrazne.

IK: Myslím, že oba projekty majú silný rozmer sociálnej zodpovednosti. Oba majú peknú nadstavbu od architektov alebo dobrú interpretáciu, no v čom sa tieto dva projekty líšia, je to, že projekt v Českých Budějoviciach ukazuje niečo, čo sme už videli, v zmysle remeselnej kvality. Naproti tomu tento malý kostol je v tomto úplne odlišný. Napríklad detail sväteničky z pieskovca, ktorý nedrží dobre vodu, takže použijete pieskovec a potom dáte do neho najlacnejšiu sklenenú misku z Ikea, je mimoriadne dômyselný.

MJ: Je to veľmi vyspelý a citlivý spôsob vysporiadavania sa s už existujúcim. Nepreferuje len jednu interpretáciu, nehľadá ideál, ale naopak, pracuje mnohovrstevnate, necháva vyniknúť pamäť historického objektu. V rámci jedného celku vzájomne koexistujú viaceré elementy, ktoré vznikli v rôznych obdobiach, ale už akosi zrástli s kostolom, nevadia si. Dopĺňajú sa až prekvapivo prirodzene. Odstránené boli len časti interiéru, ktoré si nedokázali obhájiť svoju existenciu a nezapadli do tohto prostredia. Nové doplnené prvky pokračujú v premyslenom dialógu. Delikátnymi a precíznymi vstupmi dopĺňajú interiér o súčasnú architektonickú vrstvu. Jednu z mnohých.

BG: Je to všetko veľmi citlivé. Videli sme to, architekt pracoval veľmi opatrne. Naozaj to nie je o peniazoch, ale o objavovaní skrytých pokladov.

MJ: Sú nútení robiť to postupne, krok za krokom. To je veľká výhoda. Umožňuje to robiť rozhodnutia v etapách, overiť si ich správnosť. Farár sa už zmienil o tom, že časom by rád vymenil aj strechu. Hneď ma napadlo, že by s tým nemal zájsť príliš ďaleko. Kedy prestať? To je pri takomto spôsobe obnovy snáď najzáludnejšia otázka. Veľmi ľahko sa totiž môže stať, že stratíte odstup, necháte sa strhnúť vynovovaním a vylepšovaním. Je to naozaj ťažké. Neoslabiť autentickosť toho domu, byť prirodzený a nesilený, nechať priestor aj pre nedokonalosť. To je naozaj umenie.

IK: V jednom momente by sa mal zastaviť.

MJ: V podstate by malo stačiť už len vyriešiť problém so zavĺhaním stavby a potom by to už kľudne mohlo ostať iba pri údržbe.

BG: Takéto situácie môžete nájsť kdekoľvek, nielen na Slovensku. A je veľmi dôležité mať na mysli tieto situácie ako pozitívne príklady. Je to kontinuálny proces, ktorý ich neustále udržuje zaujímavými. Jedného dňa budú musieť opraviť strechu, atď.

IK: Keby sme si zažartovali, tak kostol je viac trvalo udržateľný ako komunitné centrum.

BG: Tento kostol je veľmi serióznou prácou s výborným výsledkom. Z pohľadu architektúry je to úplne jasné. Páči sa mi aj komunitné centrum, ale tam je vo vnútri mnoho dizajnovania, a taktiež veľa chýb. Je to omnoho väčšie, architekti sú mladší, iste, no nikdy nedosiahnu ten level, ktorý dosiahol architekt kostola.

IK: Je dôležité aj to, aké je za tým politické posolstvo. Ak musíme dnes opravovať veci spôsobom, ktorý nie je ekonomicky udržateľný, tento kostol nie je trvalo udržateľný. Udržateľný v zmysle, či je možné zopakovať tento model v iných projektoch. Môže sa to stať pravidlom? Potom to začína byť zaujímavé.

BG: Pre mňa je veľmi zaujímavý celkový koncept, ako sa vysporiadať s už existujúcimi budovami a ako ich pretvoriť pre budúcnosť.

IK: Pre mňa je zaujímavý všetkým, nielen interiérom.

BG: Áno, toto môže fungovať kdekoľvek. Takisto to môže fungovať napríklad pri obytných budovách. Ako sa vysporiadať s existujúcimi budovami, je skutočne jedna z hlavných tém budúcnosti.

AB: Keď môžem porovnať dva prístupy pri tých projektoch, myslím si, že ten pri kostole bol podstatne komplexnejší – so silnejším filozofickým backgroundom, takmer až scarpovský. Cítiť tam filozofiu v detailoch a snahu ochraňovať to podstatné. Celok sa takto postupne skladá a formuje v čase i priestore. To je na tom to zaujímavé.

IK: Zrealizoval už niekedy autor tohto kostola nejaký iný podobný kostol?

MJ: Áno, v spolupráci s rovnakým farárom, myslím. Je to tiež vydarené.

IK: A zrealizovali autori projektu v Českých Budějoviciach podobný projekt?

MJ: Neviem o tom, aspoň čo sa týka významu, ale realizovali niečo obdobného objemu v Žiline. Dá sa to vidieť na ich webstránke.

AB: Myslím ale, že to by sme si nemuseli všímať.

IK: Chcel som si len byť istý rozhodnutím.

MJ: Bettina, spomínali ste, že máte pocit, že komunitné centrum nepracuje dobre s kontextom, že naň nereaguje.

BG: To nie je môj problém. Mojím problémom je, že táto budova sa javí zvonku omnoho kvalitnejšia ako zvnútra.

MJ: Áno, to je pravda. S tým súhlasím.

BG: Vnútorné usporiadanie je veľmi konvenčné, sú to iba poschodia. Nie je tu žiadna interakcia medzi krásnym a skulpturálnym povrchom budovy a viac alebo menej schematickým vnútrom.

PL: Jedna vec, ktorá sa mi na kostole páči, je proces, ktorý trval päť rokov a v tomto momente si myslím, že bude trvať možno ďalších sto rokov. Tá veľká snaha tam bola vložená a dá sa to postupne čítať. Kostol je neustále regulovaný proces. Farár nám povedal o drevenom podhľade, ktorý odkryl a teraz to vyzerá, že to zostane nechránené, možno to neskôr zakryje... Je veľmi pekné, že nad tým premýšľa.

AB: Autor tu ukázal správny spôsob, ako zachytiť a prezentovať jednotlivé historické vrstvy tak, aby sa dalo postupne „odčítať“ bohaté historické pozadie kostola zo 14.storočia. Očistil ich na podstatu. Ukázal všetkým, že je to tak dobré.

BG: Skutočne to má veľmi silnú atmosféru. A nie je to tým, že je to stará budova, čo je pozitívne, ale tým, že prepracovali viaceré kvality. Získali pozoruhodnú atmosféru, ktorú si zapamätáte na dlhú dobu.

MJ: Spochybnil by som iba jednu vec – LED svietidlá na podhľade empory.

IK: Malo by tu byť jedno priame svetlo oproti stene alebo niečo také.

MJ: V tomto priestore si vôbec nie som istý LED svietidlami.

IK: No viem si predstaviť, že farár musel rátať každý cent.

MJ: Nepochybne, ale toto nevyzerá byť ten prípad. Príliš geometrická, typicky architektonická, kompozícia pôsobí v priestore kostola cudzorodo. Je to úplne iný spôsob vyjadrenia ako napríklad lavice. Tie tam pasujú, neviete povedať, či sú nové alebo pôvodné. To je to, čo na tejto realizácii veľmi oceňujem. Je to omnoho rafinovanejšie, ako rekonštrukcia založená na kontrastoch.

IK: Kontrast je lacný, pretože krása týchto vecí je presne tá kvalita, ktorá je vyzdvihnutá. Napríklad detail kamennej podlahy, pieskovec, nie je tam betón, ale vrstva kamienkov, ktoré veľmi dobre fungujú s vlhkosťou. Toto sú veľmi inteligentné riešenia.

AB: Chcela by som ešte vyzdvihnúť, že architekt našiel spôsob, ako prezentovať kultúrne dedičstvo v chudobnej oblasti, kde naozaj nie je veľa roboty. To je veľká výzva do budúcnosti, ale i dôkaz, že to má význam. Vyzerá to, že môžeme diskusiu uzavrieť všeobecným konsenzom, že laureátom Ceny ARCH 2016 sa stane rímskokatolícky kostol sv. Vavrinca v Brutovciach, jeho obnova. Má v sebe posolstvo i kontext, ktorý hľadáme.

IK: Je to skutočne veľmi krásna práca. Keď sa pozriem na kontext udelených cien, už ste tu mali kostol, bol to kostol v Bratislave, ale toto je niečo, čo by mohlo byť úplne odlišné. Pre mňa sú nové kostoly problémom. Pochádzam z Bosny a Hercegoviny, kde sú nové kostoly vždy problematické. A viem si predstaviť nové kostoly ako kultúrne centrá. Avšak tento spôsob práce s nábožným subjektom je niečo úplne odlišné. Pracuje s kvalitou miestnych ľudí. To je niečo, čo by mohlo byť ďalším príbehom tohto kostola. Farár, ktorý je schopný nájsť si miestneho sponzora, ktorý má stavebnú firmu, by mohol urobiť veľmi dobrú rekonštrukciu za 100 000 eur, ale všetci vieme, ako by to mohlo dopadnúť. V týchto podmienkach je veľmi ťažké nájsť 100 000 eur. No nemusia to spraviť cez noc. Tieto veci sa robia roky.

AB: Je obdivuhodné, že začal tento proces v tak malej obci – so 150 obyvateľmi – na východe Slovenska.

Ešte raz veľmi pekne ďakujem za celú diskusiu.

 

Záznam z diskusie poroty k Cene ARCH 2016 (zo dňa 14. septembra 2016) je uverejnený v plnom rozsahu a autorizovaný všetkými členmi poroty.